ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Berndorf, 19 decembra 1906

Milovaní rodičia!

Už ubehlo 5 mesiacov, a ja som nedostal od vás jediného listu. Nemôžem vydržať od túžby za vami a posielam vám list sám. Drahí rodičia! Iste ste celí ustarostení, ako sa tu mám. Keď to uvážim so zdravým rozumom, nevyzerá to ani zle, ani dobre. Zle nie preto, že som dosiahol, za čím som túžil, a dobre nie preto, že doma je preca len najlepšie.

Keď som od vás do Dolných Rakús odchodil, bolo mojou túžbou a pevným úmyslom naučiť sa čím skôr nemecky. Konečne som u cieľa, po 8 dlhých mesiacoch. A aká ťažká to bola úloha! Taká ťažká, že si to vie predstaviť iba ten, kto niečo podobného zažil. Tušil som to síce už doma, ale moja predtucha bola iba mdlým snom oproti drsnej skutočnosti, ktorá ma tu čakala.

Bol som naozaj usilovný. Každú prázdnu chvíľku som vynaložil na učenie. S knižkou v ruke som šiel po raňajšej omši do hory a zabral som sa do učenia tak, že ma z neho vyrušilo iba zapadajúce slnce a cigáni, čo mi kuli v bruchu. Nie raz, ale sto ráz musel som niektorú vetu opakovať, kým zostala sedeť v mojej tvrdej kotrbe. A keď som ju druhý deň chcel opakovať, nevedel som zasa nič, slová vykúrily sa z hlavy ako dym. Často som jedinú vetu i pädesiat ráz odpisoval alebo vyslovoval, jazyk som si šiel pri tom rozlámať. A na koniec som od toho všetkého tak osprostel, že keby sa ma bol v tú chvíľu niekto spýtal, ako sa volám, sotva by som mu bol vedel odpovedať. Často som sa tĺkol do hlavy volajúc: „Moje predsavzatie by bolo dobré, moja vôľa pevná, ale ty, sprostá tekvica, ty mi všade zavadziaš!“

Kým som sa nenaučil nemecky, bol som tu ako malé dieťa. Mal som oči a nevidel som, mal som uši a nepočul som, lebo som nerozumel. Pripadal som si ako kôl z plota vytrhnutý, zahodený a do blata zašliapnutý. Čo myšlienok má človek, čo túžob v srdci a nemá sa komu sdôveriť, s kým sa potešiť alebo komu požalovať. Ach, aký som rád, že je tomu už koniec!

A teraz o Berndorfe, kde teraz žijem. Je to pekné mestečko, leží v malebnej úžľabine, tak ako naša papiereň, obklopené je so všetkých strán lesnatými kopcami. S Kruppovou fabrikou vyplňuje mestečko skoro celú tristanskú dolinu.

Inak nieto nám tu čo závideť. Pekné sú tu iba lesy a dolina. Život je tvrdý. Keby Kruppova fabrika prestala robiť, rozpadol by sa Berndorf sám, bez zemetrasenia. Ľudia by nemali z čoho žiť. Krupp tu postavil všetko: kostol, faru, školu, obecný dom, divadlo, kúpele, zaviedol elektrické osvetlenie, vystavil hradskú, vodovod i na stá robotníckych domkov. Krupp je tu „Herr Gott“, ako ho tu posmešne volajú.

Pripojujem vám pár obrázkov z Berndorfu. Tie vám povedia viac, ako vám ja viem napísať.

Milí rodičia! Ako sa máte? Ako vám ide práca? Ako sa má stará mama? Aké ste mali úrody? Koľko ste vykopali zemiakov? Aký je u nás čas a čo nového? Neodkladajte a píšte, na sviatky iste stihnete.

Nadchádzajú nám vianočné sviatky. Zasa ich budem tráviť bez vás. Iste budete na mňa mysleť, najmä ty, drahá mamička. Budem vám možno trochu chybeť. Ale čože vám?! Vás preca len bude pár pohromade. Ja budem sám. Bude mi ľúto, bude mi smutno. Ale čo robiť?! Azda je to všetko k môjmu šťastiu. Tak vám daj Boh všetkým vospolok šťastné a veselé sviatky a šťastlivý nový rok! Starej mame povedzte, že jej prajem, aby tieto sviatky v zdraví veselo prečkala a nových sa dočkala. Myslite na mňa a pomodlite sa i za mňa. Až mi srdce stisne, keď si pomyslím, ako budete stromček krášliť, ako sa bude smažiť a vypekať, ako sa ozve spev vianočných spevákov pod oblokom. Vyjde prvá hviezda, za ňou druhá, tretia, na vianočnom stromčeku zažiaria svetlá, zasadnete si k vianočnej večeri — a ja od vás ďaleko.

Pozdravujte od mňa všetkých známych, Chabinku, Malého, Benátkovcov, Kadlečíka a vôbec celé Mládzany. Pozdravujte odo mňa každého, koho stretnete. Čudné mi je, že mi Samo nič nepíše. Ja som poslal už päť listov a dve karty. Na všeličo som sa ho pospytoval, a on nič. Napíšem mu ešte raz.

Pozdravujte mi aj Betku Vrátňanovie. Že jej budem písať.

Váš vďačný syn

Milo.

*

V Hamburgu dňa 12. mája 1907

Milovaní rodičia!

Budete istotne prekvapení, keď dostanete tento môj list z Nemecka. 24 marca na poludnie som odišiel z Berndorfu. Prečo? Nebojte sa, ani som sa nepohádal vo fabrike, ani neprišiel o prácu. Túžil som podívať sa do sveta. Proboval som si polepšiť. Dňa 26. marca na večer som sa dostal do Hamburgu. Chcel som si tam v prístave prácu hľadať. Prišiel som v nevhodný čas. Práve vypukol štrajk. Päťtisíc robotníkov pustilo sa s veľkokapitálom do boja na život a na smrť. Nesmel som pracovať.

V Hamburgu som nenašiel iného príhodného miesta, nuž, som šiel do Harburgu. Je to mesto asi na 2 hodiny od Hamburgu. Tu som dostal prácu vo fabrike na rozličné gumové veci. Vyrobím si 24 mariek do týždňa. Na naše pomery je to dosť pekný zárobok, ale tu to mnoho nevydá. Tu je všetko drahé. Tak za vypranie košele platím tu 20 fennigov, t. j. našich 12 krajciarov, v Berndorfe som platil 7 kr. Za posteľ platím tu 3 marky na týždeň (1 zl. 74 kr.), kdežto v Berndorfe som platil iba zlatku. A tak je to so všetkým.

Drahí rodičia! Ani vám neviem vypovedať, ako sa tu cítim. Tak divne, tak zvláštne ako v nejakej krajine z povesti. Je tu celkom iný svet. Iná reč, iné zákony, mravy, obyčaje, iný kroj, iný kraj, iná práca, jedlo, peniaze. Po vrchoch a kopcoch nieto tu ani pamiatky. Kraj je rovný ako dlaň. Až v modravej diaľke na východe spojuje sa nebo so zemou. Na západe je šírošíra vodná hladina. Kam len oko dohliadne, vidí samú vodu a oblohu. Lesa tu nieto žiadneho, ako u nás, zato je tu les iný, les zo samých lodných stožiarov, toľko lodí vidno tu na šírej morskej hladine.

Život v takomto prístavnom meste si vám ani netrúfam opísať. To sa musí videť. Od prvého svitu až do pozdnej večernej tmy panuje tu shon, šialený beh a spech za prácou. Každý sa ponáhľa za svojím cieľom a nestará sa o iného. Spýtať sa niekoho na niečo? Škoda reči! Buďto neodpovie, alebo zahundre: „Nemám času“ a ponáhľa sa ďalej. Celý prístav je plný pracujúcich zástupov, medzi ktorými sa preháňa na stá parných a automobilových strojov, elektrických vozňov pouličnej železnice, hučia a revú, stenajú a vŕzgajú pod ohromným nákladom oceľové jaraby, jeden kričí cez druhého. Keď sa človek zamotá do tohoto ľudského mraveniska, celý ohlúpne od toho ruchu a kriku, nestačí sa ani obzreť na všetky strany, aby ho niektorý ten hučiaci netvor nezadlávil.

Keď človek príde do takéhoto prístavu a hľadí na modrú vodu, vidí, že ani na vode to nevyzerá lepšie. Tisícami lodných šróbov bičovaná voda nadúva sa v ohromné vlny, ktoré hnevivo s burácajúcim hukotom dorážajú na múry násypu z ohromných žulových kvádrov a betonu. Tu sa hrabe pomaly dopredu pár ohromných parníkov. Z ich komínov — vošla by sa do nich pohodlne taká mládzanská chalúpka — vystupujú celé mraky čierneho dymu. Vo vnútri komínov pracujú s rachotom ohromné stroje, a vyše 200 metrických centov vážiaci parný šrób bičuje vodu tak, že sa mení v samú bielu penu a nadúva sa vlnami až do 6-metrovej výšky. Okolo týchto lodných velikánov letia po vode ako strely parné a benzínové člny. Letia ako vtáci. Vlna ich vynesie raz do výšky ako orechové škrupiny a hneď zas ich spustí do priepasti.

Bol som už na takom parnom velikánovi. Bolo to v Hamburgu. Pracoval som tam v lodenici, kde sa rozbíjajú staré lode. Potom sa mi trafila ľahšia robota. Loď, ktorú som pomáhal rozbiť, sa volala „Sumatra“. Bol to starý holandský krížnik, už nesúci do boja. Holandská vláda ho predala hamburgskej lodenici. Tá ho odsúdila na smrť: dala ho rozbiť. Bol to krížnik 86 metrov dlhý a 18 metrov vysoký. Keď som vliezol do jeho vnútra a všetko si tam obzrel, žasol som, aké tam má všetko ohromné rozmery. Osem obrovských kotlov stálo v rade jeden za druhým, vždy dva vedľa seba, kotly také obrovské, že rýchlikový stroj je proti nim iba hračkou. Človek je proti takému obrovi iba cvrček. Ďalej som videl na lodi delá také ohromné, s otvorami rúr takými veľkými, že by som mohol pohodlne do nich vliezť. Diel bolo vždycky dvoje v kajute, a ich desaťmetrové rúry cerily svoje otvory na šíre more.

Bol som práve pri tom, keď krížnik vliekly k nám do doku dva parníky. Keď bola loď v doku, bola pripevnená drótenou oceľovou línou ku kruhu, zasadenému do múru, aby ju vlny neodrážaly od brehu. Táto lína bola hrubá 5 cm a 30 metrických centov ťažká. A preca jeden z parníkov, ktorý bol od kormidelníka neopatrne vedený, pretrhol tú línu ako pavučinu. Žasol som, akú silu má taký parník. Aké obrovské stroje, ohromné lode ovláda malý, slabý človek!

A teraz dosť. Inokedy viac. Píšte mi, ako gazdujete a ako vám zdravie slúži. Pozdravujte odo mňa všetkých priateľov a známych. A myslite na mňa. Keby ste vedeli, ako často ste mi pred očami, všetci! A čo sa namyslím na svoje milé rodné Mládzany! Tu je krásne, obloha čistá, azúrová, už skoro mesiace sú tu tropické horúčosti. Iba mne býva v srdci zima. Cítim sa vše taký opustený vo svete. Betka mi písala raz do Berndorfu, ale veľmi na krátko. Vyhovára sa na robotu. Či ju doma tak do tej práce naháňajú? Myslím na ňu často a chvíľami si robím plány: ak mi Pán Boh pomôže a k voľačomu prídem, rád by som sa vrátil domov, zakúpil sa u nás alebo niekde na blízku a… Bože, len aby som sa toho dožil!

*

Buenos Aires, 14. augusta 1908

Drahomilovaní rodičia!

Milé sestry a brat môj zlatý!

Je už veru čas, aby som sa rozpísal o tom, čo som zažil posledné časy. Je toho mnoho. Mne samému, keď si to všetko predstavujem, prichodí to ako sen. Ako pestrý, bujný, vzrušujúci sen, z ktorého človek precíta celý omámený. Nie som ešte naskrze starým Amerikánom. A preca môžem povedať o sebe bez samochvály, že poznám Ameriku, jej život, jej krásy, ale i jej nebezpečenstvá lepšie, ako mnohý, ktorý tuná zošedivel. Keď si na to pomyslím, čo som tu prežil posledné mesiace, zdá sa mi, že som preca len hrdinom, že som dokázal mnoho. A hneď sa mi to všetko zdá takým malicherným! Človek je v rukách božích ako ten prášek, bez moci, bez sily. Vetry ho zdvihnú a zanesú inam. Inokedy zasa odpočinie si v zátiší, skoro schovaný nebezpečiu, márnej ľudskej zlobe.

Musím si vše treť čelo a dávať myšlienky dovedna, aby som vám to všetko, cez čo som prešiel, vypísal pekne, po poriadku.

Bože, aký je ten svet ohromný a aký malý, slabý je človek proti nemu! Presvedčil som sa o tom za posledný rok väčšmi, ako predtým za dvacať rokov. Osud ľudský ako škrupina. Vlna osudu nesie každého z nás, kam chce.

Z Brehmenhafen odišiel som 27. júla parníkom „Stuttgart“. Cesta nám trvala 24 dní. Pár karát z Hamburgu i z lodi ste odo mňa už istotne dostali. Poslal som i Betke, Samovi tiež. Keď sa dívate doma v bezpečí na obrázok takej lodi, na tie krásne barvy, modré more, iste sa vám zdá taká plavba po mori báječným pôžitkom. Nemáte poňatia, čo chudobný človek na takej ceste vytrpí! Neviete, aký je to pocit, keď musí sa človek uspokojiť na lodi s tým najhorším miestom, len aby sa lacnejšie preplavil. Netušíte, ako rozdielne tu s ľuďmi zaobchodia. Vážnosť má iba lepší kabát a peniaze. Nikdy v živote som tak trpko nepociťoval svoju chudobu, ako na lodi. Svoju chudobu a svoju opustenosť. Medzi cudzím svetom je človek ako kvapka v mori. Môže trpeť, môže trebárs zahynúť, a nikoho to nebolí. Ľudia chorejú i umrú. Kňaz vykropí mrtvolu, a matrózi ju spustia vo vreci v chladný morský hrob: do vodnej hlbiny, kde vrhnú sa na ňu žraloci a iné morské šelmy.

Pár dojmov z lodi. Vonku na palube zaznievajú chvíľami rázne povely dôstojníkov, počuť pádne kroky námorníkov, rinčanie reťazí: priťahujú kormidlo, aby loď zadržala svoj správny smer.

Sedím vonku na lavičke a dívam sa na morské vtáky. Tu náhle môj súsed zozelenal v tvári, rozzevil na široko ústa a celý obsah svojho nemocného žaludku vyvrhol von. „Goddam!“ kričí druhý, krútiac očami a otvára ústa, aby nasledoval príkladu prvého. To nám ešte chybelo! Všade, kam oko dohliadne, samí chorí, všetci sme na poľutovanie. Tak to trvá pár hodín. Je to takzvaná „morská nemoc“. Dostavuje sa obyčajne počas búrky, keď sa loď väčšmi kolíše na vlnách. Keď búrka prestáva, mraky sa trhajú, obloha jasní a slnko žiari zasa v plnej svojej kráse a velebnosti, síde lodný lekár dolu do kajút, prezre nemocných, predpíše liek, a plavci urobia poriadok!

Chvalabohu, celou cestou sme mali iba jedinú búrku a, ako hovorili námorníci, ani tá nebola najstrašnejšia.

