Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Daniel Sinapius-Horčička st.:
Neo-forum Latino-Slavonicum. Nový trh latinsko-slovenský
Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Andrea Kvasnicová, Tomáš Soóky. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 59 | čitateľov |
Nový trh Latinsko-slovenský, na kterémž se nekteré do hospodárství slovenského potrebné tovary prodajné nacházejí, vystavený a ustanovený od Daniele Sinapiuse, nekdy správce cirkve radvanské
Roku Páne 1678
Na nádej vlasti narodeným,[1] starobylosťou rodu vynikajúcim, najurodzenejším mládencom pána Jána Radvanského z Radvane,[2] dedičného pána v Skubíne a Malachove atď., a ostatným slávnych rodín, Horvathovcov-Stansitchovcov v Spišskej,[3] Kubinovcov[4] a Rakovskovcov[5] v Liptovskej a Turčianskej, Benickovcov,[6] Justhovcov,[7] Zatureckovcov,[8] Rakšanovcov,[9] Bulovskovcov v Turčianskej,[10] Reviskovcov v Oravskej stolici,[11] dedičom udatným, zdravie, pokoj a rozmnoženie nebeských darov želám.
Latinsko-slovenské príslovia, ktoré boli hádam bezpečne ukryté v svätyni Vesty,[12] teraz vydávam na verejné svetlo a obetujem vášmu menu a úžitku, vedený vďačnou oddanosťou. Nestojí za námahu, aby som uvádzal dôvody činu. Hrdinské skutky vašej rodiny a horlivosť voči štátu, doznávam, si zaslúžili už skôr viac. Preto sa mi vaša zásluha vidí byť nie taká osvetlená, ako skôr takmer zatemnená týmito mrakmi takého obyčajného darčeka. Medzitým môjmu domotanému osudu dovoľte, aby som týmto príjemným odbočením mohol trochu osviežiť svoju rozbúrenú myseľ spomienkou na tie uplynulé časy, v ktorých som sa totiž ako chlapec kedysi sediaci po boku najmilovanejšej matky naučil také zvraty reči a v ktorých kedysi ten Boh
dovolil mojim volom blúdiť, ako tu vidíš, a mne zas na píšťale poľnej hrať to, čo sám len chcem. [13]
Lebo to, čo sa pije s materinským mliekom, je nám o toľko milšie, o koľko sú tie mladšie a slobodnejšie roky detstva drahšie a príjemnejšie.
A aby som ďaleko neodbočoval, mám nesmierne veľa dôvodov, keď uvažujem aj o vašom kvitnúcom veku vhodnom na naučenie akýchkoľvek dobrých náuk, aj o takmer prerušenom zušľachťovaní nášho slovenského národa, ba i jazyka.[14] Lebo aj keď tento náš jazyk vyniká starobylosťou, čistotou, rozľahlosťou, stručnosťou a tento rod inými cnosťami, predsa pre zlé časy a hlúposť ľudí sa dospelo tam, že jeho pestovanie už len málokomu leží na starosti a na srdci. Preto sa iste bez pochyby stalo, že také početné a významné zásluhy predkov, mlčky zabudnuté, sú neznáme potomkom, aj že čítame ešte len málo kníh napísaných týmto jazykom. Ako veľmi pestujú svoj jazyk iné národy, učia premnohé príklady horlivosti. Rimania najviac zachovávali svoj rodný jazyk, ako je to zjavné z Diona,[15] Ciceróna, Suetonia[16] atď. Kartáginčania[17] zakázali porazeným, aby ako cudzinci nemohli či rozprávať či písať bez tlmočníka. Justinius,[18] 1. kniha. Medzi ostatnými dôvodmi zachovávania prísnosti dozerali s veľkou vytrvalosťou aj na ten, aby Grékom nikdy neodpovedali ináč ako po latinsky. Valerius Maximus, 2. kniha, 2. kapitola Pamätihodných výrokov a činov. Cisár Tiberius,[19] hoci inak prístupný a ochotný, predsa nikdy nepoužíval grécku reč. A vyhýbal sa tomu najmä v senáte, až natoľko, že keď sa chcel zmieniť o monopole,[20] najprv prosil o prepáčenie, že musel použiť cudzie slovo. Suetonius v jeho Životopise.
Niečo podobné uvádza teológ Johannes Saubertus[21] v Podivuhodnostiach augsburského vierovyznania, 189. strana. Keď 25. júna roku 1530 popoludní malo byť v biskupskom paláci verejne prečítané vierovyznanie protestantských stavov, ktoré potom dostalo meno augsburské podľa tak nazývaného miesta,[22] a keď jeho exemplár napísaný po latinsky držal v rukách Pontanus,[23] po nemecky Bejerus,[24] doktori práv a saskí radcovia, no niektorým biskupom sa zdalo vhodné, aby sa radšej prečítal latinský ako nemecký, saský kurfirst z lásky k národu a pravde vstal a žiadal, ba aj dosiahol od cisára, aby používali nemecký jazyk, lebo sú v Nemecku.
A veru kedysi aj Gréci a po nich Rimania nesmierne vypestovali svoj jazyk a písmom usilovne zaznamenali významnejšie udalosti. Preto sa Trithemius[25] domnieva, že čokoľvek bolo až do roku 1200 verejne i súkromne napísané, bolo vyjadrené a zaznamenané latinským jazykom. A Beatus Rhenanus[26] v 2. knihe Histórie, odvolávajúc sa na prácu O práve na jazyk od pána Ahasvera Fritschia,[27] usudzoval, že starí Germáni[28] sa domnievali, že ich jazyk sa nedá zaznačiť písmenami, čo sa rovnako môže povedať o Uhroch, Poliakoch, Vandaloch.[29] V tom predišiel Trithemia. Hoci veru Karol Veľký,[30] inak mnohými vecami zaujatý, sa usiloval spísať gramatiku rodnej reči, podľa svedectva Crantzia,[31] Sasko, 2. kniha, 8. kapitola, a Aventina,[32] 4. kniha, predsa Eginhardus[33] v Histórii Karola Veľkého píše, že jeho práca bola márna a že spísal nejakú časť gramatiky, ale takým písmom a neznámymi abecednými prvkami, ktoré nemohol nikto prečítať ani napísať. Cisár Maximilián I.[34] ustanovil zvláštnu odmenu pre tých, ktorí dokázali rozlúštiť nejaké germánske písmo, napísané pred päťsto rokmi. Pozri Fritschia, uvedená kniha.
Ale z týchto temnôt nevedomosti sa konečne vynoril najmä germánsky národ, ktorý už svojimi učenými spismi a cnosťami zaplnil takmer celý obývateľný svet; ako sa stávajú pravdivými tie Lipsiove slová. O Konstantinopole,[35] 1. kniha, 16. kapitola. V celom svete je nestálosť vecí aj zmena. Večný zákon od začiatku stanovený celému tomuto svetu: rodiť sa, zomierať, vznikať, zanikať; a ten sudca chcel, aby nič z vecí nebolo pevné alebo stále, okrem seba samého. Jedinému Bohu nikdy nehrozí smutná choroba ani smrť. Sofokles.[36] Nikto nemôže očakávať nič stále a pevné. Čo si myslíš o mestách, štátoch, kráľovstvách? Tie sú práve tak nevyhnutne smrteľné ako tí, čo ich vytvorili. Ako je pre jednotlivých ľudí ich mladosť silou, staroba smrťou, tak pre tie, hovorím ešte o mestečkách a mestách; ale aj kráľovstvá a krajiny podliehajú tejto skaze. Kedysi kvitol Východ a Asýria,[37] Egypt,[38] Judea[39] vynikali zbraňami a nadaním. Ten osud prišiel do Európy. Lipsius, uvedená kniha. Gréci prekvitali? Po nich Púni,[40] po nich Rimania, po nich Skýti[41] a o krátky čas, čo ja viem, aký nový národ.
