ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Myslím, že netreba o tom ani hovoriť, že som bol veľmi márnomyseľný: ak je človek nie márnomyseľným v našom obyčajnom živote, nuž naozaj nemá prečo žiť. Teda, v nedeľu s chuťou som sa dal do príprav k obedu a k večeru s hudbou. Sám som nakúpil vecí na obed a pozval hostí.

Okolo šiestej hodiny sišli sa, prišiel i on vo fraku, s falošnými brilliantovými záponkami na košeli. Choval sa nenútene, s úsmevom súhlasu i porozumenia. Viete, s tým zvláštnym výrazom, že všetko, čo spravíte alebo poviete, je to isté, čo on očakával. Všetko, čo bolo v ňom neporiadneho, všetko to som teraz pozoroval so zvláštnym potešením, poneváč všetko to ma muselo uspokojovať a ukazovať mi, že stál pre moju ženu na takom nízkom stupni, na ktorý sa ona, ako hovorila, nemohla uponížiť. Teraz som si nedovoľoval žiarliť. Po prvé, už som sa natrpel týchto múk, a bolo mi treba oddýchnuť si; po druhé, chcel som veriť tvrdeniu ženy, a veril som mu. Ale pritom všetkom, že som nežiarlil, predsa som sa choval neprirodzene i k nemu i k nej, i počas obedu i v prvú polovicu večera, kým sa nezačala hudba, ešte vždy som sliedil za každým ich pohybom a pohľadom.

Obed bol ako obed, nuda a pretvárka. Dosť skoro začala sa hudba. Oj, ako pamätám všetky podrobnosti tohoto večera, pamätám, ako si doniesol husle, otvoril futrál, stiahol obliečku s husieľ, ktorú mu vyšila dáma, vzal ich do ruky a počal ladiť. Pamätám, ako si žena sadla, stavajúc sa ľahostajnou, ale ja som videl, že zatajovala v sebe veľký strach — bojac sa predovšetkým o svoje umenie, neprirodzeným spôsobom sadla si za royal, a začaly sa obyčajné la na fortepiano, piccicato na husle, rozkladanie nôt. Potom pamätám, ako pozreli jeden na druhého, obzreli sa na usádzajúcich sa hostí, a potom povedali si čosi a začali hrať. On vzal prvé akkordy. Tvár sa mu stala seriósnou, prísnou, sympatickou, a naslúchajúc svojim zvukom, palcami pozorne preberal po strunách. Royal mu odpovedal. A začalo sa…

Pozdnyšev zastal v rozprávaní a pár ráz jedno za druhým vydal svoje zvuky. Chcel začať, ale sipel a zase zastal.

— Hrali Kreutzerovu sonátu od Beethovena, — pokračoval. — Či znáte prvé presto?… Znáte?! — skríknul. — Juj, jujujuj!… Hrozná je táto sonáta. A zvlášte táto časť. A vôbec hudba je hrozná. Čo je hudba? Nechápem. Čo je hudba? Ako účinkuje? A prečo účinkuje tak, ako účinkuje? Hudba vraj účinkuje spôsobom dušu povznášajúcim — hlúposť, nepravda! Ona účinkuje, hrozne účinkuje, hovorím o sebe, ale naskrze nie spôsobom dušu povznášajúcim. Neúčinkuje ani spôsobom povznášajúcim dušu, ani spôsobom ponižujúcim dušu, lež spôsobom rozčuľujúcim dušu. Ako bych vám to povedal? Hudba ma núti zabúdať na seba, na svoj skutočný stav, prenáša ma do akéhosi iného, nie svojho stavu, pod vplyvom hudby sa mi zdá, že cítim to, čo vlastne necítim, že rozumiem to, čo nerozumiem, že môžem to, čo nemôžem. Vysvetľujem si to tým, že hudba účinkuje ako zívanie, ako smiech; nechce sa mi spať, ale zívam, keď vidím iných zívať; nemám sa prečo smiať, ale sa smejem, keď vidím iných sa smiať.

