ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do Zvolena prišli bez zvláštnych prekážok a o krátky čas po príchode slávili svoj sobáš, spojený so zábavkami, trvajúcimi niekoľko týždňov. Po príchode bola prvá Dončova povinnosť vydeliť Túrnikovi a Tupovi po zemianskom dvore, s ktorými chlapíci boli vo zvrchovanej miere spokojní. Na svadbu prišiel i Matúš Čák so svojím sprievodom a nebolo nad neho milšieho a žartovnejšieho človeka k Dončovi a Kláre. Čo si pritom mysleli i Čák i Dončovci, to si navzájom neprezradili. Túrnik a Tupa sa v čase Čákovho pobytu vo Zvolene neukázali. Poznali ho dobre a vedeli, že by ho i pri jeho zdanlivom priateľstve k Dončovi jednako svrbela dlaň, keby ich videl. A čo znamenalo svrbenie jeho dlane na niekoho, to vedeli veľmi dobre a neboli naskrze zvedaví, aby to preukazoval na nich.

Roku tisíc tristo desiateho bol Donč už tri roky ženatý. Tisíc tristo ôsmeho roku sa dal Karol Róbert korunovať za uhorského kráľa v Budíne a Donč, keď naskrze nenašiel porozumenie pre svoje zámery u Čáka, prestúpil na kráľovu stranu. Celý život slúžil kráľovi verne a s najvyššou obetavosťou. Konal zaňho dlhé cesty a mal veľkú a hrdinskú účasť na jeho vojnách. A jednako mnoho ráz nesúhlasil s jeho konaním, lebo Karol Róbert sa usiloval síce pozdvihnúť Uhorsko, ale bol pritom často násilný a ľahkých mravov.

Z Kláry, ktorá bola na svoju postavu po chorobe trochu prichudá, za tie roky sa vyvinula pekná žena. Uchvacovala každého i nežnosťou i šelmovskou dobrotou tváre a správania.

Donča milovala s oddanosťou a preukazovala najživšie zaujatie pre všetky jeho plány, ktoré podľa talianskeho vzoru vykonával na Slovensku. Donč hľadel pozdvihnúť hospodársku, kultúrnu a mravnú úroveň svojho poddanstva. Tvoril mestečká a mestá, staval kostoly a otváral bane. Napomáhal kupectvo a priemysel. O niekoľko rokov neskoršie ho pápež Ján XXII.^[12] oslobodil od sľubu putovať do Jeruzalema a uložil mu namiesto toho povinnosť postaviť dva chrámy. Donč postavil jeden z nich v Martine a druhý v Banskej Bystrici. Mal veľký zmysel pre umelecké tvorby, čo možno pozorovať i na všetkých jeho stavbách a ich okrasách. Na náboženstvo kládol veľkú váhu, lebo ono, podľa jeho presvedčenia, robilo život milší a odoberalo ľudským vášňam a náruživostiam osteň.

Donč bol zádumčivej povahy a mával často, bez zvláštnej príčiny, záchvaty smútku, najmä keď bol dlhší čas vzdialený od svojej ženy. Klára bola vždy veselá, najmä keď bol jej muž doma; rada mala žart a smiech a rada si i pospevovala, čím ožili, na veľké potešenie jej muža, podľa vtedajšieho spôsobu stavby, tmavé izby hradu. Donč bol blažený, keď bol pri nej, ona vždy vedela rozohnať chmúry jeho duše. Keď bol doma, nepustila ho ani na chvíľu, chodila s ním všade a s najväčším záujmom počúvala jeho výklady, pričom svojimi námietkami a poznámkami preukazovala živé porozumenie pre jeho myšlienky. Donč ju zbožňoval a bol by vďačne obetoval hoc i život, aby ju zachránil od každej nehody. Často, keď na ňu hľadel, s podivením pozoroval, ako sa vyvíja mnohosľubný puk jej osobnosti na kvet netušenej bohatosti a krásy.

Po upevnení svojho postavenia preložil Karol Róbert svoje sídlo z Temešváru na Vyšehrad nad Dunajom, a tu musel Donč v kráľovej službe často dlhé týždne tráviť ďaleko od svojej ženy. Kláru nikdy nebral so sebou na kráľovský hrad, lebo sa obával, že Karol Róbert hodí svoj zrak na krásnu ženu. A tak sa v jej neprítomnosti zožieral stálou túžbou za ňou a starosťou o ňu. Mohol konať hocijakú prácu, vždy bol jeho duch zamestnaný i ňou. Často ho zašlo tušenie, ináč bez akéhokoľvek základu, že ochorela, že ju niekto napadol v jej hrade, alebo že má iné nepredvídané nepríjemnosti. A v také chvíle si skoro zúfal. Nechal pri nej svojich najspoľahlivejších ľudí, medzi nimi Túrnika a Tupu, oddaných mu na život a na smrť, a jednako, pretože vedel, aký je život premenlivý, koľko rozličných prekvapení sa v ňom skrýva, bol v stálom strachu. Boli časy, keď si myslel, že urobil chybu, keď si ju vzal za ženu. Vynútil ju svojím sľubom púte do Jeruzalema od nebies, a teraz ho boh tresce za to tým, čím hrešil, totiž priveľkou, všetko v ňom premáhajúcou láskou k žene.

*

Kráľovi sa narodil syn. Táto radostná udalosť sa mala oslavovať viac dní trvajúcimi zábavkami a slávnosťami. Na Vyšehrad pozvali všetko panstvo i so ženami a dorastenými mládencami a dievčatami.

