ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Indická rozprávočka)

Hindostanský zlodej mal byť pre svoje zločiny odsúdený k smrti. Šťastnou náhodou vymyslel si prostriedok, ktorý mu život zachránil. Zavolal dozorcu žalára a povedal mu, že zná veľmi dôležité tajomstvo, ktoré by rád zdelil kráľovi. Potom nech vraj trebárs hneď je k smrti odvedený.

Kráľ, dozvediac sa o tom, rozkázal žalárovaného k sebe priviesť. Stalo sa a zlodej bol predvedený. Vyprával kráľovi, že zná tajomstvo, ako môžu sa stromy vysádzať, aby donášali plody zo samého zlata. Pokus svojho tajomstva vraj pred samým kráľom predvedie.

Kráľ mu síce nedôveroval, ale predsa azda vraj môže niečo pravdy na tom byť, a preto pojal so sebou do záhrady svojho prvého ministra, najprednejšieho kňaza a niekoľkých štátnych úradníkov, ktorí požívali zvláštnu priazeň a dôveru panovníkovu.

Na určitom mieste v záhrade začal zločinec robiť po zemi čiary a odriekať akési čarovné formule; potom vytiahol zvláštny peniaz a oznámil, že tam, akonáhle sa zasadí, porastie strom, ktorý bude mať zlaté ratolesti. „Ale peniaz musí byť takou rukou do zeme vložený,“ pripojil zlodej, „ktorá nenie poškvrnená dajakou nestatočnosťou. Moja ruka je nečistá, a preto odovzdávam peniaz do rúk Vašej jasnosti.“

Panovník prijal peniaz, ale nepodržal ho dlho, vraviac: „Prichádza mi na myseľ, že za svojho detinstva som častejšie niečo odcudzil z pokladov otcových. Oľutoval som to síce, ale nemôžem predsa povedať, že by moja ruka bola celkom čistá. Odovzdávam peniaz svojmu prvému ministrovi.“

„Bola by škoda, aby tento peniaz mal stratiť čarovnú moc svoju,“ odpovedal minister. „Dostávam dary od ľudí a tu často prichádzam do pokušenia, takže nie som si istý, či som vždy a všade spravodlivo konal. Odovzdávam peniaz veliteľovi našej pevnosti.“

„Nie nie,“ začal veliteľ, naspäť ustupujúc od miesta, “vy všetci viete, že cez moje ruky dostávajú vojaci svoj plat a že vydávam peniaze i na ich zaopatrenie. Dajte peniaz kňazovi, nech ho on vloží do zeme.“

„Ale nezabúdajte,“ odpovedal kňaz, „že ja desiatok vyberám a ustanovujem platy za obete!“

Tu riekol zlodej:

„Jasný kráľu, myslím, že zrejme vidíš, že u nás nenie ani jediného statočného muža, a preto alebo všetkých daj povešať — alebo žiadneho — nasledovne ani mňa nie.“

Kráľ sa výmyslu zlodejovmu síce usmial, ale keď videl, že má pravdu, daroval mu nielen život, lež vypustil ho i zo žalára.

(Ročník II. November 1892. Číslo 11, str. 86.)