ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jeden ľahkomyseľný gazda prišiel o celý svoj majetok. Zo všetkého zostala mu iba jedna sliepka. Konečne i s tou poslal ženu na trh aby ju predala.

„A začo ju mám dať?“ pýtala sa žena.

„Však uvidíš; začo dajú iní, zato i ty daj.“

Žena vzala sliepku a šla. Blízo mesta postretla dajakého remeselníka. „Pán majster, kúpte si túto sliepku!“ oslovila ho.

„A koľko chcete za ňu?“

„Toľko, ako iní dostávajú za také sliepky na trhu.“

„Tam je dosť takých sliepok po groši.“

„Teda si ju i vy za to vezmite.“

Majster dal žene groš a ona mu dala sliepku. Šla do mesta, kúpila za krajciar vrecúško, za krajciar motúzoček a pozostalý krajciar dala do vrecúška, motúzkom ho zaviazala a stúpala domov. Muž robil ukrutný rámus, keď mu žena utŕžený peniaz priniesla. Ale pomaly sa mu to v hlave rozležalo a povedal: „Zaslúžilas dobrý výprask — nuž ale ináč som si to rozmyslel. Pôjdem najprv do sveta a jestli tam nenájdem väčšieho sprostáka a blázna než si ty, potom teprv dostaneš.“

Šiel teda ako si predsavzal do sveta. Prijdúc do jedného mesta, postavil sa pred nádherný dom, z jehož okien sa pani dívala a začal vyskakovať a ruky k nebu dvíhať. Pani sa chvíľku naňho dívala, potom ale rozkázala sluhovi, aby sa išiel opýtať, čo ten človek robí.

„No, čo robím? Rád by som do neba. Pobil som sa tam s jedným kamarátom a on ma zhodil dolu. Teraz nemôžem nájsť dieru do neba.“

Sluha bežal spiatky a od slova do slova zdelil panej, čo počul. Pani si hneď pre človeka poslala.

„Tys bol v nebi?“ pýtala sa ho, keď k nej prišiel.

„Pravdaže bol a zasa tam pôjdem,“ odpovedal.

„Neznáš tam môjho syna?“

„Čože by som ho neznal; on tam sedí na peci.“ Ach Bože, na peci? Nebol bys tak dobrý vziať mu týchto tristo zlatých a na šesť košieľ plátna a povedať mu, že za ním dosť skoro prídem, aby už len nežialil?!“

„Vďačne všetko vykonám, len mi to dajte!“

Pani mu dala peniaze a plátno a on šiel do — neba. Za mestom si sadol pod plot, peniaze schoval za sáru a plátno otočil okolo pása pod košeľu.

Sotva figliar odišiel, prišiel domov pán veľkého domu; pani mu hneď vyprávala, čo poslala synovi.

„Oj, ty taká a taká! Kto to jakživ počul, aby spadol niekto z neba a keby aj spadol, aby sa tam zase dostal? Dajaký prefíkaný loptoš ťa oklamal.“

Pani opísala mu, ako ten človek vyzeral a pán vysadnúc na koňa cválal za ním.

Na mizinu vyšlý gazda sedel vždy na tom mieste. Keď videl pána, prikryl suchú hrudu svojím veľkým klobúkom.

„Prosím vás, nevideli ste tadeto ísť nejakého človeka s uzlíkom?“ pýtal sa pán.

„Veru videl, utekal tamhľa k horám a len sa tak po ňom kúrilo. A čože vám urobil?“

Pán mu všetko vyrozprával.

„To je lotor, takú paniu tak oklamať! Ale vy by ste ho už sotva dohonili. Viete čo? Ja by som sa za ním sám pustil, len keby mi niekto tu posedel. Mám tu vzácneho vtáka, pod klobúkom, nesiem ho jednému pánovi darom do mesta a bojím sa, aby mi neulietol.“

„Nuž, dobre teda, ja zostanem sedieť pri klobúku. Keď toho lotra znáte, skorej ho budete môcť chytiť,“ riekol pán, zliezol z koňa a podal mu ho.

„Ale prosím vás, žeby ste pod klobúk nenazerali; vták by mohol uletieť a nikto by ho nahradiť nemohol.“

Pán sadol ku klobúku a milý človek vyhodil sa na koňa a cválal — domov. Čas ubiehal a gazda neprichádzal. Pánovi toľké vyčkávanie znechutilo sa. Myslel si, že vezme vtáka s klobúkom domov a ten človek si môže potom pre to k nemu prísť.

I pozdvihne tichúčko veľký klobúk, vstrčí podeň ruku a — vytiahne suchú hrudu. S preklínaním ide domov a vyrozpráva, čo sa mu stalo. Gazda ale, keď sa k dedine približoval, zďaleka už na ženu kričal: „Nič sa neboj, žienka moja! Všetko ti odpúšťam! Našiel som ešte sprostejších ľudí než ty!“ —

(Ročník V. Apríl 1895. Číslo 4, str 28, 29.)