Kráľ, ktorý mnoho počul o Klárinej kráse, a to hlavne od Dončových závistníkov, ktorí by vďačne boli zničili jeho manželské šťastie, už ho viac ráz vyzval, aby priviedol svoju ženu na Vyšehrad, no Donč dosiaľ vždy vedel vynájsť nejakú pravdepodobnú výhovorku, prečo nemohla prísť. Teraz bol však kráľ neodbytný, lebo pobadal napokon schválnosť v jeho konaní. Donč, keď videl s ťažkým srdcom, že svojmu osudu nevyhne, žiadal od kráľa, aby mu dovolil ísť po ňu. Karol Róbert to dovolil, ale na jeho cynickej, vyholenej tvári, prebrázdenej i napriek mladosti od úst k brade sa ťahajúcimi ostrými vráskami vysadol úsmev, ktorý naplnil Dončovu dušu smutným tušením.

— Choďte, priateľu, ale aby vám bolo veselšie, vezmite so sebou Aubaina a Fortarriga, — riekol veselo kráľ a potľapkal Donča priateľsky po pleci.

Dončovo srdce bolo ani z kameňa, ale sa tiež usmial, akoby mu to bolo veľmi milé. Vedel, že tých dvoch pánov posiela kráľ s ním preto, aby dali pozor, či sa Dončovci nejakým spôsobom nebudú hľadieť vyhnúť príchodu na dvor. Oni boli najvernejší spoločníci kráľovských kratochvíľ, pri ktorých sa nehľadelo na nijaké zväzky a predpisy či božské, či ľudské. Donč rátal s tým, že oni by úskokom, alebo azda i nasilu doviedli Kláru na Vyšehrad, keby nešla sama. Teraz si robil trpké výčitky, že opustil Čáka. Jeho svedomie ho preto netrápilo, ale keby bol pri ňom vytrval, nebol by sa musel obávať o svoje rodinné šťastie.

Cestou rozmýšľal, keď sa naoko bavil samopašnými a žartovnými rečami svojich sprievodcov, ako by mohol upovedomiť Kláru o tom, čo by mala urobiť, aby nemusela ísť na dvor. Ale každý jeho plán stroskotal na krajnej pozornosti, ktorú nm venovali Aubain a Fortarrigo a ich sprievodcovia. Napokon, keď už boli len na deň cesty od jeho hradu, riekol Fortarrigovi, že musí poslať rýchleho posla k svojej žene, aby ju upovedomil, že prichádza s hosťami pozvať ju na kráľov dvor. Je potrebné, aby sa pripravila na ich prijatie, lebo je i to možné, že nebude doma, ale niekde na návšteve v jednom zo susedných kaštieľov alebo hradov. Oprávnenosť tohto posolstva uznali, ale poslali jedného zo svojich ľudí, ktorému pred nimi musel Donč povedať, čo odkazuje svojej žene. Urobil to v nádeji, že porozumie jeho úmysel a nájde spôsob, ako by sa vyhla cestovaniu.

Keď posol prišiel do hradu, našiel Kláru v záhrade v spoločnosti viacerých paní zo susedstva, medzi ktorými bola i krásna, ale veľmi ctibažná a márnivá Barbora Kesznerová, manželka banskobystrického mešťanostu.

Keď posol porozprával, čo mu povedali, pani Barbora skríkla:

— Klára, aká si ty šťastná, že ideš k dvoru! Čo by som ja za to dala, keby i mňa zavolali!

Ostatné panie, i staršie, jej prisvedčili a Klára, hoci vedela, aká je mienka jej muža o dvore, sa dala strhnúť rečami svojich spoločníc, ale aj svojou márnivosťou — bez ktorej niet ženy na svete — môcť sa pochváliť pred závistlivými priateľkami, rozhodla sa, že pôjde na kráľovský hrad, lebo si myslela, že jej drahý manžel v žiarlivosti zveličuje nebezpečenstvá, ktoré tam hrozia ženskej cnosti.

I šla s celou spoločnosťou pozerať rozličné skvostné šatstvo, aby vybrali najprimeranejšie na také slávnosti, i aby chystali hosťom primeranú večeru. Klára pri výkrikoch obdivu nad krásnymi a bohatými šatmi ich s falošnou skromnosťou hanila, ale jej priateľky tým väčšmi za nimi bažili. Barbora i probovala čo krajšie šaty, a skutočne, mnohé pobelavej, ružovej a trochu tučnej panej pristali prekrásne.

— Ach, keby som sa ja mohla v tých šatách ukázať kráľovi, viem, že by som mu pomiatla hlavu, — smiala sa nie bez trpkosti.

— Veru by sa tvoj pán Michal mohol škrabať za ušami, — podotkla chudá, počerná pani Branická.

— A keď i nie kráľ, ale by sa tam jednako našiel kupec na taký tovar, ako si ty, — mienila Bytterová, staršia tučná žena susedného zemana, s pichľavou závisťou.

