ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Znechutilo sa raz čertovi peklo i vezmúc na seba ľudskú podobu, vyšiel medzi ľudí, aby sa po lepšom zamestnaní obzrel. Na poli našiel roľníka, ktorý mozoľne svoju roličku obrábal.

„Čo tu robíš? Prečo rozhadzuješ po zemi to pekné zrno?“ pýtal sa ho čert.

„Rozsievam obilie, aby som mal chlieb,“ odpovedal opýtaný.

„A bude hneď z obilia chlieb, keď ho zaseješ?“ dopytoval sa ďalej zvedavý čert.

„Nie; obilie musí najprv vyrásť a dozrieť,“ vykladal čertovi roľník.

„Potom ale hneď z neho bude chlieb?“

„Nie; potom ho musím pokosiť, usušiť, zviazať a do stodoly zviesť,“ poučoval roľník čerta.

„Nuž ale potom snáď už bude z neho chlieb?“ vyzvedal sa ďalej čert.

„Nie; potom ho musím vymlátiť, oviať a vycúdiť,“ riekol roľník.

„Potom ale už iste budeš mať z obilia chlieb?“ pýtal sa čert.

Nie — potom ho musím odniesť do mlyna, zomlieť na múku, z múky urobiť cesto a z cesta teprv si napečiem chleba.“

Počujúc to čert, uškľabil sa a vravel: „Nechcem byt roľník! Kým roľník z obilia dostane chlieb, musí ho po roli rozhádzať, bránou zabrániť, válkom zagúľať, kosou kosiť, vetrom a slnkom sušiť, do povriesel viazať, cepom mlátiť, lopatou prehadzovať, riečicou cúdiť, kameňmi mlieť, vodou zarábať a ohňom pražiť. „Veru, lepšie je byť čertom než sedliakom.“

To zamrmlúc, vrátil sa do pekla.

(Ročník VIII. November 1898. Číslo II, str. 86.)