ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obloha sa smiala belasá.
Slnečného vína zlatá žiara
z nebeského suda liala sa
do doliny ako do pohára.

Díval som sa.
Rajská zábava!
Všetko pilo dúškom.
Zdalo sa mi:
Pšenica už zrudla rapavá,
ovos počal hrkať hrkálkami,
jačmeň dlhé fúzy vykrúcal,
teplý vietor fúkol spoza brala,
štíhlu raž si do objemu vzal
a ona s ním tango tancovala.

„Poď, poď, poď!“ to znelo u medze.
Okolo sa točil chodník biely.
Modreli od pitia nevädze.
Vzplamenené maky sčerveneli.

Králiky a panny siedmich krás
vyložili svoje tanieriky.
Priťukli si v tento hodokvas
pod jedličím zvoncov štamperlíky.

So šedivými vlasmi kol hlavy,
ľahkomyseľne a bez zármutku,
rozdávali lásku púpavy,
zaľúbené v každú čiernu hrudku.

Breh si dal z nich kytku za klobúk,
ku nej vrbín zeleného lístia,
strhol v náruč svojich krivých rúk
rieku, vyleštenú do striebrista.
Vlny sa sťa dievky húpali.
K čapu vábil škovrán lastovičky.
Skočky tlieskajúc sa dívali,
zo stoličiek skáčuc na stoličky.
Húdli diskant mušky opilé.
Pijúc nápoj ohnivý a tuhý,
mihotali pestré motýle
ako kúsky rozdriapanej dúhy.

Drobčilo tu v tanci milión nôh.
Nápev milý, jednaký a starý
na malinkých svojich verklíkoch
vrzúkali svrčky-verklikári.
Melódiu včely bzučiace
sprevádzali svojou kontrou tichou,
pokúšali ostré bodľačie,
nazízajúc kvetom do kalichov.
Pavúk hojdal sa a váhave
k materinej dúške púšťal slinu.
I ten vtáčik, čo šiel, v diaľave
na komín si pripäl forgo dymu.

Pil som i ja.
Nápoj plamenný
pod liesku ma v tôňu hodil stranou.
Aj tu lopúch dobre kŕmený
nezábudky tľapkal tučnou dlaňou.
Ony ako slečny pochabé
modrými sa smiali očičkami.
Hory v tmavosvetlom hodvábe
ticho hľadeli sťa gardedámy…

Bavilo sa celé okolie.
I sám krčmár do večera plesal.
Čľapol vína ešte na hole,
rudý v tvári na ich prsia klesal.