Proti noci
Autor: Janko Jesenský
Digitalizátori: Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Michal Belička, Daniela Kubíková, Andrea Kvasnicová, Miroslava Oravcová
Je Silvester.
Ber plášť a galoše!
Tak o hodinu polnočná je scéna,
čo od vekov je ešte neskončená,
čo v tisíc podobách vždy odznova sa počne.
Pod šedou plachtou menažérie
sú pri kŕmení všetky beštie:
ľvi, tigri, leopardi, vlci, supi.
Na mäso surové si každá stúpi
a do pazúrov berie ho a dláb,
pomaly labužnícky pochutnáva.
Strč ruku za mreže k nim, ak si chlap
a ruka s porciou ti zrudne do krvava.
V hrdzavej klietke exotický vták.
Ako ten sneh je. Má krídla veľkolepé.
Kľuvákom doráňaným o mreže klepe.
Poď bližšie, ak chceš počuť.
Zo zobáka
mu apoštolská káravá reč kráka.
„Tu teda bratstva mäkká láska sídli?
Ja biedny vták som medzi beštiami.
To že by boli oči? To sú vidly.
To ústa boli by? Veď sú to tlamy.
To ruky sú? To železné sú kliešte.
To hlas by bol? Veď je to zverské vytie.
To srdcia sú? To kamene sú v ceste,
kamene, v ktoré potkýna sa žitie.
Bych nadrobno ich ako cigáň tĺkol,
chcem medzi beštie, ľvov, tigrov, supov, vlkov!“
Vták máva krídly, ale tichý šum
zapadá utopený v trmu-vrmu,
a nevšíma si jaré publikum,
že veľký, biely vták sťa mrel by bez pokrmu…
To svet je tuná napodobnený.
Je bez duše a pre dušu je stvorený.
To ti je tuná duša zavretá:
pre ľudstvo stvorená a bez sveta.
. . . . . . . . . . . . . . . . .
Bol Silvester.
Zhoď plášť a galoše!
Však do dňa prechádza tá stará scéna,
čo od rokov je ešte neskončená,
čo v tisíc podobách vždy odznova sa počne.
[12] Semper idem — Bratislava 6. VI. 1931. Báseň je v zošite RJJ č. 7. Od knižného znenia sa odlišuje v týchto prípadoch:
verš 15:
Je ako sňah. Má krýdla veľkolepé.
verš 17:
Zobákom doráňaným o mrež klepe
verše 19 — 20:
Vtáku z kľuva
znie káravá a apoštolská mluva.
V rukopisnej zbierke RJJ č. 7 je ešte jeden variant tejto básne pod názvom Humanita z 28. IV. 1929. Na okraji je autorova poznámka „Použité inde“:
Tak bratstvo tu a mäkká ľudskosť sídli?
Veď cítim sa, jak cudzí medzi psami.
To že sú ľudské oči?
To že sú ľudské ústa?
To sú tlamy.
To že sú ľudské ruky?
To sú kliešte.
To hlas by bol?
Veď je to zverské vytie.
To srdcia sú?
To kamene sú v ceste,
na ktoré stále potkýňa sa žitie.
Bych na drobno ich, ako cigáň tĺkol?
Nie!
Radšej idem do hôr medzi vlkov!
Báseň je v rukopise prečiarknutá.
[13] Semper idem (lat.) — Vždy to isté.
Galéria obrázkov
Obrázok