Na šiesty deň po odchode z Brehmenhafen prišli sme do španielskeho mesta „La Koruna“. Tam vstúpilo na našu loď asi devädesiat Španielov. Cestovali ako my do Buenos Aires. Po poldennej zastávke vyplávali sme zasa na šíre more. O týždeň priplávali sme ku krásnemu, vysokými kokosovými stromami porastenému ostrovu „Madeire“. Sotva sme vošli do prístavu a spustili kotvy, už sa hemžili ako mravci okolo nás na svojich člnkoch obyvatelia ostrova. Ako veverice vyliezali na našu loď, kde vo svojej hrubej reči a s drzosťou iba im vrodenou ponúkali ovocie a svoje výrobky. Nikdy dosiaľ v živote som sa nestretol s ľuďmi takých drsných, ba divokých mravov, ako sú títo Portugalci. Majú tváre a oči lotrov a zlodejov. Veru sa mi zdalo, že by som neurobil žiadnemu z nich nijakú krivdu, keby som ho chytil a obesil na najbližší strom.

Pobudli sme tam poldruhého dňa, nakladajúc uhlie potrebné na kúrenie kotlov. Do veľkých lodných priestorov vošlo sa uhlia 50 vagónov. Konečne desiateho augusta okolo polnoci sme vyzdvihli kotvy a pohli sa ďalej. Prichádzali sme do krajov rovníkových, kde bola horúčosť na nevydržanie. Naše najhorúcejšie leto nie je oproti tunajšej páli ničím. Nikde miesta, kde by sa človek ukryl pred tou pekelnou horúčosťou. Na zadusenie všade. Nie div, že ukrutná páľa vyžiadala si za obeť dva ľudské životy: jedného námorníka a osemročné dievčatko… Oba zomreli na zápal mozgu. Pohreb mali jednoduchý. Loď zastala, mŕtvoly boly vynesené na doskách na palubu, na nohy im priviazali kusy ťažkého uhlia. Parná píšťala trikráť jedno za druhým zapískala posledný pozdrav, a mŕtvoly boly spustené ponad zábradlie do vody. Tu musím podotknúť, že o cestovateľov III. triedy bolo veľmi biedne postarané. Najmä jedlo nebolo ani zďaleka také, ako to vypisuje Missler vo svojich knižkách. Strava bola mizerná, našim chorým, morskou nemocou zmoreným slabým žalúdkom nechcela ísť naskrze k duhu. Tak na príklad mali sme na raňajky ryžovú polievku a v nej varené sušené slivky. Na obed mali sme nahnilé, smradľavé párročné mäso, plesnivé suchary. A keď bola káva! No, tak môžem povedať, že každá kaluž je káva, keď sa táto svetlastohnedá, nesladená, nechutná hnojovka nazývala kávou! A čo voda na pitie? Sto hromov sa do nej páralo! Ako môže vyzerať voda, ktorá stála štrnásť dní v takých ohromných horúčostiach v plechových nádržkách? Bola teplá ako lúh. Skoro každý sme dostávali od nej žalúdočné kŕče. A teraz v tejto strašnej páli, keď sme skoro horeli zdnuká i zvonku, mali sme hasiť smäd takou skazenou, smradľavou vodou! Ešte dnes sa mi žalúdok dvíha, keď si na to pomyslím. A tomu všetkému by sa dalo odpomôcť, keby špinavá, ziskuchtivá paroplavebná spoločnosť dala vziať s každou loďou trochu ľadu.

Kto mal trochu peňazí, tomu sa žilo lepšie. Lebo podplácal kuchárov a tak dostal lepšie jedlo, ako ostatní. A smäd mohol hasiť pivom. Ale beda tomu, kto bol bez peňazí! Ten musel vytrpeť bez milosti všetko. Pivo na lodi bolo hrozne drahé, liter 1 kor. 60 hal. Ja som mal asi 20 mariek, to je 11 zlatých našich peňazí. Sporil som s nimi, dokiaľ som vládal, aby som mal niečo, až prídem do Argentíny. Ale v týchto pomeroch nebolo možno sporiť. Trpiac hrozný smäd kupoval som si jeden pohár piva za druhým. Až jedného pekného dňa, prv než som zazrel americký breh, bol som čistý. Vo vrecku som nemal viac, ako všetkého spolu 50 krajciarov. Nie som pijan, ale v tie horúce dni bol pre mňa liter trochu chladnejšieho piva ako slina, ako kvapka rosy, ktorá nestačí, aby vzkriesila vädnúcu kvetinu. Všetky ponosy u kapitána na pitnú vodu boly márné. „Nemôžem vám pomôcť,“ hovoril nám nemecky — „buďte radi, že máte takú vodu. Ak máte peniaze, kúpte si piva.“

Keď sme prechádzali rovník, videli sme vorvaňov, ohromné ryby, podobné veľrybám. Je to pôžitok dívať sa na také stádo vorvaňov, ako sa spolu hrajú. Tu sa náhle vymŕšti jeden obrovský vorvaň do výšky z vody von, asi tak, ako to vídavame v malom u našich kaprov. Urobí oblúk v povetrí, a už v nasledujúcom okamžíku počuje človek na lodi hlučný úder či pleskot vody, na ktorú dopadlo obrovské telo tejto ryby. O chvíľu vyjde vorvaň na povrch vody, aby si vydýchol. Tu vidno pármetrový kolmý stĺp srazených pár a vody a počuť ostrý zvuk podobný uffffff, ktorý sa rozlieha široko-ďaleko. V týchto miestach žijú aj ryby zvané „letúnmi“. Sú to malé, asi tricaťcentimetrové rybky, ktoré sa vznesú nad vodu a pomocou dlhých prsných plutiev letia aj na 400 metrov a potom padnú nazad do vody, neraz i na loď. I na našu loď ich padlo každý deň pár.

Konečne sme prešli rovníkové pásmo a blížili sme sa pozdĺž Brazílie dolu k Montevideu v Uruguay. Čím sme sa plavili ďalej na juh, tým bolo chladnejšie. Keď sme prišli 10. augusta do Montevidea, fúkal ostrý, mrazivý južný vietor. Museli sme si obliecť zimníky. V Montevideu sme sa zdržali cez noc vykladaním tovaru. Druhý deň ráno o piatej sme vyplávali. Dostali sme sa do ústia ohromnej rieky, zvanej La Plata, ktorej špinavé vlny sa valily proti nám. A tam v diaľke, na západe, kynul nám Buenos Aires, cieľ našej dlhej cesty. Všetci pasažieri sbehli sme sa na palubu a kričali sme, ako kedysi Kolumbus: „Zem! zem!“ všetci celí vytešení, že opustíme loď, miesto dlhého utrpenia. O hodinu sme zakotvili v prístave. Tam sme vystúpili po prehliadke na breh. Boli sme dopravení do vládneho domu pre vysťahovalcov. Tam sa môže každý zdržať päť dní a dostane chovu a byt zadarmo.

Bol som tedy v Amerike, zemi svojich túžob a nádejí, ale chudobný ako kostolná myš. Mnoho batožiny som nemal. Iba to, čo som mal na sebe, a vo vrecku 20 krajciarov. Zato som mal zdravé hnáty a chuť do práce. Okrem toho mal som ešte niečo, čo je často hodno viac, než peniaze. Vedel som španielsky. Ale v tom čase boly tam pre chudobného prisťahovalca slabé výhľady. Bola zima, roboty nebolo, a národa bez práce pribúdalo každým dňom hrôza, medzi nimi mnoho prisťahovalcov z Európy. Prichádzaly na mňa všelijaké myšlienky. Čo si počnem, keď sa minie mojich päť dní a vyhodia ma na ulicu s dvaciatimi krajciarmi vo vrecku? Mám sa podívať na vidiek?! Hľadať tam prácu? „Ani mysleť,“ hovoril mi jeden Argentínec, „tu je každý rok dáky čas bieda, po dedinách nemajú „čakaréri“ t. j. sedliaci sami čo robiť. Teraz je práve najhorší čas. Nezamestnaných pribúda príchodom každého parníku z Europy. Tých pár fabrik, čo sú tu, nemôžu zamestnať všetkých robotníkov, ktorí sa sem cez zimu sbehnú.“

Rojily sa mi v hlave veru nebárs veselé myšlienky. Túlam sa tak ulicami, až som prišiel na námestie, zvané „Rivadavia“, kde som našiel na jednom dome vyhlášku znejúcu „Se buskan buenos kasadores para tirar les jaguares en Gran Čaku“, čo značí po slovensky „Hľadajú sa dobrí lovci strielať jaguárov v Gran Čaku“. Nebezpečné remeslo! myslel som si, ale čo robiť? núdza železo láme. V žalúdku mi kuli cigáni, nohami som len tak prepletal od slabosti. Len jesť, napiť sa, uvideť dáky peniaz! Mnoho som nerozmýšľal, ale vošiel a hlásil som sa o miesto. Miestnosť bola plná ľudí, samých vysokých mocných chlapov. Sedeli za stolami a fajčili cigary alebo sa hrali v karty. Vše si zapili vína z plných pohárov. Všetkým žiarila z očí odhodlanosť, opovrhovanie životom. Zaviedli ma k jednému pánovi, ktorý sa zdal byť vodcom spoločnosti. Prezeral si ma od hlavy do päty. „Hovoríte anglicky?“ spýtal sa ma. „Jes sér!“ odpovedal som. „Oll rajt“ — „všetko je v poriadku“ — povedal, „ste náš, o týždeň, až sa doplní počet, vyrazíme. Zatiaľ ste naším hosťom, potom sa všetko usporiada.“

Prisadol som si k svojim druhom, a o pár hodín boli z nás najlepší priatelia. Najmä jeden z nich, asi v tých rokoch, ako ja, sa mi veľmi pozdával. Onedlho sme sa veľmi spriatelili. Bol to Angličan, veľmi rád hovoril svojou materčinou. On ma zdokonalil v angličtine. Ba, neskôr mi, drahí rodičia, zachránil život a sám pri tom zahynul. Nebyť jeho, už ste ma nemali.

O týždeň pohli sme sa osemdesiati vlakom do „Resistencie“ vzdialenej od Buenos Aires 1200 kilometrov. Tam sme dostali každý dobrého koňa, švajčiarsku flintu — mannlicherku na 5 gúľ, revolver, všetko s potrebnými patrónmi, poľovnícky nôž, kompas a šabli podobný nôž „maták“, ktorý človek potrebuje v pralesoch na presekávanie ciest. Boli sme rozdelení na dva oddiely. Jeden oddiel mal loviť zverinu a druhý oddiel ísť opodiaľ s vozmi a odvážať ulovené kožušiny. S vozami sa šlo tak ďaleko, pokiaľ to len cesty dovoľovaly. Kde však prestávaly cesty a počínal sa nepreniknuteľný prales, muselo sa všetko nakladať na mulice a dovážať až k prvému oddielu. Každý mesiac sa šlo do Resistencie s kožušinami a dovážalo sa strelivo, šaty, koňak, cukor, suchary a vôbec všetko, čo sme potrebovali. Poľovali sme na jaguárov, pumy, karpinčos, peludos, tarpírov, výskačov a mnohé druhy letných líšok; všetko pre vzácnu kožušinu. Kto ulovil jaguára, dostal 25 pesos, t. j. 50 korún, za pumu 30 korún a za ostatné zvery tiež polovicu toho, čo sa za kožu platilo. Z toho sa však rátala polovica na tých, čo šli s vozami. Poľovačka mala trvať osem mesiacov, a každé dva mesiace sme sa mali zamieňať. Keďže však s prvým oddielom ísť bolo o moc nebezpečnejšie ako s druhým, ktorý šiel s vozmi a mulicami, rozkázal náš vodca, aby sme metaly losy. Odrezali sme dve bambusové steblá, jedno kratšie a druhé dlhšie. Z každého oddielu bol vyvolený jeden chlap, ktorý ťahal los. Toho oddiel, čo vytiahol kratšie steblo, bol určený ísť popredku. Los padol na oddiel, pri ktorom som bol ja. A tak onedlho som sa mal podívať tygrovi zblízka do očí. V Resistencii sme pobudli dva dni a, keď sme dali všetko do poriadku, dali sme sa na pochod. Šli sme asi štrnásť dní pozdĺž rieky, až sme prišli k Čaku, hustému, nepreniknuteľnému pralesu.

Predo mnou rozkladal sa americký prales v celej svojej kráse a velebe. Ohromné stometrové cedry a platany, obrovské blahovičníky, majúce dvacaťmetrový kmeň pri spodku, ako sviece rovné, štihlé palmy trčaly k nebesiam. Na štyristo druhov rozmanitých stromov žije v americkom pralese. Od kaučukovníkov až po mahagon, ktorého drevo je ťažké ako železo a vo vode sa ponoruje, od chínovníku, ktorého kôra — chinin — slúži ako liek proti zimnici, až po chlebovník a smokvoň posvätný vynikajú všetky tieto stromy ohromnou veľkosťou a zahrnujú ľudstvo svojimi darmi. Každý konár stromu je ako u nás strom a každý strom ako hora. Na príklad chlebovník je taký veľký, že v chládku pod jeho konármi mohly by sa schovať celé naše Mládzany. Jeho ovocie, ktoré má chuť pšeničného chleba, vyživí po celý rok najpočetnejšiu rodinu. Sú tu háje pomarančových paliem, banánov a kokosových orechov, ktorých ovocie rastie v tejto požehnanej pôde bez akéhokoľvek štepenia a pestovania, bohužiaľ, však slúži dosiaľ za potravu iba divým sviniam, opiciam a papagájom. Iný strom, zvaný smokvoň posvätný, uchvacuje pozorovateľa svojou krásou. Tento strom vyrastá až do pädesiatmetrovej výšky. Hneď, ako jeho peň dosiahne asi šesť metrov výšky nad zemou, rozkladá ako náš smrek na strany konáre. Ale tieto konáre ešte ani náležite nezhrubnú a už — súc hodne vzdialené od pňa — spúšťajú výhonky dolu k zemi, aby sa pomocou nich udržaly. Tieto výhonky sa v zemi rozkorenia. Avšak ani tieto výhonky nelenia, ale vyháňajú zasa podobné vetve ako ich materský strom, ktoré zasa spúšťajú k zemi výhonky. Tento strom v každých dvoch metroch svojej výšky vypúšťa nové konáre. Tie zasa spúšťajú výhonky, ktoré hľadia dosiahnuť zem. A tak, keď tento velikán dosiahne 50 metrov výšky, má už 20 podlubí. Tie zaujímajú so svojimi výhonkami okruh široký pár kilometrov. Lebo čím z vyššieho podnebia vyrastajú konáre, tým ďalej ťahajú sa cez ostatné podnebia na strany, aby dostaly svoje výhonky na zem a mohly ich zakoreniť. Všetko to je pokryté červenými listmi a veľkými kvetmi fialovej farby, ktoré majú podobu samých malých štvorhranných oblôčkov a vydávajú opojnú vôňu. Veru! tu musí zastať i človek srdca zatvrdilého plný obdivu nad týmito ohromnými dielami prírody.