Klára sa na mnohých rečiach svojich družiek usmievala a vybrala si šatstvo, ktoré, hoc i nie najskvostnejšie, farbou a strihom jej najlepšie pristalo. Keď podvečer prišiel Donč s hosťami, nebolo pri Kláre okrem pani Barbory a Branickej viac nikoho, lebo sa ostatné panie porozchádzali. Keď Donč zazrel vo dverách paloty ich vítajúce panie, nevedel napochytre, čo si má myslieť. Klára bola jednoducho oblečená, ale bola taká krásna, že mu srdce skákalo od potešenia, ale už v nasledujúcu chvíľu ho bodlo, že je taká, lebo bolo vidieť obdivujúce prekvapenie i na tvárach Aubaina a Fortarriga, z ktorých Donč nespúšťal pátravý zrak. Parádne vyobliekaná Kesznerová bola tiež krásna osoba, ale pri Kláre sa nemohla uplatniť. Okrem toho Klára mala i vystúpenie vľúdne a milé, ale prezrádzajúce i istotu a duševnú urovnanosť, ktoré účinkovali mimovoľne i na samopašníkov, akými boli Aubain a Fortarrigo. Obidvaja hneď pobadali, že falošne hanblivá a skromná pani Barbora viac zodpovedá ich mravným názorom, lebo ona, keď nie slovami, ale veľmi významnými pohľadmi a presladkými úsmevmi ďakovala za pozornosť, ktorú jej v prehojnej miere venovali páni od dvora.

Po skvelej večeri sa Klára a Donč skoro vzdialili od spoločnosti pod zámienkou, že sa musia pripravovať na cestu. Páni a dámy sa zabávali skoro do bieleho rána. Barbora tak, ako i pani Branická, ktorá hoc i nie veľmi pekná, nebola bez záletnosti, s ľútosťou hľadeli na lúče vychádzajúceho slnka, čo sa zavčasu drali do dvorany. Veď, ach, tí páni od dvora boli takí milí, takí múdri, vedeli toho toľko rozprávať, čo človek nikdy nepočul! Fortarrigo spieval pri lutne ani anjel a Aubain vedel tak túžobne hľadieť na človeka, až srdce pukalo!

*

Na tretí deň po príchode pánov odišli na Vyšehrad. Išla s nimi i krásna pani Barbora, ktorá sa od Aubaina a Fortarriga dala veľmi ľahko naviesť na túto vychádzku. Svojmu mužovi odkázala po poslovi, kde ide a s kým. Zároveň si kázala poslať na dvor i svoje najkrajšie šaty. Niečo mohla obliecť i z Kláriných, čo jej ona vďačne požičala, lebo sa tešila, že bude mať na ceste takú veselú spoločníčku. Pravda, mnoho z nej nemala, lebo pani Barbora sa zaoberala len pánmi.

Donč nahováral Kláru, aby sa čím najskromnejšie obliekla. Bol by býval radšej, keby sa bola zababušila ani mníška a pretvarovala sa, že je chorá.

— Ty bojko, ty, — smiala sa mu Klára, — myslíš, že ma ten tvoj kráľ zje?

— Drahá, ty ho nepoznáš a podceňuješ nebezpečenstvo, ktoré nám hrozí.

— Neboj sa! Radšej umriem, ako by som ťa čo i len jedným pohľadom oklamala.

I pozrela naňho s takým úprimným citom, že jej veril a upokojil sa na chvíľu.

Obidvaja boli radi, že pani Barbora išla s nimi. Donč nečestne dúfal, že odvedie kráľa od jeho ženy a že namiesto neho pána mešťanostu z Banskej Bystrice potrafí nebezpečenstvo, ktorého sa on obával.

*

Vyšehrad nad Dunajom bol za Anjouovcov krásny zámok. Oni ho dali podľa vycibreného vkusu talianskych umelcov okrášliť. Bolo v ňom nielen mnoho románskych, ale i krásnych gotických stavieb. Na príhodných miestach sa skveli, podľa vtedajšej módy, alegorické fresky utešených dekoratívnych farieb aj značnej životnej pravdivosti postáv. Giotto^[13] už za čias Karola Róberta naučil sa vidieť i prírodu a nekresliť len vždy jednaké, neživotné schémy. A mal hodne znamenitých žiakov, ktorí ho nielen pochopili, ale i ďalej kráčali v jeho šľapajach. Boli už vtedy i sochári, ktorí vedeli dojať nielen krásou čiar svojich diel, ale aj ich životnosťou.

Na Kláru a Barboru pôsobil hrad a život v ňom silným dojmom. Pravda, celkom iným pri jednej a iným pri druhej: Barbora videla šperky a bohatstvo panstva, zhluk vojakov a sluhov; Klára, už čiastočne vyučená Dončom, pozorovala viac umeleckosť budov a rozličných diel; účinkovala na ňu elegantnosť talianskych a francúzskych dvoranov a paní, od ktorej sa silne odrážali s bezočivosťou a nadutosťou vystupujúci maďarskí a kumánski veľmoži, vyobliekaní nevkusne, s barbarským prepychom. Mnohý z nich bol ani putujúci sklad šperkov, skvostných zbraní a drahých kožušín. Popri hladkých, vyholených, ľahučko v črievičkách svižnými krokmi sa pohybujúcich Talianoch a Francúzoch boli vyšnurovaní, veľkými, hrubo brúsenými drahokamami vyšperkovaní Maďari, v nemotorných čižmách, s veľkými ostrohami, ťažkopádni a neobratní. Dlhé vlasy, vrkoče, brady a fúzy dodávali divosť ich tváram, čo v tie časy preukazovali ešte výrazné tatárske črty. Na Donča väčšina z nich hľadela s otvorenou nenávisťou. Ani Talianom nebol milý, ale Taliani zatajovali svoje city milým, priateľským úsmevom. I jedni i druhí ho nenávideli. Uhri, lebo ho pokladali za potaliančeného renegáta, a Taliani, lebo poznali v ňom rozum a energiu, ktorými vlastnosťami zarazil nejednému z nich postup v kráľovskej milosti. A Donč vôbec nemyslel na egoistické vykorisťovanie svojimi darmi. Bol spokojný s tým, čím bol a čo mal, a jeho túžba bola slúžiť krajine a kráľovi a zachovať si čistú lásku svojej ženy. A jednako, už i z holej nevyhnutnosti, musel vziať na seba mnohé vysoké úrady a spravovanie viacerých stolíc, keď sa stal roku 1317 i županom zvolenským, oravským, turčianskym a liptovským.

