ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Ja veru len natrápivší sa, ako som sa ja natrápil, len vďaka tomu som pochopil, kde je koreň všetkého, pochopil som, čo má byť, a preto uvidel som všetku hrôzu toho, čo je.

Tak ráčte počúvať, kedy a ako sa to počalo, čo ma priviedlo k mojej episode. Počalo sa to vtedy, keď som vstupoval do šestnásteho roku. Stalo sa to vtedy, keď som bol ešte v gymnásiume, a brat bol v prvom roku na universite. Ešte som nepoznal žien, ale už som, ako všetky nešťastné deti nášho kruhu, nebol vinným chlapcom: už som bol druhý rok pokazený od chlapcov; už žena, nie istá žena, ale vôbec žena ako čosi sladkého, nahota ženy, ma už mučievala. Osamote som býval nie čistý. Mučil som sa, ako sa mučí 0.99 našich chlapcov. Strašne mi bolo, trpel som, modlil som sa a padal som. Už som bol zkazený v myšlienkach i v skutočnosti, ale posledný krok som ešte nebol urobil. Hynul som sám, ale ešte neprikladajúc ruky na druhú ľudskú bytnosť. Ale hľa, bratov kamarát, veselý študent, takzvaný hodný človek, to jest najväčší naničhodník, ktorý nás naučil i piť i karty hrať, nahovoril nás po pitke ísť ta… Šli sme. Brat bol ešte tiež nevinný a padol v túže noc. Aj ja, pätnásťročný chlapec, poškvrnil som samého seba i spoluúčinkoval som na poškvrnení ženy, celkom nechápajúc, čo som robil. Veď som od nikoho zpomedzi starších nepočul, že by to bolo zlé, čo som robil. Áno, veď ani teraz nikto to nepočuje. Pravda, stojí to v desatero prikázaní, ale veď prikázania sú len na to, aby sme ich vedeli na examene, a ani tam sú nie veľmi treba, ani zďaleka nie tak, ako pravidlo o kladení ,ut’ vo vete účelnej.

Teda od tých starších ľudí, ktorých mienku som si vážil, som ani od jednoho nepočul, že by to bolo zlé. Naopak, počul som od ľudí, ktorých som si vážil, že je to dobré. Počul som, že moje boje a trápenia utíšia sa po tomto, počul som to i čítal, počul od starších, že to bude dobré pre zdravie; od kamarátov zase som počul, že v tomto je istá zásluha, junáckosť. Tak že vôbec, okrem dobrého, ničoho iného nebolo predvídať. Nebezpečie chorôb? No veď je i o to vopred postarano. Pečlivá vláda stará sa o to. Dozerá na pravidelnú činnosť verejných domov a robí bezpečnou spustlosť gymnasiálnym žiakom. I doktori, za plácu, dozerajú. Tak sa to i patrí. Oni tvrdia, že spustlosť býva zdraviu na osoh, a sami zavádzajú pravidelnú, akurátnu spustlosť. Znám matky, ktoré sa starajú v tomto smysle o zdravie synov. I veda posiela ich do verejných domov.

— Prečo veda? — riekol som.

— A čože sú doktori? Kňazia vedy. Kto kazí mládež, tvrdiac, že je to pre zdravie potrebné?… oni.

A to tak, že keby 0.01 tých námah, ktoré sa vynakladajú na liečenie syfilisu, vynaložilo sa na vykorenenie spustlosti, o syfilise by už dávno nebolo ani chýru. No námahy neupotrebujú sa na vykorenenie zkazenosti mravov, ale na posmeľovanie k nej, na to, aby prostopaš netiahla chorobu za sebou. Nuž ale nejde o to. O to ide, že mne, ale i 0.9, jestli nie viacerým, nielen nášho stavu, ale všetkých, i sedliakov, stala sa tá hrozná vec, že som padol nie preto, že padol som v obeť prirodzenému pokušeniu prelesti istej ženy Nie, mňa nesviedla žena, ale padol som preto, že okružujúca ma spoločnosť videla v tom, čo bolo padnutie, jedni „celkom zákonitý a zdraviu osožný výkon,“ druhí „celkom prirodzenú, a nielen odpustiteľnú, ale i nevinnú zábavu pre mladého človeka.“ Ja nemal som ani poňatia, že by v tom bolo padnutie, jednoducho počal som sa oddávať tým čiastočne potechám, čiastočne potrebám, ktoré chodia, ako mi bolo vštepeno, s istým vekom, počal som sa oddávať tejto prostopašnosti, ako som počal piť, fajčiť. A predsa v tomto prvom padnutí bolo čosi zvláštneho, dotklivého. Pamätám sa, že hneď, ešte tam, nevyjdúc ešte z izby, počalo mi byť smutno, tak smutno, že sa mi chcelo plakať. Plakať, že som ztratil nevinnosť, že som si na veky pokazil pomer k žene. Áno, prirodzený, prostý pomer k žene bol pokazený na veky. Čistého pomeru k žene som už odvtedy nemal, ani nemohol mať. Stal som sa tým, čo nazývajú smilníkom. A byť smilníkom je fysický stav, podobný stavu morfinista, pijana, fajčiara. Ako morfinist, pijan, fajčiar už nie je normálnym človekom, tak i taký človek, ktorý poznal k svojmu pôžitku niekoľko žien, už nie je normálnym, ale zkazeným navždy človekom — smilníkom. Ako pijana a morfinista hneď poznať po tvári, po chovaní sa, celkom tak i smilníka. Smilník môže zdržiavať sa, boriť sa, ale prostého, jasného, čistého pomeru k žene, bratského, už nikdy nebude mať. Po tom, ako pozre, zmeria mladú ženskú, okamžite dá sa poznať smilník. I ja stal som sa smilníkom a zostal ním, a to ma i zahubilo.