Čo mám veru povedať o našich Slovanoch? Či to, že tento národ, oddaný väčšmi vojne ako vzdelaniu, pochoval mlčaním udalosti svojich čias? To, čo sa domnieva Becmanus[42] v Zemepisnej a politickej histórii zemského okršleku, 9. kapitola, 198. strana? Či to, že chýbanie kníhtlačiarstva vynájdeného iba okolo roku 1440,[43] ako má Funccius[44] v Chronológii, roku 1440, Aventinus, 8. kniha, prekážalo podujatiu? Oboje sa dá vskutku rozumne povedať. A ak boli nejaké napísané knihy, mohli sa aj zničiť, sčasti vinou vojen, sčasti pre iné zmeny v pomeroch. Zonaras svedčí, že Konstantinopol, predtým ako sa dostal do tureckej moci, mal veľmi bohato vybavené knižnice, až natoľko, že v Konstantinopole za panovania cisára Basilia[45] pohltil veľmi ťažký požiar knižnicu, v ktorej bolo uložených 120 000 rukopisných kníh. Pozri Listy o kresťanoch žijúcich v Turecku, priložené k rozprave Michaela Neandra Úvaha, predposledná strana. Ale ani dnes turecký panovník[46] nedovoľuje nijaké tlačiarne. Turci a poddaní Turkov, keďže sa neodvažujú ani zakladať ani mať medirytectvá, používajú všetky rukopisné knihy a tie takmer radšej ako tlačené. Ale tie sú napísané veľmi jemnými písmenami v jazyku gréckom, arabskom a slovanskom, ktorý je najrozšírenejší, takže tú jemnosť nemôžeš nijako napodobniť a dosiahnuť nejakými našimi písmenami vytlačenými takým spôsobom. To isté pán Neander na poslednej strane. Treba naozaj ľutovať, že sa takéhoto umenia, prerušeného inde z nevyhnutnosti, mnohí, kde a kedy sa dovoľuje, znovu nechopili a nezušľachťovali ho. Zo zanedbávania cvičenia totiž často vzniká veľká nevzdelanosť, ako sa dá usudzovať z listu pripojeného k Úvahe Michaela Neandra. Ešte jestvujú Atény,[47] ale nikde nerozprávajú ľudia tak nevzdelane, ako rozprávajú v Aténach, ktoré boli predsa kedysi sídlom všetkej ľudskej múdrosti a výrečnosti. Či za nesúci pokladáme náš národ, ktorý sa podľa príkladu iných národov vychvaľuje pre starobylosť, rozľahlosť, vznešenosť atď.? Nechcem nejako neisté veci vydávať za také isté a prvopočiatok a, ako poniektorí, ten priam odlišný pôvod Slovanov vzťahovať na nejaký určitý čas, dokonca až na stavbu babylonskej veže.[48] A zavrhuje to Dubraviova Česká história, 1. kniha,[49] vraviac: Čo je rozprávkovejšie, ako chcieť klásť pôvod k rozdeleniu a zmäteniu jazykov, ktoré sa stalo vraj vtedy, keď sa v babylonskej krajine stavala veža. Ak sa totiž uznával starý pôvod, istotne starší ako tá veža bol Adam,[50] spoločný otec všetkých národov. A predsa tu Dubravius mohol pozorovať rozdiel medzi pôvodom ľudí a jazykov. A Aeneas Silvius[51] o Čechoch, 2. kapitola: Mnohí z Germánov, dosť urodzení, sa domnievajú, že pochádzajú z Rimanov. Rimania si veľmi pyšne myslia, že majú pôvod v Teukroch.[52] Frankovia[53] a Germáni povedali, že sú z trójskej krvi.[54] A Česi, ktorí povstali ešte dávnejšie, sa vystatujú, že boli rozpustení od samého zmätenia pri veži, tiahli nahí, živili sa žaluďmi atď. 2., 3., 4 kapitola. Komu sa páči uznávať to odvodzovanie Slovanov od Jafeta,[55] nech sa poradí s malým pojednaním pána magistra Jakuba Jakobea,[56] po vyhnatí z chrámu Michala Archanjela v Prahe kňaza slovenskej cirkvi v Prešove, ktoré vydal a dal vytlačiť roku 1642 v Levoči s nadpisom Živý náčrt Slovenského národa. To sa medzitým môže náležite doložiť istými dôkazmi, že tento národ a jazyk sa vôbec nemá klásť za iné jazyky po potope,[57] či sa to týka starobylosti, či čistoty a rozľahlosti. To však ostáva pochybné, či sa počiatky slovanského národa majú odvodzovať od Jafetovho syna Gomera, ako chcú niektorí, či azda od niekoho iného, a aké bolo jeho iné meno. A keďže tu história mlčí, je lepšie mlčať, ako si vymýšľať čosi bez podkladu.
Pozrime teraz, odkiaľ tento národ prišiel až do Európy, a na ktorých miestach sa najprv usadil. A predovšetkým je mimo pochybnosti, že Noe so svojou rodinou vystúpil z korábu vo vnútri Ázie a zmätenie jazykov nastalo v Babylone. Z toho vyplýva, že všetky národy a jazyky sa rozšírili z Ázie do iných častí sveta. Ale zaujali najmä východné končiny a rozliali sa po nich široko-ďaleko. Sú rôzne dôvody, ktoré presviedčajú, aby sme tomu verili. Plinius, najstarší z geografických spisovateľov, ktorý žil v prvom storočí po Kristovom narodení, píše v 6. knihe, 7. kapitole: Odtiaľ sa nazýva Meotské jazero[58] v Európe. Od Kimmerského[59] bývajú Meoti, Srbi, Vali, Arechi, Zingi. Potom rieku Tanais[60] vlievajúcu sa dvoma ústiami obývajú Sarmati,[61] ako vravia, potomci Medov, sami rozdelení na mnoho kmeňov. Porovnaj 4. knihu, 13. kapitolu. Ptolomaeus,[62] starší než Plinius, ako sa naňho odvoláva Dubravius v knihe s nadpisom Česká história takto: Sarmatsko, ktoré Ptolomaeus ohraničuje na východe Meotským jazerom a Tanaidom, na západe Istulou,[63] na severe Sarmatským oceánom,[64] na juhu Karpatskými vrchmi,[65] bolo kedysi spoločnou vlasťou všetkých národov, ktoré teraz volajú Slovanmi. Aventinus, Bojské letopisy, 3. kniha, posúva používanie venedského jazyka[66] až k toku Sávy a Drávy.[67] A samotné pomenovania miest položených okolo Euxinského mora,[68] Meotského jazera a zadného Východu, sú prevzaté zo slovanského jazyka, ako Prekop, Bialygrod, Borissagoroda, Vorotin[69] atď.; a tie ostatné, čo sú v Geografických tabuľkách, svedčia o niečom podobnom. Odtiaľto pochádza azda to, čo sa veľmi mnohí domnievajú, že ten list, ktorý napísal Alexander Veľký[70] ilýrskym národom,[71] sa týka hlavne tohto národa. (Možno ho vidieť v Listoch kráľov, kniežat atď., ktoré vytlačil Lazarus Zeznerus[72] roku 1593 v Strassburgu, 139. a ďalšie strany.) Znie takto: Pretože ste nám vždy boli naporúdzi, vo vernosti najstálejší, v zbraniach horliví, vo vojne vynikajúco a usilovne slúžiaci, dávame vám slobodne a navždy prepúšťame celé územie od severu až k hraniciam južnej Itálie, takže sa tam nikto nemôže zdržiavať, usadiť sa, či tam bývať, iba vaši ľudia. Ale ak bude niekto prichytený, že tam ostáva, nech je vaším sluhom a potom tí všetci nech sú sluhami vašich potomkov. Dané v našom meste Alexandrii[73] v dvanástom roku našej vlády, ako sa páči veľkým bohom Jupiterovi, Plutovi, Martovi a najvyššej bohyni Minerve.[74] Buďte zdraví. A je pravdepodobné, že sa rozumie tento národ, lebo na nijaký iný sa nemôže jasnejšie ukázať, ktorý by obýval uvedené končiny sveta. Pre túto príčinu sa nájdu takí, čo sa domnievajú, že prvé cirkvi slovanských národov odvodzujú svoj pôvod od samého apoštola Pavla a jeho spolupracovníkov, takže sám Pavol[75] v tom liste, ktorý písal Rimanom, kapitoly 15, 24, 28, nespomína len Hispániu,[76] ktorú túžil navštíviť, ale otvorene svedčí, že naplnil Kristovo evanjelium až do Ilýrie. Píše v liste Titovi, 1, 3; 2. Timotejovi 4, 10, že totiž ten jeho celkom verný syn[77] v zhode so všeobecnou vierou odišiel do Dalmácie,[78] ktorá je krajinou Ilýrie či Slavónie.[79] Pozri Adrianus Regenvolscius,[80] Historicko-chronologická sústava slovanských cirkví, 1. kniha, 4. strana.
Kedy však tie národy vnikli do Germánie, nedá sa vymedziť pre rozmanité mienky autorov. Niektorí uvádzajú rok 600, Sethus Calvisius,[81] Chronológia rok 645. Práve tí najlepší zastávajú pravdepodobnú mienku, že za čias Attilu,[82] keď bolo Vandalsko opustené svojimi obyvateľmi, Germánia spustošená Hunmi a medzi ostatnými boli roztržky, nasťahovali sa do Germánie, no veru nie hneď a naraz, ale postupne. Cromerus,[83] 1. kniha, posledná kapitola Poľských dejín, Henricus Bangertus[84] v poznámkach k Helmoldovej Slovanskej kronike, 1. kniha, 2. kapitola, Micraelius,[86] Pomoranská kronika, 2. kniha, 12. a 37. kapitola. Joachim Curaeus[87] v Sliezskych letopisoch hovorí: A Čech podobne poslal nových osadníkov do toho kraja, ktorý je medzi Labe a Sálou.[88] A ostatných, ktorí sa volajú Vindi, poslal k Baltickému moru. Medzitým sú aj historici, ktorí o Čechovi pochybujú. Do Lužicka prišli vo veľkom počte Srbi, ktorí presťahovali do Germánie veľkú časť Slovanov, a zároveň priniesli jazyk svojho národa, takže neboli praobyvatelia, ale prisťahovalci do tých miest. O tom svedčí Christophorus Manlius,[89] Výklad lužických dejín, 1. kniha, 13., 14. stĺpec, na ktorého sa odvoláva a chváli ho pán Conradus Samuel Schurzfleisch[90] v rozprave O Lužicku, 12. téza. Preto aj svojím jazykom Lužicko od vŕškov tu i tam strmiacich a obsiatych húštinami ľudovo nazvali od lazov,[91] ako aj mestami Budešin, Zitava, Kamenica, Luba, Dražďany[92] — značí miesto dráždi: do boja, Lipsko od líp, od množstva líp, odkiaľ sa aj dnes volá Phylirea.[93] Hamburg, Henétmi[94] či Slovanmi nazývaný Bochburi[95] (v Albertovi zo Stade[96] sa číta chybne Hochburi): Diospolis[97] alebo Božie mesto, od takého nejakého Deastra, pravdepodobnejšie od boha Hammona.[98] Tak pomenovali Lubek, Rostok[99] atď. Pozri Vagetia[100] v Geografo-histórii, 259. strana. Tu i tam po Germánii jestvujú rozličné pamiatky tohto národa, ktoré teraz vyratúvať nie je mojím cieľom.