Každý tento velikán rastie pár tisíc rokov. Ale i naň príde rad. Zub času hlodá na ňom tak, že pomaly vyhníva. Napokon stačí jeden prudký vichor, a velikán skosený klesá s rachotom na zem, zachytávajúc so sebou často i seberovných druhov. Všetci padnú na jednu hromadu krížom-krážom cez seba. Takými hromadami nemôže sa potom človek ani prebiť. Prejde sto rokov. Padlý velikán sa rozpadáva, hnije, avšak z neho pučí nové potomstvo, žijúce z jeho prachu a spúšťajúce svoje konáre po jeho pni dolu. Prejde zasa ďalších pár storočí. Po padlom velikánovi zostala iba hromada popola, ktorá sa pokryje machom, aloemi, kaktusmi a rozličnými kapradinami. Avšak, potomok velikánov zatiaľ zosilnel, jeho korene zapustené sú hlboko do zeme. Keď sa však jeho starý otec pod ním rozpadol, tu zostal potomok trčať na svojich koreňoch v povetrí, kde sa ako malý stromček na tele svojho otca usadil. Kmeň sa na zem teraz nemôže dostať, v tom prekážajú mu hrubé jeho korene. A tak sa potom stáva, že takýto obrovský velikán stojí nie na pni, ale na hrubizných koreňoch; pod pňom či kmeňom tróniacim vo výške môže sa schovať trebárs pár vozov i so záprahom. Medzi týmito velikánmi rastú bujne menšie stromy: sykomory, tamarindy, kebrača, vavríny, obrovské kaktusy, posiate strašnými pichliakmi, bambusy atď. A dolu rastie tráva tak vysoká, že jazdcovi siaha nad hlavu. Skoro každá rastlina, strom, ker má tŕne alebo pichliaky. Od jedného stromu k druhému rozprestierajú či vinú sa takrečené „liany“, posiate po celý rok modročervenými kvetami, vydávajúcimi omamujúcu vôňu. Tieto liany sa tak prepletajú krížom-krážom, že tvoria v pralese hocikde nepreniknuteľný múr. Všetko rastie úžasne bujne, tak ako je to možné iba v tropickom kraji. Do hlbín takého pralesa nedá sa vniknúť ináč ako po chodníkoch, ktoré používa zverina, alebo si musí človek presekať cestu matákom.

Brehy riek a potokov pokrývajú prenádherné kvetiny najrozmanitejších farieb. Rastie tu kvetina zvaná „ľvún“, najkrajší kvet, aký som kedy v živote videl. Tento ľvún rastie asi na poldruhametrovom steble, má zamotané zlaté listy v podobe kopií. Zdola až nahor je posiaty karmínovo-červenými ružami. Človek pociťuje nevdojak skoro neodolateľnú túžbu odtrhnúť si aspoň jednu z nich. Ale chráň sa toho, človeče! Jediné dotknutie zapríčinilo už mnohým nevedomcom smrť. Listy tejto kvetiny sú ozbrojené skoro neviditeľnými, ale zato náramne ostrými, jedovatými bodákmi, ktoré vniknú ako ihly do mäsa a zalomia sa. Keď nieto lieku naporúdzi, úd o pár hodín opuchne, chytí sa ho brand (otrava krvi) a človek umiera do štyriadvaciatych hodín najhroznejšou smrťou.

Minula teplá vlhká noc. Slnko vychádza, a vtáctvo prespevuje tými najrozmanitejšími hlasmi. Rozličná zverina blíži sa z lesa k neďalekému zurčiacemu potoku, aby si uhasila smäd. V tom zapráska krovie pod nohami ťažkých tiel. Zjavia sa chlpaté hlavy dvoch statných byvolov. Z očí im žiari divokosť. Blížia sa k vode. Náhle sa však zarazia, divoko zabručia a jeden z nich cvála odtiaľ mohutnými skokmi so zodvihnutým chvostom. Jeho druh chce tiež utiecť, ale tušiac, že je na útek už neskoro, zostane stáť. Nohy zaborí pevne do zeme, hlavu s ostrými rohami schýli k zemi a tak očakáva útočníka. V okamžení zaznie povetrím hrozný rev, a krásne fľakovaný pestrý jaguár mohutným skokom vrhá sa na byvola. Ale sotva naň dopadol, už je mohutným nárazom odrazený pár metrov do výšky, tak že v povetrí prevalí duba a krvácajúc klesá nazad do rákosia. Hlavu zatne medzi predné nohy a strašne revúc, iskriacimi očami pozoruje byvola. Ten stojí ako kamenný stĺp, ustavične pripravený odraziť útočníka. Náhle však dostane ohromný strach. Akoby trafený bleskom sa zodvihne a uteká s miesta hrôzy. Ale sotva spravil pár skokov, už mu je jeho kráľovský nepriateľ pri boku. Druhým skokom mu skočí na chrbát s takou silou, že ho srazí k zemi. Dve telá váľajú sa schlpené na zemi, v hroznom reve a napjatí síl. Konečne však mocný byvol ochabuje, a červený prúd jeho krvi farbí zem. Jeho šikovný protivník prehryzol mu žily na krku a roztrhal mu ho. O pár minút leží na zemi v posledných ťahoch. Jaguár stojí na ňom a trhajúc z neho hroznými tesákmi hltavo kusy teplého, pariaceho sa mäsa, ukája svoj hlad.

Ako blesk plazí sa po zemi hrozný had. Jeho zelenasté oči krútia sa na všetky strany a sliedia, kde by našly nejakú obeť. Priliezol až k statnej palme, pod ktorou vedie chodník k blízkemu potoku. V mocných kotúčoch vyšvihne sa na štíhly strom, ktorého vršok akoby bičovaný búrkou kláti sa pod ťarchou jeho tela na všetky strany až k zemi. Pomaly, najdúc príhodné miesto na lov, sa had utišuje. Zavesí sa chvostom na najspodnejší konár stromu a tak visí dolu hlavou popri pni ako klada. Ani sa nehne. Iba oči, keď sa ozve nejaký šustot, metajú oheň a prezrádzajú, že bdejú zrakom ostrovida. Je to boa, strašný had, obávaný tak Indiánmi ako Europanmi. Jeho telo je 7 metrov dlhé, má hrúbku ľudského tela a pokryté je šupinatou kožou, zafarbenou žltomodrými kruhmi. Náhle sa ozval šuchot. Plachý jeleň kráča opatrne napred. Každú chvíľu sa zastavuje, načúva a nozdrami ňuchá. Nepozoruje nič nebezpečného, nuž, kráča ďalej v ústrety — smrti. Had visí, ani sa nehne. Vyčkajúc však príhodný okamžík, vrhá sa náhle rýchlosťou blesku na zem, rýchlosťou strely sa ovinie okolo svojej obeti a rozdrví v nej kosti. Usmrtiac zviera pritiahne ho k stromu. Tam sa okolo neho otočí a hroznou silou ho rozmliaždí tak, že sa podobá neforemnej hmote. Keď je s touto prácou hotový, pokryje svoju obeť slinami a pár hodín ju po kúskoch hlce. Keď sa nažral, vydrží aj pár mesiacov. Žiadne zviera, ani kôň, ba ani jaguár sa neobstojí pred ním, všetko podlieha jeho sile. Ale keď zožerie toľké zviera, je bezbranný, nemôže sa ani hnúť a leží pár týždňov nehybne tráviac. V takom čase ho možno veľmi ľahko a bez nebezpečenstva zabiť.

Slnko vystupuje na oblohe vyššie, pražiac zem svojimi lúčami nemilosrdne. Tu šupinatý krokodíl vylieza z vody a preťahuje si údy na rozpálenom piesku. Obrovská želva opúšťa svoj úkryt, aby nakládla vajec do vyhrabanej jamy. Po zemi sa plazia rozliční hadi, medzi nimi krásny, červenými, čiernymi a bielymi pruhami zafarbený glok, ktorého uštipnutie usmrcuje človeka do piatich minút. Tam sa hrabe napred ako päsť veľký, jedovatý pavúk zvaný „araňa terible“. Beda menším vtáčkom, na ktorých hniezdo sa dostane; usmrtí ich bez milosti vycicajúc z nich krv. S kvetu na kvet ako strely lietajú krásni, živo zfarbení vtáčkovia kolibríci. Nie sú väčší ako pol malého prstu. Hniezdo majú toľké ako škrupina vlašského orechu a vajcia ako hrach. Poletuje ich na miliony, v letku vyberajú z kalicha kvetov tam usadený hmyz. Tu sa blíži s prenikavým krikom, až to uši trhá, kŕdeľ papagájov. Sadnú si na stromy a o chvíľu prší z nich listie a ovocie ako krúpy. Čo nevládzu zožrať, odhrýzajú a shadzujú so stromu. Keď ich tak sadne pár sto na strom, vyzerá strom, chudák, o chvíľu, ako by ho bol zbil vichor alebo ľadovec. U nás by zničily lesy. Ale tu to neškodí. O dva týždne skvie sa poškodený strom zasa vo svojej pôvodnej kráse. Bujná príroda všetko vynahradí.

Blíži sa večer. Slnko zapadá. Z neďalekej húšťavy vyrúti sa s krikom a škrekom stádo opíc. Najedly sa ovocia, pochutnaly si na slimákoch a vtáčích vajciach a teraz utekajú hasiť smäd. Keď smäd zahasily, štverajú sa na stromy a vešajúc sa za chvosty skáču s jedného stromu na druhý, naháňajúc sa a hašteriac sa. Keď sa konečne začne zmrákať, slezie sa celé stádo do vrcholku stromu a spustí koncert, že si človek musí zapchávať uši. Na šťastie to dlho netrvá. Len čo sa sotmie, prestávajú a s ranným svitom začínajú znovu. Nastáva noc. Nočné mury, toľké ako dve päste lietajú okolo ohňa. Z vôd ozýva sa kvákanie obrovských žiab, takzvaných pip. Miliardy motýľov a moskytov obťažujú človeka. Čo je ako dusno, musí si človek zamotať tvár do šiat. Avšak ani to mnoho nepomáha. Ostré, dlhé sosáky moskytov preniknú cez všetko a pichajú tak, že by človek z kože vyletel. Kam pichnú, zostane rana, ktorá opuchne. Keď som sa raz ráno prebral, bol som tak zoštípaný v tvári, že som vôbec nemohol prezreť. Iba keď som sa umyl chladnou vodou, mi to trochu odpuchlo.

Tak vyzerá život v amerických pralesoch. Len škoda, že to, čo vám píšem, je iba bledý obraz skutočnosti, ktorú nezachytí zplna ani najmajstrovskejšie pero.

A teraz ďalej. Hneď prvého dňa sme roztiahli vnadidlo, napadli sme prv, ako sme sa rozišli, dvoch jaguárov, samca a samicu. Pred nami sa rozprestierala húšťava, a v nej sa skrývaly šelmy. Obklopili sme húštinu zôkol-vôkol, držiac flinty pripravené na výstrel. Vítal nás dunivý tlmený rev. Kone sa strachom spínali. Avšak jaguárom sa z húšti nechcelo. Keďže šeliem nebolo videť, rozkázal náš vodca, aby sme utvorili dva rady s oboch strán krovia a aby sme vypálili do húštiny. Tresklo pár výstrelov. Odpoveďou bol nám hrozný rev. Vtom sa vyrútil z húšti znenazdajky samec, obrovským skokom skočil vpred, hotoviac sa skočiť na jedného jazdca. Kým sa však pripravil na druhý skok, klesol k zemi zasiahnutý šiestimi guľami. Tu však vyrazila samica a v prudkom behu strašne revúc vrhla sa cez mŕtvolu svojho druha na jedného jazdca, srazila ho s koňa a zaťala mu zuby do pŕs, vytrhnúc mu srdce a pľúca. Vtom priskočil náš vodca s nožom v ruke a vrazil ho rozľútenej šelme do krku až po samú rukoväť. Jaguárica zachrčala, váľajúc sa v krvi po zemi. Avšak prv, než mohol vodca vytrhnúť svoj nôž z rany, vyskočil tretí jaguár z krovia, srazil vodcu na zem a hotoval sa zaťať mu svoje strašné zuby do mäsa. Bol som na tri kroky od vodcu a práve som soskočil so spínajúceho sa koňa, hľadiac ho utíšiť. Keď som videl, v akom nebezpečenstve je vodca, priložil som chladnokrvne, ale rýchlosťou blesku flintu k lícu, a práve v tom okamžiku, keď jaguár zanechal svoju obeť a chcel sa vrhnúť na mňa, zahrmel výstrel. Guľka trafila šelmu do čela a vyletela krkom, takže padla na zem ani nemuknúc. Triasol som sa na celom tele. Veď všetko to sa stalo v jedinom okamžení. Toľko hrôz nezažil som dosiaľ v takom krátkom čase. Nášmu vodcovi sa krem pár belasých škvŕn nestalo nič, ale druhý nešťastník bol mŕtvy. Od tých čias si ma vodca veľmi vážil, lebo veď bezo mňa bol by býval stratený. Nechcem sa tým chváliť, ale je to pravda: keď nebol s nami, odovzdával mi velenie nad celou našou spoločnosťou.

Keď sme vychádzali na lov, postupovali sme vždy dvaja a dvaja pohromade. Vždycky som chodil s Angličanom, ktorého tichá myseľ sa mi veľmi páčila. Zabil som asi 20 jaguárov okrem inej rozmanitej zveriny a nebol som ani raz ranený. Pán Boh ma chránil. Tak utekal mesiac za mesiacom a ja som mal ísť už po druhý raz k vozom, lebo veď, ako som povedal, s času na čas sme sa zamieňali.

Jeden večer ležali sme táborom na veľkej čistine. Bolo to neďaleko potoka. Chybelo práve mäso na pečienku. Preto vyslal nás vodca so pár, aby sme niečo zastrelili. Ozbrojený opakovačkou vybral som sa zastreliť dáky väčší kus, kdežto môj priateľ si vzal dvojhlavňovú šrotovnicu, chtiac priniesť nejakú hus alebo kačku. Keď sme prišli k potoku, soskočili sme s koní a priviazali sme ich o stromy tak, aby sme ich mali na očiach. Postavili sme sa asi na sto krokov jeden od druhého. Boli sme dohovorení, že ja budem mať prvý výstrel, lebo predčasný výstrel bol by zverinu zaplašil, kdežto kačiek a husí bolo v potoku dosť. Čakal som asi pol hodiny, ale márne. Nepriblížilo sa mi na dostrel nič, ani to najmenšie. Slnce už zapadalo, a ja som sa chcel rozmrzelý vrátiť naprázdno. Vtom náhle zapráskalo naproti v húšťave. Na mňa rútil sa cez vodu tarpír, prasa asi toľké, ako somár, ktorý je bezbrannému človekovi nebezpečný. Už som dvíhal flintu k lícu; práve vtom, keď som chcel spustiť, ozvaly sa s tej strany, kde stál môj priateľ, naraz dva výstrely a hneď nato krik z ľudského hrdla. Do toho sa miešal rev jaguára a štekot psa. Nechal som tarpíra tarpírom a bežal som k priateľovi. Ukázal sa mi strašný obraz. Angličan ležal nehybne na zemi a na ňom ležal jaguár, bičujúc chvostom jeho nohy. Z krvavej tlamy zaznievalo zlostné mrnčanie na dorážajúceho psa. Dobehol som asi dvacať krokov, zastavil som sa, priložil k lícu a vypálil na strašnú šelmu, ktorá, opustiac Angličana, chystala sa skočiť na mňa. Ale v rozčulení som chybil. Guľka zahvižďala preletiac vzduchom. Jaguár strašne zareval a skrčil sa k zemi, chtiac skočiť na mňa. Ale prv, než mohol na mňa skočiť, rýchlosťou blesku som opakoval, priložiac flintu k lícu. Práve v tom okamžení, keď sa jaguár dvíhal ku skoku, zahrmel výstrel a šelma s prestrelenou lebkou svalila sa na dva kroky odo mňa na zem, nemajúc sily doskočiť. Opustiac šelmu, naklonil som sa ku svojmu druhovi. Bol bez povedomia. Od strašlivých tržných rán na chrbte, hrdle a straty krvi omdlel. Naložil som ho na koňa a odviezol do tábora. Odtiaľ ho zaviezli do špitála do Resistencie. Poležal si tam tri mesiace, kým sa vyhojil. Keď sa navrátil, prisahal mi priateľstvo a vernosť za to, že som mu život zachránil.

