ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V peknej dedine, ležiacej na úpätí bavorskej vysočiny, žila za panovania Maximiliána istá hostinská, o ktorej šiel jeden hlas celou krajinou, že je najvýbornejšou kuchárkou, obzvláštnou pripravovateľkyňou rýb; nikto sa jej nevyrovnal v umení kuchárskom a zvlášť nikto nevedel šťuky a kaprov tak chutne pripraviť ako ona, ale ani nikto — to bola jej druhá vlastnosť — nevedel byť takou grobiankou ako ona.

Chudobný, bohatý, mladý, starý, slovom každý dostal od nej „hubovej polievky“. O jej ostrom jazyku dopočul sa i kráľ. A že si rád zažartoval, umienil si raz navštíviť pocestnú hostinskú.

Bol krásny deň a hostinská mútila. Vtom vstúpi jej muž do kuchyne s prestrašenou tvárou, aby jej niečo oznámil. Kráľovský posol totiž oznámil mu, že jeho Veličenstvo za hodinu príde do hostinca, aby si na dobrých rybách pochutnal.

„Koľko tých spolužráčov bude?“ pýtala sa, mútiac ďalej.

„Spolužráčov? Čo je to za reč?“ pýtal sa posol, keď začul tieto slová.

„No, tí dvorní úlisníci a poskakovači, ktorí ako blchy poskakujú pred a za povozom a myslia: „Bohvie, čo sú a čo vykonávajú! Už sa len tak na mňa nedívajte,“ kričala na udiveného posla; „mám predsa nos v prostriedku a ruky a nohy, ako sa patrí.“ —

Dcéra hostinskej, dopočujúc o príchode kráľa, chytro dobehla k matke. Keď matka i dnes takou neomálanou, grobianskou bude, čo z toho povstane? Marienke — tak nazývala sa dcéra — prišli na myseľ hrozné obrazy — ako urážka Veličenstva, šibenica a prinajmenšom žalár — chcela matku poprosiť, aby aspoň dnes bola zdvorilou — tu ale zavznie trúbka a ohlasuje príchod vysokého panstva.

Hostinský s dcérou chytro vybehli; hostinská ale celkom spokojne dala sa do pripravovania rýb, von ani nenazrela. Kráľ prívetivo poďakoval za privítanie, ale darmo jeho oči hľadali hostinskú. Chvíľa za chvíľou ubiehala, ale povestná hostinská nedala sa vidieť.

„Tu máte, veličenstvo, prvý dôkaz jej grobiánstva,“ dovolil si poznamenať prítomný generál. Kráľa to zamrzelo, že ho hostinská takto urazila. Na jeho otázku, čo robí hostinská, muž vykoktal, že je zamestnaná prípravou rýb. I rozkázal kráľ svojmu pobočníkovi, aby šiel do kuchyne a oznámil jej, že si kráľ žiada ju vidieť. Pobočník sám súc zvedavý ju vidieť, ponáhľal do kuchyne.

„Ste vy hostinská?“ pýta sa jej.

„Hostinským predsa len nie som,“ odsekla.

„Jeho veličenstvo si žiada vás vidieť,“ vraví on.

„Ja ale nie, dokiaľ moje ryby nenie sú upečené.“

„Kráľ je váš pán,“ napomínal pobočník, „on rozkazuje a my musíme poslúchať.“

„To sa hodí pre Vás, pán lokaj.“

„Ja som adjutant kráľov.“

„A čo — juta neadjuta — ja si nedám vo svojom dome rozkazovať.“

„Ani od kráľa nie?“ pýta sa pobočník.

„Ak rozkazuje niečo nerozumného, tiež nie! Ale tak hlúpy predsa nebude, by ryby žiadal a zároveň chcel, abych od nich odišla, keď práve dávam ich na masť. Povedzte svojmu pánovi, že to neurobím, síce by som prišla o svoju dobrú povesť ako kuchárka.“

Pobočník voľky-nevoľky musel s touto správou ku svojmu pánovi. Kráľ sa tomu smial a aby ešte väčší žart spravil, poslal generála Hallera do kuchyne s rozkazom, by hostinskú k nemu priviedol. Generál umienil si po vojensky zakročiť a vkročiac do kuchyne, zahrmel: „Jeho Veličenstvo kráľ rozkazuje hneď do izby!“

Tento útok nezdaril sa. Smiech hostinskej bol mu odpoveďou.

