SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prípitok

Tajovskému

[57]

Už hrozno dozrelo. Mušt po uliciach vonia.
Tátoše zas ťahajú ovenčený sud.
Štrngajú hrkálky a pliešky. Zvonce zvonia.
Kvastličky na biči si ľahli na chomút…

Žiaľ svoj si budeme môcť v zlate utopiť,
že splašil sa náš čas a cválal k šesťdesiatke,
vybíja pred nosom dni osamelé, krátke,
jak hrudky snehové a chladné spod kopýt,

že zapráši nám škraň, zdrap kečiek, fúzy, brady,
že vtlačí nad brvy nám vrások podkovy
a že sme na ceste a zdnuká ešte mladí,

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
hoc navon starí už, šediví, snehoví,

že vieme, zvíťazí, je dlhší jak my živí,
že povláči nás raz a zaerdží: „Už dosť!“
že zošmykneme sa a miesto bujnej hrivy
pred zrakom žmúriacim zvlá vetrom zbrklý chvost…

Lež čo nás po konci! Čo po dennej nás dráme!
Tú každý zahrať vie a každý skončiť z nás…
Ty dávaš inú hru… To je nie vinobranie…
U kasy kupuje si lístok na ňu — čas.



[57] Prípitok — Bratislava 3. X. 1934. Rukopis básne je v RJJ č. 12.