Večer boli Dončovci, a pričinením Aubaina i pani Barbora, pozvaní na zábavu vo veľkých a skvostných rytierskych sieňach.

S obdivom hľadeli panie na vyparádené panstvá a na vysoké dvorany so štíhlymi oblokmi okrášlené krásnymi maľbami a gobelínmi. V tanečných dvoranách boli na estrádach umiestené hudobné zbory a pre kráľa a kráľovnú bolo v najväčšej pódium s malými, ale skvostnými trónmi.

Na rozkaz panovníka boli Dončovci i s inými panstvami predstavení kráľovskému páru. Kráľ s kráľovnou boli oblečení v uhorských, ale veľmi vkusných šatách, a najmä pekná Alžbeta,^[14] poľská princezná, kráľova žena, očarila každého svojou milou láskavosťou. Karol Róbert zdal sa starší, ako bol; hlboké vrásky okolo úst a drobné okolo očí dodávali jeho tvári roky, ktoré nemal.

Dončovci sa poklonili kráľovskému páru a kráľovná oslovila Kláru, nezvyčajne okrášlenú rozčúlením a zapýrením:

— Krásna pani, zostaneš u nás?

— Zostala by som vďačne k vašim službám, — odvetila Klára s úklonom.

— Budem hľadieť, aby sme vás tu zadržali i s vaším mužom, — podotkol kráľ.

— To závisí len od rozkazu môjho pána, — riekol Donč.

— My urobíme všetko, aby sme takú krásnu paniu… — pokračoval Karol Róbert, ale vtom zazrel za Dončovcami druhý pár, pretrhol svoju reč a nevšímajúc si ich viac, zvolal: — Á, Ujváry, vítam vás!

Dončovcov odtisol od trónu za nimi nasledujúci veľmož. Donč, ktorý sa obával, že kráľ až priveľmi vyznačí jeho ženu, sa teraz jeho nešetrnosťou urazil. Pozrel na Kláru a videl, že sa usmievala, ale akosi meravo, a zdalo sa mu i to, že zbledla. Videl, že i ona pocítila urážku. Tvár mu sčervenela a hrýzol si v hneve pery. Zasa sa inakšie stalo, ako sa obával, že sa stane, a nielenže nebol spokojný, že sa jeho obavy nesplnili, ale sa hneval. Pre seba by nešetrnosť nebol posudzoval, ale že sa to stalo jeho žene, ho bolelo. Pani Barbora, ktorá šla za nimi, sa teraz od nich stratila. Pravda, ju zaujímali i talianske a uhorské tance, ktoré sa premieňali podľa rozličných hudieb, čo k nim vyhrávali.

Dončovci odišli skoro zo zábavy, nechali tam pani Barboru, o ktorú sa veľmi staral pán Aubain. Sprvu sa hnevali, že nimi kráľ pre Ujváryho tak opovrhol, ale keď si všetko lepšie rozmysleli, boli spokojní.

— Keď kráľ s nami tak nevšímavo zaobchádzal, môžeme ísť azda skorej domov. Možno, že sa i ty strasieš jeho služby a budeme vždy spolu, — tešila ho Klára, hoci ju kráľovo počínanie mrzelo.

— Iste by mi bolo omnoho viac zaťažilo na duši, keby bol s tebou tak zaobchádzal, ako si to tvoja krása zaslúži, — mienil Donč.

Druhý deň mali celý pre seba. Bol krásny letný deň. Vstali včas, slnce ich vábilo von z izieb do záhrad a popoludní do okolitých hájov, kde šli radšej, než aby mali účasť na kráľovských zábavách. Donč poukazoval Kláre hrad, jeho siene, chrámy, výhľady. Vykladal jej o rozličných obrazoch a mal potešenie z jej chtivej účasti na jeho pôžitku a na jej ľahkom chápaní. Strávili krásny deň. Do neskorého popoludnia ich nikto nevyrušoval, len podvečer okolo šiestej prišiel sluha do ich izieb a oznámil Dončovi, aby prišiel ku kráľovi do jeho oddelenia, lebo prišiel posol z Neapola s akousi súrnou zvesťou, o ktorej si chce kráľ s ním pohovoriť.

— Škoda, že musíš odísť, — podotkla Klára. — Aspoň jeden blažený deň by sme boli spolu strávili bez prekážky.

— Nič to, drahá; počkaj ma tu, ja sa pousilujem, aby som o hodinu prišiel naspäť.

Bozkal ju a odišiel.

Ponáhľal sa; neminula ani hodina, keď pribehol naspäť, namrzený, že ho kráľ vyrušoval pre maličkosť, ktorú nebolo hodno ani spomínať. Ale zdalo sa mu, že to urobil preto, lebo chcel napraviť svoje včerajšie urážlivé počínanie.

