ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jednom hostinci jedávali všetci dôstojníci jedného pluku; plukovník (oberst) tiež bol slobodným. Hostinský im dal osobitnú izbu. Keď po obede hostinský zbieral náčinie, chybovala mu jedna strieborná lyžica. Nehovoril nič, mysliac, že niektorí z hosťov urobil žartík. Asi o týždeň chybovala lyžica druhá. Zašiel teda hostinský do bytu plukovníkovho a veľmi úctivo mu vec tú predniesol; že má škodu, že toľko nevyrobí, čo lyžica stojí. Plukovník mu riekol, aby zozbieral náčinie budúcne skôr, než od stola vstanú; nech lyžice sčíta, a keď bude niektorá chybovať, nech naňho mihne okom.

Jedného dňa hostinský, zoberúc náčinie a sčítajúc lyžice, mihol okom na plukovníka. Plukovník, hodný a veselý pán, riekol ku dôstojníkom celkom veselo:

„Pánovia, ja viem čarovať; to ste dosiaľ iste nevedeli?“

„Hahahaha!“ rozosmiali sa dôstojníci.

„To nenie do smiechu. Hovorím ešte raz, že viem čarovať a dám vám zaraz k tomu dôkaz!“

„Prosíme!“

„Pod jednou výnimkou!“

„A tá je, pane plukovníku?“

„Strčte všetci hlavy len na okamženie pod stôl a odpovedajte mi všetci naraz na moje otázky, ktoré vám dám. Uvidíte, že viem čarovať!“

„Hahahaha!“ rozosmiali sa zase dôstojníci.

Chichotajúc sa, strčili všetci hlavy pod stôl. Plukovník sa hneď pýtal:

„Máte už všetci hlavy pod stolom?“

„Áno!“ ozvalo sa jednohlasne.

„Ten, čo má tú lyžicu vo vačku, tiež?!“

„Áno!“ bolo počuť hlas len jedného dôstojníka.

„Hore hlavy! — Pane hostinský, čítajte svoje lyžice, musí z nich jedna chybovať!“

„Vskutku!“

„Vidíte, včaroval som ju, toť, hľa, pánu poručíkovi (lajtinantovi) do vačku! No, či som nenie — čarodejníkom?“

(Ročník I. August 1891. Číslo 8, str. 30.)