ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po hradskej ponáhľal švec. Čiapku majúc v tyle, potil sa náramne, lebo slnko veľmi pripekalo a aby mu cesta rýchlejšie ubiehala, huboval hlasite na špatné a zlé v svete poriadky.

Tu naraz sa mu zdá, ako by ho ktosi doháňal. Obzrie sa, a tak bolo! V okamihu dohonil ho starý pán, ktorému dľa zdania ševcovho dobrota z očú hľadela.

„Daj ti Pán Boh šťastia, majstre Smola!“ pozdravil prívetivo starý pán.

Ševcom to jaksi divno trhlo, ale čo, pán nepán, to je mu jedno, i zdvihnúc bradu, spustil. „Dá mi starého paroma! Čože myslíte naozaj, že sa Pán Boh o nás stará? Má on iné veci na starosti! Či myslíte, keby sa díval na to naše denné trápenie a zodieranie, žeby nás tak nechal biedu drieť? Ale to je to, je už starý a na svet už mnoho nedbá. To je to!“

„Prosím vás,“ podotkol ševcov sprievodca, „veď to nenie žiadna maličkosť, taký svet spravovať!“

„Ach, choďte!“ odsekol Smola. „Keby som ja bol takým pánom, bol by som vstave aspoň taký poriadok udržať, aby každý dostal to, čo potrebuje. Ale musel by som si to poriadne zariadiť, rozumiete?“

„Čože by ste snáď chceli byť Pánom Bohom?“ pýtal sa s úsmevom starý pán.

„Ja? — Hneď! A že by som to celkom ináč natiahol, videli by ste!“ Švec nastrčil ústa a postavil sa, ako by to už naťahoval.

„Nech sa ti stane po vôli!“ riekol pán, dýchol na ševca a zmizol.

Ševcovi bolo naraz tak podivno, že ani nevedel ako. Celý svet sa mu točil pred očami a silné hučanie zaľahlo mu do uší, takže si musel sadnúť podľa cesty, kde nablízku akýsi človek tvrdú a štrkovatú roľu oral. Išlo mu to veľmi zle, pluh chudákom mykal, trhal, že mu i drevienka z úst vypadla. Hneď mu zavadil pluh o kameň, hneď mu nechceli “hače“ z miesta, hneď mu pluh vyhodilo z brázdy — a človek vrešťal, preklínal: „Sivko né!… Pejo, hot!… naničhodná zdochlina!“

Preklínanie a zlorečenie ševca dopálilo. Vstal, aby hriešnika potrestal. V tom ale ide okolo akýsi kmotor, ktorý utrmácanému roľníkovi zavinšuje: „Pomáhaj Pán Boh!“

„Pán Boh uslyš!“ ďakuje pozdravený.

Švec, aby vyplnil vyslovené prianie, pripriahne sa a hľa! Roľníkovi ide oračka ako po masle. Práca bola hotová a Smola slobodný. Bolo to len predsa namáhavé „pánbohovanie!“

Ale po takejto práci dostal náš Smola hlad a smäd nevýslovný, i obzeral sa, kde by oboje ukojiť mohol.

„Po samom predku musím sa poobzerať po dajakom trúnečku,“ hovoril si, stierajúc hojný pot z čela a chytro pustil sa k najbližšej dedine, ktorá sa rozkladala na dosť strmom vŕšku. Beží, beží, ako len vládze, ale tu stojí na hradskej pod vŕškom furman, nemohúc do kopca vytiahnuť.

Trhá opratami, tlčie kone, ale všetko darmo, — z miesta nemôže. Dokola síce stoja ľudia, ale nepomáhajú. Aj náš milý švec sa zastaví, podoprie sa o bakuľu a myslí si: „No, počkáme: predsa bych rád videl, či ten chlap vytiahne!“

Ešte nedomyslel, keď tu kráča malý žiačik a slušne pozdraví: „Pán Boh pomáhaj!“

Do Smolu ako by hrom uderil. Ináč nenie, musí pomôcť. I zaprie sa celou silou a tak tíska, že mu remeň práska. Celý unavený a udychčaný horko-ťažko vytisol voz až na kopec. „Pfuj!“ odpľul si hlasito. „Teraz mám toho pánbohovania už dosť! Slnko pečie ako v Afrike, poludnie dávno už odzvonili, ľudia nasýtení odchádzajú od misy; len ja aby som sa dral pre druhého. Nech do toho tisíc miliónov šidiel a kopýt!“

Ešte nedohuboval a už stál pred gazdovstvom, kde vyziabnutý Kubo s bucľatou Ančou hnoj nakladal. Násypom vliekla sa stará žobráčka a pracujúcich s „Pán Boh pomáhaj!“ pozdravila.

Smolovi zase nastala práca, keď chcel svedomite svoju vznešenú úlohu konať. Nevoňalo mu to síce, ale darmo, povinnosť je povinnosť. Keď boli s nakladaním hotoví, sotva si ruky cítil; odhodil teda hnojné vidly, ako keby mu nad hlavou horelo, utekal z dediny.

Beží, beží — aba! Tu vidí pred sebou toho pána, ktorý bol pôvodcom jeho dnešnej dôstojnosti.

„Hej! — Priateľko! — Počkajte!“ kričí švec a pustí sa skokom za starým pánom. Dohoniac ho, prosí, aby tú hodnosť od neho odobral.

„Čo sa ti to neľúbi?“ usmial sa pán.

„Len čím skôr,“ prosil švec, obzerajúc sa bojazlivo na všetky strany, „len čím skôr, lebo jestli ešte niekto niekde povie: „Pán Boh pomáhaj!“, budem i tomu musieť bežať na pomoc, a už nič zo mňa nenie.“

„Nebudeš teda už žehrať na Pána Boha?“

„Ani do najďalšej smrti, na môj dušu, ako že som švec!“

Pán mu dal požehnanie a švec zostal samotný. Bolo mu, ako keby bola z neho spadla centová skala a zhlboka si oddýchnuc, hovoril: „Iste ma to takto sám Pán Boh potrestal, aby som sa mu nemiešal do remesla, lebo to mrzí každého majstra. Ale nech by do mňa tisíc miliónov šidiel a kopýt, jestli mi taká hlúposť ešte raz napadne! To je moja ševčovina zlato — proti takému trápeniu!“

A pri tom zostal; ale na svoje „pánbohovanie“ do smrti nezabudol. Akonáhle ho niekto pozdravil „Pán Boh pomáhaj!“ — tu akoby ho mal niekto na žeravé vidly napichovať: poobzeral sa najprv opatrne, premeral očami seba samého, ako by sa chcel presvedčiť, že zase je len jednoduchým ševcom a až potom poďakoval: „Pán Boh uslyš!“

(Ročník I. November 1891. Číslo 11, str. 42, 43.)