Keď však vedno s Poliakmi často robili vpády do Meissenska[101] a pustošili ho, Heinrich Vtáčník,[102] germánsky kráľ, prvý zo Sasov zabránil ich útokom, ustanovil v Meissensku markgrófstvo a napokon dosiahol svojou udatnosťou a rozhodnosťou, že poslúchali zákony Germánie. Pozri Christophorus Manlius, Výklad lužických dejín, 1. kniha, 13. stĺpec a 4. kniha, 53 list. Albert Medveď[103] opatril Lužicko aj zákonmi aj krásou rodnej reči, a keď vyhubil a zahnal Vendov, učinil ju oveľa vypestovanejšou; a v budúcnosti bol u Venedov iba v nenávisti, lebo tí neboli považovaní ani za slobodných a boli zbavení občianskej rodovej cti. Porovnaj Goldastia,[104] O Českom kráľovstve, 4. kniha, 13. kapitola, 5. poznámka. Preto sa stalo, že až do dnešného dňa sa tu i tam pri brehoch Labe v Lužicku a inde držia zvyšky úbohého henetského či slovanského národa. Pôvod, mravy, náboženstvo, štát týchto Srbov krátko, ale výrazne opísal magister Georgius Krüger[105] v historickej dišpute O Srboch, ktorú mal roku 1675 vo Wittenbergu. Ich jazyk sa veľmi zhoduje s poľským a českým. V tom jazyku nedávno vydal Evanjelium Matúša a Marka[106] pán Michael Frentzl,[107] farár v Postwitzi. Zapáčilo sa mi z neho odpísať modlitbu Pána, aby som sa zavďačil slovenskému čitateľovi: Nasch Wotče, kiž hsy ty w nebessach, woswacžene budž twoje hmeno. Pschidž k nam twoje kralewstwo. Twoja wola so staň jako w nebessach, tak tež na zemi. Nasch žedny chleb nam džensa. A woday nam nasche winy, iak my wodawamy naschim winikam. A newehdž nas do spyttowana: Ale wůmož nas wot zleho. Pscheto twoje je to kralewstwo a ta moc a ta cžescž acž do wecžnoscže. Amen.[109]
Z tohto teraz vysvitá, akú rozľahlosť a moc mal tento národ, keďže obsadil okrem Meissenska Hornú Lužicu a celé územie medzi Labe a Sálou. Micraelius v Pomoranskej kronike, 2. kniha, 4. kapitola, píše: Vieme, že sarmatský národ sa pomaly stal taký mocný, že naplnil svojou rečou nielen veľké a malé Reussko,[110] ale aj celú burgundskú krajinu,[111] kde teraz bývajú Poliaci, a ďalej Valašsko,[112] Bulharsko, Srbsko, Podolie,[113] Litvu, Chorvátsko, Dalmáciu, Moravu, Čechy, Sliezsko a celé vendské markgrófstvo Ilýriu.[114] A nedá sa ani poprieť, že nadobudli prevahu aj v Grécku a stali sa tu mocnými. Ako ešte aj dnešného dňa sa tu všade a najmä v otomanskej porte[115] používa vendská reč. A Alstedius[116] v Poklade chronológie, 27. kapitola, 244. strana: Slovanský jazyk (ktorý sa volá aj sarmatský) či ilýrsky sa rozprestiera široko-ďaleko po Európe a Ázii. Má rozličné nárečia. Lanzius[117] v Úvahe alebo reči proti Poľsku, 662. strana úvahy, dodáva: Dnes je v Európe, ako chce Josephus Scaliger,[118] jedenásť materinských jazykov: latinský, grécky, teutónsky, slovanský, epirský, tatársky, uhorský, fínsky, hirlandský, kantaberský, britanský,[119] hoci píše, že britanský je potomkom germánstva. Isaac Pontanus[120] v Starobylom gallskom objasnení: Slovanský majú spoločný Poliaci, Česi, Rusi, Mosci, Moravania, Slezania, Kašubi, Chorváti, Bulhari, Rasci,[121] Srbi, Ilýri a celý slovanský národ. Preto pán magister Johanes Herbinius[122] v Kyjevských tajomstvách, 15. kapitola, hovorí, že na slovanskom jazyku treba obdivovať dve veci. Po prvé, že je rozšírený široko-ďaleko po Európe, rozprestierajúci sa totiž od Adriatického mora cez Ilýriu, Dalmáciu, Tráciu,[123] Bulharsko a od ríše Astrachán,[124] zaujatej teraz veľkým kniežaťom Moskovie,[125] za Kaspické more. Stúpaj ďalej po schodoch jeho rozľahlosti na juhu od samého Konstantinopola, kde tento jazyk je všedný aj na dvore tureckého panovníka, cez končiny Borysthena[126] a celú Moskoviu až k Deukalkonskému moru,[127] poznáš, uvidíš a budeš sa čudovať, nakoľko až milostivý Boh zhromaždil toľko národov na takom priestore Európy a Ázie, rozmanité sa od seba odlišujúcich, no v jednote aj slovanského jazyka aj grécko-rusínskej viery.[128] Druhé tajomstvo je, vraví, že slovanský jazyk rozpráva aj po hebrejsky, to jest, že nárečie slovansko-poľské sa zhoduje s hebrejskými slovami v mnohých slovách, a to nie vynútené alebo len zámenou písmen, ale aj materiálne v samých základných písmenách aj pojmovo, čo sa týka toho zmyslu či významu. Ukazuje to naozaj na mnohých uvedený muž v uvedenej knihe. Podobné niečo už raz urobil Sigismundus Gelenius,[129] Čech, ktorý napísal a vydal v Bazileji Súzvučný slovník v kvarte,[130] v ktorom zaznamenal zhodu vo viacerých hláskach ilýrskeho jazyka s gréckym, latinským a germánskym. To isté urobil Gesnerus[131] v Mithridatovi, 58. strana úvahy, odvolávajúc sa na Johanna Sauberta, Predhovor k rozličným čítaniam gréckeho textu evanjelia sv. Matúša, Helmstadt, roku 1671.
Mravy Slovanov sú rozličné podľa povahy miesta, ktoré obývajú. Je známe, že tento národ je zväčša spokojný s jednoduchou potravou a odevom, pohostinný, znášajúci námahu a biedu, schopný, nadaný a veľmi súci dôkladne sa naučiť hocijaké umenie. Pochádzajú z neho rôzni preosvietení mužovia, medzi ktorými vyniká učený Hieronymus,[132] znamenitý vyznavač, pochádzajúci zo Stridonu, mesta v Ilýrii, ktorý podľa Piaseciovej Kroniky, 56. strana,[133] preložil pre dalmátskych Slovanov do ich jazyka bibliu, blahoslavený Martinus Turonensis,[134] biskup, Matthias Flacius Illyricus,[135] narodený v slavónskom meste Albona, roku 1540 poslucháč teológie u blahoslaveného Luthera[136] a Melanchthona,[137] ktorými v božskej pravde vyučený, uverejnil znamenité a pre študentov teológie užitočné spisy, jeho krajan Matthias Grabacius[138] (tak nazývaný aj slovanským prímením), tuhý vykonávateľ vzdelávania, kedysi profesor gréckej literatúry v Tübingene, Andreas Dudithius,[139] obdivuhodný nasledovník tuliánskej výrečnosti,[140] ktorý tri razy vlastnou rukou odpísal celého Ciceróna, Cyril a Metod,[141] obyčajne Strachota, biskupi a apoštoli všetkých Slovanov, veľmi obratní v gréckom a slovanskom jazyku, Ján Hus,[142] apoštol Čechov, magister Hieroným Pražský,[143] ktorý roku 1410 kázal na budínskom hrade[144] slovo božie v českom jazyku Žigmundovi,[145] cisárovi a kráľovi uhorskému a českému, ako svedčí Cochlaeus, 3. kniha,[146] Lupatius[147] v Historickom kalendári pod 20. marcom, Johannes Jessenius de Jessen,[148] kedysi rektor akadémie vo Wittenbergu, potom v Prahe, riadny lekár dvoch cisárov Rudolfa[149] a Mateja,[150] magister Laurentius Benedicti Nudozerinus,[151] profesor matematiky, ktorý napísal aj Gramatiku českú, učený Daniel Basilius Teuto-Lipschensis,[152] doktor Michael Ascanius Solnensis,[153] magister Elias Lani,[154] duchovný na palatínskom Thurzovskom dvore v Bytči a trenčiansky superintendent, magister Zacharias Lani,[155] magister Gregorius Lani,[156] David Lani,[157] takisto superintendent, Daniel Dubravius,[158] Elias Ladiverius,[159] ktorý splodil syna s rovnakým menom,[160] doteraz verejného učiteľa v Uhorsku, a teda aj môjho, vynikajúceho svedomitosťou vo vyučovaní. O ostatných mužoch, ktorí sa veľmi zaslúžili o Kristovu cirkev, nech teraz pomlčím.
Zo svetských chváli starý vek cisára Decia,[161] len keby si nebol poškvrnil ruky prenasledovaním; Aureliana[162] pre jeho driečnu postavu a preveľkú silu, ktorý v sarmatskej vojne v jeden deň zabil svojou rukou štyridsiatich ôsmich. Podľa svedectva Flavia Vopisca.[163] Panónčanom bol aj cisár Probus[164] a Diokletianus,[165] aj Jovianus Augustus,[166] aj Valentinianus[167] a jeho brat Valens,[168] ba aj syn Gratianus,[169] cisári. Pozri Lanziovu Úvahu alebo reč za Uhorsko, 463. strana. Pomlčím o hrdinoch našich čias — Petrovi de Reva,[170] grófovi, ktorý sa preslávil všade po učenom svete tým historickým spisom o Korune Uhorského kráľovstva, grófovi Jurajovi Thurzovi,[171] kedysi palatínovi Uhorského kráľovstva, grófovi Gašparovi Illieshazym,[172] grófovi Štefanovi Thökölym[173] atď.
