ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Povesť maloruská)

Pán Boh rozhneval sa na ľudí a poslal na celú zem po niekoľko rokov veľké sucho, čo ľudia zasiali, nič sa neurodilo. Nuž nastal veľký hlad, ľudia mreli i dobytok hynul hladom. A bol vtedy v jednom cárstve mladý cár a ako obyčajne sa stáva, že mladý rád má mladého, tak aj on nikoho netrpel okolo seba v rade, v úrade, ani pri vojsku, než mladých ľudí; a ako mladé, nezrelé rozumy radili, tak i nezrelé bývali ich rady. Vidiac však biedu veľkú, poradili cárovi, aby dal všetkých starých ľudí potopiť, aby vraj mladým nejedli darmo chleba. I pohrozil cár na ich radu každému pokutou smrti, kto by starého človeka v dome choval. Tu rozišli sa poslovia po celej krajine, všade rozhlasujúc vôľu cárovu a kde ktorého starca vysliedili, utopili ho bez milosti.

Boli v jednom meste traja bratia a mali otca staručkého; ale ho nevydali na smrť, lež ukryli ho doma v komore. I sedel tam starček niekoľko mesiacov a synovia mu prinášali, čo mali. Minula zima a prišla jar, čas sejby, ale nikde ani zrnka nebolo k zasiatiu; niečo sa spotrebovalo, niečo zhynulo. I prišli tí bratia k otcovi svojmu o radu, čo majú robiť. „Strhajte, deti, starú strechu zo stavania, dosky vymláťte a výmlatky zasejte.“ Synovia tak urobili a Pán Boh dal šťastia; za týždeň rozzelenalo sa osenie ako ruta; za mesiac, za dva, stálo obilie ako hora a bola miešanina obilia všetkého: žita, pšenice i jačmeňa. Všetci ľudia sa tomu divili a povesť o tom rozniesla sa po celej krajine, až k samému cárovi sa dostala. I rozkázal cár, aby sa tí traja bratia pred neho dostanovili. Bratia sa tohto rozkazu veľmi naľakali. „Teraz,“ vraj, „bude s nami zle!“ A išli zase k otcovi, aby im poradil, čo by mali urobiť. „Len choďte, deti! Nech sa stane čokoľvek, a cárovi úplnú pravdu povedzte.“ Keď tam prišli, cár hnevivo sa pýtal, prečo schovávajú obilie, keď bol taký veľký hlad, že mnoho ľudí pomrelo hladom. Bratia všetko povedali, čo a ako bolo, od začiatku až do konca. „A teraz, najmilostivejší cáre, nalož s nami, ako chceš!“ Tu cárovo čelo sa vyjasnilo, i rozkázal, aby bez meškania pred neho otca — starčeka — priviedli; potom si ho posadil vedľa svojho trónu a zachovával jeho radu až do smrti a jeho synom ešte dal skvostnú odmenu.

(Ročník II. Marec 1892. Číslo 3, str. 22.)