Tak pomaly sa blížil náš čas, keď sme mali prestať poľovať a vrátiť sa do Buenos Aires. Aby som nezabudol, za celých tých 9 mesiacov, čo sme žili v pralesoch, nevidel som ani jedného domorodca. Náš skúsený vodca považoval to za nebárs dobré znamenie. „Keď Indiáni belochom vyhýbajú,“ hovoril, „nezamýšľajú proti nim nič dobrého.“ Musím na priznať, sám by som bol rád videl nejakého Indiána. Do tých čias som totiž nevidel nijakého divocha. Ukázalo sa, že náš vodca mal dobrý nos. Vozy sme poslali do Resistencie, a asi pädesiati pustili sme sa malým Čakom na argentínsku stranu. Cestu tú volil náš vodca preto, že sa chcel presvedčiť, koľko je tam zveriny a či by na spoločnosti vyplatilo budúceho roku tam poľovať.

Tieto kraje sú pravou protivou predošlých. Tunajší les sa podobá zdivenej ovocnej záhrade. Nízke, obrovským hruškám a jabloniam podobné stromy, zvané „algarovy“, trčia polosuché k nebesiam. Príčinou toho je, že tu nie je tak teplé podnebie, ako v Brazílii a v Bolívii. Často tu celý rok neprší, okrem toho pôda je slaná, a najsť tu pri kopaní sladkú vodu, je tak zriedkavý úkaz, ako biela vrana. Všetky kere, stromy a tráviny, ktoré tu rastú, majú tŕne a pichliaky. Neskúsený, v kraji sa nevyznajúci človek zahynie tu od smädu. Iba kde-tu najde sa jama so sladkou vodou, o ktorej vie iba Indián alebo zasvätenec. Tento prales rozprestiera sa na párstotisícoch štvorcových kilometrov. Pre nedostatok sladkej vody a ohromné močiare je nepreniknuteľný. Sem uteká Indián, keď spáchal nejaký zločin a branná moc ho prenasleduje. Tu je bezpečný, tu mu nemôže nikto ublížiť. Lebo prenasledovať ho až sem znamená istú smrť. V tomto Čaku žije ešte asi stotisíc divochov. Živia sa lúpežami. Vraždy sa neštítia. Argentínska vláda ich vyzvala, aby opustili svoje remeslo. Dávala im zem, statok, všetky možné podpory. Nadarmo. Stará nenávisť proti belochom, ktorí im zaujali vlasť a zahnali ich až sem, nezná u nich hranice. S opovržením odmietli všetky návrhy so slovami: „My sme pánmi Ameriky, nepotrebujeme milosti.“ Trochu by mali pravdu. A preca je isté, že hlavou múr neprerazia a ak sa nepodrobia, musia vyhynúť. Či sa môže nechať bez trestu vraždenie ľudí, pálenie dedín?! Každoročne vychádzajú v húfoch po pársto chlapov, dobre ozbrojení modernými, rýchlopaľnými zbraňami, vedení svojimi náčelníkmi, zo svojich pralesov, prepadávajú jednotlivé farmy a osady, vraždia, rabujú a zapaľujú. Argentínska vláda síce vysiela na ochranu osadníkov vojsko. Ale čo to všetko pomôže?! Vojska je málo, moc ani nemôže byť na jednom mieste, lebo argentínske hranice sú ohromné. Indiáni vyrútia sa ako blesk, niekde, kde nieto vojska, vyvedú svoj hnusný kúsok. Kým príjde vojsko, zmiznú ako dym. Prenasledovať ich? Hlúposť! Chytajte orla prázdnymi rukami po skalách, či ho dostanete? A ak ich vojsko skutočne dostihne a je slabšie ako oni, utrpí iba porážku. Zbabelí argentínski vojaci sú nanič a veľmi ochotne prenechávajú obranu argentínskym farmárom samým. „Keď chcete žiť, nuž sa bráňte,“ myslia si. Vôbec vraždenie jednotlivcov a pálenie osamelých fariem je tu niečo tak obyčajného, že keď o tom príde zpráva do hlavného mesta, nikto si jej ani nepovšimne. Len keď ľahne pár osád popolom, vyšle vláda pár plukov vojska, ktoré Indiánov zatlačí ta, odkiaľ prišli. A to sa opakuje rok čo rok.

Prekročili sme hranice Argentíny a blížili sme sa k dedine Rivadavii. Keď sme ta prišli, našli sme obec v prežalostnom stave. Staviská v rumoch, kde-tu skalpovaná mŕtvola, statok a majetok dedinčanov ulúpený. Práve sa vrátilo pár uprchlíkov a tí nám so žiaľom rozprávali, že pred dvoma dňami v noci prepadli ich Indiáni kmeňa „Čamakoko“ v čele so svojím náčelníkom Vaipedom. Všetok majetok a statok osadníkov vzali so sebou. Kto neutiekol alebo postavil sa na odpor, toho zabili. Prosili, aby sme im pomohli Indiánov prenasledovať a odňali im korisť. Hovorili nám, že Indiánov je asi päťsto. Ženú dobytok so sebou, nuž nemôžu tak rýchle napredovať. Ale my sme nemali mnoho chuti vyslyšať ich prosbu. Nás bolo pädesiat, osadníkov asi tricať: všetko málo proti piatim stom iste dobre ozbrojených nepriateľov. Náš vodca si, ako som pozoroval, myslel: „Čo ťa nepáli, nehas!“

Ale v tej chvíli dorazilo argentínske vojsko, dragúni na koňoch. Ich vodca nás vyzval, aby sme sa s ním spojili. Odopreť sa mu to nesmelo. A tak sa nás pustilo asi 200 chlapov za Indiánmi. Šli sme asi 50 kilometrov za stopou Indiánov. Keď sme natrafili na vodu, rozložili sme sa táborom. Noc ubehla bez dákej zvláštnej príhody. Druhý deň za včasrána dali sme sa na pochod. Rozličné príznaky svedčily o tom, že Indiáni nie sú ďaleko. Náš vodca napomínal vojenského dôstojníka, aby tak neduril a počínal si opatrnejšie. Ale mladý, neskúsený dôstojník mal viac rozumu. Nedbajúc na dobrú radu, hnal sa napred a vliezol do osídla. To bola naša záhuba. Boly štyri hodiny popoludní. Povetrie bolo ťažké, dusné. Od západu sa prihnaly čierne mračná, veštiace strašnú búrku.

Náhle zahrmely zo všetkých strán krovia proti nám blesky, ozvaly sa výstrely, a guľky ako kamenec pršaly do našich radov. Bolo jasné, že sme obkolesení. Dobrá tretina ľudí trafená dobre cielenými výstrelmi zrútila sa s koní, pokrývajúc zem. A hneď ešte prv, ako sme mohli vystreliť, vyrútily sa zo všetkých strán polonahé, divoko pomaľované postavy. Ich tomahavky, vojenné sekery kosily nás strašne. Boli sme odtrhnutí od argentínskeho vojska a obklopení od nepriateľa so všetkých strán. Nepozostávalo nám nič iného, ako sa prebiť, lebo zbabelí argentínski vojaci dali sa na útek takrečeno bez výstrelu, hľadajúc záchranu na koňoch. „Avanti!“ „Napred!“ skríkol náš vodca. „Zaplaťme aspoň draho svoje životy, keď sa nemôžeme zachrániť!“ S napnutím všetkých síl vyrútili sme sa vopred, kliesniac si cestu nožmi a revolvermi, lebo boj šiel na pästi. Flínt sa nemohlo pre blízkosť použiť. Už zdalo sa, že zvíťazíme, preraziac stredom Indiánov, obrátili sme čiastku nepriateľov na útek. Veľmi nám pomohlo, že dobrá polovica Indiánov pustila sa za utekajúcim vojskom.

Ale v tom okamžení vyrútil sa so strany nepriateľov vysoký, urastený, svalnatý chlap, divokého pohľadu a s náčelníckymi ozdobami na hlave. Silným hlasom svolal svojich bojovníkov okolo seba, a všetci sa vyrútili na nás. Siahli sme zasa k flintám a Indiánom, ktorí s divokým revom útočili na nás, zapríčinili sme značné straty. Ale čo mohla vykonať hŕstka proti stom. Indiáni, vedení svojim náčelníkom, opovrhovali smrťou. Na miesto jedného zabitého nastúpilo ich desať. Prihrmeli na nás ako búrka. Ja som sedel stranou na koni, zakrytý stromom a dobre cielenými výstrelmi vyprázdnil som obsah svojej flinty, sraziac k zemi piatich nepriateľov. Práve som vzal posledného na mušku, keď pribehol náčelník až ku mne a zmerajúc ma divokým pohľadom, zatočil mi sekerou nad hlavou a spustil smrtiacu zbraň. Strhnúc koňa, nastavil som k obrane kolbu svojej flinty, očakávajúc smrteľný úder. Úder tomahavku bol tak prudký, že ostrie sekery preťalo kolbu mojej flinty na dvoje a zarylo sa koňovi takou silou do hlavy, že mu mozog vystriekol. Kôň sa bolesťou vzopäl a klesol na zem, ani nemuknúc. Nemal som ani času, aby som vypustil nohy zo strmeňov. Padlý kôň ma pritlačil svojím telom, že som sa nemohol ani hnúť zpod neho. Bol som stratený. Lebo nešťastnou náhodou stratil som medzi bitkou revolver a nôž som nemohol dočiahnuť, lebo som ležal na ňom. Už dvíhal náčelník po druhý raz sekeru, chcejúc ma doraziť. V tomto najväčšom nebezpečí spozoroval Angličan, ktorý bojoval neďaleko na koni, čo sa so mnou deje. Ako blesk prirútil sa ku mne, namieriac revolver na náčelníka. Ale prv než mohol vystreliť, zaryčal jeho kôň a svalil sa pod ním cez môjho koňa. Iný Indián vrazil mu nôž do slabín. Môj kamarát, sletiac s koňa, padol cezo mňa, a výstrel vypálený z revolveru vyšiel naprázdno. Náčelník vymŕštil sekeru. Jej ostrie prudkým úderom takrečeno oddelilo môjmu kamarátovi hlavu od trupu a zaťalo sa do mojej hlavy.

Pocítil som prudkú, pálčivú bolesť, pot smiešaný s jarčekmi teplej krvi stekal mi cez oči po lícach, oslepujúc mi zrak. Vtom vypukla búrka v plnej svojej mohutnosti, hrom burácal, blesky sa križovaly. Začul som ešte hlasité povely v španielskej reči, prudkú paľbu, potom všetko utíchlo — stratil som povedomie.

Náš vodca vidiac, že je so všetkých strán obklopený nepriateľom, shromaždil pozostalých súdruhov okolo seba a so zúfalou odhodlanosťou hľadel preraziť nepriateľský kruh. V nastalej šarvátke padol náčelník, a nepriateľ zbavený vodcu cúvol do húštiny, odkiaľ prudko strieľal. Moji kamaráti použili tento okamžik a pod ochranou búrky a nočnej temnoty odtiahli s bojišťa.

Náš vodca zahynul hrdinskou smrťou. Jeho posledné slová, ako mi pozostalí kamaráti hovorili, boly: „Ariba los močačos! venid komo sa gia muria!“ Slovensky: „Hor’sa, chlapci! Dívajte sa, ako váš vodca umiera!“ Klesol s koňa, prestrelený asi desiatimi guľkami. Ale i zbabelí argentínski vojaci, ktorí to všetko zavinili a nás zradne opustili, dostali svoju odplatu. Na úteku sa dostali medzi močiare, takže sa nemohli hnúť ani napred, ani nazad. Ktorých nezahlušil nepriateľ, zahynuli biedne v bahne.

Prišiel som k sebe až v Rivadavii, kam ma moji kamaráti aj s ostatnými ranenými dopravili. Tam mi ranu vymyli a jako-tak obviazali. Päť dní sme potrebovali, kým sme sa dostali k železnici. Na tejto ceste trpel som hrozne, a väčšina zranených podľahla. Od hroznej námahy som znovu stratil povedomie a neprebudil som sa z mrákot až v Buenos Aires v špitáli, kam ma zaviezla železnica. Tam som preležal plných šesť týždňov, zápasiac medzi životom a smrťou. Až po dvoch mesiacoch sa môj stav zlepšil, a dnes som už celkom zdravý.

Z osemdesiatich vrátilo sa nás iba tricaťpäť. Ostatní štyriciati piati zahynuli. Deviati pohynuli za tých osem mesiacov na všelijaké nehody, dvacaťosem ich zostalo na bojišti, osem zahynulo cestou.

Mám asi štyritisíc korún majetku a práve tieto dni, keď vám píšem, bol som u bolívianskeho konzula. Jeho prostredníctvom kúpil som od bolívianskej vlády 1 leguu pozemku, t. j. asi stotisíc hektárov, za 300 korún. O dva mesiace vyberiem sa, dá Boh, asi s desiatimi, rovnako smýšľajúcimi Nemcami na cestu. Chceme založiť osadu. Môj pozemok je o moc väčší, ako celé mládzanské panstvo, a zarastený je mohutnou horou. V Europe mal by cenu pár milionov, ale tu je bezcenný. Kúpili sme veľký čln, postavíme pílu a budeme rezať dosky. Postupom času chcem si zriadiť gazdovstvo. Dúfam, že sa tu čoskoro dopracujem väčšieho majetku. Keď sa vezme rozum do hrsti, dá sa tu všeličo vykonať.

Až sa trochu zariadim, myslím, že najneskôr do piatich rokov, podívam sa, milovaní rodičia, raz zasa k vám do našich milých Mládzian na naše drahé Slovensko, aby som sa zasa s vami všetkými potešil, s bratmi a sestrami, so starou mamičkou, s rodinou a priateľmi. Tak veľmi za vami túžim a každú chvíľu sa na vás rozpomínam. Viem, že mi nikde tak dobre nebolo a nebude, ako doma. Potom, keď sa k vám vrátim, potom…

A teraz trochu obšírnejšie o krajine Argentíne, do ktorej ma osud zavial. Je to veru ohromná krajina, asi toľká, ako celá štvrtina Europy. Ale na tomto ohromnom priestranstve nežije viac ako pár milionov ľudí. Má pár veľkých miest. Hlavné mesto, Buenos Aires, slovensky „Dobré povetrie“ má vyše miliona duší, mesto Rosario, po slovensky „ruženec“ 120 tisíc, ďalej mesto „Santa Fé“, slovensky „svätá dôvera“ má 90 tisíc a mnohé iné.

