Pri kozúbku a pod lipou

(Dejepisná povesť ruská)

Oleg, knieža ruský, ktorý panoval od r. 879 do r. 912, mal veľmi obľúbeného koňa jazdeckého. Raz mu radil veštec, aby nejazdil na koni tom, poneváč mu hrozí od neho nebezpečenstvo, ba že môže mu byť i smrti príčinou. Knieža zarazený nad tým, dal zaraz obľúbeného koňa svojho na odpočinok do zvláštnej koniarne a prikázal, aby sa až do smrti dobre opatroval.

Po piatich rokoch — sediac Oleg medzi svojimi priateľmi, výborne sa s nimi zabával. Medziiným vyprávali si vzájomne mnohé neobyčajné udalosti, ktorých boli svedkami a ktoré za svojho života skúsili. Tu prišiel Olegovi jeho obľúbený kôň na myseľ a hneď rozprával priateľom veštbu, ktorá mu o ňom daná bola a dorozprávajúc, pýtal sa sluhov svojich, či jeho milý kôň dosiaľ tak čerstvý a švihký je.

„Ó, už dávno je mŕtvy kôň tvoj, jasné knieža!“ odpovedali služobníci. Knieža dal sa teda doviesť na to miesto, kde sa nachádzala mŕtvola koňa už zhnitá a vidiac ju, postavil nohu svoju na lebku a vravel: „Tu teda odpočívaš, verný koník môj, kdežto ja dosaváď živý som! A teba som sa mal báť! Ty smrťou hrozil si mne, áno, táto kosť dľa veštby ma mala usmrtiť!“ Sotvaže knieža dopovedal tieto slová, vyliezol z lebky jedovatý had a vymrštil sa, uštipol knieža do nohy. Oleg bolesťou vykríkol a za krátky čas umrel. Tak splnená bola veštba, jemu pred piatimi rokmi daná.

(Ročník I. Jún 1891. Číslo 6, str. 22, 23.)