Čo sa týka náboženstva, aj to poznali podľa povahy miesta v rozličných časoch. O obrátení Bulharov má toto Pezelius, Historické robenie medu, 3. časť, 115. strana:[174] Roku 845 Michal III.,[175] syn a nástupca cisára Theophila,[176] východný panovník, uzavrel s Bulharmi mier, keď odovzdal kráľovi sestru, ktorú Gréci zajali vo vojne. Keď táto bola v Konstantinopole správne vyučená v kresťanskom náboženstve, prehovorila brata, aby si namiesto pohanskej viery obľúbil kresťanskú. A pri tej príležitosti Bulhari poznali Krista. Ich príbuzní Rasci, Srbi, Bosniaci,[177] Chorváti, Dalmatínci, Ilýri atď. prijali roku 890 od susedných Grékov kresťanskú vieru. České obrátenie sa takisto stalo okolo roku 894. Veľmi mnohí, ktorí sa dostali do Germánie, uctievali zlého ducha, víly a stromy a konali im obete, ako sa možno dočítať. Dubravius, Česká história, 1. kniha. Boha veru v svojom jazyku volali beli Bogh, to jest biely Boh, zlého ducha cžarný Bogh, to jest čierny Boh (ako zaznamenal Micraelius v Pomoranskej kronike, 2. kniha, 76. kapitola). Ale napokon aj tí, ktorí boli rozptýlení po Sasku, prešli ku kresťanstvu v 9. storočí po Kristovom narodení. Pretože sa im však hlásala legenda o sv. Vítovi,[178] vrátili sa k povere a vždy zbožne uctievali pamiatku sv. Víta, najprv v modle ako Boha, potom, keď sa vinou čias modla zničila, ako patróna. Dubravius, Česká história, 1. kniha, 7. strana, sa domnieva, že odtiaľ vznikol slovanský výraz Vitei, Vitei, ktorým majú Slovania vo zvyku prijímať hosťa alebo priateľa, akoby mu menom sv. Víta prejavovali radosť. Napokon o modlárstve a povere o Vítovi, ako aj o iných slovanských modlách veľa hovorí Helmoldova Slovanská kronika, kapitola 52, 53. Medziiným vraví: Medzi mnohorakými slovanskými božstvami je veľmi mocný Zwante Wit[179] atď. Ale napokon tento národ spomedzi ostatných bol takmer prvý, ktorý z kimmerských temnôt[180] pápežstva uzrel svetlo evanjelia za Husa a blahoslaveného Luthera. Úhrnom: Známa je zmienka o zbožnosti Slovanov na šiestej konstantinopolskej synode,[181] ktorá sa konala Roku Pána 680, a kde sa viedol spor o obrazy. Hovorí: Náš pokorný prístup celej synody očakával, že všetci podporujú; nie aby iba časť poznala, čo sa robí, časti to bolo neznáme. Najmä keď uprostred národov, tak Langobardov,[182] ako aj Slovanov, vidieť veľmi mnohých zo zboru našich pomocníkov, ktorí sa o to neprestávajú horlivo usilovať atď. Pozri Koncilové uznesenia, 2. zväzok, 18. list.
Pre tieto a iné príčiny bola kedysi veľká vážnosť a potreba tohto jazyka. Preto Zlatou bulou Karola IV.[183] (ktorej pôvodný exemplár sa posvätne uchováva na mieste zasvätenom voľbe cisára na dvore vo Frankfurte nad Mohanom a pozostáva zo 43 listov a má bulu či pečať zo zlata, na jednej strane podobizeň Karola IV., na druhej veľkú tvŕdzu s dvoma vežami, ktorá azda predstavuje mesto Rím) sa ustanovilo, aby sa synovia svetských kurfirstov, totiž kráľa Čiech, falcgrófa,[184] vojvodu Saska a brandenburského markgrófstva, naučili rozprávať po germánsky, latinsky, italsky a slovansky, aby sa mohli zhovárať s mnohými národmi. Odtiaľ o cisárovi Ottovi Veľkom[185] hovorí Wittikindus,[186] Saské letopisy, 2. kniha, že sa zaoberal tou rečou. A dôveryhodní historici svedčia, že cisár Ferdinand II.[187] ovládal rozličné jazyky: germánsky, italský, latinský, český a španielsky.
A keď sa veci tak majú, neviem, ako by som to nazval, akým závratom hlúposti alebo pýchy trpia tí vrtichvosti, ktorí, hoci rodom, jazykom, menom Slováci, sa odtŕhajú od tohto národa jedine a zväčša pre pominuteľný a dočasný osoh a svoj pôvod prenášajú na iný národ, a čo je najohavnejšie, matku, od ktorej a z ktorej pochádzajú, zahŕňajú rôznymi urážkami a preklínajú. Akoby napokon nebolo dosť počestné menovať sa podľa toho národa, ktorý už predtým si toľkými zásluhami pripravil cestu k nesmrteľnosti! Ale Boh neberie ohľad na osoby. Dávno sa zaiste mnohým nepáčila tá zakorenená nečinnosť vo vzdelávaní slovanských umení. Preto mi kedysi mnohý z priateľov: Príjde-li co mluviti aneb psati, volí i obecný človek k Paní Latine mendikatum jíti,[188] a od ní nekterú hrstku strovy sobě nažebrúce, leda by list splésti, nežli svému jazyku, dosti peknému a pritrefnému, té chvály dopríti.
A obávam sa, aby nejaký Aratus,[189] 1. kniha, 40. epigram, neoplakával môj či kedysi Diotimov[190] osud, ktorý na gargarských skalách[191] vykladal o alfe a bete, alebo nehanobil tento môj útok proti mravom iných. Na vás sa znova obraciam, najurodzenejší mládenci, a do vášho náručia vkladám čo-to zo slovenských prísloví. Stadiaľ spoznáte, domnievam sa, aj to, aká je moja náklonnosť k nášmu národu, aj to, aká je príchylnosť k vám a vašej slávnej rodine. Prijmite, prosím, z mojej skromnej ruky prítomný bezcenný darček s takou mysľou, s akou sa dáva. Chcel som pripojiť k tejto knižočke Symboly rímskych cisárov,[192] ktoré mám naporúdzi vypracované. Uvažoval som aj o vydaní Cicerónovho Frazeológa, ale zverejnenie tohto a iného som pre určité príčiny odložil na iný čas. Budem mať veľkú radosť, ak poznám, že ešte u vás nezahynula spomienka na mňa. Prosím najláskavejšieho, najmocnejšieho Boha, aby vás čo najdlhšie zachoval nažive aj s vašou slávnou rodinou pre verejné dobro a dožičil šťastný vzrast akýchkoľvek zbožných podujatí.
Buďte zdraví.
V mene Ježiša!
[1] Na nádej vlasti narodeným… — synom významných šľachtických rodín v Uhorsku
[2] Ján Radvanský z Radvane (1666 — 1738) — dedičný pán v Skubíne a Malachove (obce vo Zvolenskej stolici), zvolenský podžupan, poslanec uhorského snemu, účastník povstania Imricha Thökölyho (1685) a Františka II. Rákócziho (1703), bol potomkom uhorského šľachtického rodu Radvanskovcov z Radvane, známeho od konca 12. stor.
[3] Horvathovci-Stansithovci v Spišskej stolici reprezentovali potomkov starobylej chorvátskej šľachtickej rodiny (Stansith de Gradec). Marek (zomr. 1561) — kapitán Sigetskej pevnosti sa vyznamenal v protitureckých bojoch a za odmenu dostal majetky na Spiši. Jeho syn Gregor (1558 — 1597), spišský podžupan, založil r. 1584 v Strážkach ev. gymnázium, kde sám vyučoval dialektiku, rétoriku a etiku. Vybudoval významnú knižnicu. Písal protikalvínske spisy. Jeho syn Baltazár bol spišským podžupanom.
[4] Kubiniovci v Liptovskej a Turčianskej stolici predstavovali šľachtický rod z Vyšného Kubína (de Felső Kubin). Boli známi už v 13. stor. a v 14. stor. sa presťahovali do Liptova a Turca. Krištof bol radcom kráľovskej komory a jeho syn Ladislav (16. stor.) notárom kráľovskej kancelárie a radcom kráľovskej komory, pričom písal latinské príležitostné verše.
[5] Rakovskovci v Liptovskej a Turčianskej stolici (Rakovo) boli starobylým šľachtickým rodom známym od 13. stor. Juraj (zomr. 1564) dostal majetky v Turci, Liptove a inde. Zastával významné verejné funkcie (kapitán sklabinského hradu, turčiansky a liptovský podžupan, zástupca krajinského sudcu, komorník a vicepalatín). K tomuto rodu patrili latinskí humanistickí básnici, bratia Martin Rakovský (asi 1535 — 1579), Matej (1537 — 1562) a Mikuláš (zomr. 1586). Najvýznamnejší z nich bol Martin, pisár uhorskej komory a turčiansky podžupan, autor veršovaných skladieb o ideálnom panovníkovi a štáte Libellus de partibus reipublicae (Knižka o spoločenských vrstvách v štáte, Viedeň 1560) a De magistratu politico (O svetskej vrchnosti, Lipsko 1574).
[6] Benickovci v Turčianskej stolici, uhorský šľachtický rod z Beníc v Turci, známy od 13. storočia, mali majetky aj v Oravskej a Zvolenskej stolici. Verejné funkcie zastávali napr. František (hlavný kapitán vacovskej pevnosti v rokoch 1616 — 1627), Ľudovít (zvolenský podžupan r. 1700), Martin (vicepalatín, zomr. 1622) a Mikuláš (turčiansky podžupan), ktorý sa vyznamenal v protitureckých bojoch a r. 1562 dostal armáles (erbovú listinu). Z tohto rodu pochádza aj významný barokový básnik Peter Benický (asi 1603 — 1664), autor básnického diela Slovenské verše (1652).
[7] Justhovci v Turčianskej stolici sú uhorským z českej Kusovy, kapitán vígľašského zámku, povýšený do šľachtického stavu (1451). Jeho syn Andrej získal majetky v Turci (1479). Príslušníci rodu zastávali verejné funkcie. (Poznámka ZF: v tejto poznámke je pravdepodobne tlačová chyba)
[8] Zatureckovci v Turčianskej stolici pochádzali zo Záturčia.
[9] Rakšanovci v Turčianskej stolici pochádzali z turčianskej Rakše. Príslušníkom tohto rodu bol aj Matúš Rakšáni (Rackschanus, zomr. 1665), autor dišpút a humanistických latinských príležitostných veršov.
[10] Príslušníkom rodu Bulovskovcov v Turčianskej stolici je pravdepodobne František Buľovský z Dulíc, prekladateľ Komenského jazykovej učebnice Janua linguae Latinae reserata aurea (Zlatá otvorená brána latinského jazyka, 1666).
[11] Reviskovci v Oravskej stolici (Reviský, Revecký) pochádzajú z Revišného na Orave. Rod je známy od 13. stor. Jeho príslušníci vykonávali rôzne verejné funkcie v Oravskej stolici.
