ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Švédska bájka)

Jeden sedliak vyšiel si so saňami do hory na drevo. Cestou stretol ho medveď. „Daj mi svojho koňa, ináč ti v lete roztrhám všetky tvoje ovce,“ hovorí medveď. „Ach, Bože, pomôž mi,“ zvolal sedliak; „nemám doma ani polienko dreva; nechaj mi aspoň tieto sane domov doviezť, lebo by sme museli všetci pomrznúť; zajtra sa vrátim s koňom naspäť.“ Medveď dal si povedať a pustil sedliaka domov, ale mu pohrozil, že jestli nezadrží slovo, nuž bude veta po všetkých jeho ovciach.

Sedliak odchádzal s drevom domov; ale že medveďovi sľúbil koňa, veľmi ho mrzelo. Cestou stretla ho líška.

„Čo si taký smutný?“ pýtala sa ho.

„Ach, ako by som nebol smutným; v hore stretol som sa s medveďom,“ rozprával sedliak, „a musel som mu sľúbiť, že mu zajtra o tomto čase privediem svojho koňa, ináč že mi všetky ovce v lete pohrdúsi.“

„Nič viac, len to?“ vraví líška: „Jestli mi dáš najtučnejšieho barana zo svojej ovčiarne, teda ťa medveďa zbavím.“

Sedliak jej sľúbil, mysliac si: radšej barana než koňa.

„Až teda so svojím koňom zajtra k medveďovi pôjdeš,“ hovorí líška, „teda budem kúsok ďalej v hore výskať a až sa ťa medveď opýta čo je to, teda odpovedz: Je to jáger Peter, najlepší lovec v celej krajine; potom si sám pomôžeš.“ Keď teda sedliak nasledujúceho dňa so svojím koňom do hory k medveďovi sa dostavil, ozvalo sa naraz hlbšie v hore silné výskanie.

„Čuj! Čo je to?“ pýtal sa medveď.

„Oj, to je jáger Peter, najlepší lovec v celej krajine,“ hovoril sedliak, „ja ho už poznám po hlase.“

„Nevidel si tu nikde medveďa, Martine?“ znelo to horou.

„Povedz nie!“ prosil ho medveď.

„Nie, nevidel som dnes žiadneho medveďa,“ kričal Martin.

„A čože je to, čo vedľa teba stojí?“ volal hlas v hore.

„Povedz, že je to starý peň,“ šeptal medveď.

„Ale to je len starý peň,“ vraví Martin.

„Také pne sa u nás hádžu na sane,“ volalo to horou; „jestli si nebudeš môcť s ním pomôcť, prídem ti pomôcť ja.“

„Povedz, že si pomôžeš sám a hoď ma na sane!“ vravel medveď.

„Nie, ďakujem! Ja si ľahko i sám pomôžem,“ vravel Martin a hodil medveďa na sane.

„Také pne potom priväzujeme k saniam,“ zvučalo to horou; „mam ti prísť k pomoci?“

„Povedz, že si pomôžeš sám a priviaž ma!“ vraví medveď.

„Nie, ďakujem! Pomôžem si aj sám, ľahko,“ zakričal sedliak a priviazal medveďa pevne všetkými povrazmi a reťazami, ktoré so sebou mal, takže sa ani hnúť nemohol.

„A potom, keď ho priviažeme, zatíname do takých starých pňov sekery,“ volalo to horou.

„Rob, ako bys do mňa sekeru zaťal!“ šepkal medveď.

Tu vzal sedliak sekeru a rozpoltil ňou medveďovi grgiňu, takže ani nemal kedy zarevať. Vtom dobehol lišiak a boli spolu dobrými priateľmi.

Keď už neboli ďaleko od dediny, vravel lišiak: Ďalej s tebou veru nejdem, lebo s dedinskými havkáčmi by som sa nezniesol; preto tu na teba počkám; môžeš mi sem doniesť barana; ale vezmi potom z tých najtučnejších jedného.“

Sedliak mu to prisľúbil a poďakoval sa mu za jeho pomoc; a keď koňa v maštali uviazal, šiel do ovčiarne pre barana.

„Čo chceš robiť?“ pýtala sa ho žena. „Chcem vybrať tučného barana pre lišiaka, ktorý mi koňa zachránil,“ vraví sedliak, „lebo som mu to prisľúbil.“

„Čert by dal tomu šudierovi barana!“ vravela žena; „koňa máme a medveďa k tomu a lišiak nám už tiež viac husí a sliepok vyškrtil, než je hoden baran a jestliže to ešte neurobil, teda to môže urobiť. Nie,“ vravela, „vopchaj radšej do vreca našich psov a pošli mu ich na kožuch, nuž sa toho starého šudiera snáď strasieme.“

Táto rada zdala sa byť sedliakovi múdrou; i vopchal dvoch silných psov do vreca a ta šiel s nimi ku lišiakovi.

„Nesieš barana?“ pýtal sa lišiak.

„Nesiem, nesiem, poď si ho vziať!“ hovorí sedliak, načo vrece otvoril a vysypal z neho psov.

„Jaj!“ — vyhŕklo to z lišiaka a urobiac náramný skok, doložil: „Je starou pravdou, za dobrý skutok špatná odmena,“ ale vtom ho už psi mali medzi sebou a dotiaľ ho trhali, dokiaľ vysilený nevyplazil jazyk.

(Ročník II. Jún 1892. Číslo 6, str. 44, 45.)