ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Syn istého kniežaťa prechádzal sa s učiteľom svojím v okolí kaštieľa kniežacieho. Na ceste stretli sedliaka, ktorý, poznajúc ich, úctive z chodníka ustúpil a strhnúc klobúk, prívetive riekol: „Pozdrav vás Pán Boh, vzácni pánovia!“ — „Pozdrav i vás, priateľu!“ odpovedal mu učiteľ. Ale chovanec jeho na pozdrav neodpovedal, ba ani sa na sedliaka neobzrel.

Keď vrátili sa domov, pýtal sa knieža učiteľa, ako sa syn jeho choval na prechádzke. Učiteľ vyprával všetko a nezamlčal ani príhodu so sedliakom. To zarmútilo kniežaťa a rozkázal služobníkom, aby nedávali mladému kniežaťovi na stôl chleba a ak by si ho žiadal, aby mu povedali, že chleba nemajú. Učiteľovi kázal prestrieť pri svojom stole.

Pri obede zháňal sa mladý knieža po chlebe a dohováral sluhom pre ich nedbalosť. Keď pýtal, aby mu chleba doniesli, odpovedali mu sluhovia, že ho nemajú.

Nemohúc obedovať bez chleba, šiel na sluhov otcovi žalovať.

Ale otec vypočujúc ho, povedal: „Keď sa nemôžeš pri jedle zaobísť bez chleba, nesmieš opovrhovať ľuďmi, ktorí krvopotne role obrábajú, aby nás chlebom zaopatrili. Dnes nemal si chleba a zajtra nebudeš mať ani mäsa, lebo roľníci sú to, ktorí chovom kŕmneho dobytka zanášajú sa. Ťažko by nám bolo bez chleba a mäsa v živote sa obísť, a preto cti a váž si tých, ktorí pre mňa a pre teba namáhave pracujú.“

(Ročník VIII. Júl 1898. Číslo 7, str. 55.)