ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za fortňou leopoldovskej pevnosti sadne na vozy z tridsiatich štyroch väzňov — len tridsaťdva: Dvaja, vyčerpaní na smrť od bitky a hladu, nemôžu už z miesta. Chystajú sa do kraja, kde sú Kelio, Kollonič a Szelepcsényi, ba ešte aj Jeho cisársko-kráľovská Jasnosť Leopold I. — veľmi malí páni.

— Hio! Hio! — potŕhajú opratami pohoniči. Šľahajú bičom do koní. Rozkaz je, majú hnať čo najrýchlejšie. Zbytočne nezastávať a mestám sa vyhnúť. Neísť ľuďom na diváky. Na ťažkých vozoch sedia aj vojaci v plnej zbroji. Väzni sú sputnaní a v okovách. Ujsť — niet ani myšlienky. — Hio! Hio!

— Kam nás to vezú? — nakloní sa Masnicius k svojmu druhovi.

— Ktovie! — odpovie Simonides, zahľadiac sa do noci. — Ideme azda k vám, do Trenčianskej!

Pri Novom Meste zabočia vozy dolnou cestou a ženú sa Moravským Lieskovým hore dolinou rovno na Moravu. Ľudia už i v obci, najmä však na kopaniciach, vychodia do poľa. Poznajú ich, kto sú.

— Kam idete? — volajú na nich, hoc im aj vojaci hrozia.

— Nevieme! — znie odpoveď i tu, i tam. — Povedzte našim, že nás vezú von z krajiny!

— Pán Boh vás ochraňuj!

Keď prídu na šiance, prejme srdcia úzkosť. Zahľadia sa utrápené oči do očí. Pohladia kde-tu vynorenú chalúpku, rozložené mladnúce hory. I zaslzia.

— S Bohom, otčina! Či ťa ešte kedy uvidíme?

— S Bohom, Katuša! — zavzdychne si Simonides, obrátiac svoj zvlhnutý pohľad dolu dolinou. — S Bohom, Samko!

— Alžbeta…, Betka malá, s Bohom! — zastone Tobiáš.

Rachocú ťažké vozy dňom, rachocú i nocou. Vezú do šíreho sveta nešťastníkov, čo radšej zomrú, než by sa spreneverili svojmu presvedčeniu. Ľudia ich ľutujú, vojaci im nadávajú do bláznov. Oni nič. Ich vychudnuté, vycivené telá sa stávajú bezcitnými. A duch? Ten je pánom vo svojej ríši, kam surová vojenská kliatba nezasiahne. Vedia, že pre tento svet by si ľahko pomohli. Čo však z toho? Svet do času, Boh naveky! Szelepcsényi? Kollonič? Ľudská moc a sláva? Nie! Napokon zvíťazí Boh a verní svedkovia pravdy jeho!

— Hio! Hio!!!

Tak prejdú Hodonín a mesto za mestom. V štajerskom mestečku Schottwiene ich čaká prekvapenie. Tu nájdu svojich spoluväzňov z Branca a Komárna.

— Jurko, Jurko, — pozdravia sa Simonides a Masnicius so srdnatým Lánim, — tak sa zasa vidíme? Čo to len z nás bude?

— Ale netreba sa báť, — usmeje sa ten. — Do smrti vydržíme!

Vojaci ich obstanú. Je ich vraj dve kompánie. Sú naverbovaní v Uhorsku a Rakúsku na pomoc španielskemu kráľovi proti vzbúreným Mesinčanom. Títo suroví chlapi, pozbieraní zo všetkých strán, majú ich odviezť do Neapola, kde ich už čaká určenie.

— Hej, vy rebelanti, buriči, — kričí vtom na väzňov akýsi zlostný, fúzatý človek v oficierskom odeve, s chlpmi obočia nad pichľavým zrakom, — máte peniaze na povozy?

— Nemáme, — povedia mu väzni ľahostajne.

— Tak vozy obrátiť, — zavelí, — a pôjdete pešo!

— Nech je vôľa božia! — ozve sa po niekoľkých rečiach.

— Kto je to ten pán? — spýta sa Simonides vojaka.

— Kapitán Juraj Gemanner, — pohodí ten sucho. — Kollonič mu vás dal na život i smrť. Dajte si pred ním pozor!

Rektor Ján má nejaký ten groš, čo mu dala Katuša. I kamarátom rozdal — skyť, ako možno. To však má byť len na najnevyhnutnejšie.