„Čo sa smejete?“ vravel hnevom generál. „Hneď poďte, Veličenstvo kráľ chce s vami rozprávať!“

„Ak ma pán kráľ nemôže dočkať,“ odpovedala celkom spokojne, „nech príde za mnou do kuchyne.“

„Čo, jeho Veličenstvo má za vami ísť do kuchyne?“

„Prečo nie?“ pýtala sa udivene hostinská. „Má predsa z izby do kuchyne tak ďaleko ako ja do izby.“

„Čo, je to jedno, či vy ku kráľovi, lebo kráľ k vám?“

„Celkom prirodzene, kráľ je kráľ a ja som hostinská. Platím svoju daň, modlím sa k Bohu a nestarám sa ani o čerta, ani o celý svet. Rozumel pán kaprál?“

„Generál!“ kričal on celý rozkatovaný.

„Ale čo, generál, lebo kaprál, všetko jedno. Mnohý kaprál viac navoňal sa pušného prachu než taký generál, ktorý má na prsiach kopu krížikov a hviezdičiek.“

To generála teprv nahnevalo.

„Teraz pôjdete so mnou!“ skríkol a chytil ju za rameno.

V okamihu ale bola slobodná, „fechtovala“ varechou a iskriacimi očami hrozila:

„Ber sa stadeto, staré strašidlo, lebo zaraz pocítiš moju šabľu: tu, v kuchyni, som ja pánom.“ A tak opovržlivo zavrtela varechou, že generál rýchle odišiel, aby kráľovi povedal, čo sa stalo.

Kráľ sám nevedel, čo by na to mal povedať; veľmi ďaleko už zašiel so svojím žartom. Lež čo tak o tom rozmýšľal, roztvorili sa dvere a hrdinka nášho vyprávania vstúpila pred kráľa, sprevádzaná chlapcom, ktorý na mise niesol upečené, zlatožlté ryby. Celkom bol prekvapený. Predstavoval si ju ako starú babu a ona, hľa, statná ešte žena, oblečená v peknom kroji národnom.

„Vítam vás, Veličenstvo!“ prívetivo riekla, chytiac ho za ruku.

„Vítate ma trochu neskoro,“ riekol kráľ vážne.

„Radšej neskoro, než nikdy, Veličenstvo! Najprv ryby a potom pan kráľ. Ráčte si u nás sadnúť!“ A s tými slovami ťahala kráľa ku stoličke, ktorú práve dcéra priniesla. Teraz ukázala svojim hosťom, akou prívetivou a láskavou vie byť a všetci boli s jej zdvorilosťou spokojní.

Kráľ so svojou družinou odchádzal a domáci ho vyprevádzali, pošepla dcéra matke, že kráľ vedľa taniera položil dukáty. Chytro vletela hostinská do izby, vzala dukáty a vtisla ich kráľovi do ruky vraviac:

„My nedáme si platiť česť — kráľa uhostiť. Preto neschudobnieme.“

Zadarmo predsa len nebudeme jesť vaše ryby a piť vaše pivo,“ vravel kráľ.

„Prečo nie? I tak jedáva kráľ celý rok z nášho, z práce rúk našich.“

„Už poďme!“ riekol kráľ. „Keď nechcete peniaze vy, teda dajte ich svojej dcére ako svadobný dar a keď niekedy príde do mesta, nech sa ukáže…“

„Už by iného nebolo treba, aby som ja svoje dieťa poslala do Sodomy, kde tí darebáci na kráľovskom dvore žiadne dievča nenechajú na pokoji.“

Kráľ vysadol na koč — a tam ten.

Ročník VIII. Október 1898. Číslo 10, str. 176 — 179.)