ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ruský cár Mikuláš nenávidel bohatých lakomcov. Raz cestoval s vysokým, pre lakomstvo a žgrlavosť povestným hodnostárom. Na jednej stanici muselo sa na koči niečo opraviť a cestovatelia šli pešky napred. Prišli na miesto, kde cesta bola zaplavená vodou. Cár zavolal silného jedného robotníka, ktorý pracoval na ceste a pýtal sa ho, či si trúfa preniesť ho vodou. „Prečo nie?!“ odpovedal robotník a schytiac obrovského mocného cára niesol ho cez vodu — asi pol metra hlbokú — opatrne na druhú stranu. Cár dal mu za to niekoľko rubľov a riekol ticho: „Teraz prenes sem aj toho druhého pána, ale keď budeš v prostriedku vody, zostaň stáť a spýtaj sa ho, čo ti dá!“ Chlap urobil, ako mu cár nariadil, zostal so svojím živým bremenom v prostriedku vody stáť a pýtal sa ho, čo dostane. „Ty naničhodník jeden,“ hneval sa lakomec, „veď ti henten pán už zaplatil za obidvoch. Videl som, koľko rubľov si dostal, ani groša nedostaneš!“ „Čo ti dáva?“ kričal cár. „Nič!“ „Teda ho zhoď do vody!“ Robotník už-už chcel tak urobiť, ale lakomec sľuboval tri ruble. „Pýtaj si 300 rubľov!“ smial sa cár. Tu nastalo vyjednávanie. Lakomec vždy viac a viac sľuboval a pevne držal sa robotníka; tento však bol upozornený posunkami cárovými, aby neustúpil od svojej požiadavky. Hnev a strach vo tvári lakomcovej boli smiešne. „No, teda dobre,“ riekol hodnostár, „dostaneš, čo žiadaš, len ma už skoro prenes; na druhej strane ti zaplatím.“ „Never mu,“ volal cár, smejúc sa chutne, „nech ti zaplatí zaraz!“ A lakomec, keď nechcel, aby ho robotník skutočne zhodil, musel tristo rubľov zaplatiť.

(Ročník V. September 1895. Číslo 9, str. 70, 71.)