Tichučko otvoril dvere na izbe a na prstoch vošiel, lebo chcel Kláru rýchlym a neočakávaným príchodom prekvapiť. V izbe nebola. Vošiel do druhej, ani tam nebola. Pozeral za skrine a do kútov, či sa mu neschovala: nebolo jej nikde. Spýtal sa komornej na chodbe, kde šla pani, a tá mu nevedela nič povedať, lebo vraj pani z izieb vôbec nevyšla.

— Čudné! — zvolal a vošiel naspäť do izieb.

Keď ich poprezeral, našiel v jednom kúte druhej izby malé dvere, ktoré však boli zavreté. Keďže Klára nevyšla na chodbu, tak sa mohla vzdialiť len tými dvierkami. Chytil na nich pripevnený bronzový kruh a triasol ním, ale darmo: dvere sa nehli, boli malé, veľmi pevné.

Krv mu udrela do hlavy, i chytil sa za ňu obidvoma rukami: prebehla ňou myšlienka, že s Klárou sa muselo stať niečo strašné. Museli ju odviesť. Bohvie kde a prečo? Kráľ ho dal odvolať len preto, aby zostala sama. Prešiel po izbe hore-dolu a zrazu sa zasmial.

„Božemôj, aký som, ani malé dieťa! Žena vyjde von na pol hodiny, ktovie prečo, a ja už vidím samé mátohy!“

Nútil sa rozmýšľať o tom, čo budú večer robiť. Ale po veľmi krátkom čase zasa sa ho zmocnil nepokoj.

„Mala by už tu byť!“ Prešiel k malým dverám a obzeral ich. Boli zavreté, a podivné, zdnuka nebola na nich ani kľučka. Tak sa teda otvárali len zvonku. Musel ich niekto otvoriť a odviesť Kláru. Ale nasilu ju nemohol odviesť, lebo by bola kričala, a to by komorná na chodbe musela počuť. Tak išla s niekým dobrovoľne a iste sa čochvíľa vráti. Náročky ho neopustila. „Veď ako ma miluje! Aká je nežná, oddaná a starostlivá o mňa!“ A nie bez dojatia si predstavoval, aká bola vždy k nemu nekonečne láskavá. Urobila, čo mu na očiach videla.

Zrazu mu prišlo na um: „Mohli ju oklamať! Odvolali ju niekam a zadržali ju proti jej vôli!! Ale kto? Kráľ sotva, veď by nebol s ňou tak urážlivo zaobchádzal. A iný by sa neopovážil. Hoci, ktovie? Taký Aubain alebo Fortarrigo si mnoho dovolia. A kto sa vyzná v ženách? Možno, že šla sama. Balašu opustila kvôli mne, mňa zasa môže opustiť kvôli inému. A ona sama chcela ísť na hrad, a vedela, že mi je to nemilé. Ako sa vyobliekala, aká bola krásna! Bože drahý, ak ma klame! Zmárnim ju! Ale bez nej žiť nemôžem!“ Hodil sa na pohovku a trhal si vlasy. „Zmárnim ju i seba!“ A bil sa päsťou po prsiach.

Potom zrazu vyskočil a tíšil sa. Zišlo mu na um, koľko ráz ho už skúšal boh, koľko ráz si myslel, že je všetko stratené, a napokon bolo mu to, čo pokladal za nešťastie, na osoh. Ktovie, čo dobré sa môže vykľuť z tejto udalosti. Veď je nie ťažko úfať v boha, keď sa nám deje všetko po vôli, ale vtedy, keď sme trápení, musíme sa oddať s dôverou do jeho vôle!

Táto myšlienka ho ovládala nadlho. Ale keď neprišla ani po dvoch hodinách, bol si načistom, že sa muselo s ňou stať niečo mimoriadne. „Možno, že ju stihla nejaká nehoda,“ myslel si a šiel vyhľadať zo svojich ľudí Túrnika a Tupu, ktorým najväčšmi dôveroval. Rozpovedal im, čo sa stalo, a naložil im, aby nebadane stopovali v hrade, kde sa mohla podieť pani. On sám pochodil celý hrad, kde mohol nebadane prejsť, a vypytoval sa, kde to mohol urobiť bez rozruchu. Teraz už stratil všetku nádej. Opanoval ho pocit, že sa Klára či takým, či iným spôsobom stratila. Chladne začal uvažovať, čo urobiť. Počká na svojich ľudí, akú zvesť donesú. Bol presvedčený, že nevystopujú nič. Vyhľadá kráľa, ak bude možné, ešte večer a požiada ho o pomoc. Ak nebude môcť s ním byť večer, počká do rána a potom urobí všetkému koniec. Srdce mu bolo, ani keby ho stískala nemilosrdná päsť, ale teraz bol už chladný a odhodlaný na všetko. Ľahol si na kožušinami vystlanú pohovku a čakal svojich ľudí. Myslel si o sebe, že je chladnokrvný, ale nervózne rozčúlenie ho triaslo ani zimnica.

O dobrú hodinu prišli Túrnik a Tupa. Vyzvedali sa pozorne všade, ale sa dozvedeli iba toľko, že jedna zo služobných dievok videla ísť pani Kláru s pani Borickou chodbou, vedúcou z izby, kde bývali, a na ktorú viedli tie dvierka v kúte do veľkej okrúhlej veže, na ktorej boli zvonku krásne gotické vikiere okrášlené kvetmi. Či je pani v tej veži, nevedeli povedať. Veža patrí — vraj — k bytu kráľovnej, hovorilo dievča. Pani Borická je kľučiarka v oddelení kráľovnej.

