ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Starému Dubákovi, ktorý bol i kováčom i roľníkom, ťažko bolo v celom okolí rovného nájsť. Z jeho pracovitosti a pilnosti sa mu druhí vysmievali a o jeho tichosti a utiahnutosti všeobecne rozprávalo sa v tom zmysle, že vždy radšej sám škodu trpel, ako by sa bol mal s niekým pre niečo mrzačiť a naťahovať; bol on v obci poriadny a v domácnosti vo všetkom správny. Keď mu bolo niečo vyše tridsať, ovdovel. Manželka zanechala mu sedemročného a deväťročného chlapčeka. Bez gazdinej, kde sú pomocníci i vo vyhni i pri hospodárstve, nemohol zostať; a hlavne preto, aby svojim chlapcom priviedol svedomitú opatrovníčku, oženil sa po druhý raz. Vzal si chudobné dievča za ženu, bol s ňou skoro dvadsať rokov živý — a do rodiny pribudli mu dve dievčence.

Druhá táto jeho manželka starala sa skutočne o nevlastné deti svoje svedomite. Oba synovia boli teraz opatrení, každý mal svoju živnosť, lebo Dubák bol dobre zagazdovaný. Keď ale vlastné dcéry jej dorastali, ukázala manželovi svojmu a celej dedine teprv svoju celú materinskú lásku. Držala ich v najlepšom poriadku a veľmi presne, — a špatne pochodil každý, kto sa ich akýmkoľvek spôsobom dotkol. Prišla-li niektorá so zaslzenými očami domov, že sa za ňou tá lebo iná gazdiná smiala, že si s ňou ten lebo iný šuhaj dovolil dajaký žart, Dubáková zaraz zobrala sa a išla na dohovorku.

„Smiali ste sa mojej Marke?“ šlopila jej zrovna. „A čo vám na nej bolo smiešneho? Je vám snáď sprostou? Usilujte sa, aby vaše deti boli múdrejšie než ona. Je vám snáď škaredou? Nepozerajte na ňu, aby ste sa ešte dajako nezhliadli. A ak sa už len musíte smiať, nuž staňte si oproti mesiačku a smejte sa, kým vás štikavka nepopadne! S Pánom Bohom!“

A potom zašla si na šuhaja, aby aj tomu vyčítala. „Počúvaj,“ hovorila pichľavo, „až budeš chcieť s mojou Markou hlúpe žarty robiť, príď sa najprv mňa opýtať. Viem, kde rastíe žihľava a viem kade tečie Váh. Teda ti poviem, kam bys si mal ísť najprv ruky utrieť a škaredú hubu vypláchnuť. Keby ťa ale mrzelo ku mne chodiť, daj teda svätý pokoj a chráň sa zahrávať si s mojimi deťmi.“

Naši dedinčania sa, pravda, na Dubákovú preto hnevali; nikto ale nesmel ju preto verejne haniť. Starý Dubák bol so svojou ženou celkom spokojný.

Prišiel však aj na milého Dubáka skoro rad. Keď bolo staršej dcére sedemnásť rokov, zavolala si ho žena stranou a zaviedla s ním rozhovor, na aký by si nikdy nebol pomyslel.

„Starý môj,“ hovorila mäkúčko, „zavolala som žida, — nie tunajšieho Mendla, ale z mestečka. Naše dievčence chodili dosiaľ v kartúnoch — a budú v nich vo všedné dni aj ďalej chodiť. Pre sviatok ale musíme ich obliecť, ako sa patrí na ich vek a stav. Sú dcérky remeselnícke. Vlastne by som mala hovoriť len o staršej; ale nesmieme zabúdať už ani na mladšiu, aby sa k sebe hodili a ničím jedna od druhej nedelili.“

Proti tomu nemal Dubák zhola ničoho. Prisvedčil žene a doložil, že to veru tým dievčencom patrí, lebo sú driečne a dobre vychované.

Prišiel teda žid a — Dubáková začala vyberať. Dubák sa jej do toho nemiešal, až ho žena zavolala.

„Podívaj sa, toto som dievčencom vybrala,“ ukazovala vybranú partieku svojmu starému.

„No, to je pekné — ale bude to veľmi slabé. Mohla by si vybrať niečo silnejšieho.“

Keby som im mala vybrať niečo silnejšieho, vytiahnem z truhly celé „šťučky“. Ale povedala som ti, že farebných plátien a bavlnených kartúnov sa už dosť navláčili.

„A čo to stojí?“ pýta sa povoľný muž.

Žid vyslovil cenu — a Dubák sa zarazil.

Ženo, toľko som dal za svoj sobášny kabát. — Mám ho už vyše osemnásť rokov, a kto vie, kto ho po mne ešte bude nosiť. A za takú pavučinu…“

„To bys mohol ten kabát dať prešiť na svoje deti, keď ani nevieš, kto ho po tebe bude nosiť,“ odsekla štipľavo žena.