Zem v Argentíne je rovná ako dlaň. Najviac je tu pasienkov. Väčšinou sú ohromné, zdĺžky pársto kilometrov. Zarastené sú miestami biednou, inde zasa bujnou trávou. Sú to takzvané „pampy“, po slovensky stepy. Môže sa na nich kopať i sto metrov do hĺbky a nepríde sa na kameň. Iba na západných hraniciach Argentíny, kde súvisí s Čile, vypínajú sa ohromné pohoria zvané Cordillery, čo sa vyslovuje „Kordiliery“. Znamená to po slovensky „reťaz vrchov“. Vrch Arigona má 7200 metrov výšky. Argentína nemá hôr. Argentínsky les, to sú zakrpatelé kroviská a nízke skrivené stromy, najviac druh zvaný „algarovy“ alebo „kebrača“. Drevo toho stromu je tvrdé, červené. Robia sa z neho rozličné nástroje, na príklad hoblíky. Zdiaľky podobá sa argentínsky les zdivočelému ovocnému sadu.

Prečo sú stromy v Argentíne také kŕpky? Príčina toho je, že pôda je piesočná. Pršať prší na ňu málo. Lebo kde nieto lesov, nemôže ani často pršať. Sú tu kraje, že celý rok ani raz nespŕchne. Priženie sa búrka, hučí hrom, blesky sa strašne križujú, ale neprší.

Nie čudo, že Argentína má málo riek a potokov. Hlavná rieka je La Plata, slovensky „striebro“, ktorá však sbiera svoje vody najviac v Brazílii. Sú to ďalej Rio Negro to je Čierna rieka, Ria Salado či Slaná rieka, Rio Colorado, čo znamená Červenú rieku a ešte pár menších riek a potokov, ktoré pramenia vo vysokých vrchoch na západnej strane Argentíny, ale netečú ďaleko, lebo sa tratia do zeme.

Tunajšia pôda je veľmi úrodná. Povrch jej tvorí asi na 50 cm takzvaná čierna zem či humus, pôda skoro panenská, ktorá môže rodiť na pr. i sto rokov a to bez všetkého hnojenia. V južných krajoch republiky rozprestierajú sa ohromné močiare. Žijú na nich nesmierne kŕdle vtáctva. Zato na severe je mnoho krajov, kde je pôda preniknutá soľou. Tieto kraje nie sú obývané, lebo im chybí pitná voda. Voda v riekach a potokoch alebo vo vykopaných prameňoch je tam slaná ako morská voda. Keď sa jej človek napije, dostane hnačku alebo ho schytí dávačka.

Tu v Argentíne sa veľmi darí pšenica. Dáva pädesiatnásobný, ba i stonásobný úžitok. Za jeden metrický cent pšenice platí sa však iba 10 korún. Roľníci, takzvaní „čarakéri“, ktorých pozemky treba obchádzať pol dňa na koni a na pozemkoch ktorých pasie sa trebárs 500 koní, pár tisíc kusov lichvy a 20-30 tisíc oviec, nie sú tu ničím neobyčajným. Za trojročného koňa platí sa tu 70 zlatých, za vola 50-60 zlatých, za ovcu 3 zlatky. Statok tu rastie a rozmnožuje sa skoro bez všetkého dozoru. Okrem pár južných provincií, kde bývajú také tuhé mrazy, ako u nás, pasie sa tu statok po celý rok vonku. Nepotrebuje stajní a zásob krmu. Zimy tu nieto. V zime v lete je trávy nadostač.

Najväčšou metlou tunajších krajov a roľníkov sú „saranče“. Je to hmyz podobný našim veľkým zeleným kobylkám, len že trochu väčší. Ako prídu horúčosti a obilie začne metať, tu vyroja sa sarančí z močiarov a lesov celé kŕdle. Ničia všetko. Letí ich tak nesmierne množstvo pohromade, že dakedy zakryjú ako desné, čierne mraky na pár hodín slnce. Už na diaľku podobá sa zvuk ich krídel hukotu blížiacich sa ľadových krúpov. Len čo sa oblaky kobyliek spustia na zem, tvoria na nej až 30-centimetrovú vrstvu. Zvuk ich hryzadiel pri pasení podobá sa praskaniu ohňa. Beda kraju, kam sa sniesly! Za krátkych pár hodín urobia z neho hroznú púšť. Keď všetko zožerú a obžerú, vznesú sa zasa do výšky, aby zasa inde plnily svoje nenasýtne žalúdky. Nezostane po nich stromu, aby sa na ňom zelenal dáky lístok, z rastlín trčia k nebu iba holé stonky. V každom príbytku je ich na tisíce, v kdejakej kaluži pokrývajú povrch vody svojimi mŕtvolami. Všetko zanečisťujú svojím trusom. Dobytok tu stojí o hlade a smäde. Ľudia nemôžu vydržať pre smrad, ktorý sa šíri z hnijúcich mŕtvol.

Práve, keď vám tieto riadky píšem, je v novinách zpráva, že v provincii San Luis, to je Svätý Ľudevít zastavily kobylky vlak. Na koľajniciach bolo ich na 30 cm vysoko. Kolá vlaku kĺzaly sa po rozdlávených mŕtvych telách kobyliek ako po ľade. A tak musel vlak celých šesť hodín stáť, kým preletel ten kŕdeľ. Proti tomuto škodlivému hmyzu boly márne vyprobované najrozmanitejšie prostriedky.

Tunajšie podnebie je veľmi mierné a snáď najzdravšie na celom svete. Nieto tu chorých. Zima býva iba v najjužnejších provinciach. Ináče nieto v celej Argentíne zimy. Plných deväť mesiacov panuje tu jaro a po tri mesiace veľké horúčosti, ktoré sú v severných krajoch Argentíny až neznesiteľné. U nás čím diaľ k severu tým viac zimy. Tu je to všetko naopak. Čím väčšmi na sever, tým väčšia horúčosť, čím ďalej na juh, tým väčšia zima. Na južnom konci Argentíny, v takzvanej „Ohnivej zemi“, po španielsky „La Tiera del Fuego“, ktorá leží asi tak ďaleko od rovníka ako ruský Petrohrad, bývajú mrazy, že o nich na Slovensku ani nechyrujete. V decembri, januári a februári, keď je u nás všetko pod snehom a o Vianociach sú dni najkratšie, sú tu v Buenos Aires veľké horúčosti a dni sú najdlhšie. Keď je u vás zima, je tu leto, keď je u vás leto, je tu jaro, ktoré je tu náramne dlhé. Tu mrazov skoro ani nieto, takže i v zime kvitnú stromy a kvetiny pod šírym nebom. U nás na poludnie vidno slnko na strane poludnej, tu na strane polnočnej. Vtáci tu hniezdia v októbri, novembri a decembri. To všetko preto, že Argentína leží na južnej pologuli.

Chova je tu trochu inakšia ako u nás. Na vidieku býva na raňajky miesto kávy takzvané „maté“. Je to zdravý, lahodný nápoj, u nás na Slovensku neznámy. Matovníky sú stromy na spôsob našich líp a rastú divo v lesoch Uruguayu, Brazílie a Bolívie. Ich listy a mladé vetvičky sa trhajú, sušia a prichádzajú do obchodu pod menom „jerba“ t. j. tráva. To sa zajedá chlebom, ktorý je často pármesačný, tvrdý ako kameň, takzvaný „pan duro“ t. j. tvrdý chlieb. Pekné raňajky, čo?! Na poludnie býva „pučero“ t. j. varené mäso a makarony čili fabricky vyrábané rezance. K tomu sa je „masamora“ či „brnavá hmota“, kukuričná kaša varená vo vode alebo v masti. Na večeru býva „asado“ či pečienka, pečená hovädzina. Kto by mal ešte hlad, môže hrýzť „pan duro“, ktorý treba — Bože, odpusť hriechy! — najprv kladivom roztĺcť a vo vode namočiť, aby si na nom človek posledný zub nevylomil. Taká chova je tu deň čo deň ako večný trest. Inú nevedia variť.

Hovädzina je tu lacná, každý sa jej môže najesť nadostač. Kilo stojí 20 krajciarov. Ale tunajšia hovädzina nemá takej výživnosti a chuti ako naša, lebo statok pásava sa najviac na suchej tráve. Nie čudo, že taký statok nedáva skoro nič mlieka. Mlieko, tvaroh, maslo, to sú tu drahé veci. Vôbec tunajšia chova, to je mizeria s octom. Ach, mať tak pár našských tvarožníkov, kapustníkov, alebo tak tanier bryndzových alebo makových halušiek alebo slivkových knedieľ! Tu nemajú o nich ani poňatia.

Mám na mysli iba vidiecku chovu. V meste ten, kto má peniaze, môže žiť ako cisár. Dostane všetko, čo len srdce žiada. Lenže okrem hovädziny je tu všetko drahé. Tak na pr. vajco stojí 5 kr., 1 kg zemiakov 10 kr., bravčovina 1 zl. 50 kr. I byty sú náramne drahé. Za takú dieru, čo by u nás platil 5 zlatých na celý rok, platím tu 18 zlatých na mesiac. Veru, hriešne peniaze!

Každý mesiac prichádza sem so 20 tisíc vysťahovalcov. Sú to najviac Rusi, Poliaci, Taliani, Španieli a Turci. Vše trafí sa aj dáky ten Slovák. Ale práve toľkí sťahujú sa každý mesiac preč. Prečo to? Veru príčin je mnoho a skoro všetky majú rovnaký základ. Skoro každý prichádza sem, dúfajúc, že sa tu usadí alebo si dáky ten krajciar ľahko zarobí. Každý prichádza s ružovými nádejami, ktoré v ňom vzbudily Misslerove knižočky alebo rozprávky agentov, ktorí mu vychválili Argentínu ako raj, ako zem zasľúbenú. Vysťahovalec, na pr. Rus, prijdúc sem je ako oparený. Neznajúc reč, vydaný je na pospas rozličným dobrodincom, ktorí ho hľadia pripraviť o posledný groš. Vo svojom zúfalstve obracia sa vysťahovalec na Misslerovu kanceláriu, kde môže sa dorozumeť. Obracia sa tým skôr, lebo veď Misslerova firma sľubuje, že sa o každého vysťahovalca postará a prácu mu zaopatrí. Ak má preňho prácu, pošle ho obyčajne do vnútra krajiny, na 300, 600 kilometrov, na stavbu dákej železnice. Prijdúc ta bez krajciara, je vysťahovalec nútený robiť ako otrok za akúkoľvek mzdu a najbiednejšiu chovu. Nenásytný podnikateľ vyciciava ho do krvi. Doma vo svojej otčine mal i ten najchudobnejší, kam by hlavu sklonil, mal hniezdo, do ktorého po lopotnej dennej práci zaliezol. A tu musí spať na holej zemi, pod šírym nebom. Šťastný ten, čo má pod seba hrsť trávy a nad hlavou plátený stan, čo ho chráni pred dažďom a vetrom. Je tu medzi ľuďmi, čo mu nerozumejú. Nemôže sa im prihovoriť, požalovať sa im, poradiť sa ich. A keby aj mohol, márne by hľadal u nich súcitu. Lebo skôr pohne tvrdý kameň k plaču, než ich srdce k sľutovaniu. Sú to väčšinou dobrodruhovia, sohnaní zo všetkých končín sveta, ktorí sa za dva haliere neštítia človeka zavraždiť.

Tvrdá práca, mrcha chova, cudzí svet, nepohodlie, zachádzanie s človekom ako s otrokom strpčujú takému vysťahovalcovi náramne život. Robota ho omrzí, o dva-tri mesiace ňou šmarí a ide zasa, odkiaľ prišiel: do Buenos Aires. Sem šiel zadarmo, ale nazad musí si platiť vlak, 15 až 30 zlatých, podľa vzdialenosti, na ktoré musí aj polmesiaca lopotiť. Ale v Buenos Aires dostane sa z blata do kaluže. Hospoda a živobytie je tam drahé. O pár dní je taký úbožiak obraný všelijakými darebákmi, o ktorých tu niet núdze, o posledné groše. Bez rady a pomoci blúdi potom taký chudák po uliciach mesta. Hrôza ho chytí, keď si pomyslí, čo ho tu vlastne očakáva. Konečne s poslednými peniazmi vo vrecku, nevediac si inak pomôcť, zájde ku sprostredkovateľovi práce. Tam musí si prácu kúpiť. Musí za ňu zaplatiť 3 až 5 zlatých. Ak len nepadol do rúk dákemu šudierovi, pošle ho agent zasa ta, odkiaľ utiekol. Ak je to šudier, dá si zaplatiť a pošle ho, kde roboty nieto. A tak stojí neborák vysťahovalec zasa bez práce, olúpený o posledný groš. Musí mlčať, trpeť. Lebo akože sa dovolá práva, ak je ukrivdený, keď mu nikto nerozumie? Isť na konzulát? Konzul ho dá vyhodiť z kancelárie so slovami: „Mohli ste zostať vo vlasti!“ Veď podobných návštev má každý deň na stá. Tak to vyzerá, keď je žatva, keď i na vidieku treba mnoho robotných rúk. Ešte horšie vyzerá to v zime. Vonku nieto roboty, lebo každý hospodár už zo samej sporivosti hľadí si zaopatriť moderné stroje, aby čo najmenej potreboval drahú ľudskú pracovnú silu. K oraniu a zasiatiu pšenice postačia dvaja-traja robotníci. Preto sa všetko hrnie do miest. Ale tých pár fabrík, čo je tu v Buenos Aires a ešte pár iných väčších mestách, nemôže uživiť státisíce hladných hrdiel.

Ináče kto má hodne vytrvalosti, zdravia a trochu šťastia, že dostane trochu ľahšiu a stálejšiu robotu, môže si tu usporiť pár groší. V letnom čase, keď sú hrozné horúčosti a pracovný čas je dlhý, platí sa tu 6 korún na deň. Z toho platí človek za chovu 1 kor. 40 hal., nuž, zvýši mu 4 kor. 60 hal. V zimnom čase, keď je roboty málo, platí sa iba 3 koruny až 4 koruny 50 hal., za chovu platí sa rovnako. Kto má šťastie a dostane prácu u roľníka cez žatvu, zarobí si denne až 10 — 14 korún, ba pri parnej mláťačke 16 až 20 korún, takže za tri mesiace, kým táto práca trvá, môže si usporiť aj 1000 korún. Pravda, robiť musí sa veľmi namáhavo, v hroznej horúčave, od prvého svitu až do úplnej večernej tmy. Vôbec, kto má pevnú vôľu, usporí si cez leto pri hocijakej práci aspoň 600 korún. Ale s tými peniazmi sa tu nedá nič začať. Aby si človek niečo zariadil v meste, na to treba väčší kapitál. „Azda sa bude môcť človek pustiť do gazdovstva vonku“ — pomyslí si možno nejeden z vás. Chyba lávky! Tie časy, keď tunajšia vláda dávala zeme zadarmo, sú už dávno preč. Dnes už nemá vláda ornej pôdy ani, čo by sa za nehet vošlo. Všetko skúpili tunajší boháči za lacné peniaze a dnes nepredajú katastrálne jutro pustatiny pod osem zlatých. Na zariadenie gazdovstva, z ktorého by majiteľ, až by ho dal do poriadku, mohol pohodlne žiť, treba najmenej 10 tisíc zlatých kapitálu.

Sú to, veru, smutné výhľady pre vysťahovalca, ktorý prišiel sa sem osadiť alebo si nejaký groš zarobiť. Hnaný biedou s miesta na miesto ako biblický Kain, odieraný šudiermi o posledný halier, ktorý mu nenasýtni podnikatelia milostive nechali, je ako jeleň štvaný kopovami, nemajúc, kam by hlavu sklonil. Konečne napne taký chudák posledné sily, aby si zarobil aspoň na spiatočnú cestu. Keď to dosiahol, odchádza s kliatbou na perách, preklínajúc Ameriku a hodinu, v ktorú mu prišlo na um opustiť svoju domovinu a hľadať šťastie za morom. Je to každodenný obrázok. Takých nešťastníkov je tu na tisíce.

