ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jednej krajine zomrel kráľ, ktorý veľmi nedbalo panoval. Zanechal po sebe štyroch synov a národ bál sa, aby pozostalí synovia nenasledovali špatný príklad otcov. Preto rozsúdili obyvatelia takto:

„Váš otec,“ vraveli k synom, „panoval nedbalo. Vy otcových skutkov vystríhajte sa a budete panovať dobre. A preto ten z vás, ktorý vie najviac špatností, ktoré otec spáchal, bude naším kráľom; lebo on najlepšie môže podobných hriechov chrániť sa.“

Synovia pristali.

Predstúpil pred zhromaždený národ prvý, najstarší — a vyprával sto špatných skutkov svojho otca mysliac, že viac ich nebude ani jeden jeho brat vedieť.

Ale došlo na druhého syna a ten ich vyprával dvesto. Tak prevýšil svojho brata a tešil sa z toho, že on iste nastúpi na trón.

Nato začal tretí a o neborákovi otcovi riekol všetko, čo len špatného vedel. Rozprával dlho, až načítal tristo nepekných skutkov otcových.

A teraz došlo na najmladšieho. Predstúpil s tvárou smutnou a so slzami v očiach ľutoval zomretého otca, ktorý svojimi synmi bol tak hanobený.

„Hanobili, tupili ste otca svojho všetci traja,“ dohováral im, „a vyprávali ste mnoho jeho špatných skutkov, snáď i takých, ktorých nedopustil sa. Ja ale nepoviem ani jediného, keby som ich vedel bárs aj tritisíc, poneváč nechcem tupiť pamiatku otca svojho.“

„Ty budeš naším kráľom!“ volal národ s tvárou veselou. „Ty si najhodnejší a najlepší nástupca trónu.“

(Ročník VIII. Jún 1898. Číslo 6, str. 46, 47.)