Donča upokojila zvesť, že Klára išla do oddelenia kráľovnej. U kráľovnej sa jej nemohlo nič stať. Bohvie, aké môžu mať panstvá zámery, možno rozmýšľajú o nejakom prekvapení, o nejakej zábave. I vzdal sa myšlienky ísť ku kráľovi. Možno by sa urobil len smiešny. Počká.

I čakal celú noc. Darmo čakal. Klára neprišla. V noci ho potom zasa nadišli všetky zúfalé myšlienky vo zvrchovanej miere, ako to už noc so sebou donáša. Včasráno počul na dvore dupot mnohých koni, hovor a výkriky. Vyzvedal sa, čo sa deje. Povedali mu, že kráľovná odchádza so svojím sprievodom do Budína, kde stavajú pre ňu novú krásnu palotu. Ak bola Klára s kráľovnou, musí teraz už prísť. Napínal uši, počúval pri dverách, či počuje jej ľahký krok. Neprišla.

Teraz už bolo celkom isté, že Kláru stretlo veľké nešťastie a že je ich život zničený.

Ako bude možné, pôjde ku kráľovi. Rozpovie mu, že ide o život jeho ženy a jeho vlastný. Nech mu pomôže, ak môže a ak chce. Ak sa však jeho ženy niekto dotkol nečistou rukou, tak niet pomoci.

Čakal. Hodiny sa pomaly míňali. Šiel ku kráľovi, ale ešte ho k nemu nepustili. Šiel zasa. A zasa darmo. Napokon, keď prišiel zasa s tvárou strhanou trpkým bdením a hoci potláčanou, ale jednako každému viditeľnou najťažšou duševnou bolesťou, vpustili ho do kráľovej komnaty.

Karol Róbert bol v izbe s Aubainom. Blížilo sa už poludnie. Kráľ polosediac ležal na pohovke pokrytej červeným kobercom s veľkými žltými kvetmi a zelenými listami. Bol bledý, zdal sa zunovaný a umdletý: oči mal malé a lenivo klopal malým bičíkom po koberci. Donč vošiel a poklonil sa hlboko. Kráľ pozrel naňho krátko a potom dlhšie a odvrátil zrak. Aubain sa ho spýtal, čo je jeho žiadosť.

Donč si bol zmyslel, že sa bude odvolávať pred kráľom na svoje zásluhy, na svoju vernosť a bude prosiť, aby rozkázal, že by mu Kláru vydali. Ale keď videl kráľovu úplne necitnú nevšímavosť, prikročil k nemu celkom a riekol len toľko:

— Monsignore, moju ženu včera večer odviedli. Rozkážte, aby mi bola vrátená. Ide o jej a o môj život. Ak sa niečo prihodilo, čo čestná žena nemôže prežiť, tak to neprežije ani ona, ani ja.

Karol Róbert nepovedal ani slovo, len zaťal pery a nervóznejšie klopal bičíkom po pohovke. Prvá myšlienka, ktorá ho nadišla, bola odpratať tohto smelého, nepríjemného človeka. Stojí ho to pokyn a zmizne alebo jedom, alebo v niektorej veži. Ale zasa mu prišlo na um, že Donč je vlastne jediný z Uhrov, kto má talianske vzdelanie, rozumie jeho úmyslom a tvorí spojku medzi ním a uhorskými pánmi. Pravda je, že mu konal už cenné služby. Teraz však chce, aby mu vydal ženu, ktorá sa mu ľúbi. A kto je Donč? Poddaný, otrok. Držal ho v ruke ani chlapec vtáčika. Váhal.

Aubain sa díval so záhadným úsmevom na Donča a na kráľa. Potom sa zohol ku kráľovmu uchu a povedal mu ticho po francúzsky, ktorej reči Donč nerozumel:

— Sire, le drôle tuera la femme; c´est sur! Laissez la fuir. La rousse vaut mieux et, n´est pas si farouche.^[15]

Hneď nato kráľ vstal z pohovky a usmial sa vľúdne na Donča. Položil ruku na jeho plece a povedal:

— Bojíte sa o svoju krásnu ženu? Máte pravdu, je prikrásna pre náš dvor. Dáme ju hľadať. Úfam, že sa vám za najkratší čas vráti bez akejkoľvek poškvrny. Môžete ísť s ňou domov do svojho hradu. Keď vás budem potrebovať, pošlem po vás.

Podal mu ruku, ktorú Donč bozkal a odišiel.

Keď kráčal chodbou, vedel iste, že sa Klára vráti. Ak len o štvrť hodiny nevojde do ich oddelenia, nájde ju už tam. Keď bol s týmto načistom, nadišiel ho stud, že sa dal opanovať bez príčiny zúfalstvom. Neveril ani bohu, ani kráľovi. Ako ho nadišiel strach, že jeho ženu mohlo niečo postretnúť, stratil všetku rozvahu. Hanbil sa sám pred sebou tak veľmi, že sa mu tvár zarumenila. Keby bol išiel večer ku kráľovi, bolo by tých niekoľko slov stačilo, aby sa Klára vrátila, a on mal toľké strachy a robil taký rozruch!

Keď sa o štvrť hodiny vrátil do svojich izieb, Klára tam ešte nebola. Bol taký presvedčený, že už tam musí byť, že bol veľmi sklamaný, keď ju nenašiel. Sadol si na stolicu a hľadel von oblokom. Myslel si, že jednako nebude tá vec s ňou taká prostučká. Možno, že ju musia hľadať, možno, že prejdú i hodiny, dokiaľ ju nájdu. „Musím byť trpezlivý.“

Vtom počul otvoriť dvere a do izby vošla Klára.