[12] Vesta — v rímskej mytológii bohyňa rodinného kozuba, ochrankyňa obce a štátu. V jej chráme strážili večný oheň kňažky vestálky.
[13] dovolil mojim volom blúdiť… — dva verše z knihy idýl rímskeho básnika Publia Vergilia Maróna Bucolica (Pastierske spevy, 1. eklóga, 9. — 10. verš)
[14] nášho slovenského národa, ba i jazyka — myslí sa slovanský a slovenský národ a jazyk
[15] Dio — platonický filozof, žiak gréckeho filozofa Plotina (203 — 270), zakladateľa novoplatonizmu, alebo Dio Cassius Cocceianus z Nikaie (asi 155 — 235), grécky historik, autor spisu Rómaiké historia (Rímske dejiny)
[16] Suetonius Gaius Tranquillus (asi 75 — 165) — rímsky spisovateľ, autor životopisov cisárov De vita caesarum (O živote cisárov) a životopisov básnikov, historikov, rečníkov, filozofov a gramatikov De viris illustribus (O vynikajúcich mužoch)
[17] Kartáginčania — obyvatelia Kartága, obchodného mesta na severnom pobreží Afriky (pri dnešnom Tunise), ktoré zrúcali Rimania (146 pred n. l.)
[18] Justinus (zomr. 163) — stoický a kresťanský filozof zo Sichemu, autor viacerých náboženských spisov (napr. Liber de monarchia Dei — Kniha o božom mocnárstve), možno aj Justinus z Flavie (2. stor.), apologéta kresťanstva, alebo Justinus, Marcus Junianus (okolo 3. stor.), ktorý urobil výťah z historického diela Pompeia Troga (koniec 1. stor. pred n. l.) Historiae Philippicae (Philippické dejiny)
[19] Tiberius — Claudius Tiberius Nero — rímsky cisár (14 — 37), známy svojou ukrutnosťou.
[20] monopol — grécke slovo (lat. monopolium), znamenajúce výhradné právo predaja
[21] Saubertus, Johannes (1592 — 1646) — nemecký protestantský teológ, farár v Norimbergu, autor diel Miracula augustanae confessionis (Podivuhodnosti augsburského vierovyznania) a Prolegomena variarum lectionum textus Graeci evangelii s. Matthaei (Predhovor k rozličným čítaniam gréckeho textu evanjelia sv. Matúša, Helmstadt 1671)
[22] augsburské podľa tak nazývaného miesta — augsburské vyznanie (lat. Confessio Augustana), evanjelické luteránske vierovyznanie spísané v nemčine a latinčine, ktoré odovzdali cisárovi Karolovi V. (1500 — 1558) na ríšskom sneme v Augsburgu (25. júna 1530), kde ho aj verejne prečítali. Karol V. bol nemeckým kráľom od r. 1519 a cisárom od r. 1530.
[23] Pontanus — Georgius Pontanus (1483 — 1557) — profesor práva v Jene, kancelár saského kurfirsta Friedricha III. (1463 — 1525), zastávajúceho kurfirstovský úrad od r. 1486. Kurfirsti boli duchovné a svetské kniežatá oprávnené voliť od 13. stor. nemeckého kráľa a cisára.
[24] Bejerus — Beyer — luteránsky duchovný
[25] Trithemius (Trittenheim), Johannes (1462 — 1516) — nemecký historik, opát vo Würzburgu, autor viacerých spisov, napr. De origine gentis Francorum (O pôvode národa Frankov), De luminaribus Germaniae (O vynikajúcich mužoch v Germánii) a Naturales quaestiones (Otázky o prírode)
[26] Rhenanus, Beatus (Bilde von Rheinau, 1485 — 1547) — nemecký humanistický filológ, autor diela Rerum Germanicarum libri III. (Tri knihy germánskych dejín, 1531)
[27] Fritschius (Fritsch), Ahasverus (1629 — 1701) — nemecký doktor práv, autor početných náboženských a právnických spisov (De iure idiomatis — O práve na jazyk)
[28] Germáni — germánske kmene sídliace v Germánii, ktorej územie ohraničovalo Severné more a rieky Rýn, Dunaj a Visla
[29] Vandali — germánsky kmeň sídliaci vo Vandalsku (Vandalii), krajine medzi riekami Vislou a Odrou
[30] Karol I. Veľký, (742 — 814) — franský kráľ od r. 771 a cisár od r. 799, podmaniteľ Saska (772) a v Sasku žijúcich slovanských kmeňov
[31] Crantius (Crantzius, Krantz), Albertus (1448 — 1517) — nemecký katolícky teológ a historik, profesor teológie a filozofie v Rostocku, autor spisu Saxonia (Sasko, Kolín 1520)
[32] Aventinus, Johannes (1466 — 1534) — nemecký historik, učiteľ rétoriky a poézie na rôznych miestach (Viedeň, Krakov, Regensburg a i.), autor historického spisu Annales Bojorum (Bojské letopisy, Bazilej 1580)
[33] Eginhardus (Eginhard, Einard, Enhard, zomr. 843 alebo 844, resp. medzi 848 — 856) — nemecký opát v Gente, pisár a sekretár v Aachách u cisára Karola Veľkého (742 — 814), autor listov, letopisov a diela Vita Carolis Magni (Život Karola Veľkého)
[34] Maximilián I., (1459 — 1519) — nemecký cisár od roku 1493
[35] Konstantinopol — predtým Byzantion (dnes hlavné mesto Turecka Istambul), pôvodne grécka kolónia založená r. 658 pred n. l., neskôr zrúcaná Rimanmi (196), potom obnovená ako hlavné mesto Rímskej ríše a nazvaná po cisárovi Konstantínovi I. (274 — 337)
[36] Sofokles (497 — 406 pred n. l.) — grécky autor tragédií, ktorý napísal 123 hier, no zachovalo sa ich len 8 (napr. Antigona, Oidipos vladár, Elektra a Oidipos na Kolóne)
[37] Asýria — staroveká ríša v Ázii s hlavným mestom Ninive, ktorá zanikla s dobytím mesta (606 pred n. l.)
[38] Egypt — staroveká ríša v severovýchodnej časti Afriky, ktorá sa stala perzskou provinciou (525 pred n. l.) a bola privtelená k Rímskej ríši (31 pred n. l.), neskôr okupovaná Arabmi (641)
[39] Judsko — staroveké izraelské kráľovstvo, ktoré vzniklo na začiatku 10. stor. pred n. l. zjednotením severnej a južnej Palestíny — Izraela a Judska. Izrael si podmanili Asýrčania (8. stor. pred n. l.) a Judsko Babylončania (6. stor. pred n. l.), neskôr Rimania (od 6. stor. n. l. rímska provincia).
[40] Púni — potomci Féničanov, Kartáginčania, ktorí podľahli Rimanom v troch vojnách (264 — 241, 218 — 201, 149 — 146 pred n. l.)
[41] Skýti — kočovné kmene sídliace v terajšej ruskej nížine, ktoré sa od 7. stor. pred n. l. sťahovali z Malej Ázie od Aralského jazera, Kaspického mora, Volgy a Dona k Čiernemu moru a Dunaju
[42] Becmanus (Becmann), Johannes Christophorus (1641 až 1717) — protestantský teológ a historik, autor spisu Historia orbis terrarum geographica et civilis (Zemepisná a politická história zemského okršleku)
[43] kníhtlačíarstvo vynájdené okolo roku 1440 — Johannes Gutenberg (medzi 1397 alebo 1400 — 1468) — pôvodným menom Gensfleisch, nemecký zlatník, vynálezca kníhtlače, pôsobil v Mohuči a Štrasburgu. Jeho najstaršia zachovaná tlač je zlomok Sibyliných kníh (asi 1445).
[44] Funccius (Funck), Christianus (1626 — 1695) — nemecký protestantský spisovateľ, rektor školy v Görlitzi (Zhorelec), autor náboženských a pedagogických spisov. Citované dielo Chronologia sa v bibliografiách nenachádza.
[45] Basilius — Basileois I. (asi 812 — 886) — byzantský cisár od r. 867. Jeho nástupcom bol Basileios II. (958 — 1025), cisár od r. 976, ktorý vyvrátil Bulharskú ríšu
[46] turecký panovník — sultán Mohamed IV. (1648 — 1687)
[47] Atény — hlavné mesto Attiky, krajiny v Grécku, ktoré bolo od r. 1458 pod tureckou vládou
[48] stavba babylonskej veže — stavba chrámu v Babylone, hlavnom meste babylonskej ríše rozkladajúcej sa pri rieke Eufrate v Ázii. Podľa biblického podania (1. kniha Mojžišova 11, 1 — 9) vrch veže mal siahať až po nebesia, čo nahnevalo Hospodina, a preto zmiatol doteraz jednotný jazyk ľudí stavajúcich vežu a rozptýlil ich po celej zemi
[49] Dubravius Joannes (Jan Skála z Doubravky, okolo 1486 — 1553) — český humanista, doktor práv, olomoucký arcibiskup, historik, autor diela Historia regni Bohemiae (Dejiny Českého kráľovstva, 1552)
[50] Adam — podľa biblického podania praotec ľudstva, ktorého stvoril Hospodin (1. Mojžišova kniha 1, 26; 4, 25)
[51] Aeneas, Silvius Piccolomini (Enea Silvio Piccolomini, 1405 — 1464) — neskôr pápež Pius II. (1458 — 1464), autor spisu Historia Bohemica (České dejiny, 1475)
[52] Teukri — Trójania, obyvatelia mesta Teukrie (Tróje), ktoré bolo na severozápade Malej Ázie
[53] Frankovia — voľný zväzok niekoľkých germánskych kmeňov, ktoré sa dostali v 3. stor. k hraniciam Rímskej ríše (územie severného Belgicka a Rýna). Franskú ríšu založil v 5. stor. kráľ Chlodvik (465 — 511).
