ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľmi často počul som príslovie: „Nezvliekaj sa, dokiaľ nejdeš spať!“ Ono má dobré jadro. Býva obyčajom, že roľníci, nemohúc už pre pokročilý vek pracovať alebo chcejúc si po trampotách odpočinúť, majetok svoj deťom prepúšťajú, vymieňajúc si to alebo iné a dúfajúc, že deti dľa prikázania Božieho ich ctiť a opatrovať budú, aby im Pán Boh požehnal. Také prepustenie majetku je v prísloví zvliekanie sa a ísť spať, znamená smrť. A tu sa veľmi často stáva, že na štvrté prikázanie zabúda sa. Deti potom žijú ako boháč v evanjeliu a rodičia to majú potom tak ako Lazar pri jeho dverách. Príslovie to teda dáva dobrú radu rodičom, ale pretože rodičov vystríha, odsudzuje tým deti; lebo je to hrozná vec, keď je treba rodičov vystríhať pred deťmi. Beda tým, ktorých sa to týka!

Raz žil tiež staručký otec, majúci dosiaľ celý veľký majetok v rukách. Deti jeho vraveli k nemu: „Čo sa, otecko, tak veľmi trápite? Uľahčite si, zložte na nás bremeno, my ho na mladých pleciach našich snadno unesieme a uvidíte potom, že vám nič nebude chýbať!“ Ale otec spomenul si na vyše spomenuté príslovie a nechcel sa vyzliecť prv, než by bol šiel spať.

Nad jeho oblokom bolo hniezdo lastovičie, z ktorého vrabec tiché lastovičky vyhnal. Keď mali vrabce mladé, vybral ich starec, dal ich do klietky a postavil ich najprv do otvoreného obloka a potom do izby. Starí vrabci priletovali a kŕmili svoje mladé, potom vletovali i do izby, aby mladé kŕmiť mohli. Otec i deti radovali sa z toho, deti ale netušili, aký má ich otec úmysel. Keď mladí vtáci už sami žrať mohli, chytil otec starých a dal ich do klietky, mladých ale nechal v izbe poletovať, na stôl pre nich nasypal odrobinky chleba a tvarohu, zrna i dobrých čerešien, čo všetko mladým vrabcom veľmi dobre chutnalo. Ale starým vrabcom nedal ničoho.

„Prečo ste nedali, otecko, i starým vrabcom jesť?“ pýtali sa deti, nechápajúc jeho počínanie.

„Rád bych vedel, či dajú mladí vrabci z tej potravy i starým niečo, ktorí ich tak láskavo kŕmili a pre nich potravu zháňali,“ odpovedal starec.

Mladí vrabci veselili sa, žrali dľa ľúbosti a starí mali hlad, nariekali a prosili o odrobinku, ale ani jeden nepriniesol im ani kúštička potravy do klietky.

Druhého dňa vstrčil otec chlieb a tvaroh do klietky, kde boli starí vrabci a mladým žrádlo vzal. Klietku nechal otvorenú. Tu vrhli sa mladí hltavo na žrádlo starých a zozobali ho, ba štípali starých, kedykoľvek k žrádlu tiež pripraviť sa chceli.

Nato pustil otec celú vrabčiu rodinu na slobodu a vravel deťom: „Videli ste to? Zo všetkého sa môže človek niečomu užitočnému naučiť, nasledovne i od vrabcov. Ja som sa od nich tiež niečomu naučil, totiž, aby som sa prv nezvliekal, než pôjdem spať, a to si budem dobre pamätať.“

Podržal majetok až do smrti a ani raz to neoľutoval. Od toho času deti ani nepískli. Je to síce len naučenie od vrabcov, ale trefné.

(Ročník VIII. December 1898. Číslo 12, str. 94, 95.)