„Ja, dobrá a pekná partieka sa musí zaplatiť; ale pomyslite len, o čo budú hodnejšie dcérky vaše v šatách z takej fajnovej partieky ušitých,“ lichotil si žid.

Dubák nehovoril ďalej a zaplatil. Žid odišiel a žena schovala drahú „pavučinu“.

„Pozajtra je nedeľa,“ hovorila ďalej, ako by sa nič nebolo stalo; „pôjdeme do kostola a dáme tam dievčencom, vziať mieru.“

„V kostole?“ hovoril káravo muž.

„Prosím ťa, netáraj hlúposti. Kto že vraví, že v kostole? Ale viem, čo s tou otázkou chceš!“

„Áno. Pamätaj si to, stará moja, čo s ňou chcem. Máme tu krajčíra a i švadlenu, ktorí nám šijávali dosiaľ. Prečo by švadlena zdejšia nemohla i teraz dievčencom pošiť?“

„Nám — mne a tebe — budú šiť i ďalej. Ale dievčencom musí šiť krajčírka mestská, ktorá niečo videla a niečomu rozumie.“

Teraz už Dubák ani jednou odpoveďou neuspokojil sa.

„Ženo, prosím ťa, povedz, na čo myslíš?“

„Na šťastie našich detí!“

„A preto chceš z nich urobiť fifleny?“

„Nie. Ja len to chcem, aby sa im z lepších domov ženíchovia nevyhybovali.“

„Pre Pána Boha! Ty si tiež vešala na seba také pletky, že si sa predsa vydala??!“

„Ale, prosím ťa, starý, maj rozum. Čo bolo pred dvadsiatimi rokmi, nenie dnes. Aký je kroj, tak sa stroj! Tak to robí celý svet. A my to nezmeníme.“

Darmo odporoval Dubák. Boli z toho mrzutosti, — ale žena sa viacej nepýtala a robila, ako sama chcela. Teprv, keď dievčence za šaty oteckovi prišli poďakovať sa, spustil ešte raz. Haňal im všetky tie „faldy“, „garníry“ a načechraniny; hovoril im, že v tom vyzerajú ako sedliacke kone v panských „šírach“ atď. — až sa milé dievčence rozplakali a bežali požalovať matke.

„Ten starý blázon!“ rozhnevala sa matka. „Kedy už dá pokoj?!“

I došla na muža — a zasa hodne pohašterili sa. Podivné, že práve v tej veci Dubák vždy na svojom stál.

Aby sme si to v krátkosti povedali, dosť skoro nestačili ani jedny, ani dvoje, troje šaty podľa módy, ku ktorým potom už aj rukavičky a klobúky byť museli. Zato, pravda, zvŕtali sa okolo Dubákových dievčeniec popánení mladíci z celého okolia, — ale i pisár notárov a mladý podučiteľ im švácali poklony. Dubáková videla už svoje dcéry za „pánmi“ vydaté a mohol sa muž hneď puknúť, žena brala pre ne od žida každú chvíľu jedno-druhé. A nevyberala už len pre dcéry; veď ani ona ani muž nesmeli podľa dcér vyzerať „po sedliacko-remeselnícky“. Dubák naučil sa poznenáhle viac zaháľať — z omrzelosti. Netešievala ho ani práca vo vyhni, ani práca pri hospodárstve. Keď ale došlo naňho, aby svoj, dľa starého strihu ušitý kabát odložil, aby nohavice dolu spustené nosil, a nie za sárami, aby klobúk so širokou strechou odhodil a na hlavu si postavil s menšou strieškou „panský“ klobúk: všetko to schytil, neprehovoriac ani slova, hodil to žene k nohám a šiel do poľa.

Statočný Dubák nedožil svadby ani svojej staršej dcéry. Zdieral sa veľmi, — ale na ženinu nádheru predsa nestačil. Umrel bez testamentu. Stenčený majetok rozdelený bol medzi dcéry a matku, lebo synovia po predošlej žene boli z neho dávno vyplatení. Mnoho toho nezostalo po Dubákovi, poneváč nádhera ženina viac než polovicu, predtým pekného majetku, zožrala. Na každé dievča pripadlo asi dvetisíc zlatých. V mestečku radili im „dobrí priatelia“, ktorí mali z majetku Dubákovho viac než každá z dedičiek, aby šli do mesta, že tam skôr urobia šťastie. Im sa ale z domu nechcelo. Staršia zostala dlho slobodnou, lebo vzácni „pánski“ ženíchovia neprichádzali a synovia dobrých gazdov o takú „fiflenu“ nestáli; mladšia vydala sa za syna toho krajčírovho, u ktorého si nebohý Dubák do smrti šiť dával. Matka len-len že ušla žobráckej palici.

*

Takto vodí sa všetkým, ktorí nádhere sveta tohto holdujú. Tá nešťastná móda pomútila už mnoho hláv a mnohému rodinnému blahu vykopala jamu!

(Ročník III. Marec 1893. Číslo 7, str. 49 — 51.)