Každý vysťahovalec je v očiach Argentíncov niečo opovrženia hodného. Minulý týždeň som chodil po prístave. Čakal som na brémsky parník „Karlsruhe“. Konečne loď pristala a cestujúci vystupovali. Vedľa mňa stáli dvaja bohatí Argentínci. Nevediac, ako zabiť čas, vyšli si tiež do prístavu. Ruky zastrčené do vačkov škľabili sa posmešne na okolo idúcich prisťahovalcov. Pristúpil som úplne nepozorovane celkom k nim a dával pozor, čo hovoria. Zrazu prehovoril jeden k druhému: „Karacho mjerda kagádo para trabacho“, slovensky: „Prekliaté lajno vypustené na robotu“. To hovorili o chudákoch, prisťahovalcoch. Oči sa mi kalily slzami. Veď musel som sám uznať, že táto beštia v ľudskej podobe hovorí pravdu. Priplietol som sa k prisťahovalcom, kráčajúcim k vládnemu domu. Viedli ich uniformovaní sluhovia. Dával som pozor, či sa daktorý z týchto nových trpiteľov neozve po slovensky. Nie, neozval sa. Mal som z toho veľkú radosť. Zo Slovenska neprišiel nikto.

O hroznej biede prisťahovalcov presvedčil som sa i sám na vlastné oči. V tom čase, keď som bol ranený vo špitáli v Buenos Aires, oboznámil som sa s jedným anglickým profesorom, prírodoskúmateľom. Navštevoval ma často a veľmi ho zaujímalo, čo som rozprával. Ktorýsi deň, keď som sa už zotavoval a prichodil k sebe, prišiel ku mne do cely profesor Sardoy — tak sa ten Angličan volal — a hovoril mi, že chce precestovať „Pampu Centrál“ t. j, strednú step a sostaviť z nej nejaké sbierky a vôbec preskúmať ju. Požiadal ma, aby som ho sprevádzal tým pustým krajom. Svolil som. O dva dni vyšli sme piati na koňoch smerom ku „Bahia Blance“ t. j. k Bielemu zálivu. O tri týždne došli sme na prérie. Šli sme od juhu k severu. O dva týždne prišli sme k úpätiu vysokých vrchov zvaných „Kordiljery“ čili „reťaz vrchov“. Druhého dňa vošli sme do malej osady zvanej „Konkorán“. Asi na osem kilometrov cesty od tejto dediny rozkladajú sa liadkové bane nemeckej spoločnosti, zvané „Los Kondores“. Inženier týchto baní, rodený Prušiak, nás vľúdne prijal. Navrhol nám, aby sme boli pár dní jeho hosťmi. My sme mileradi svolili. Päťtýždňovým sedením v sedle boli sme poriadne utrmácaní. Ktorýsi deň žraly ma mrle. Osedlal som koňa, prehodil som si flintu cez plece a vyšiel som sa podívať do baní. Sišiel som sa tam s pár Rusmi, ktorí sa veľmi žalovali. Boli pripravení odísť. Pustili sme sa do reči. Chudáci Rusi trpko sa ponosovali, že sa im stala veľká krivda. Hovorili, že tu pracujú šesť mesiacov. Už po troch mesiacoch chceli odísť. Ale inženier im sľúbil, že, ak zostanú ešte tri mesiace, pridá im k dennej mzde 50 krajciarov. Tým uspokojení zostali. Po troch mesiacoch, keď prišly veľké horúčosti, jedlo sa nedalo jesť a potočná voda nedala sa piť, chceli odísť. Žiadali, aby ich vyplatili. Inženier ich z práce prepustil, ale sľúbený prídavok, asi 40 zlatých na osobu, im nevyplatil. Keď sa s ním nemohli naskrze dohovoriť, poprosili ma, aby som to vzal na seba. Prehovoril som s inženierom a prosil som ho, aby ako statočný človek vyplatil tým chudákom, čo im sľúbil. Ale ten sa miesto vyjednávania iba osopil na úbožiakov. Že vraj keď odchádzajú, nevyplatí im nič.

Spytoval som sa ich, prečo sa vysťahovali z vlasti. Povedali mi, že biedné pomery v Rusku ich vyhnaly. Nabastvení Misslerovými brošúrami a agentmi, zanechali doma ženu a deti a šli do Argentíny, aby zarobili na výživu svojich rodín. Z Buenos Aires boli poslaní sem. Sem prišli v auguste, keď sú tu tuhé mrazy. Všetky z blata a hliny posliepané baráky boly až na zadusenie preplnené. Nuž, museli spať pod šírym nebom vo vetroch, daždi, mrazoch na holej zemi. Aby sa aspoň trochu ukryli pred prudkým dažďom, nasnášali hromady skalia a pozakrývali ich kusami plechu, ktoré sa im podarilo voľakde uchňapnúť. Do tejto biednej skrýše liezli ako psi po štyroch a triasli sa v nej celé noci. Boly to strašné noci po namáhavej robote. Chova bola biedna. Voda na varenie brala sa z blízkeho potoka, v ktorom ležal kde-tu zdochnutý kus dobytka. Ale keď prišlo leto a s ním horúčosti, stratila sa voda úplne. Pre dákych štyristo ľudí musela sa voda dovážať. Rozumie sa, s vodou sa sporilo ako s nejakou drahocennou masťou. Nebolo nadostač vody ani na pitie, nie to na umývanie a pranie. Ako vyzeral potom taký úbožiak a ako jeho bielizeň, môže si každý predstaviť. Odišli smutní, zamĺkli. Nedostali ani to, čo mali sľúbené. Hovorili, že pôjdu do Buenos Aires a ztadiaľ nazad do Ruska. Tu prišli každý o 40 zlatých, železnica ich stála 34 zlatých, dohromady teda 74 zlatých. Na tie peniaze bolo treba, keď človek ukrutne sporil, lopotiť aspoň dva mesiace.

Chcel som sa na vlastné oči presvedčiť o tom, čo mi rozprávali, nuž, sišiel som dolu ku kuchyni, kde sa práve rozdávalo jedlo. Ukázal sa mi hnusný obraz. Okolo kuchyne zôkol vôkol ležala asi 20-centimetrová hromada kostí. Boly na nich dosiaľ kusy hnijúceho smradľavého mäsa. Slnce rozhrievalo v nich obsaženú masť. Keď sa človek na to podíval, obracal sa mu od hnusu žalúdok. Dookola behalo so dvacať sviň s prasatami, ktoré sbieraly pohodené odpadky jedál. Blata bolo dookola až po kolená, lebo lenivý kuchár vylieval vodu pod nos. Rozryly to prasce, potrebily do toho. Nie čudo, že z toho všetkého svinstva šíril sa tak ohavný smrad, že človek šiel od ťažoby odpadnúť. Okolo kotlov točili sa dvaja špinaví kuchári, rozdávajúc červené, špinavé mäso (v mase bolo plno piesku) a k tomu kukuričnú, vo vode varenú kašu, zvanú „masamora“. Kuchyňa bola čierna od špiny, všetky steny i všetky jedlá pokrývaly miliardy múch, kladúcich do nich vajíčka. Muchy svojimi slizkými telami zašpinily všetko, takže chudákom, hladným robotníkom prechádzala posledná chuť na jedlo.

Odvrátil som sa s hnusom a šiel som ďalej, aby som si obzrel potok, z ktorého brala sa voda na varenie a na pitie. Bol to hodný potok, aspoň zavše — súdiac podľa jeho koryta — mohol mávať hodne vody. Ale letné horúčosti vysušily ho tak, že sa teraz premenil v malú kaluž, v ktorej stála brnavá, napolo zhnilá voda. Všetky prasce váľaly sa v tejto kaluži, chladiac svoje telá pred lúčami pálčivého slnka a lovily z vody červy ako prsty. Že na potrebu nechodily preč z vody, je tiež isté. Kde-tu pral si svet bielizeň. A teraz z tejto vody — sotva jej bolo viac ako pár sudov — sa varilo a brala sa voda na pitie. Ešte dosť, že na ľudí, čo musia tak biedne žiť či živoriť, nepríde dáky mor alebo cholera!

Čo mi nepíšete?! Niekedy je mi to tak ľúto, že vám to neviem ani vypovedať. Aspoň pár riadkami sa, otecko, na mňa rozpomeňte. Vy, mamička, vypíšte mi všetky svoje žiale a starosti, ktoré snáď pre mňa v srdci máte. Dúfam, že sa Vám odľahčí, a mňa potešíte. I ty, brat môj a sestry drahé, nože, sa na mňa rozpomeňte. Budem čítať vaše milé riadky s hltavosťou človeka, ktorý celý rok nejedol. I na Sama vždy myslím. Čo som sa mu napísal, a on mi, ach, tak zriedkakedy odpovedal. Je mi ľúto, ak som ho urazil a prosím ho vrúcne, aby mi odpustil. Lebo veď viem, že dakedy budeme ešte dobrí priatelia a že jeho dobré srdce uposlúchne príkaz: „Odpúšťajte tým, čo vás prosia!“

Dajte môj list prečítať Samovi a povedzte mu, aby mi písal, ak má čo na srdci.

Píšte mi čím skôr, lebo ztadiaľto k vám ide list skoro mesiac a nazad tiež skoro mesiac, a ja tu nepobudnem viac, ako dáke dva mesiace. Keby ma tu list nezastihol, dostanem ho síce tiež, ale trvalo by to veľmi dlho a nie je to isté.

Tomu Samovi tento list preca len nedajte čítať. Chcem vám ešte niečo napísať. Vybadal som z oteckovho listu, že vám je to nie po chuti, že som Betke písal. Že som si mal radšej niektorú inú do hlavy vziať. Bolia ma veru veľmi také slová. Betka mi písala dva razy. Verím jej, že mi píše, ako cíti. Ale bojím sa, aby nás zlé ľudské jazyky nerozlučovaly. A najväčšmi by ma bolelo, keby nám ani otecko nepriali. Môj vlastný otec, ktorý preca musí túžiť, aby jeho dieťa bolo čo najšťastnejšie.

Vy si to možno ani predstaviť neviete, čo sú tu pre mňa rozpomienky na vás, na rodnú dedinu i na mladú lásku. Tu v cudzom svete, kde cudziemu človekovi nedajú skoro ani vľúdneho slova. Iba keď sa s ním bližšie oboznámia. Veď tu hľadí človeka iba každý využiť. Na každom kroku dáka prekážka, nebezpečie, choroba, zlodeji, vrahovia. I zahynúť tu môžeš, a nikto tu za tebou ani nezaplače. Keď mi bolo najhoršie, keď som zmieral od hladu, smädu, keď mi hrozilo nebezpečenstvo smrti, myslel som iba na Boha a potom na vás a na Betku. Zdalo sa mi, skoro som to cítil, že sa za mňa modlí, aby sa mi nič zlého nestalo. A ja, čo som preč z domu, som si skoro každý deň vzdychol, aby som dosiahol, za čím túžim, aby som sa neúfal nadarmo.

Nebráňte mi, otče, a nerozvádzajte nás, i keby sa vám zdalo, že robíte dobre, že robíte to z lásky ku mne. Ak ma máte trochu radi, chráňte dievča pred cudzími nástrahami a ozrite sa mi vše o ňu. Ak ste na mňa nezanevreli, majte Betku za svoju nastávajúcu nevestu. Ten svet široký, veľký je taký cudzí, taký chladný. Tak málo lásky v ňom človek najde. A keď ju našiel, nechže si ju váži, nech sa k Bohu modlí, aby o ňu neprišiel!

Pozdravujte všetkých známych. Žite mi šťastne a pamätajte na vášho verného syna Mila.

NB. Boh daj, aby sme sa v zdraví zasa sišli! Poslal som vám šesť karát. Dostali ste ich?

*

Argentína — Buenos Aires, 2. decembra 1908

Drahý otče!

Práve keď som tento list dával na poštu, hovoril mi poštový úradník, že na hlavnej pošte leží už päť týždňov rekomandovaný list na meno Emilo Račko. Šiel som na poštu a list som dostal.

Neviem si vysvetliť, kde ste vzali túto adresu, ktorá bola vôbec nepravá. Lebo veď v Buenos Aires — okrem tých štyroch mesiacov, čo som preležal v špitáli — nebýval som nikedy. V ten čas, 2. novembra, keď prišiel tento list do Buenos Aires, bol som s profesorom Sardoy na čilských hraniciach. Tu, v Buenos Aires som ešte iba ôsmy deň, a o „Talcahnáno 1273 piz 21“ neviem ničoho.

Iste vás niekto oklamal. Píšte, ako ste prišli k tej adrese. Azda mi tým pomôžete vypátrať jedného lotra, ktorý mi vo vládnej budove hneď prvý deň, ako som prišiel do Buenos Aires, ukradol, keď som bol preč, pracovnú knižku z Nemecka a všetky listy, čo som u seba mal. Ak ste dostali od toho lotra nejaký list alebo kartu, všimnite si, že to nie je môj rukopis. Ak ste dostali niečo takého, pošlite mi to v liste. Dúfam, že čoskoro najdem toho, čo mi moje veci ukradol, i svoje papiere dostanem nazad.

Teší ma veľmi, že ste všetci zdraví. Božena, ďakujem ti za list! Pozdravuj odo mňa toho svojho nastávajúceho a odovzdaj mu pohľadnicu, ktorú mu tu posielam. Pošli mi svoju fotografiu, čo si mi sľúbila.

Ako sa má Betka? Často na ňu myslievam.

Keď budete písať, píšte rekomando a adresujte: Seňor F. Missler, Florida 753 (Bon Marché)

Buenos Aires, capitál, Argentína, para entregár: Emilo Račko. — Pán Boh mi vás všetkých opatruj a ochraňuj!

*

Buenos Aires, dňa 7. februára 1909

Drahomilovaní rodičia!

Váš dopis z 1. januára t. r. som dostal 1. februára. Ach, ako nedočkavo, ako dychtivo som ho otváral a čítal!

Ako sa u vás za ten krátky čas, za ten rok všetko premenilo! Koľko súsedov, ktorých som tak často v duchu pred sebou vídaval, odišlo na večnosť! Koľko mojich kamarátov a spolužiačiek zmenilo svoj stav! Ľudia sa ženia a ľudia umierajú! Osud každého tvora smeruje k tomu cieľu. Divíme sa tomu iba my, ľudia, ktorí sa s tým nevieme spriateliť.

Veľmi ma dojala vaša láska a súcit, drahí rodičia, milý braček a sestry drahé! Za to vám sľubujem, že sa vynasnažím byť vždy dobrým synom a bratom. Bože daj, aby ste sa zo mňa dožili iba radosti a aby som vám bol, rodičia moji dobrí, podporou v starobe!

Nadovšetko ma potešil váš list, otče drahý! Keď som ho čítal, chvel som sa celý dojatý, ba zalialy ma slzy, celý list som nimi pomáčal. Ach, až cítim, ako to vaše dobré srdce otcovské vrelo pre mňa bije! Chcem sa vždycky držať vašich rád!

