ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Tak sa všetci ženia, tak som sa i ja ženil, a začaly sa chválené medové týždne. Už len sám tento názov aký je podlý! — zasipel so zlobou. — Chodil som raz po Paríži po všetkých výstavách a šiel som pozerať podľa vývesu ženu s bradou a vodného psa. Videl som, že to nebolo inšie, ako dekoletovaný muž v ženských šatách, a pes vstrčený do mrožej kože a plávajúci vo vani s vodou. Všetko bolo málo interessantné; ale keď som vychodil, sprievodca ma úctive vyprevadil a obrátiac sa ku publikumu pred vchodom, ukázal na mňa i zavolal: „opýtajte sa tohoto pána, či je to nie hodno videť? Poďte len, poďte, vstupné za frank!“ Ja som sa hanbil povedať, že nehodno ísť pozerať, a sprievodca, pravdepodobne, počítal na to. Tak bez pochyby býva i s tými, ktorí zakúsili všetku mrzkosť medových týždňov a nevyvádzajú z bludu iných. Ja som tiež nikoho nevyvádzal z bludu, ale teraz nevidím, prečo bych nemal hovoriť pravdu. Ba práve za potrebné považujem o tomto pravdu hovoriť. Je nevoľno, stydno, hnusno, žalostno, a čo je hlavné… nudno, do nevypovedania clivo! To je čosi podobného tomu, čo som zakusoval, keď som sa učil fajčiť, keď sa mi chcelo dáviť a tiekly mi sliny, a ja som ich glgal a pretvaroval sa, že mi je veľmi príjemne. Pôžitok z fajčenia, tak ako aj z tohoto, ak bude, bude potom: muž musí vypestovať v žene tento poklesok, ak má poskytovať pôžitku.

— Akože, poklesok? — spýtal som sa. — Veď hovoríte o celkom prirodzenej ľudskej vlastnosti.

— Prirodzenej? — riekol on. — Prirodzenej?… Nie, povedám vám naopak, že som prišiel ku presvedčeniu, že je to ne…prirodzené. Áno, celkom ne…prirodzené. Spýtajte sa detí, spýtajte sa nezkazeného dievčaťa.

Vy hovoríte: prirodzené! — Prirodzené je jesť. A jesť je radostno, ľahko, príjemne a nie stydno od samého počiatku; tu však je i mrzko i stydno i boľastne. Nie, to je neprirodzené! A dievča nezkazené, presvedčil som sa o tom, vždy to nenávidí.

— Akože by sa, — riekol som, — akože by sa zachoval rod ľudský?

— Aha, aby nevyhynul rod ľudský! — zvolal on zlobno-ironicky, ako by očakával túto mu známu i nesvedomitú námietku. — Káž zdržanlivosť od rodenia detí k vôli tomu, aby sa anglickí lordi mohli obžierať, — to možno. Káž zdržanlivosť od rodenia detí k vôli tomu, aby bolo viacej príjemnosti, to možno. Ale len cekni o tom, aby sa zdržiavali od rodenia detí k vôli mravnosti, — Ľudia Boží, aký krik: pokolenie ľudské aby nevyhynulo preto, že chce prestať byť sviňským. Ostatne dovoľte. Nepríjemné mi je toto svetlo, slobodno ho zakryť? — riekol, ukazujúc na lampu.

Odpovedal som, že mi je všetko jedno, a vtedy on chytro, ako všetko, čo robil, vstal na sedadlo a zatiahol vlnenou záclonkou lampu.

— A predsa, — riekol som, — keby všetci považovali to pre seba za zákon, nuž by pokolenie ľudské prestalo.

Neodvetil hneď.

— Povedáte, že ako sa udrží ľudské pokolenie? — riekol on, sadnúc si opäť proti mne, široko rozloživ si nohy a oprúc sa na ne lokťami. — Prečože sa má udržovať pokolenie ľudské? — riekol on.

— Ako prečo? Ináč by nás nebolo.

— A prečo nám treba byť?

