ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol raz človek, bedár taký, že nemal ani čo do úst vložiť. Najťažšie mu bolo okolo srdca vtedy, keď sa podíval na svoje hladujúce deti. V takomto mrzutom a rozľútostenom stave vzal žinku s tým úmyslom, že sa pôjde obesiť.

Na ceste ho stretol čert a pýta sa: „Kam ideš, človeče?“

On jemu na to: „Nechaj ma na pokoji; však ja viem, kam idem.“

„Načo ti je tá žinka?“

„Chcem sa obesiť.“

„Predaj mi tú žinku. Dám ti také peniaze, ktoré, keď kúpiš za ne čokoľvek, vždy sa k tebe navrátia.“

Bedár mu dal žinku a čert mu povedal: „Poďme, ukážem ti, kde sú tie peniaze.“

Šli do hory. Čert hovorí: „Počkaj tuto, ja pôjdem a podívam sa.“

Čert zašiel do kaštieľa, v ktorom žil bohatý statkár. Tento práve vyniesol veľkú silu strieborniakov a začal ich rozkladať, čistiť a sušiť na slnku. Potom si pri nich sadol a blažene sa cítiac, zaspal. Tu priviedol sem čert toho bedára, ukázal mu strieborniaky a vravel:

„Tieto peniaze budú tvoje; len tu stoj a dívaj sa, ako ich vezmem.“

Šiel, zhrnul strieborniaky do vreca a na miesto, kde boli peniaze, položil žinku.

„Teraz dívajme sa, čo bude robiť!“ preriekol čert.

Schovali sa za kríčky.

Statkár, akonáhle sa prebudil, vidiac, že sú peniaze preč, schytil žinku, skočil ku stromu a obesil sa. Vtedy sa čert zasmial a hovoril tomu bedárovi: „Tento by nám, t. j. peklu, i tak nebol ušiel, ale chceli sme, aby tam prišiel skorej.“

Obdarovaný peniazmi bedár čertovi ďakoval a keď sa rozlúčili, žmoliac si radosťou čert ruky, vravel: „Ten má teraz tiež peniaze; nuž nám ani on neujde. Jednou ranou zabil som dve ľudské muchy!“

(Ročník I. December 1891. Číslo 12, str. 47.)