Ďakujem vám za domovský list. Krstný list teraz tak súrne nepotrebujem. Tu v Argentíne nepotrebujem vôbec nijakých dokumentov. Tu prijímajú robotníka bez pracovnej knižky, a môže tu žiť pod bársakým menom. Preto vás bude iste zaujímať, prečo som si pýtal od vás tie papiere. To má svoje príčiny. Minulého roku v mesiaci júni vypukla totiž v Paraguayi revolúcia. Tam je to nie naskrze nič nového. Opakuje sa to tam rok čo rok a tamojším ľuďom je to už akýmsi vezdejším chlebom. Pred dvoma rokmi bol zvolený nový prezident. Pretože boly dve rozdielne strany, prisahala porazená strana víťaznej strane pomstu. Cez rok sa ustavične tajne pripravovala k boju. Konečne, keď cítila sa byť dosť mocnou, udrela znenazdajky celou silou na vládnu stranu a temer bez boja a krvipreliatia svrhla ju s vládneho kresla. Víťazná strana vyhnala vládnuceho prezidenta a jeho prívržencov z krajiny a zvolila si prezidenta zo svojho stredu. Pokorení a vyhnaní sokovia ušli za hranice, väčšinou do Argentíny. Tam teraz kujú pikle proti terajšej vláde svojej krajiny. Terajšia paraguayská vláda sa ich veľmi bojí. Aby nezosilneli a nemohli sa domov vrátiť, uzavrela jednoducho svoje hranice proti každému cudzincovi a na rieke „La Plata“, ktorá sa vyššie, v krajine Paraguay volá „Paraguay“, podrobuje každú loď, ktorá prekračuje hranice krajiny, prísnej prehliadke. Beda tomu, kto nemá predpísaných osobných papierov alebo nevie sa vykázať svojou národnosťou. Taký človek je od ozbrojených vojakov, čo komisiu sprevádzajú, bez milosti zajatý a dopravený do kasární, kde ho oblečú do vojenských šiat a prinútia slúžiť v paraguajskej armáde. Tam musí slúžiť buďto tak dlho, ako sa paraguayskej vláde páči, alebo kým sa nedovolá pomoci svojho konzula. Že taká vojenčina z prinútenia sa človeku nebárs sladí, to si môžete predstaviť.

Ja som sa dozvedel z novín o týchto pomeroch. Nuž, keď som šiel 3. januára hore riekou „La Plata“ do Bolívie podívať sa na svoj kúpený pozemok, zaopatril som sa všetkými potrebnými listinami. Neboly pravé, iba požičané. Ale sa mi dobre zišly. Sotva sme prešli hranice paraguayské, bol náš parník jedným paraguayským delovým člnom zastavený, prišla komisia, a začalo sa prezerať. Všetci sme museli vyjsť na palubu, a o chvíľu nás bola polovica sviazaná. Sviazaných chudákov vzali vojaci sebou. A stavil by som sa, že tí ľudia boli nevinní, že prišli sem za prácou. Hja, nevedomosť je hotový bič na človeka. Paraguayská vláda prevádza to i preto, lebo takýmto činom príde najlacnejšie k vojakom.

Ja musím pri terajšom svojom obchode častejšie prekračovať paraguayské hranice, nuž, som si dal od nášho konzula preložiť svoj domovský list úradne do španielčiny. To mi nateraz postačí, nuž, krstného listu teraz ani nepotrebujem.

So svojím pozemkom som, vďaka Bohu, dosť spokojný. Leží na brehu veľkej rieky. Aspoň sa dá na nej všeličo odvážať, už či dosky, či švelere na železnicu. Dňa 25. januára som sa vrátil do Buenos Aires, spriahol som sa s kamarátmi v menšiu kompániu, každý máme podiely. Kapitálu máme dohromady 70 tisíc korún. Na moju radu kúpili sme parný stroj, lokomobilu na 25 konských síl, jednu gátrovú pílu, ktorou sa dajú rezať až 7-metrové kmeny, ďalej elektrický elevátor s elektrickým paličom, ktorý sa upotrebuje na stínanie hrubých stromov. Za 10 hodín dá sa prepáliť 15 kmeňov, každý 20 metrov zhrúbky. Potom sme kúpili jarab na dvíhanie kmeňov a malý parníček, všetko dohromady za 50 tisíc korún. Všetko je síce trochu staršie, ale dosiaľ dobré. Azda nám bude ešte dlho slúžiť. Začiatok bude, to sa vie, trochu ťažký. Ale musíme sa činiť. Cestou z Bolívie do Buenos Aires po prístavných mestách som našiel mnoho kupcov na naše švelere a dosky. Azda to pôjde.

Vám, drahé sestry, prajem mnoho šťastia s vašimi milými. Azda sa dožijete dobrých mužov a ja dobrých švagrov. Aspoň vám nech pomôže Pán Boh do stavu manželského. Ja na také veci už ani nemyslím. Ale vaše riadky, otecko, ma veľmi dojaly. Najviac to, že ste ma to od Betky neodrádzali, iba tak naoko, nechceli ste ma zarmútiť a napísať pravdu, že ona na mňa zabúda, že ju rodičia za iného nahovárajú. Ja som sa nad tým listom koľko ráz poplakal. Celé týždne som sa skoro nevedel ani upokojiť. Iba do roboty som sa silil, aby som aspoň na chvíľu zabudol. Ale horké zabúdanie! Trvalo to pár mesiacov, kým som trochu otupel. Miesto lásky cítim v srdci prázdnotu. Čo som sa natúžil, čo som si nabláhal, ako si dačo nadobudnem v svete, domov sa vrátim a predstúpim pred oltár s tou, čo ma má rada a čo mi verná zostala. Túžby moje vrúcné, nádeje blahé, vyšly ste mi na márno!

S tým vás ešte raz na stotisíckráť pozdravujem a na vaše milé listy sa teším

váš verný syn a brat

Milo.

*

Buenos Aires, 25. mája 1909

Drahomilovaní rodičia!

Píšem vám iba v úchytky. Dostal som váš list zo začiatku februára. Od tých čias nič. Bojím sa, že ste mi toho písali viac, ale sa listy stratily.

Tu som po obchode. Ďakovať Bohu! — klepem na stôl, aby som si neuriekol — darí sa nám znamenite, že si ani lepšie priať nemôžeme. Nás podnik utešene napreduje.

Poslal som vám, milé sestry, svoju fotografiu, aby ste maly čo ukázať mužovi a snúbencovi. Je to malá fotografia na plechu. Zachytený som iba tak v práci na ulici. Možno vás prekvapí, že vyzerám ostarený, trochu utrápený. To sú stopy utrpenia, poranenia i horúceho podnebia. Do troch mesiacov, dúfam, pošlem vám fotografie poriadnejšie, väčšie. Dám sa sfotografovať v tunajšom kroji, v plnej výzbroji, sediaci na koni, ako je tu obyčaj.

Toto píšem u Misslera, čo si dávam k nemu poštu posielať. Keď mi budete písať, adresa je len stará.

V duchu si vás všetkých bozkávam a objímam.

Váš verný syn Milo.

*

Drahomilovaní rodičia!

Posielam vám v tomto liste fotografiu. Možno sa jej budete prizerať, kto je to na nej? Je to váš syn Milo, drahí rodičia, milé sestričky a bratia. Čo, zmenil som sa vám?! Zmenil veru, zmenil, zvážnel a ostarel. Ako by som nebol ostarel? Veď prekonal som toho za tých ostatných pár rokov veru mnoho. Zápasiť v ďalekej cudzine o skyvu chleba — to je ťažká práca. Dakedy sa človekovi zdá, že je to až nad jeho sily. Človek umdlieva, ochabuje, cíti sa slabým. Oddýchol by si, požaloval sa vám, oprel utrápenú, úbohú hlavu o láskavé lono milovanej matky, ako som robieval za dieťaťa. Mamička by ma vše pohladila, keby ma čo bolelo, pofúkala by. A radiť by som sa chcel s vami, drahý otče, rozvažovať, či to urobiť tak či onak, aby to dobre vypálilo. A po večeroch by sa mi chcelo pobesedovať si s vami všetkými. Spoločne by sme snovali plány, rozprávali si svoje skúsenosti. Ach, tie moje túžby, túžby horúce u márné! Na obrázku vidíte ostareného, ustarosteného chlapa uprostred divej tropickej prírody. Vidíte chlapa v cudzom svete, opusteného, osamelého. Samostatného, bojujúceho so svetom i s prírodou, ale opusteného skoro tak ako nejakého pustovníka. Mám súsedov, ale sú ďaleko. A nedajbože dákeho nebezpečenstva. Kým by sa človek pomoci dovolal, možno by jej už ani nepotreboval.

Žijem tu v rozpomienkach na vás, svojej práci a svojim myšlienkam. Človek sa stáva mimovoľne dákymsi zádumčivým a odvyká si hovoriť. Smiechu, spevu, žartu nezná. Zná iba starosť, iba prácu. A keď príde vše nezdar, drží človeka iba dôvera v Boha. Nemať tej, človek by si neraz zúfal a urobil krátky koniec svojmu trápeniu.

Ale nemôže. Veď pred očami človeka dejú sa tu pravé zázraky. Klíčia a bujnejú rastliny ako z vody. Ohromné stromy, mnoho stáročných velikánov vyvracia víchor, ako človek láme zápalky, keď sa s nimi hrá. A príroda vydáva plody vše v takej hojnosti a za taký krátky čas, že srdce človeka musí sa plniť obdivom a vďačnosťou k Tomu, ktorý to všetko stvoril a z jehožto milosti sa to všetko stále deje.

Nemám tu toho pohodlia, ako vy tam doma. Lebo, veď vám ho museli pripraviť vaši otcovia a praotcovia. Som kolonista v pralese. Som zakladateľ, dobyvateľ. Klčujem prales, ktorým hádam ešte noha ľudská nekráčala a na ktorého mieste bude stáť o pársto rokov alebo azda i pár desaťročí rozkvetajúce veľké mesto so státisícmi zámožných obyvateľov, žijúcich v úplnom pohodlí, s použitím všetkých pomôcok a vynálezov, ktoré ľudský um vymyslel, aby slúžily človekovi.

Usadil som sa v pralese, kde jesto všetko a nieto ničoho. Ak chceš byť pod strechou, musíš byť sám staviteľom i tesárom. Ak chceš mať vodu, musíš si ju sám vykopať. Tu sa musí človek púšťať do všetkých možných remesiel. Musí byť vše krajčírom a zalátať si roztrhané nohavice, inokedy kolárom a naprávať si voz, osádzať motyku na porisko. Sám si musí človek kopať motykou, sám priprávať pole, sám siať i sadiť.

Zato zem je tu taká úrodná, že človekovi nad tým dakedy skoro rozum zastáva. Tak z 1 zrna kukurice dostal som 1500 zŕn.

Možno vy, drahí rodičia, poviete, že načo sa tak trápim, že mohol som pracovať a sedeť medzi vami doma. Ale mne sa zdá, že mi je súdené, aby som viac skúsil, viac podnikol ako iní. Veď už od chlapčenských rokov túžil som za svetom, chcel som sa pretĺkať životom na vlastnú päsť. Keď vidím, že moja práca nie je márna, že sa mi zasa podarilo niečo odorvať prírode, som, verte mi, spokojnejší a šťastnejší než nejaký cisár. Kým som zdravý, nečaroval by som, i čo by som mal aký strastný a mizerný život, s peciválom, ktorý je bohvie aký šťastný a bohatý. Zem Páne je všade, keď príde môj čas dať svetu s bohom, to pôjdem, musím ísť, trebárs by som bol hneď medzi vami v Europe. Verte mi, ak ste spokojní, ste najšťastnejší ľudia na svete.

Tak je to i so mnou. Prežil som, zakúsil mnoho všelijakého trápenia. Často som si prichodil ako nejaký zbytočný červík na svete, slabý, bez ochrany, iba zašliapnuť ho. Neraz sam bol blízky smrti, keď sa mi chcelo žiť, a často som si myslel: „ak prídeš, smrť, len príď, nebojím sa ťa, beztak mám život, čo ma nebárs láka“. Ale smrť neprišla. Robil som ako otrok a nemal som zdaru. Inokedy sa mi zasa začalo všetko dariť, a keď sa mi už zdalo, že som u samého cieľa, prišlo nešťastie, nezdar, a ja som bol zasa skoro bez krajciara, smutný, opustený, ako keď som sem prišiel.

Ešte niečo o tej fotografii, ktorú vám v tomto liste posielam. Fotografoval ma istý Brandt, Nemec, ktorý sa sem s aparátom do našej kolónie zatáral. Ináč to trvá i dva roky, kým sa tu niekto, kto vie fotografovať, ukáže. Som fotografovaný na svojom lote či pozemku. Dookola vidíte stromy. Som bez košele, iba v nohaviciach, tak ako pri práci. Tu sa inak nedá pracovať. V pozadí ten veľký strom volá sa v tunajšej reči urundaypara. To znamená slovensky železné drevo. Tak volá sa ten strom pre svoje ťažké a tvrdé drevo. Tento kmeň, čo vidíte, je 35 metrov vysoký a 2 metre hrubý. Je, ako vidíte, celý obrastený lianami, ktoré sa vinú ako obrovské povrazy od zeme až do jeho koruny a tvoria okolo stromu hotovú sieť. Taký strom stojí 2 dni roboty, kým sa podtne, 1 deň roboty, kým sa podtínajú jeho tenšie konáre. To sú už tri dni. Ale zostáva ešte celý strom i s kĺčom. Tu sa nedá nič iného robiť, ako že sa dá strom schnúť asi rok. Potom sa ku spodku tohoto obra, ktorý je vyšší ako ja, i keď už na zemi leží, nanosia hromady menších stromkov a konárov, aby sa strom chytil. Keď sa spodok stromu raz chytí, potom horí celý taký obor i štvrť roka pomaly ďalej. Horí, trebárs lejú nové a nové búrky naň prúdy svojich vôd. Čo teraz s kĺčom, aby som mohol orať? Musím okolo neho nahádzať asi na 1 meter dookola zeme. Menšie kĺče až do polmetra hrúbky, ktoré vykopem zo zeme motykou a sekerou, nanosím a narovnám okolo veľkého kĺčiska, ktorý musím potom napol spáliť, lebo inak by neuschol a nové a nové výhonky vyháňal. Opálením kĺč umŕtvim, a keď vyschne, rozložím si na ňom oheň, takže vyhorí. Také stromy mám na každom jutre aspoň 2-3 a tenších celé rady. Už z toho vidíte, že kolonista v pralese má nebárs ľahký život a že to každý nevydrží. Ale ja som, chvalabohu, zdravý ako repa. Hrať sa s takým obrom trebárs celý týždeň, to mi robí radosť. Chcem si založiť aj kávovú plantážu. Mám už asi 30 kávových stromkov, ktoré asi o dva roky budú mať prvé ovocie. Kávové stromky nechcú mnoho slnka ani chládku, nuž, pestujú sa pod banánmi. Je to strom našej slivke podobný, kvitne ružovým kvetom a má tri razy do roka ovocie. Musím vám, mamička, poslať vrece kávy, ktorú tak radi pijete. Tu stojí 1 kg praženej kávy 6 paraguayských peso, to sú naše 2 koruny. Aj iného ovocia by som vám poslal, keby bolo možné. Ale keď je tunajšie ovocie najviac také, že dlhý transport nevydrží. Až vás, dá Boh, niekedy navštívim, prinesiem vám sebou tunajšieho ovocia na ukážku.

Keď som prišiel pre bankrot našich dlžníkov o všetko, musel som začínať znovu. Zprvu sa mi vodilo všelijako. Dnes — po dvoch rokoch — vyzerá to so mnou, chvalabohu, už lepšie. Majetok môj sa každým dňom zveľaďuje. Príde čas, keď sa budem môcť s nagazdovaným majetkom uchýliť na odpočinok. Lebo teraz som staval už na pevnom základe a majetok som si zadovážil tvrdou, statočnou prácou.

