Zlatý fond > Diela > Kreutzerova sonáta


E-mail (povinné):

Lev Nikolajevič Tolstoj:
Kreutzerova sonáta

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Zuzana Rybárová, Petra Renčová, Katarína Kasanická, Kristína Woods.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 31 čitateľov

XVI

— Nuž, spomenuli ste deti. Aká to zase strašná lož s tými deťmi. Deti sú požehnanie Božie, deti sú radosť. A to všetko lož. Všetko to bolo kedysi, ale teraz nič podobného niet. Deti sú trápením a ničím iným. Matky zväčša doprosta tak cíťa, a dakedy nenazdajky doprosta to i povedia. Spýtajte sa väčšiny matiek našej vrstvy, majetných ľudí, povedia vám, že zo strachu pred tým, že im deti môžu choreť alebo umreť, nechcú mať deti, a nechcú ich samy pridájať, ak sa im už narodily, aby k nim nepriľnuly. Potešenie, ktoré im poskytuje dieťa svojou krásou, tých ručičiek, nožičiek, celého tielka, príjemnosť, poskytovaná dieťaťom, je menšia od trápenia, ktoré prestoja — ani nehovoriac od choroby alebo smrti dieťaťa, lež zo samého strachu, že môže ochoreť alebo umreť. Oceniac výhody i nevýhody, výnde na to, že je nevýhodno a preto i neželateľno mať deti. Ony to i doprosta, smelo hovoria, mysliac si, že tieto city pochádzajú z lásky k deťom, z citu dobrého a chvalitebného, na ktorý sú hrdé. Nebadajú, že takýmto mudrovaním jednoducho zapierajú lásku a potvrdzujú svoj egoismus. Radosť z prelesti dieťaťa im nevyváži trápenie, keď sa strachujú oň. A preto netreba im toho dieťaťa, ktoré by si zamilovaly. Ony neobetujú seba za milovaný tvor, lež obetujú ten tvor, ktorý si majú zamilovať, za seba.

To je jasné, že je to nie láska, ale egoismus. No ani odsúdiť ich, matere majetných rodín, pre tento egoismus, neopovážiš sa, keď si pomyslíš všetko to, čo sa natrápia o zdravie detí, vďaka zase len tým doktorom, v našom panskom živobytí. Ako si len spomeniem ešte i teraz na život a stav ženy v prvé časy, keď bolo troje, štvoro detí, a ona bola celá zaujatá nimi, — hrôza ma nadchodí. Života medzi nami vôbec nebolo. To bolo akési večné nebezpečenstvo, potom zúfalé námahy a vysvobodenie z neho, zase nové nebezpečenstvo, znova zúfalé námahy i znova vysvobodenie z neho — ustavične taký stav, ako na hynúcej lodi. Dakedy sa mi zdalo, že sa to náročky robilo, že sa ona tvári nepokojnou pre deti, k vôli tomu, aby ma mala v hrsti. To jej tak jednoducho, lákavo rozhodovalo všetky otázky v jej prospech. Dakedy sa mi zdalo, že všetko, čo ona v tých prípadoch robila i hovorila — bolo naschvál. Ale to nebolo tak, ona sama sa hrozne trápila i trestala deťmi, či boly zdravé, či choré. Toto bolo súžením i pre ňu i pre mňa. A musela sa trápiť. Veď ľnutie ku deťom, životná potreba pridájať, varovať, chrániť ich — bola, ako i je u väčšiny žien, ale chýbalo to, čo jesto u zvierat — nedostatok fantásie a rozsudku. Kura sa nebojí toho, čo sa môže prihodiť jej kuraťu, nezná všetky tie choroby, ktoré môžu naň prísť, nezná všetky lieky, ktorými, ako si ľudia myslia, môžu sa spasiť od chorôb i od smrti. Nuž deti sú pre ňu, pre kuru nie mučením. Ona koná pre svoje kurčatá to, čo je jej prirodzené a radostné konať; deti sú jej radosťou. Keď jej kuriatko ochorie, jej starosti sú veľmi určité: hreje a chová ho. A robiac to, vie, že robí všetko, čo je treba. Ak jej kuriatko zdochne, nespytuje sa, prečo umrelo, kam išlo, pokotkodáka, potom prestane a žije ďalej, ako predtým. Ale s našimi ženami a s mojou ženou nebolo tak. Ani nehovoriac o nemociach, o tom, ako liečiť, o tom, ako vychovávať, so všetkých strán počúvala a čítavala nekonečne rozličné a ustavične meniace sa pravidlá: tak a tým kŕmiť, — nie, nie tak, nie tým, ale onak; ako odievať, pojiť, kúpať, klásť spať, kedy vodiť na prechádzku, aké povetrie, — na toto všetko sme, hlavne ona, dozvedávali sa každý týždeň nové pravidlá. Tak ako by sa deti len od včerajška rodily. A ak sme tak nenakŕmili, tak nevykúpali a nie na čas, a ak dieťa ochorelo, vyšlo, že sme my vina, — lebo sme nevykonali to, čo bolo treba.

