Pri kozúbku a pod lipou
Autor: Ľudovít V. Rizner
Digitalizátori: Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Karol Šefranko, Erik Bartoš
(Rozprávka)
Šimon bol povestným úžerníkom. Keď začal, mal niekoľko sto zlatých, a kým prešli dva roky, úžerníčil s tisícami. Konečne stal sa z neho boháč, akému nebolo páru na celom okolí. Ale na majetku jeho prilepený bol krvavý pot ľudí, ktorých nestatočne o celý majetok pripravil, mozole chudákov, ktorým ani na chlieb nezostalo. Veru prekliaty bol každý krajciar Šimonov stonásobne. Ale to netrápilo lakomca, ktorý každý večer nad truhlami striebrom i zlatom naplnenými vysedával, premŕvajúc sa v peniazoch. A verte, že predsa bol nespokojný. Veď aj tá tvár jeho to ukazovala. Bol bledý, s lícami vpadnutými, s očami lesku divokého a chudý — len kosť a koža. Raz, keď práve tešil sa pohľadom na svoje bohatstvo, vkročil do jeho izby starec o palicu sa podopierajúci. Bieda, samá bieda hľadela z tej vráskovitej tváre.
„Žena mi zomrela, Šimonko,“ — oslovil úžerníka, „daj mi peniaze na pohrab!“
„Ja?“ — zadivene spýtal sa úžerník. „Z jakej príčiny?“
„Snáď pamätáš ešte, že o päťtisíc, ktoré mojím jediným majetkom boli, si ma pripravil?“
„To by mohol každý povedať! Len choď s Pánom Bohom!“
„Pôjdem, pôjdem, a ty, úžerník, s tými peniazmi ďalej sa teš! Však on raz predsa do nich čert vojde a zavedie ťa tam, kde si už dávno mal byť! Peniaze ale vrátené budú tým, ktorým si ich vzal!“
Sotva starec osudné tie slová dopovedal, začali sa peniaze v truhle hýbať ako živé tvory, až konečne vrchnák vyrazili a na Šimona sa vyrútili, ktorý do veľkého kriku sa dal. Dedko, výjavom tým poľakaný, zvolal: Kliatba moja splnila sa!“ — a odišiel. Šimon potom peniazmi ďalej týraný, začal utekať, tie ale, zároveň s ním bežiac, neprestali ho mučiť. Úžerník zmizol bez stopy. Ľudia vraveli, že sa do pekla prepadol.
A čo sa stalo s peniazmi? Tie rozniesli krásni junáci — snáď sami anjeli — tým, ktorým patrili. I ku starcovi jeden z nich s päť tisícami prišiel. Chudák, radosťou premožený, pokľakol na kolená a ďakoval Pánu Bohu, že v najväčšej biede sa nad ním zmilovať ráčil.
(Ročník VIII. September 1898. Číslo 9, str. 71.)