[54] z trójskej krvi — od obyvateľov mesta Tróje (Ilion), ktoré podľa povesti dobyli grécki hrdinovia Agamemnon, Odysseus a Achilles, lebo trójske knieža Paris uniesol Helenu, manželku spartského kráľa Menelaa (Homér v epose Ilias)
[55] odvodzovanie Slovanov od Jafeta — od Noeho syna Jafeta, ktorý mal syna Gomera, podľa Sinapia Cromera (1. kniha Mojžišova 5, 32; 10, 2)
[56] Jakobeus, Jakub (okolo 1591 — 1645) — český exulant, prešovský ev. rektor a farár, významný latinský humanistický básnik, autor veršovanej skladby Gentis Slavonicae lacrumae, suspiria et vota (Slzy, vzdychy a prosby Slovenského národa), ktorá bola časťou dnes nezvestnej historickej prózy Viva gentis Slavonicae delineatio (Živý náčrt Slovenského národa, Levoča 1642)
[57] po potope — podľa biblického podania Hospodin potrestal skazené ľudstvo potopou, pričom sa zachránil len Noe so svojou rodinou a vybranými živočíchmi v korábe, ktorý spočinul na vrchu Ararate v Arménsku (1. kniha Mojžišova 1, 6 — 9)
[58] Meotské jazero — Azovské more, severozápadný záliv Čierneho mora. Východne od Azovského mora sídlili Meoti.
[59] od Kimmerského… — Kimmerovia (Cimmerovia), skýtsky národ žijúci v krajinách, kde je „večná tma“ (Cimmeriae tenebrae), t. j. na Kryme a na severnom pobreží Čierneho mora, severne od Azovského mora. Do tejto oblasti sa kládli aj sídla ďalších národov, ako boli Meoti, Srbi, Vali, Arechi a Zingi.
[60] Tanais — rieka Don, ktorá sa vlieva do Azovského mora
[61] Sarmati — potomci Médov — sarmatský národ, kočovné pastierske kmene, sídliace medzi Donom a južne od Uralu. Médovia boli starovekým národom v Médsku (8. — 6. stor. pred n. l.).
[62] Ptolomaeus (Ptolemaios), Klaudios (100 — 178?) — alexandrijský vedec, autor najväčšieho kompilačného diela o gréckej matematike Mathématiké syntaxis (Matematická sústava, tzv. Almagest) a diela Geógrafiké hyfégésis (Zemepisný úvod)
[63] Istula — poľská rieka Visla, vlievajúca sa do Gdanského zálivu Baltického mora
[64] Sarmatský oceán — Čierne more
[65] Karpatské vrchy — horské pásmo, tiahnúce sa od Viedne a Slovenska do Rumunska (Sedmohradska)
[66] venedský jazyk — jazyk Venedov, Vendov, Vindov, t. j. Slovanov. Venedi boli aj Lužickí Srbi a Vindi Slovinci.
[67] Sáva a Dráva — prítoky Dunaja v dnešnej Juhoslávii
[68] Euxinské more — Čierne more
[69] Prekop, Bialygrod, Borissagoroda, Vorotin — ruské mestá, dnes Krasnoperekopsk na severnom Kryme, Belgorod na pobreží Čierneho mora pri Odese (alebo neďaleko Charkova?), Borisov (Borissovium) neďaleko Minska a Borodino (Vorotunum) západne od Moskvy
[70] Alexander Veľký (336 — 323 pred n. l.) — macedónsky kráľ, vychovávaný filozofom Aristotelom (384 — 322 pred. n. l.), najväčší dobyvateľ sveta v staroveku (Grécko, Egypt, Perzia, India a i.), ktorému sa pripisujú rozmanité sentencie
[71] ilýrske národy — Ilýri, obyvatelia Ilýrie, severozápadnej časti Balkánskeho polostrova. Ilýrmi sa nazývali aj Srbi.
[72] Zeznerus, Lazarus — nemecký historiograf v 16. stor., autor spisu Epistolae regum, principum (Listy kráľov, kniežat, Štrasburg 1593.)
[73] Alexandria — mesto pri ústí rieky Nílu, založené r. 332 pred n. l., nazvané po macedónskom kráľovi Alexandrovi Veľkom (356 — 323 pred n. l.)
[74] Jupiter, Pluto, Mars, Minerva — bohovia v rímskej mytológii. Jupiter (gr. Zeus) bol najvyšším bohom, Pluto (gr. Hades) bohom podsvetia, Mars (gr. Ares) bohom vojny a Minerva (gr. Athéna), bohyňa múdrosti, ochrankyňa Ríma.
[75] Pavol (okolo r. 3 — asi 67) — apoštol, autor štrnástich morálnych a vieroučných listov (napr. Rimanom, Timotejovi a Titovi)
[76] Hispánia — krajina na Pyrenejskom polostrove, dnešné Španielsko
[77] jeho celkom verný syn — v duchovnom zmysle, nie v príbuzenskom
[78] Dalmácia — krajina pozdĺž Adriatického mora
[79] Slavónia — Slavonsko, chorvátska krajina v severnej časti dnešnej Juhoslávie (medzi riekami Drávou a Sávou), od r. 1240 kráľovstvo v rámci Uhorska
[80] Regenvolscius, Adrianus (Wengerscius Andreas, 1600 — 1649) — poľský protestantský teológ, pôsobiaci v Lubline v Poľsku, autor diela Systema historico-chronologicum ecclesiarum Slavonicarum, continens historiam ecclesiasticam a Christi tempore ad annum 1650 (Historicko-chronologická sústava slovanských cirkví, obsahujúca cirkevné dejiny od čias Krista do roku 1650)
[81] Calvisius, Sethus (1556 — 1615) — nemecký básnik, astronóm a učiteľ hudby v Lipsku, autor viacerých spisov, z ktorých je najvýznamnejší Opus chronologicum (Chronologické dielo, Lipsko 1605)
[82] Attila (zomr. 453) — nazývaný „bič boží“, od r. 434 hunský vodca. Huni boli kočovné mongolskoturecké kmene, žijúce v 3. — 2. stor. pred n. l. v Mongolsku. Robili nájazdy až do Galie. Ich ríša sa rozprestierala od Rýna a Dunaja až do Povolžia a na Kaukaz. Stredisko mali v dnešnom Maďarsku.
[83] Cromerus, Martinus (Kromer Marcin, 1512 — 1589) — poľský historik, krakovský kanonik, warmińský biskup, autor kroniky Chronicon de origine et rebus gestis Polonorum (Kronika o pôvode a dejinách Poliakov, Kolín 1589)
[84] Bangertus, Henricus (1610 — 1665) — nemecký spisovateľ, rektor v Lübecku, ktorý vydal s komentárom Helmoldovu[84] a Arnoldovu kroniku Chronicon Slavorum (Slovanská kronika)
[8484] Helmold (Helmbold, Helembold, Helinand) — nemecký kronikár, žijúci v 12. stor. (zomr. po r. 1170), farár v Bosau, autor diela Chronica Slavorum (Slovanská kronika, Frankfurt 1556). Komentár ku kronike napísal Johannes Moller (1702).
[86] Micraelius, Johannes (1597 — 1658) — nemecký protestantský teológ a profesor filozofie v Štetíne, autor diela Pommerische Chronik (Pomeranium Chronicon — Pomoranská kronika, Štetín 1639) a komentára Observationes ad Helmold Chronicon Slavorum (Poznámky k Helmoldovej Slovanskej kronike. Štetín 1657)
[87] Curaeus, Joachimus (1532 až 1573) — nemecký protestantský teológ, filozof, lekár v Glogau, autor spisu Gentis Silesiae annales (Letopisy sliezskeho národa)
[88] Labe a Sála — Labe, rieka pretekajúca českým a nemeckým územím a vlievajúca sa do Severného mora. Sála je jej ľavým prítokom.
[89] Manlius, Christophorus (1546 — 1575) — nemecký básnik a historik, autor diela Commentarii rerum Lusaticarum (Výklad lužických dejín)
[90] Schurzfleisch, Conradus Samuel (1641 — 1708) — nemecký spisovateľ, profesor histórie vo Wittenbergu, autor spisu De Lusatia (O Lužici) a De rebus Slavicis (O slovanských dejinách)
[91] od lazov — od rolí, lúk (ľudová etymológia), lebo ide o luh (trávnatú nížinu, močiar)
[92] Budešin, Zitava, Kamenica, Luba, Dražďany — nemecké mestá Bautzen (Budyšín), Zittau (Žitava), Kemnitz, Leuba a Dresden
[93] Phylirea — Lipsko, lebo gr. filyra značí lipu
[94] Henéti — kmeň v Paflagónii, keltský národ, žijúci pôvodne na severnom pobreží Malej Ázie, ktorý odišiel do severnej Itálie, kde sa nazýval Veneti. Je to aj názov lužických Srbov.
[95] Bochburi, Hochburi — nesprávne spájané s Boh a burg (Božie mesto), Hoch burg (Vysoké mesto)
[96] Albertus Stadensis (Albert zo Stade, zomr. 1265) — františkánsky opát v Stade, autor eposu Troilus
[97] Diospolis — (gr.) Božie mesto
[98] Hammon — Ammon, líbyjský boh, uctievaný aj v Grécku. Rimania ho nazývali Juppiter Ammon. Zobrazoval sa s baraňou hlavou.
[99] Lubek, Rostok — nemecké mestá. Rostock je prístav neďaleko Baltického mora a Lübeck západne od Rostocku.
[100] Vagetius (Vaget), Joachimus (1585 — 1613) — nemecký historik, profesor v Hamburgu, autor diela Geographistoria (Geografo-história)
[101] Meissensko — saské markgrófstvo (marka, pohraničné územie, administratívno-právna územná jednotka pod správou markgrófa), ležiace južne od lužického markgrófstva
[102] Heinrich I. Vtáčnik (876 — 936) — od r. 919 nemecký kráľ, ktorý bojoval proti Dánom a Slovanom
[103] Albert Medveď — Albertus Ursus (Albrecht der Bär, 1100 — 1170) — brandenburský markgróf, ktorý bol držiteľom Lužice a časti východného markgrófstva. Bojoval proti Sasku a germanizoval krajinu.
