ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Niet príčiny nám oslavovať dnes,
že odplávalo šesťdesiat už rokov,
čo blázni na „ostrove slobody“
do vreca chceli chytiť denné svetlo
a zaháňali mrak, čo sypal dážď
na suché polia, prekrižovať blesky,
čo v tme sa nad vŕškami jagali,
hrom držať v hrsti skaly drobiaci,
rozdúchať ozón, ktorý pľúca šíril.

Bolo by divné pripomínať čas,
keď ducha nášho pochovávali,
a ako robievame na Dušičky:
zapáliť sviečky, zdobiť kvetami
hrob, v ktorom mŕtvy nikdy neležal
a plakať nad ním, kropiť spomienku,
v modlitbách pripomínať nebohého,
čo žije, kvitne, horí farbami.

Viem: Bola rakva, boli hrobári
a bola jama, vykopaná nimi,
i rany boli, bolo klesanie
a bol i pohreb, bol i hrobitov,
i na majetku sa už delili,
keď zavreli nám kostol, ktorý sme
vyzdvihli s láskou, vierou, nádejou
Materi našej starostlivej k úcte,
snáď mysleli si: keď niet kostola,
niet viery, lásky, nádeje a úcty,
že bez kostola v ľuďoch boha niet?

Lež boh ten bol a vyhodený z chrámu
chrám so sebou vzal do ulíc a hôr,
do podzemia i nad zem, Duchom stal sa.
A Duch bol boh. Chyťže ho na retiazku,
zaputnaj ho a posoť do jamy,
syp naňho hrudy, zasyp, navaľ kameň,
sto krížov rukou hoď, sto postav naň,
by stlel raz v prsti, so zemou sa zmiešal!
Je možné mučiť ho, lež mučenie
je preňho ako zákal na oceli.
On, keď i vidí hrob, doň nepadá,
on, keď i pohreb má, no nezná smrť.

My spomíname to, že boh bol v nás,
že Jeho chrám sme v srdciach nosili,
že Jeho obraz v myšlienkach nám svietil,
že Jeho iskry z hláv nám sršali,
zrak zapaľovali a slová v rtoch,
len tak sme mohli božský plameň vznietiť
a Jediného na sto rozmnožiť,
sto na tisíc a tisíce zas na stá.
On horel v malých perách z ocele:
v šabličkách oceľovej armády,
on pod zástavou našej Matere
do šíkov staval knihy, čo zo sŕdc
jak z pošiev meče vytasili zápal.
Ten zápal blčal ako slniečko,
ten svietil nám a ten nás zohrieval,
ten zlial nás v jedno bratstvo, v ktorom sme
šli potom za slobodu bojovať
s armádou živou, s plukmi nadšenými
olovom, železom a oceľou.
A tu sme.
Duch náš, keď i videl hrob,
nepadol doňho, keď i pohreb znal,
no neznal smrti.
Toto slávime.