Keď nemajú na povozy, vezmú ich vojaci sputnaných medzi seba a ženú ako dobytok. Iba vonkoncom bezvládneho Johana Večeyho naložia na záprah, ťahaný volmi, a tak idú. Schottwienci, vidiac, ako úbožiakov strkajú a bijú, hľadia na to ako vyjavení. Pohoršujú sa i plačú.

Je jar. Snehy a ľady tu, vo vysokých vrchoch práve púšťajú. A oni sa musia v putách predierať skalnatými cestami po vode i suchu. O polnoci sa pristavia v nejakej krčme.

— Pán kapitán, — vravia Gemannerovi,— prosíme vás…

— No, čo? — pozrie na húf utrmácaných ľudí zvysoka.

— Dajte nám to diurnum, čo sme od Leopoldova dostávali, — postaví sa pred tvrdého oficiera Simonides. — Je to päť krajciarov na deň. Najmeme si aspoň niekde vozy!

— A potom, dajte nám dolu putá, — doloží Láni smelo. — Inak nevieme chodiť!

— A vy rebelanti, — zagáni na nich kapitán s výsmechom na bezcitnej tvári, — čože by ste ešte nechceli?! Ani jedno, ani druhé! Keď ste vy neposlúchli na hrozby a prosby takých vznešených pánov a biskupov, teraz skúste, ako sa vám bude žiť! Ja veru nedbám, keď i všetci podochnete hladom!

Sotva sa zložia na oddych, o tri hodiny rušajú ďalej. Pre putá a hroznú ustatosť padajú na zem. Keď to nijako nejde, na druhý deň im vojaci snímu z jednej nohy okovy. Len na jednej ruke i nohe ostanú sputnaní. Hneď sa im ľahšie kráča.

Takto oni idú horami, vrchmi — hladní, otrhaní, bosí. Kto ich stretne, zastaví sa, nevediac, čo si myslieť. Mnohí, keď môžu, vyhnú sa smutnému sprievodu. Kto nevládze a zaostáva, dostane šabľou alebo býkovcom ako nerozumné hoviadko.

— Čo nekráčaš poriadne? — letí s hroznou kliatbou na ustatého Nikleciusa, ktorý ledva údy vlečie za sebou.

— Nevládzem!

— Tak tu zdochni! — praští ho vojak palicou. — Bude nám aspoň ľahšie.

— Ale nebuď taký, — tíši druh rozkateného. — Čo ti povie kapitán, nech to vidí?!

— Nič, — mrdne plecom. — Vieš, čo mu naložil Kollonič? Hlavné je, aby sa z týchto blúznivcov nevrátil ani jeden! No, a to bude, keď sa tu vyvrátia. A myslíš, dajú nám za túto čriedu, čo nám patrí?

Pri rieke Mure zastanú. Potrebujú loďku, na nej by sa plavili do Štajerského Hradca.

— Najmite si hajov, — okríkne ich kapitán Gemanner. — Ináč vás pohádžeme do rieky ako žaby!

Väzni hľadia zúfalo jeden na druhého. Peňazí niet.

— Nebojte sa, bratia! — povie Simonides. — Nájdeme, čo treba! — Niečo dá sám, niečo pozbiera od kamarátov a vyplatí desať zlatých za všetkých. — Katuša, Katuša! — zavzdychne si vrelo. — Boh ti odplať, kde si!

Ináč je jednostaj pri svojich. Duch víťazí nad hmotou a pre lásku diaľky niet. Márne vojaci kľajú, márne nadávajú. Daromne i bijú. On prekladá nohy ako druhí. Márne navráva prešibaný Gemanner, že musia podpísať reverz. Nad jeho dušou nemá moc! Láska mu ju sladí, viera učí i hory prenášať. To je jeho šťastie.

Keď vystúpia z loďky, ide sa na suchu ďalej. Raz-dva… raz-dva… raz-dva. Kto zaostáva, ten si to odnesie.

— Čo nekráčaš, ty vôl? — bijú Michala Miškolcyho, reformátorského kňaza.

— Okovy mám na oboch nohách! — napína sa, ako môže, až sa pod údermi zrúti na cestu.

— Aký je toto národ? — zašomre kapitán, idúci na koni. — Ani najmenšieho z nich nevieme obrátiť?!

— Ty to jakživ nepochopíš, — pomyslí si, vlečúc sa vedľa, Simonides.

Dňa 4. apríla zastanú vo svojej trúchlivej púti na ulici Ľubľany. Ľud sa zhŕkne. Posmešne hľadí na otrhancov, polonahých, bosých. Na ich ranavé nohy, zarastené, vycivené tváre.

— A to sú vraj klerici! — zaznie zo zástupu. — Hahaha!

