SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

50.

Slovenským pohľadom

[56]

Tam na polici hrubé zväzky kníh.
Štyridsaťdeväť najradšej mám z nich.

Tam poeti sú, ktorí nevystydli,
lemujú kvetmi ráty zlatý pás,
mávajú nad ňou rozpätými krídly;
jak žehnali by v speve život náš.

Tam mŕtvi poeti sú. Tam, čo starnú.
Čo odspievali si už pieseň jarnú.
Uzučké, tiché hroby — riadky slov.
Vybledlé zlato v písme mramorov.

Jak starú vázu na tom kredenci,
vše mäkká, hebká ruka ovenčí.
Raz ruža stolistá, raz puky ruže,

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
raz rozkvitnuté šípy na haluze,
raz nevädza, raz mak, raz bodliaky
vyšľahnú z nej a plameň storaký
blkoce žlto, modro, červene
a ohne padajú sťa lupene
a ruka popol — staré kvety zmetie
a váza ostáva a vždy je v kvete…

Vše nové kvety ženie starý strom,
vše nové kvety pučia na konári,
vše padá kvet i list a so spevom
vše zaplnia sad noví pesničkári.



[56] 50. — 5. I. 1934. Rukopis básne je v zošite RJJ č. 12.