Pri kozúbku a pod lipou

V jednej hore stála chalúpka a v tej žil šedivý starček so svojím malým vnukom Jankom. Kým starček zdravý bol, išlo im ešte ta živobytie. Veď vedel strieľať zverinu, zbieral huby a sušil ich na zimu; nazhromažďoval zásoby krme pre kozičku a pre soľ do vzdialenej dediny tiež došiel. Keď ale ochorel, nastali časy smutnejšie a nebolo nádeje, že sa zlepšia. V chalúpke bolo smutno.

Konečne mali v celej chalúpke iba trochu kozieho mlieka. Šiel teda Janko nazbierať trochu húb. Majúc ich plný košík, chcel sa vrátiť domov. Vtom zjavil sa pred ním pekný mládenec s belavými vlasmi, modrými očami, s roztomilou tvárou.

„Som hladný a smädný. Nemohol by si mi dať trochu vody a niečo pod zuby?“ oslovil Janka prosebne.

„Musíš k nám; tam je studienka s chutnou vodou a kozieho mlieka ti tiež polovicu dáme. Iného nemáme.“

„Poďakujem sa vám,“ vravel mi mládenec a pridružil sa k Jankovi.

Keď blížili sa k chalúpke, vybehla im oproti biela kozička a otierala sa o nich ako psík.

„Tá nás živí!“ prehovoril Janko.

„A mnohí ľudia nemajú ani toho!“

„Boli by sme spokojní, len keby chorý deduško nepotreboval mať lepších a živnejších jedál.“

„Proste Pána Boha, snáď sa nad vami zmiluje.“

„Modlíme sa k nemu každodenne.“

S tým doviedol Janko mládenca ku studienke. Ten hrnčekom, ktorý v ruke niesol, nabral vody, napil sa a potom šiel pred chalúpku, kde čakal na sľúbené mlieko. Janko volal ho dovnútra, ale on nechcel vojsť, že dočká vonku.

Keď sa posilnil mliekom, prehovoril: „Skusoval som dobrotu tvoju a obstál si. Musím ťa teda odmeniť. Vezmi odo mňa tento hrnček a kedykoľvek povieš: „Daj dobré jedlo, lebo dobrý nápoj! — urobí tak.“

Po tých slovách mládenec zmizol. Janko zadivený a veľmi potešený ďakoval predsa za vzácny ten dar. A keď poďakoval, opakoval slová mládencove, ktorého za anjela považoval.

V hrnci skutočne zjavili sa chutné jedlá. Hneď ich doniesol dedkovi, ktorému zároveň vyrozprával, od koho dostal divotvorný hrnček.

Dedko, nasýtiac sa, posilnil sa velice a dosť skoro vyzdravel. A keď po rokoch zomrel, zostal v chalúpke šťastný Janko, ktorý neprestal každodenne ďakovať krásnemu dobrodincovi za dar ten užitočný.

(Ročník VIII. December 1898. Číslo 12, str. 95, 96.)