Mám už teraz domček s plechovou strechou, 11 metrov hlbokú studňu s dobrou pitnou vodou, 8 hektárov (1 hektár to sú skoro dve jutrá) ohradené päťnásobným drôtom, 4 a pol hektára lesa mám vyrúbané a vysadené piňasmi (je to ihličnatý strom) a banánmi. Tento rok mal som už 2000 korún zisku. Na rok budem mať zisku raz toľko, lebo celý kapitál vrazím zasa do zeme. Škoda, že sa tunajšie ovocie tak rýchle kazí. Človek vám nemôže poslať z neho ani na koštovku. Piňasov, banánov, pomarančov, dúraznov, mamonov a iných plodov je tu toľko, že človekovi sa zdá, ako by sa mu snívalo alebo akoby bol v dákej poviestkovej krajine. Iba ten si to vie predstaviť, kto to videl. Tu je toho toľko, že to už nechcú ani prasce žrať. V tejto požehnanej pôde môže sa siať dva razy do roka: v lete kukurica, fazuľa, manúz (alebo americké oriešky), mandioka (to sú vlastne akoby naše zemiaky, len že majú dlhé, čierne korene), batáty atď., v zime zasa naša kapusta, zelenina a naše zemiaky, hrach, šošovica, cibuľa a iné. Iba naše obilie sa tu nedarí. Pre veľké teplo vyrastie pšenica až do výšky 2-3 metre s ohromnými klasmi. Ale čo je z toho, keď nemá zrna, zostáva hluchá.

Zajtra budem so súsedom — je to Nemec, volá sa Eisele — zakáľať. Rád by som vás pozval na zakáľačku. Ale ako?! Jaterníc, klobás mi tu nijakých nerobíme, lebo mäso by sa v tunajšej horúčosti už na druhý deň skazilo. Mäso sa musí v sadle uvariť a sadlom zaliať alebo hneď ostatným kolonistom predať. Bravčovina a hovädzina je tu v kolónii lacná. Prasa, čo váži metrický cent — z toho sa dostane 70 kg masti — stojí tu 100 paraguayských peso čili asi 30 našich korún. Za 2 roky zabil som 6 prasiec. Verili by ste, že čo vy vymastíte pre všetkých, ja spotrebujem sám? Ale zase chybí mi to, čo vy máte: dobré koláče, slivkové knedle, halušky. Síce možno, že onedlho ich budem mávať tiež. V Asuncione postavili mlyn a budú v ňom mleť argentínsku pšenicu, takže aj my dostaneme múku na chlieb a koláče. Ale niet o čo stáť. Miesto slivák máme dúrazne.

Ja som zdravý. Pracujem pomaly, ale ustavične. Vytínam les a sadím banány a pinaš a medzi ne pomarančové stromy. Pomaranče sú tu lacné. Za 3 paraguajské pesá (je to asi naša koruna) kúpi sa ich plné vrece. 5000 pomarančov stojí v prístave 140 peso, to je asi 22 zlatých. Na mojom lote sa dá vysádzať asi 4000 pomarančových stromov, takže by som z toho mal až 70 tisíc peso do roka čistého. Sú tu stromy 20ročné, ktoré dajú 5000 pomarančov. Takým činom by mal môj lot o 10 rokov 10 × 70.000 = 700 tisíc pesos t. j. asi 230 tisíc korún ceny. Ak sa toho dočkám, budem na starosť dobre zabezpečený. Ak sa nedočkám, nuž, i tak dobre. Nebudem toho majetku vôbec potrebovať. Kým tieto stromy vzrastú, sadím medzi ne banány a pinaš, ktoré vynesú tiež 70 tisíc peso ročne. Dnes síce ešte nie, ale tak o dákych 4-5 rokov. Dnes je tu všetko ešte iba v začiatkoch. Ale budúcnosť je naša.

Teraz tu máme zimu. Ale akú zimu? Ja myslím, že naša zima a vaše leto sú asi rovnako teplé. Snehu a ľadu tu vôbec nepoznáme. Ale preca, milí rodičia, keď tak teraz v zime hodne prší a po daždi začne fúkať studený južný vietor, je mi zima a musím sa teplo obliekať. Avšak ani najväčšia zima je tu nie chladnejšia, než môže byť u nás v letný deň okolo deviatej ráno. Ako to príde, že sa tu človek môže triasť v takom teple zimou? Príčinou toho je redšia krv. Človeku tu v horúcom podnebí zredne krv. Keby som bol prišiel z vašej zimy rovno do tunajších horúčostí, bol by som istotne ochorel. Celé moje telo bolo by sa bývalo vysypalo červenými fľakmi, ktoré sa kvasia a z ktorých narobia sa otvorené rany. Rany tie sa často sbierajú. Je to choroba, do ktorej upadne skoro každý človek, ktorý príde z veľmi studeného podnebia rovno do horúceho. Táto nemoc trvá 2 až 4 mesiace a môže skončiť i smrťou. Ja som tejto chorobe unikol a to tým, že som odišiel z Nemecka v horúcom lete a síce nie hneď sem, do horúceho či tropického podnebia, ale žil som najprv dlhší čas v subtropických krajoch, kde je podnebie chladnejšie, než v krajoch tropických. Minulé Vianoce som, ako som vám písal, strašne túžil vami, drahí rodičia. Ale, myslím, keby som vás bol na Vianoce navštívil, bol by som to zaplatil ťažkou chorobou. Taký náhly prechod by moje telo sotva bolo znieslo. Keby som raz k vám prišiel, musel by som prísť v lete.

Keď som sa vyvaroval tejto choroby, musím platiť a so mnou všetci, čo v týchto krajinách žijú, daň chorobám iným. Vlastne to, o čom vám chcem písať, nie je nijaká choroba, ale hmyz podobný našej blche. Je taký malý, že ho bez skla ani nevideť. Hmyz ten volá sa „piesková blcha“. Táto piesková blcha zavŕtava sa do nôh do mäsa a pod nechty. Tam nakladie vajíček a zahynie. Keď sa vŕta do mäsa a kladie vajíčka, necíti človek ničoho. Ale asi o štrnásť dní sa vajíčka tuhšie vyvinujú, rastú v rane a zapríčiňujú človeku veľké bolesti. Nakoniec nepozostáva človeku nič iného, než vziať nôž a vyrezať vajíčka, ktoré sú obsažené v koženom mechúrku, z rany. Ak boly vajíčka dosť vyvinuté, zostane po nich rana, že by mohol do nej fazuľu strčiť. Najlepší prostriedok proti tomu je: umývať si každý deň nohy a petrolej. Ďalej žije tu nočný motýľ, veľký ako dve päste, ktorý za letnej noci, keď ľudia vonku spia, kladie vajíčka hlboko pod kožku do živého mäsa. Z vajíček vyvinú na neskôr červy hrubé na prst a zostanú 6 týždňov v tele človeka, kým sa nevyvinú. Rozumie sa, za tých 6 týždňov skúsi úbožiak, ktorý nosí takých príživníkov vo svojom mäse, dosť a dosť. Vytlačiť si ich človek z mäsa nemôže, lebo keď sa rany len dotkne, nemôže od bolesti ani vydržať. A usmrtiť ich v rane, to znamená otráviť si krv. Okrem tejto blchy a tohoto nočného motýľa, zvaného „ura“ žije tu ešte mnoho iných druhov škodlivého hmyzu. Máme tu raj, ale had v ňom nechybí.

*

Colonia Nueva Italia, 8. marca 1915

Milí rodičia!

Viem, že vás tento môj list v žiadnej rozkoši nezastihne. Kde je vojna, tam je starosť a bieda. Ale dúfajme, že to už dlho nepotrvá.

Ako sa mám? Som úplne zdravý a nič mi nechybí, iba že sa mi cnie za vami a za domovom. Ale to už inakšie nebude.

Čo som vám nepísal? Odpusťte mi, prosím vás! Lebo veď uznávam, že som vám mal písať. Ale čo? Písať, že sa mi dobre vodí, to by som bol musel cigániť, a že sa mi zle vodí, to som vám nechcel písať. Viem dobre, že máte sami so sebou dosť starostí.

Že žijem, to ste videli z karát, ktoré som vám vše posielal.

Pamätáte sa, že som si zakúpil v Bolívii kus hory. Tam som stromy vytínal, dosky a švelere rezal a v Buenos Aires predával. Obchod šiel dobre. Už som si bláhal, že o dáke dva roky budem mať toho už toľko, že si budem môcť oddýchnuť, ba vyžijem skromne aj z úrokov. Ale v knihe osudu bolo písané inak. Firma, čo nám bola najviac dlžna, zbankrotovala, a ja som prišiel o všetko, čo som mal. Nezachránil som nič, iba svoje statočné meno. V ten čas, keď som vám písal predposlednú kartu, bol som v Buenos Aires, zasa taký chudobný, ako pred siedmimi rokmi, keď som prišiel do Ameriky. Čo robiť?! Mal som si zúfať?! Pán Boh ma pred tým zachránil. Pustil som sa s novou chuťou a s novou nádejou zasa do práce a zakúsil som všetky trampoty a trápenie, cez ktoré musí prejsť biedny prisťahovalec. Ešte šťastie, že sa v tie časy stavala železnica v Patagonii z Puerto Deseado do Nahuel Huapi. Robil som tam celý rok a odtrhoval si od úst, až som si usporil 1600 korún. S tým som sa vrátil po lodi do Buenos Aires a ztadiaľ do Paraguay. Tam som sa v Asuncione dozvedel, že sú v kolonii „Nueva Italia“ vládné pozemky na predaj. Vybral som sa ta a našiel som osadu a v nej 60 osadníkov, najviac Nemcov, 4 Poliakov, 1 Čecha a jedného Slováka, istého Michalca z Prievidze. Kúpil som si lot hory — asi 30 jutár — za 160 korún. Bola to tvrdá robota, kým som prišiel ako tak na poriadok. Kopať studňu, stavať staviská, vytínať stromy, páliť kmene, trhať korene, kopať, siať.

Inak je tu — nebyť toho hrdloviska, horúčosti a hmyzu — krásne, hotový raj. Aspoň na pohľad. Keby sa tak chcel sem dáky fotograf zatárať, aby som to mohol dať všetko odfotografovať a vám poslať!

Od včerajška som trochu ranený. Podpiľovali sme so súsedom strom, píla sa kamarátovi trochu vyšmykla. Porezala ma na ľavej ruke za päsťou. Vymyl som si ju vodou, neskoršie i petrolejom. Trošku mi puchne. Pôjdem si ju dať jednému staršiemu chlapovi, Nemcovi, tunajšiemu osadníkovi previazať. Ten má dobrú masť na také veci.

Inak sa o mňa nebojte. Tu sa taká vec stane každú chvíľu. Ja sa nezanedbám. Veď mi je život drahý. A potom nechcem tu zostať na veky, ale domov sa vrátiť.

Ozaj, s tým Michalcom mal som galibu. Videl sa to byť poriadny človek. Býval na dákych 10 minút odo mňa. Má dosť pekné staviská. Oženil sa vlani. Vzal si tunajšiu Nemkyňu. Nedostal s ňou skoro nič. Ale je to poriadna stvora. Ale čo do toho neprišlo? Úrady sa dozvedely, že Michalec je doma v Prievidzi už ženatý. Tak sa tu tedy oženil po druhý raz. Úrady ho pohľadávaly. On, že je nevinný. I predo mnou sa dušil. Ale minulý týždeň vám milý Michalec zmizol. Iste ušiel zo strachu pred trestom.

Mne zmizly asi pred dvoma týždňami listiny. Pas i domovský list. Voľakto chodil v mojej chalupe, keď som bol v hore. Ešte, že mi nič iného nevzal. Teraz si myslím, že to bol Michalec, čo mi ich vtedy ukradol. Hodily sa tak dosť na neho. I roky, i oči, i výška. No, nerobte si pre mňa starosti. Ja som to úradom oznámil. Ukradené listiny budú vyhlásené za neplatné. Len mi, prosím vás, otecko, pošlite domovský a krstný list, aby som nebol bez dokumentov.

Pán Boh mi vás všetkých opatruj a ochraňuj! A myslite na svojho syna a brata Mila.

*

Listy som prečítal a staríkovi do Mládzian vrátil. I po synovi som pátral. Písal som na československý konzulát do Buenos Aires i Misslerovi do Buenos Aires i do kolonie Nueva Italia do Paraguay, odkiaľ písal Milo Račko svoj posledný list. Starík mi písal už dva razy, či som sa niečo o synovi nedozvedel. Odpovedal som mu vyhýbavo. Keď som bol tohoto mája v Mládzanoch aj so ženou — krásna borová hora a čistá dedinka s obielenými drevenými chalúpkami a malebnou dolinou s vápencovými bralami a bystrým zeleným potokom mi už vlani učarovaly, — luhal som staríkovi zasa, že nič neviem o jeho synovi. A preca dostal som na svoj dotaz ešte vo februári od obecného predstavenstva v paraguayskej Nueve Italii odpoveď, že Emil Račko je pochovaný v tamojšom cmiteri. Zomrel vraj 11. marca 1915 na otravu krvi. Poranil sa pri kĺčovaní lesa. Majetku nezostalo po ňom nijakého. Ešte pred smrťou sa niekto k nemu vlámal a ukradol mu hodinky i peniaze. Zostalo po ňom pár drevených stavísk i kus zeme. Ale za riad, stroje a siatne zrno bol dlžen osadnému družstvu viac, ako sa za majetok dostalo.

A ja sa preca robím pred starkým nevedomým. Neodpovedajú mi tie úrady, čo som im písal, a neodpovedajú. Iste nevedia synovu terajšiu adresu.

— Hej, hej, tak to bude — prisviedča mi starký. — Istotne sa odsťahoval od tých Nemcov. Ale že tak nepíše, no, no! Alebo aj píše, a my to tuná nedostávame, ak nevie dobrú adresu, keď že sme už teraz v tej republike.

Zamyslí sa, zahľadí snivo do diaľky: — No, veď to nič. Dá Pán Boh, sa o ňom len dačo dozvieme. A potom veď i ta azda len časom chýr zájde, čo sa to tuná porobilo. Len mu dať dáko vedeť, že i tu má štát zeme na predaj. Veď by ten sem hneď prikvitol. Jednako sa len sem do rodiska strojí. Neškodilo by nám tu v obci mať takého sveta skúseného človeka. Hneď by ho tu za rychtára vyvolili. Terajší, to je iba taký ozembuch. Ani neplní, čo je jeho povinnosť. Horkyže plnil, keď sa v tom ani nevyzná… A keby sa vám trafilo v tej Prahe shovárať s tými Amerikánmi, nože, nezabudnite sa opýtať na toho nášho. Dosť ľahko, že sa s ním voľaktorý z nich pozná.

Nemám srdca vyviesť staríka z bludu, povedať mu pravdu. Tie staré, ale jasné modré oči žiaria takou detinskou dôverou! Dívam sa do nich preniknutý citom. Maľujem si staríka, ako mohol vyzerať v mladých rokoch. Tá postava vzpriamenejšia, dlhé riedke vlasy hustejšie, miesto šedín beľavé. A v tých očiach viac vzdoru. Nezlomnej viery je v nich dosiaľ dosť, práve dosť na detinsky dôverčivého — otca lovca jaguárov. —