Tak bývalo, pokiaľ bolo všetko zdravé — i vtedy trápenie. Ale ak dieťa ochorelo, potom veta, opravdové peklo. Myslí sa, že nemoc dá sa liečiť, i že jesto taká veda a takí ľudia — doktori, a tí to vedia. Nie všetci, ale tí najlepší vedia. Ajhľa, keď dieťa ochorie, treba trafiť na toho najlepšieho, na toho, ktorý vie zachrániť, a potom je dieťa zachránené; ale ak nedolapíš toho doktora, alebo ak nebývaš v tom meste, kde býva ten doktor, — nuž veta po dieťati. A toto nielen ona sama verila, lež toto veria všetky ženy jej vrstvy, a so všetkých strán počuje len toto: Kataríne Šimonovne umrelo dvoje, lebo nezavolali na čas Ivana Zacharyča, a Márii Ivanovne zachránil Ivan Zacharyč staršiu dcérečku; a hľa, Petrovci zavčasu, na radu doktora, rozišli sa po hôteloch a ostali na žive, a títo sa nerozišli — i pomrely deti. A tá mala slabé dieťa, presťahovali sa na radu doktorovu na juh, i zachránili dieťa. Ako by sa netrápila a nerozčuľovala po celý život, keď život detí, ku ktorým je celou dušou pripútaná, závisí od toho, či na čas zvie, čo povie o tom Ivan Zacharyč. A čo povie Ivan Zacharyč, nikto nevie, a najmenej on sám, poneváč veľmi dobre vie, že on nič nevie a nič pomôcť nemôže, a sám len krúti, ako mu na um príde, aby len neprestali veriť, že čosi vie. Veď keby bola celkom zvieraťom, nuž by sa tak netrápila; a keby bola celkom človekom, nuž by mala vieru v Boha, a hovorila by i myslela, ako hovoria veriaci: „Bôh dal, Bôh i vzal, pred Bohom neujdeš.“

Celý život s deťmi bol žene i mne nie radosť, lež trápenie. Akože sa netrápiť? A ona sa i trápila neprestajne. Dakedy, len čo sme sa upokojili po nejakej scéne žiarlivosti alebo prosto hádky a mysleli sme požiť, počítať a pomysleť trošku, len čo sa prichytíš do dačoho, zrazu ti oznámia, že Vasiu dávi, alebo Maša krváca, alebo Andriuša má výsyp, — a veta, už niet života. Kam poslať, za akými doktormi, kde oddeliť dieťa? I začínajú sa klystíry, temperatúry, mixtúry a doktori. Ledva sa toto skončí, začne sa niečo iné. Pravidelného, stáleho rodinného života nebolo. To, čo bolo, to bolo, ako som vám hovoril, ustavičné zachraňovanie sa pred namyslenými i skutočnými nebezpečenstvami. Veď je to tak teraz vo väčšine rodín. A v mojej rodine to bolo zvlášť ostro. Žena visela na deťoch a bola ľahkoverná.

Tak teda deti nám nielen nezlepšovaly život, lež otravovaly nám ho. Okrem toho deti — nám boly novou pohnútkou k roztržkám. Odkedy mali sme deti, a čím boly väčšie, tým častejšie, práve samy deti boly i prostriedkom i predmetom roztržiek. Neboly len predmetom roztržiek, ale boly i zbraňou v boji, — ako by sme sa prali navzájom deťmi. Každý z nás dvoch mal svojho miláčka — zbraň boja. Ja som sa pral viacej Vasom, najstarším, a ona — Lízou. Okrem toho, keď deti počaly podrastať a ustálily sa im povahy, staly sa nám spojencami, a vábili sme ich každý na svoju stranu. Trpely tým, hrozne trpely, chúďatá, ale nám, v našej ustavičnej vojne, o to nešlo, aby sme mysleli na ne. Dievčatko bolo na mojej strane, a najstarší syn, podatý na ňu, jej miláček, často mi bol protivný.




Lev Nikolajevič Tolstoj

— jeden z najčítanejších ruských spisovateľov, románopisec, esejista, dramatik a filozof Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.