Hudba zrazu, bezprostredne prenáša ma do toho duševného stavu, v ktorom bol ten, kto složil tú hudbu. Splývam s ním dušou a spolu s ním prechádzam z jednoho stavu do druhého; ale prečo to robím, neviem. Veď ten, kto složil trebárs Kreutzerovu sonátu — Beethoven, veď on vedel, prečo bol v takom stave. Tento stav priviedol ho k istým činom, a preto pre neho tento stav mal smysel, pre mňa však nemá žiadneho. A preto, hudba len dráždi, ale nič neskončí. Keď zahrajú vojenský pochod, vojaci idú pochodom, a hudba dosiahla cieľa; keď zahrajú na tanec, zatancujem si, a hudba dosiahla cieľa; keď spievajú omšu a ja prijímam, hudba tiež dosiahla svojho cieľa; ale to len rozdráždenie, a toho, čo treba robiť v tej rozdráždenosti — toho niet. A preto hudba tak hrozne, tak strašne dakedy účinkuje. V Číne je hudba štátnou záležitosťou. To i tak má byť. Vari možno dopustiť, aby každý, kto chce, hypnotisoval druhého, alebo mnohých, a potom robil s nimi, čo chce. A čo je hlavné, aby týmto hypnotisátorom bol prvý naďapivší sa nemravný človek.

A ten strašný prostriedok majú v rukách kdeakí naničhodní ľudia! Napríklad, trebárs túto Kreutzerovu sonátu, prvé presto, vari možno hrať v hosťovskej, medzi dekoletovanými dámami? Toto presto zahrať, po ňom zatľapkať a potom jesť mrazeno a hovoriť o najnovšej klebete? Tieto veci možno hrať len pri zvláštnych, vážnych, dôležitých okolnosťach, a vtedy, keď sa majú vykonať isté, zodpovedajúce tejto hudbe skutky; odohrať a vykonať, k čomu naladila táto muzika. Ale to vyzvanie energie, citu, ničím sa neprejavujúceho, vyzvanie, nezodpovedajúce ani miestu ani času, nemôže nepôsobiť zhubne. Na mňa, aspoň, tento kus pôsobil strašne; zdalo sa mi, ako by sa mi zjavily celkom nové city, nové možnosti, o ktorých som dosiaľ nevedel. Ako by mi k duši hovoril: takto, hľa; naskrze nie tak, ako som prv myslel a žil, ale, hľa, takto. Nemohol som si vydať počet, čo bolo to nové, čo som poznal, ale povedomie tohoto nového stavu bolo veľmi radostné. Tie isté osoby, a medzi nimi i žena, i on, predstavovaly sa mi v druhom svetle.

Po tomto allegro hrali utešené, ale obyčajné, staré andante s otrepanými variáciami a celkom slabé finale. Potom ešte hrali, na prosbu hostí, to elegiu Ernsta, to ešte rôzne kúsky. Všetko to bolo pekné, ale všetko nevzbudilo vo mne ani stotinu toho dojmu, ktorý vzbudil prvý kus. Všetko toto dialo sa už na pôde toho dojmu, ktorý vzbudil prvý kus.

Bolo mi ľahko, veselo celý večer. A ženu som ešte tiež nikdy nevidel takú, akou bola v ten večer. Kým hrala, horely jej oči, pozerala prísne a výrazne, a keď dokončili, celá sa rozplývala slasťou, a slabo, smutne a blažene usmievala sa. Všetko toto som videl, ale nepripisoval som tomu nijaký iný význam, len ten, že cítila to isté, čo ja, že i jej ako mne zjavily sa, ako by prišly na um nové, nezkúsené city. Večer sa skončil šťastlive, a všetci sa rozišli.

Truchačevský, vediac, že musím o dva dni odísť na shromaždenie, pri lúčení riekol, že dúfa v čas svojho druhého príchodu opakovať ešte zábavu tohoto večera. Z toho som mohol zatvárať, že nepokladá za možné prichodiť do nás, keď mňa niet doma, a to ma tešilo.

Ukazovalo sa, že poneváč sa nevrátim do jeho odchodu, nuž že sa s ním viacej neuvidíme.

Po prvý raz som mu s opravdovým potešením stisnul ruku a poďakoval sa mu za zábavu. I so ženou sa na celkom rozlúčil. A ich lúčenie sa mi zdalo celkom prirodzeným a slušným. Všetko bolo pekne. Oba so ženou sme boli veľmi spokojní s večerom.