Pri kozúbku a pod lipou

Bol jeden bohatý človek a mal troch synov. Keď zostárol, rozdelil im svoj majetok a riekol im: „Deti, choďte do sveta a vráťte sa po roku domov; ktorý z vás Bohu najmilší skutok vykoná, ten dostane všetky peniaze, ktoré po mne zostanú.“

Synovia poslúchli otca a odišli do sveta a po roku zase vrátili sa.

Otec opýtal sa najstaršieho syna: „Povedz mi, čo dobrého, bohumilého si vykonal?“

„Jeden priateľ schoval si u mňa veľký balík peňazí nepočítaných a nikto nevidel, keď mi ich dával, a ja som mu ich vrátil; nuž, či som nezachoval prikázania Božie?“

„Áno,“ odpovedal otec, „ale či si nebol k tomu viazaný statočnosťou a svedomím?“

Teraz opýtal sa mladšieho: „Čo si ty vykonal?“

„Navracajúc sa domov, videl som, ako jedno dieťa padlo do vody; keby som nebol priskočil a nebol ho vytiahol, bolo by sa utopilo; či to nenie bohumilý skutok?“

„Je, syn môj; ale sme všetci ľudia povinní jedni druhým v nešťastí pomáhať.“

Naposledy opýtal sa najmladšieho: „Teraz mi povedz ty, čo si dobrého vykonal?“

„Keď som sa poberal z domu, videl som nášho najzaťatejšieho a nám veľmi nebezpečného nepriateľa, ako leží na slame a spí; slama chytila sa akosi a horela plameňom; tu keby som ho nebol zobudil, bol by zaiste zhorel. Povedz mi, či dobre alebo zle som urobil?“

„Pán Boh ti daj zdravia, synku!“ riekol otec, „ty zaslúžil si sľúbenú odmenu. Milému a svojmu dobre urobiť, to robievajú aj lúpežníci; ale nepriateľovi dobre urobiť, to je pravá láska ku blížnemu podľa prikázania Božieho.“

(Ročník IV. Máj 1894. Číslo 5, str. 39.)