Nespustil z nej oči, vstal pomaly zo stolice. Bolo vidieť na nej, že nespala: oči sa jej horúčkovite lisli, bola bledá, ale usmievala sa a utekala s vystretými rukami k nemu a hodila sa mu na prsia.

Videl, že je úplne nevinná. Jej celé správanie, jej milý, radostný pohľad, jej bezváhavé láskanie mu dokazovali viac ako prísahy a dlhé reči, že sa mu svetlo jeho života vrátilo bez tône. Sadol si a vzal si ju do lona.

— Klára, čo som vystál pre teba! Oka som nezažmúril. Kde si sa podela? Ako si ma mohla takto opustiť?

Bozkala ho nežne a pohladila zvráskovatené čelo.

— Viem, že si sa o mňa staral. Veď si, ani keby ťa po desiatich rokoch boli zo žalára vypustili. Celú noc som ani ja nezažmúrila oka, lebo som vedela, že sa o mňa staráš. Ale nemohla som ti oznámiť, čo sa so mnou stalo. I naplakala som sa. A nebolo mi ani zle. Naopak. Veľmi, veľmi dobre mi bolo. Všetko som mala, čo by som si bola zažiadala. Ale to všetko ma bez teba netešilo.

— Nuž, povedz mi, drahá, kde si vlastne bola a ako si sa ta dostala?

— Keď si včera odišiel, pozerala som z dlhej chvíle tamten obraz na stene. Je pekný, však? Pozri, ten, čo predstavuje jar. Vidíš, ako sa krásny gavalier nachyľuje nad utešenú paniu pod pomarančovým stromom? Myslela som si, či ju má tak rád ako ty mňa. Vtom vošla tými malými dvierkami pekná stará pani s takou milou, dobrou tvárou ku mne a spýtala sa, či mám rada obrazy. Povedala som jej, že zaiste, veľmi rada. Nato ma zavolala so sebou, že mi ukáže omnoho krajšie, ako sú v našich izbách. Myslela som, že kým prídeš, mám dosť času poobzerať si obrazy, i šla som s ňou. Priviedla ma krátkou chodbou pred malé vyrezávané dvere, i vošli sme do veľmi krásnej miestnosti. Boli tam samé drahé koberce, maľby, i nábytok z voňavého dreva a zo slonovej kosti. Ukázala mi takých izieb niekoľko. Bola tam izba na spanie s utešenou vyrezávanou posteľou s drahým, zlatom vyšívaným baldachýnom; izba na jedenie, na posiedku, na kúpanie, jedna krajšia ako druhá. V jednej dosť veľkej komore boli krásne šaty a truhličky so šperkami. Spýtala som sa jej, komu patria tie izby, iste kráľovnej. Pani sa usmiala a povedala, že mne, keď len budem chcieť. Porozumela som hneď, čo myslí, i obrátila som sa bez slova a utekala naspäť. Prišla som k dverám, ale boli zavreté. Darmo som ich chcela otvoriť, nedali sa. Vtedy som sa veľmi zľakla. Videla som, že tá vľúdna pani so mnou zle zmýšľa. Išla som k nej; sedela ticho na stolici a smiala sa mi. Bola to ozajstná diablica. Povedala, že i ostatné boli také divé, ale že sa jednako dali utíšiť. Za deň, za dva boli ani hrdličky. Lebo keď sa im nepáčili šperky, našli sa i iné prostriedky, ktoré ich obmäkčili. I ukázala mi ešte jednu komoru. V tej boli mrzké lavice s reťazami a biče a povrazy. Videla som mučiareň.

Donč zosadil Kláru a skočil na rovné nohy. Tvár sa mu strašne zamračila, ale premohol sa a zvolal priduseným hlasom:

— No, a čo urobila potom?

Klára sa zasmiala ako dieťa, čo chce rozprávať šelmovský kúsok, ktorý vykonalo.

— Povedala som jej, že sa ja toho nebojím. Ak ma budú nútiť urobiť niečo, čo nechcem, že im ujdem. Na to sa zasmiala tá milá pani a spýtala sa ako, keď neviem lietať. Povedala som, že ja viem lietať a vytiahla som tú malú striebornú dýku, čo si mi ty daroval, a bodla som sa ňou do ramena. Prešla mi hladko skrz-naskrz. Tu, hľa, — ukázala mu zaviazané rameno, keď vyhrnula rukáv.

Donč chytil jej ruku a bozkával krvavý obväz a biele rameno pod ním, pričom mu Klára hladila hlavu a usmievala sa.

— Nič ma to nebolí. Povedala som, že bodnutie do srdca nebolí viac ako to bodnutie, ktoré som si urobila. Pani sa zľakla a zaviazala mi ranu. Potom mi dala pokoj. Chvíľu sa dívala na mňa ako na nejaký zázrak a odišla. Zakrátko mi doniesli večeru a viac sa celú noc o mňa nestarali. Mala som pokoj, mohla som chodiť po izbách a robiť, čo som chcela. Iba teraz prišla tá milá pani a pustila ma k tebe. Veľmi som sa trápila pre teba, ty môj drahý!

Donč chytil Klárine ruky a bozkal ich vrúcne. Chcel jej povedať, že, hľa, nechcela mu veriť, že jej hrozí nebezpečenstvo pre jej krásu a že by bolo lepšie, keby bola menej pekná. Ale sa zadržal, lebo veď napravila svoju chybu.