— Ako prečo? Aby sme žili.

— A žiť prečo? Jestli niet cieľa nijakého, jestli je nám daný život pre život, nuž niet prečo žiť. A jestli je tak, nuž Schopenhaueri a Hartmani, ba i všetci buddhisti, majú celkom pravdu. No, a jestli život má cieľ, je jasná vec, že život musí prestať, akonáhle dosiahne cieľa. To je záverok, — hovoril on s viditeľným rozčúlením, a vidno bolo, že si veľmi cení svoju myšlienku. — Tak to vychádza. Povážte: jestli je cieľom ľudstva blaho, dobro, láska, ako chcete, jestli je cieľom ľudstva to, čo rečeno v proroctvách, že všetci ľudia spoja sa v jedno láskou, že rozkujú kopie v srpy atď., čože tedy prekáža dostihnutiu tohoto cieľa? Prekážajú náruživosti. Z náruživostí najsilnejšia, najhoršia a najúpornejšia je pohlavná, telesná láska, a preto, jestli sa zničia náruživosti, i posledná, najsilnejšia z nich — telesná láska, nuž proroctvo vyplní sa, ľudia sa spoja v jedno, cieľ ľudstva bude dostihnutý a ono nebude mať prečo žiť. Pokiaľ ľudstvo žije, pred ním stojí ideál a, rozumie sa, nie ideál králikov a svíň, rozplodiť sa čím možno väčšmi, ani nie opíc a Parížanov, čím možno jemnejšie požívať pôžitkov pohlavnej náruživosti, lež ideál dobra, dostižiteľný zdržanlivosťou a čistotou. Za ním sa vždy hnali i ženú ľudia. A pozrite, čo vychodí.

Vychodí, že pohlavná láska je ochranným príklopom. Že terajšie pokolenie ľudské nedostihlo cieľa, nedostihlo ho len preto, že má náruživosti, a najsilnejšiu z nich pohlavnú. Avšak jesto pohlavná náruživosť, jesto nové pokolenie, nuž teda jesto i možnosť dostihnutia cieľa v budúcom pokolení. Ak nedostihne ani to, opäť budúce, a tak dotiaľ, kým sa nedostihne cieľ, nevyplní sa proroctvo, nespoja ľudia v jedno. Ináče čo by vyšlo? Akže pripustíme, že Bôh stvoril ľudí pre dostihnutie istého cieľa, nuž by ich stvoril alebo smrteľnými, bez pohlavnej náruživosti, alebo večnými. Keby boli smrteľní, ale bez pohlavnej náruživosti, čo by nasledovalo? to, že by požili, a nedostihnuvší cieľa, pomreli; a aby sa cieľ dostihnul, Bohu by bolo treba stvoriť nových ľudí. Jestliže by oni boli veční, nuž dajme tomu (hoc je i ťažšie tým istým ľudom, a nie novým pokoleniam, naprávať chyby a približovať sa k dokonalosti), dajme tomu, dostihli by cieľa a po mnohých tisícoch rokov, ale potom načože by boli? Kam ich podieť? Práve tak, ako je, je najlepšie… Ale, môž’ byť, vám sa nepáči táto forma výrazu a vy ste evolucionist. Nuž i vtedy vychodí to isté. Najvyšší druh živočíchov, ľudský, k vôli tomu, aby sa udržal v borbe s inými živočíchmi, musí sa zamknúť v jedno, ako roj včiel, a nie plodiť sa do nekonečna; musí podobne ako včely vychovávať bezpohlavných, t. j. opäť sa musí snažiť za zdržanlivosťou a nie po rozpaľovaní žiadosti, ku ktorémužto smeruje celé zariadenie nášho života. — Zatíchnul. — Pokolenie ľudské prestane? A vari dakto, nech akokoľvek hľadí na svet, môže pochybovať o tom? Veď je to tak nepochybné, ako smrť. Veď podľa všetkých cirkevných učení príde konec sveta, i podľa všetkých učení vedeckých nevyhnuteľné je to isté.