ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Ruská národná povesť)

— I —

Líška, súc hladnou, bežala po ceste a dívala sa na všetky strany, kde by niečo chutného mohla uloviť. Videla, ako sedliak viezol zmrznuté ryby. „Dobre by ich bolo ochutnať,“ pomyslela si. Predbehla sane, ľahla na cestu, nohy vystrela a ocas zvesila — ako zdochnutá.

Dotiahol sedliak a hovorí: „Znamenitá líščina — žene na kožuch.“ Schytil líšku za ocas a hodil ju do saní, prikryl rohožou a kráčal podľa koní. Dlho neležala líška, prekúsala košinu a všetky ryby dierou vyhádzala a potom aj ona potichučky zo saní vyliezla. Prišiel sedliak domov, prezerá sane, ale ani rýb ani líšky nenašiel.

— II —

Líška si potom poznášala ryby do brloha a hostila sa. Videl to vlk a došiel k nej. Od hladu má boky spľasknuté. „Pán Boh ti daj zdravia, kmotra, čo to ješ?“

„Ryby, kmoterko.“

„Daj mi z nich aspoň jednu ochutnať.“

„Múdry! Nič nedostaneš; veď i ty vieš loviť. Čo som si nalovila, chcem aj pojesť.“

„Daj aspoň hlavičku, kmotričko moja!“

„Ani ocáska, kmoterko môj. Sám si nachytaj a potom vo zdraví pojedz!“

„Teda ma aspoň nauč, ako si ich mám nachytať.“

„Nič ľahšieho. Počuj, nájdi si na rieke vysekanú dieru, spusť do nej ocas, seď a hovor: „Chyť sa, rybko malá i veľká a hodne veľká.“ A líška pribehla, obskakovala vlka a mrmlala: „Zamrzni, zamrzni, vlčí ocas!“

„Čo to, kmotričko, hovoríš?“ pýta sa vlk.

„To isté, čo ty, kmoterko: Chyť sa, rybko, malá i veľká.“

Vlk ďalej sedí, hovorí svoje a líška svoje.

„Nenie už čas k vytiahnutiu, kmotričko?“ pýtal sa vlk.

„Ešte nie, ja ti poviem, až príde čas,“ odpovedala líška.

A vlk len sedí a hovorí svoje a líška svoje.

Vidí líška, že diera v ľade dobre zamrzla a hovorí: „No, teraz už vytiahni, kmotríčko!“

Ťahá vlk — ale nejde to!

„Teraz vidíš, aký si lakomý!“ kára líška vlka: „Vždy si hovoril: chyť sa rybo, veľká a zase veľká a teraz ich ani nevytiahneš. Počkaj, ja povolám niekoho na pomoc.“

Odbehla líška do dediny a kričala pod oblokmi: „Choďte biť na rieku vlka, primrzol k ľadu!“ Bežia k rieke sedliaci; niektorí so sekerami, iní s vidlami. Vidí vlk, že mu nemožno nešťastiu vyhnúť sa: trhne zo všetkých síl, utrhne si ocas a bezocasý hľadá, kade by uskočil; a kmotrička za ním kričí: „Vráť sa, kmotríčku, zabudol sis tu ryby!“

(Ročník III. Máj 1893. Číslo 5, str. 39.)