[104] Goldastius (Guldinast ab Haimensfeld), Melchior (1578 — 1635) — švajčiarsky historik, autor diela Commentarii de regni Bohemiae incorporatarumque provinciarum juribus ac privilegiis (Výklad o právach a výsadách Českého kráľovstva a pripojených území, Frankfurt 1627)
[105] Krüger, Georgius (1645 — 1703) — nemecký historik, rektor v Stockau a Libau, autor diela De Serbis, Venedorum natione, vulgo dictis die Wenden (O Srboch, národe Venedov, všeobecne volaných Vendi, Wittenberg 1678)
[106] Evanjelium Marka — evanjelium pripisované evanjelistovi Markovi, ktorý účinkoval v Alexandrii. Bolo to prvé zachované evanjelium, no dnes je v poradí druhé.
[107] Frentzl (Frenzel), Michael — lužickosrbský protestantský kazateľ v Postwitzi[107] v Hornej Lužici, ktorý vydal v lužickej srbčine Katechizmus alebo listy sv. Pavla Rimanom a Galaťanom (1693)
[107107] Postwitz — nemecké mesto (Possewitz)
[109] Nasch Wotče… — Text Otčenáša ponechávame v pôvodnom prepise (pschidž — príď, žedny — každodenný, džensa — dnes daj, voday — odpusť, nevehdž — neuveď, do spyttovania — do pokušenia, wůmož — osloboď, pscheto — preto).
[110] Reussko — juhovýchodná časť Haliča medzi riekami Dnestrom a Sanom, dnešné juhovýchodné Poľsko a severozápadná Ukrajina
[111] burgundská krajina — slobodné markgrófstvo Burgund a Nizozemsko v nemeckej ríši. Burgundi boli východogermánskym kmeňom, ktorí v 1. stor. sídlili v Pobaltí medzi riekami Vislou a Odrou a v 5. stor. v Porýní.
[112] Valašsko — krajina v dnešnom južnom Rumunsku medzi Dunajom a Karpatmi, od r. 1324 kniežatstvo, od 15. stor. v tureckej moci
[113] Podolie — krajina v Ukrajine východne od rieky Dnestra
[114] vendské markgrófstvo Ilýria — slovanská a ilýrska marka
[115] otomanská porta — turecká ríša, Turecko
[116] Alstedius, Johannes Henricus (1588 — 1638) — nemecký protestantský teológ, profesor filozofie a teológie vo Weissenburgu, autor encyklopédií a spisu Thesaurum chronologiae (Poklad chronológie)
[117] Lanzius (Lansius), Thomasus (1577 — 1657) — nemecký historik, profesor práv v Tübingene, autor spisov Orationes seu consultationes de principatu inter provincias Europae (Reči alebo úvahy o vláde medzi krajinami Európy, Tübingen 1613) a Mantissa consultationum et orationum (Dodatky k úvahám a rečiam, Tübingen 1652)
[118] Scaliger (Scaligero), Josephus (Josephus Justus, Juste della Scala, 1540 — 1609) — syn známeho francúzskeho filológa Juliusa Caesara Scaligera (Bordone della Scala, 1484 — 1558), filológ, profesor v Leidene, ktorý vydal diela o chronológii De emendatione temporum (O oprave čias, 1583) a Thesaurus temporum (Poklad čias, 1606)
[119] jazyk teutónsky, epirský, hirlandský, kantaberský, britanský — germánsky, epirský (v Epire, južnej časti dnešného Albánska), írsky, kantaberský (v Kantabrii, na severnom španielskom pobreží až k Pyrenejam, španielsky), anglický
[120] Pontanus, Isaacus (1571 — 1639) — lekár v Bazileji, profesor matematiky v Harderwicku, autor historického diela Itinerarium Galliae Narbonensis, carmen cum duplici appendice, i. e. universae Galliae descriptione et glossario prisco Gallico seu de lingua Gallorum veteri dissertatio (Cestopis po Narbonnskej Galii, báseň s dvoma prídavkami, t. j. opisom celej Galie a starodávnym galským objasnením čiže rozprava o dávnom jazyku Galov, Leiden 1606)
[121] Mosci, Kašubi, Rasci — asi Moschi (národ pri Kaspickom mori), Kašubi (etnografická skupina poľského národa žijúca v Pomoranoch, severnej časti nemeckého a poľského územia), Rasci (kmeň žijúci v Rascii, na území Kosova, Ráci, Srbi)
[122] Herbinius, Johannes (1633 — 1676) — nemecký protestantský kazateľ v Litve (Vilno) a rektor v Poľsku (Bojanowo), autor diela Religiosae Kijovienses cryptae (Posvätné kyjevské tajomstvá (Jena 1675)
[123] Trácia — severovýchodná časť Balkánskeho polostrova
[124] ríša Astrachán — východoruské kniežatstvo pri Kaspickom mori, pôvodne sídlo tatárskeho chanátu, ktoré dobyl r. 1554 ruský cár Ivan II. Vasiljevič Hrozný (1530 — 1584), od r. 1533 moskovský knieža a knieža celej Rusi a od r. 1547 prvý ruský cár
[125] Moskovia — Moskovsko, moskovské kniežatstvo od 15. stor. s hlavným mestom Moskvou, založenou r. 1147
[126] Borysthenes — sarmatská rieka Dneper
[127] Deukalkonské more — Severné more, medzi Nórskom, Islandom, Grónskom a Severným polárnym morom (Deucaledonus oceanus, Septentrionale mare, Scythicum mare)
[128] grécko-rusínska viera — grécko-katolícke a pravoslávne vierovyznanie
[129] Gelenius, Sigismundus (Zikmund Hrubý z Jelení, zomr. 1554) — český humanista, korektor tlačiarne v Bazileji, komentátor gréckych klasikov, autor etymologického slovníka Lexicon symphonum (Súzvučný slovník)
[130] kvart — (z lat.) knižný formát, vznikajúci zložením tlačového archu na dva razy, čím sa vytvárajú štyri listy alebo osem strán
[131] Gesnerus (Gesner), Conradus (1516 — 1565) — švajčiarsky polyhistor, jazykospytec, lekár a prírodopisec, pôsobiaci v Lausanne a Zürichu, autor katalógu gréckych, latinských a hebrejských spisovateľov Bibliotheca universalis (Všeobecná knižnica) a porovnávacieho slovníka „starých i nových jazykov na celom svete“ Mithridates (Zürich 1555)
[132] Hieronymus zo Stridonu (329 — 420) — cirkevný učiteľ, pochádzajúci zo Stridonu, mestečka na hraniciach Uhorska a Dalmácie, presbyter, kometátor a prekladateľ biblie
[133] Piasecius, Paulus (Piasecki Pawol, 1578 — 1649) — poľský historik, kanonik, kamenecký a przemyslowský biskup, autor chronologického diela Chronicon gestorum in Europa singularium (Kronika jednotlivých udalostí v Európe, Krakov 1645, 1648)
[134] Martinus Turonensis — pôvodným menom Simon z Brie (zomr. 1285) — strážca pokladu sv. Martina vo francúzskom meste Tours (odtiaľ prímenie Turonensis, z Tours), kardinál a pápež Martin IV. (od r. 1281), autor listov
[135] Flacius, Matthias (1520 — 1575) — nemecký protestantský teológ, profesor hebrejčiny vo Wittenbergu a teológie v Jene, autor mnohých teologických spisov (Catalogus testium veritatis — Zoznam svedkov pravdy, Frankfurt 1666). Mal syna toho istého mena, doktora medicíny, ktorý bol autorom filozofických, fyzických a lekárskych spisov.
[136] Luther — Martin Luther (1483 — 1546) — nemecký náboženský reformátor, zakladateľ protestantizmu, ktorý r. 1571 vystúpil s 95 tézami proti odpustkom
[137] Melanchthon — Filip Melanchthon (1497 — 1560) — nemecký náboženský reformátor, Lutherov spolupracovník, zakladateľ protestantského školstva
[138] Matthias Grabacius — profesor gréckej literatúry v Tübingene v Nemecku
[139] Andreas Dudithius — Dudith (1533 — 1589) — uhorský humanista chorvátskeho pôvodu, ostrihomský kanonik, trnavský prepošt, čanádsky a päťkostolský biskup, autor rozmanitých spisov, rečí a listov
[140] tuliánska výrečnosť — výrečnosť, akou sa vyznačoval rímsky rečník Marcus Tullius Cicero (106 — 43 pred n. l.)
[141] Cyril a Metod (Strachota) — kresťanskí misionári zo Solúna. Konštantín (okolo 827 — 869) a Metod (asi 815 — 885), zakladatelia slovanskej vzdelanosti (prvé slovanské písmo hlaholika, literárny jazyk staroslovienčina a prekladová i pôvodná literatúra).
[142] Ján Hus (asi 1372 — 1415) — český kazateľ, vodca náboženského reformného hnutia, autor latinských a českých náboženských diel s kritickými prvkami (napr. Postila), upálený v Kostnici
[143] Hieroným Pražský — Jeroným Pražský (okolo 1365 — 1416) — český náboženský reformátor, upálený v Kostnici
[144] budínsky hrad — hrad na Budíne, staršej časti dnešnej Budapešti, sídlo uhorských kráľov
[145] Žigmund (1368 — 1437) — nemecký cisár, od r. 1387 uhorský kráľ, od r. 1433 cisár a od r. 1436 český kráľ
[146] Cochlaeus, Joannes (okolo 1479 — 1552) — nemecký katolícky teológ, humanista a spisovateľ, ktorý písal proti Lutherovi a Melanchthonovi, autor spisov Historia de actis et scriptis Luthericis (História o luterských skutkoch a spisoch, Mohuč 1549) a Historiae Hussitarum libri XII (Dvanásť kníh histórie husitov, Mohuč 1549)
[147] Lupatius, Procopius (Prokop Lupáč z Hlaváčova, asi 1530 — 1587) — český humanistický básnik a dejepisec, ktorý vydal Rerum Bohemicarum ephemeris sive Kalendarium historicum (Prehľad českých dejín alebo Historický kalendár, Norimberg 1578)
[148] Johannes Jessenius de Jessen — Ján Jessenius (Jesenský) z Jesena (1566 — 1621) — rektor pražskej univerzity, popravený v Prahe za účasť na protihabsburskom povstaní, známy prvou verejnou pitvou, autor filozofických a lekárskych spisov, najmä z odboru chirurgie
[149] Rudolf — Rudolf II. (1522 — 1612) — rímsky cisár a český kráľ (1576 — 1611), zaujímajúci sa vášnivo o astrológiu, alchymiu a umenie
[150] Matej — Matej II. (1557 — 1619) — uhorský kráľ (1608 — 1609), český kráľ a nemecký cisár (1612 — 1619), mladší brat Rudolfa II.