— Poďme odtiaľto, — šepkala mu do ucha, keď objímala jeho hlavu.

— Ideme naskutku. Našťastie kráľ mi dovolil, že môžeme odísť, ináč by nás bol dal prenasledovať, keby sme boli ušli.

— A kto ma to dal zavrieť do tých pekných izieb? Nevieš?

— Kráľ, — zašepkal Donč.

Klára zašepkala: „Kráľ!“ a naraz ju prešla hrôza i zbledla, zatočila sa a bola by padla, keby ju Donč nebol zachytil.

Položil ju na pohovku a prebral nie bez nervózneho strachu.

— Bože drahý, ani na chvíľu som na to nepomyslela, v akom som nebezpečenstve. Myslela som len na teba.

I objala ho kŕčovite a plakala úpenlivo na jeho prsiach.

Neminula ani hodina, a Donč s Klárou a so svojím sprievodom bol na ceste do svojho hradu.

Pani Barbora Kesznerová zostala niekoľko mesiacov na Vyšehrade. Pokladali ju za milenku pána Aubaina. Bývala v tých krásnych izbách, v ktorých strávila jednu noc i Klára. Na gotických dverách tých izieb okrášlených krásnymi arabeskami boli medzi listami a kvetmi ťažko čitateľne vyrezané slová: Gabbia ď oro.^[16]

*

Až po roku poslal kráľ po Donča. Potreboval ho pre vážne posolstvo do Neapola, ktoré vykonal na jeho najväčšiu spokojnosť, lebo vykonal pre kráľa omnoho viac, ako kráľ od neho žiadal. Od tých čias bol Donč veľmi často v kráľovskom hrade a konal i mnohé cesty za kráľa a mal účasť i v mnohých bitkách.

Všetok čas, ktorý mu nechávala kráľovská služba, venoval svojim stoliciam a najmä ním pozakladaným mestám.

V uhorskej histórii sotva sa nájde iný muž, ktorý by bol s takou vytrvalosťou a s takým porozumením pracoval na zveľadení kraja zvereného jeho opatere ako Donč.

*

Mal už vyše päťdesiat rokov, keď zasa prišiel z Avignonu medzi svojich, tentoraz na Likavskom zámku sa zdržujúcich milých. Zišli sa tam jeho znamenití synovia a prišli ho pozdraviť i jeho mnohí priatelia, a to nielen z panského stavu, ale i mešťania a sedliaci.

V hrade bolo hlučno a veselo.

Podvečer, slnce už zachádzalo za hory, sedel Donč s Klárou, ktorá svoju krásu zachovala do neskorej staroby, lebo bola zlúčená s jej dušou, na altáne vysokej veže a hľadel na kraj a na mnohé obce, ktoré alebo za svoje založenie, alebo za svoje zveľadenie ďakovali jemu.

Dlho sedeli mlčky pri sebe a rozličné myšlienky prechádzali ich dušami. Donč napokon riekol:

— Smutný som, hoci nemám na to príčinu. Máloktorý človek mal taký šťastlivý život ako ja, a jednako je duša moja zronená. Mám najkrajšiu a najlepšiu ženu, ktorej vernosť, láska a oddanosť je bez páru. Mám podarené deti. Moje postavenie medzi ľuďmi musí uspokojiť každú ctibažnosť; mám vládu a moc, ktoré som vždy podľa svojho najlepšieho vedomia použil len pre dobro ľudí zverených mojej starosti. Vzal som svoj podiel z pôžitkov sveta, a jednako, keď prezriem svoj život, tak sa mi ukazujú len samé starosti, ťažkosti a nebezpečenstvá. Musím povedať, že by som si nežiadal žiť ho ešte raz.

— Ani so mnou nie? — spýtala sa Klára a obrátila mu nežnou rukou tvár, aby jej hľadel do očí.

Donč chytil jej dobrú ruku a bozkal ju.

— Ani s tebou nie, drahá! Práve s tebou nie! Lebo keď i za svoje najblaženejšie chvíle len tebe ďakujem, tak mi moja veľká láska a túžba za tebou zavinila i najtrpkejšie chvíle môjho života. Mnoho a mnoho som bol bez teba, a vtedy bola moja duša vždy pri tebe, plná tesknoty a obavy. Keby som ťa bol menej miloval, bol by som i menej trpel. Zhrešil som, keď som ťa sľubom púte do Jeruzalema vynútil od pána boha, a vtedy som urobil i jediný skutok v živote, ktorý mi svedomie neodpúšťa.

Zamĺkli na chvíľu.

— Pravdu máš, — povedala Klára. — Každú našu krátku radosť vykupujeme veľkými starosťami. I zo zdarnej, dlhej práce je krátke potešenie len koncom. I víťazstvá vykupujeme stratou nám drahých a zahynutím i cenných a šľachetných nepriateľov. Niet uspokojenia a utíšenia, len v bohu!

— Zaiste by život sám pre seba, s tým, čo poskytuje, nebol hoden žitia. Naše radosti sú krátke a naše bolesti, ktoré pretrpíme, nemajú náhradu v blaženosti. Naše jediné uspokojenie nachádzame vo viere v boha; v povedomí, že zaň pracujeme, zaň trpíme, že on drží svoju ruku nad nami. Život bez viery v boha je nie hoden žitia!

Klára prihla hlavu a skoro šeptom podotkla:

— A práve v najťažšie chvíle skúšky je naša viera nie taká mocná, že by nám slúžila za pevnú oporu. Bolesť prevláda útechu.

— Naša viera musí prenášať hory.