[151] Laurentius Benedicti Nudozerinus — Vavrinec Benedikt Nedožerský (1555 — 1615) — magister, profesor matematiky a klasickej filológie, prorektor pražskej univerzity, pedagogický reformátor, autor prvej českej systematickej gramatiky Grammaticae Bohemicae… libri duo (Dve knihy… českej gramatiky, Praha 1603). V úvode k tejto gramatike karhá slovenských rodákov, že zanedbávajú pestovanie rodného jazyka.
[152] Daniel Basilius Teuto-Lipschensis — Basilius de Deutschenberk (1585 — 1628) — v texte chybne Basilicus, pochádzajúci z Nemeckej Ľupče, profesor na pražskej univerzite, sekretár českej kancelárie a radca súdu, autor humanistickej prózy, najmä z odboru prírodných vied (o zemetrasení, rastlinách, astronómii a pod.)
[153] Michael Ascanius Solnensis — Michal Haško (Haskonius, Hasskovinus, nar. okolo 1600) — pochádzajúci zo Žiliny, dvorný lekár sedmohradského kniežaťa Juraja I. Rákócziho (1591 — 1648), neskôr lekár v Trenčíne a Skalici, humanistický básnik a autor doktorskej dizertácie (1637)
[154] Elias Lani — Eliáš Láni (1570 — 1618) — magister, ev. superintendent, dvorný kazateľ Juraja Thurzu (1567 — 1616) v Bytči, významný autor slovenskej renesančnej duchovnej lyriky, ktorá vyrastá z hlbokého osobného zážitku
[155] Zacharias Lani — Zachariáš Láni (okolo 1600 — 1645) — magister, ev. superintendent, rektor v Bytči, Trenčíne a Bánovciach nad Bebravou, farár v Predmieri, Považskej Bystrici a Bánovciach nad Bebravou, autor latinskej humanistickej prózy z odboru etiky, logiky a politiky
[156] Gregorius Lani — Gregor Láni (nar. koncom 16. stor.), magister, ev. rektor v Bytči a Žiline, farár v Rajci, Zvolene a Brezne, humanistický prozaik, autor filozofickej dišputy (1616)
[157] David Lani — Dávid Láni (1618 — 1669) — ev. superintendent, rektor v Prievidzi, farár v Dobrej Nive a Brezne, humanistický prozaik, autor dišputy (1640)
[158] Daniel Dubravius (1595 — 1655) — ev. superintendent, rektor v Brezne, Martine a Bánovciach nad Bebravou, farár v Motešiciach, Beluši, Martine, Predmieri a Senici, humanistický prozaik, autor dišputy (1619)
[159] Elias Ladiverius st. — Eliáš Ladiver st. (zomrel pred 1676) — ev. rektor v Bytči, Žiline a Prievidzi, farár v Žiline, autor barokových školských hier
[160] Elias Ladiverius ml. — Eliáš Ladiver ml. (1633 — 1686) — ev. rektor v Žiline, Bardejove a sedmohradskom Schässburgu, farár v Liptovskej Teplej a Tisovci, profesor a správca kolégia v Prešove, barokový spisovateľ, autor latinských náboženských spisov, dišpút a školských hier Eleazar constans (Neoblomný Eleazár, Prešov 1668) a Papinianus tetragonos (Udatný Papinianus, Prešov 1669)
[161] Decius — Decius Gaius Messius Quintus Traianus (zomr. 251) — rímsky cisár od r. 249, prenasledovateľ kresťanov
[162] Aurelianus — Lucius Domitius Aurelianus (zomr. 275) — rímsky cisár od r. 270, pochádzajúci z Ilýrie, ktorý porazil Vandalov a Sarmatov
[163] Vopiscus, Flavius (3. stor. n. l.) — rímsky historiograf, autor životopisov cisárov (napr. Aureliana, Claudia Tacita)
[164] Probus — Marcus Aurelius Probus — rímsky cisár (276 — 282), ktorý porazil Germánov
[165] Diokletianus — Diocletianus — rímsky cisár (284 — 305), pochádzajúci z Dalmácie, prenasledovateľ kresťanov
[166] Jovianus Augustus — rímsky cisár (363 — 364), ktorý obnovil práva kresťanov
[167] Valentinianus — Valentinianus I. — rímsky cisár (364 — 375), kresťan, bojovník proti Kvádom, ktorý zomrel v tábore pri Komárne
[168] Valens — Valens Flavius — východorímsky cisár (364 — 378), ktorého porazili Góti
[169] Gratianus — rímsky cisár (375 — 383)
[170] Petrus de Rewa — Peter z Revy (1568 — 1622) — barón, turčiansky župan, kráľovský radca a strážca kráľovskej koruny, historik, autor diela De sacrae coronae regni Hungariae ortu, virtute, victoria, fortuna, ultra 700 annos clarissimae virtute, victoria, fortuna commentarius (Výklad o pôvode, udatnosti, víťazstve, osude svätej koruny Uhorského kráľovstva, vyše 700 rokov preslávenej udatnosťou, víťazstvom a šťastím, Augsburg 1613)
[171] Georgius Thurzo — Juraj Thurzo (1567 — 1616) — gróf, oravský hlavný župan, kráľovský radca, hlavný pohárnik a palatín, autor latinských rukopisných denníkov (1547, 1596, 1604, 1607, 1612) a listov
[172] Gasparus Illieshazy — Gašpar Illésházy (1593 — 1648) —trenčiansky a liptovský župan, prívrženec odbojného sedmohradského kniežaťa Gabriela Bethlena (1580 — 1629), autor príručky pre štylistiku (1643)
[173] Stephanus Thököly — Štefan Thököly (1623 — 1670) — oravský župan, prívrženec protihabsburského sprisahania Františka Wesselényiho (1605 — 1667)
[174] Pezelius (Pezel), Christophorus (nar. 1539) — nemecký protestantský teológ, kazateľ v Herborne, autor diela Mellificium historicum (Historické robenie medu, Bazilej 1579)
[175] Michal III. (838 — 867) — byzantský cisár od r. 842, ktorý vyslal Konštantína a Metoda na misijnú činnosť na Veľkú Moravu
[176] Theophilos (829 — 842) — v texte chybne Trophilus, byzantský cisár, otec Michala III.
[177] Bosniaci — srbský kmeň, obyvatelia juhoslovanskej Bosny medzi riekou Sávou a Dalmáciou, od r. 1526 tureckej provincie
[178] sv. Vít (zomr. 1271) — dekan pražskej kapituly, reformátor českého liturgického spevu
[179] Zwante Wit — Svantovít, slovanský boh vojny a úrody, ktorého uctievali polabskí Slovania. Svätyňu so sochou mal v Arkone na polostrove Rujane v Baltickom mori.
[180] kimerské temnoty — podľa Kimmerov, ktorí vraj žili vo večnej tme
[181] šiesta konstantinopolská synoda — koncil, cirkevné zhromaždenie v Konstantinopole r. 680, na ktorom sa riešil spor o uctievanie obrazov v kostoloch
[182] Langobardi — germánsky kmeň sídliaci pri dolnom toku Labe, potom v Uhorsku a napokon v severnej Itálii
[183] Zlatá bula Karola IV. — Karol IV. (1316 — 1378), od r. 1346 nemecký a český kráľ, od r. 1355 rímsky cisár, ktorý vydal r. 1356 na ríšskom sneme v Metách „zlatú bulu“ (listinu so zlatou pečaťou) o voľbách cisára a siedmich kurfirstov.
[184] falcgróf — (z nem.) zástupca kráľa, neskôr dedičný pán ríšskeho územia (falc)
[185] Otto Veľký — Otto I. (912 — 973) — nemecký kráľ od r. 936, cisár od r. 962, ktorý si podmanil Slovanov na Odre, Spréve a Lužici
[186] Wittikindus (Wittichindus, Wittekindus, asi 971 — 1004) — nemecký historiograf, benediktínsky mních v kláštore Corvey, autor spisu Annales de rebus Saxonum gestis (Letopisy o dejinách Sasov, Bazilej a Floriana 1532)
[187] Ferdinand II. (1578 — 1637) — český kráľ od r. 1617, uhorský od r. 1618 a cisár od r. 1619, predstaviteľ protireformácie
[188] mendikatum jíti — (z lat.) žobrať ísť
[189] Aratus (Aratos) zo Soloi (okolo 310 — okolo 255 pred n. l.) — významný grécky helenistický epigramatik a didaktický básnik, autor astronomickej básne Fainomena (Úkazy na nebi)
[190] Diotimus (Diotimos, zvaný aj Theotimus) — grécky stoický filozof, ktorý útočil v listoch na filozofa Epikura (341 — 270 pred n. l.) a bol odsúdený na smrť, možno aj Diotimos z Andramyttionu, grécky básnik, autor epigramov a eposu o Heraklesovi
[191] na gargarských skalách… — na Gargare, jednom z dvoch vrcholov hory Idy (pohorie v Troade, ale aj na Kréte) učil abecedu, vzdelával
[192] Symboly rímskych cisárov — emblémy (znaky) alebo životné heslá
Daniel Sinapius-Horčička st.
— barokový spisovateľ, rektor, kazateľ, autor príležitostnej poézie, náboženskej lyriky, náboženskej prózy, školských divadelných prác, prekladateľ a editor Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.