— Dobre, že sa nám tu neukážu nahí! — počuť zas. — Čo to máte za biskupa, keď sa o vás lepšie nepostará?

Rektor Ján hľadí na všetko, ako by toho ani nebolo. Jednako ho zaujme, keď zbadá i kňazov v pestrom dave. Niektorí sú aj citliví. Podajú im potajme niečo pokrmu. Ale prídu jezuiti a chcú sa s nimi hádať.

— Vy máte inú múdrosť a my inú, — povie im.

O dve hodiny nasleduje cesta ďalej a ďalej. Už len pod vojakmi a koňmi sa ozýva zem. Väzni sú bosí. Len blato ak sa rozčľapne pod ich doráňanými nohami. Kade idú, ostávajú stopy krvi a hnoja. Údy si už ani necítia. Len idú a idú — raz-dva… raz-dva… a ako kto. Najviac ich trápi, keď im ani len rozhovor nedovolia. Vojaci však jedni idú ďaleko vpred, druhí sú vzadu. Nuž vyprávajú si potichu. A keď nie inak, teda očami.

— Všetkému príde koniec, — pohodí Láni kamarátom.

— A všetko na svoju pravdu a spravodlivosť, — prisvedčí Tobiáš.

Vedľa nich sa mĺkvo vlečie rektor Ján. On rád blúdi zrakom po skalnatých vrchoch a kypiacich bystrinách. Pripomínajú mu rodný kraj. Niekedy mu obrazotvornosť predvádza hotové vidiny, miesta i postavy. V duchu na ne hľadí, s nimi konverzuje. Ľahšie mu je takto. Niekedy si zas sám kladie otázky, hľadá odpovede. Uvažuje, uvažuje…

— Čo len trvá v nás? — aj teraz stúpa ako stroj, hoc okovy na ľavej nohe sa mu vžierajú do mäsa. — Hlas a nahota, kliatba a bitka — sú naším údelom. Zviera by to už neunieslo. Pomaly nás je len hŕba kostí, kože, uzly natrhnutých nervov. Jednako vžierame sa ako červiačik do stromu života pre ten lúč nádeje! Čo to má za zmysel? Hanibal šiel svojho času cez Alpy na Rím. Čo tento trúchlivý pochod nás rabov a otrhancov? Prerodí naša obeť svet k lepšiemu? Zúrodní sa kamenistá cesta, pokropená krvou nášho tela? Je každý človek ozaj stvorený na obraz boží, keď tak mnohí nosia obraz diablov v najzrelšom veku? A takých je veľa, veľa! Čo z boja proti presile? — Hneď sa mu však ozve v duši: a mohol by si inak? Veď sa ti celý tvoj svet zrúti na hromadu! Čím ospravedlníš ohromnú prázdnotu, čo ťa obstane? Láskou k žene a k dieťaťu? I túto lásku zušľachťuje viera v Boha, ktorý jej dáva pravý zmysel a tebe káže vydávať svedectvo až po kríž Golgoty. Ťažká to úloha? Iste! Ty ju však musíš vyplniť. Musíš, lebo inak nemôžeš!

Takéto myšlienky mu rozrývajú vnútro. Trápia ho i bavia. Na šťastie vždy sa to skončí otázkou: — Keď Boh s nami, kto proti nám?!

— Počuj, Janko, — vyruší ho Láni z dumania, — hovoriť nám nedovolia. Čo by sme si teda zaspievali.

— A to nám dovolia?

— Skúsme to!

O chvíľku najprv tichučko a ojedinele, potom čoraz silnejšie a širšie znie pieseň Gustáva Adolfa. Vzmáha sa v chorál a letí do vrchov:

odbíja sa mocne od skál a vracia, pršiac v opätovaných zvukoch, na trúchlivý zástup.

spievajú spoločne Slováci, Maďari i Nemci pod tlakom jednej bolesti a v zápale jednej nádeje.

Prekvapení vojaci pozrú jeden na druhého. Niektorí sa i rozbehnú za rabmi, zaraziť hymnu palicou a šabľou. Keď však vidia, že zástup ožíva, údy sa vystierajú, pochod je istejší — vrátia sa k svojmu veliteľovi oznámiť mu to.

— Čo s nimi? — spytujú sa kapitána Gemannera.

— Hovoríte, lepšie stúpajú?

— Lepšie.

— Tak ich nechajte, — pohodí rukou, — nech si stelú svoje pesničky pod nohy! Bude i nám veselšie.

Dve míle pred Terstom dostanú rozkaz sňať si okovy. Nech nevzbudia zbytočnú pozornosť! Sadnú si teda vedľa cesty a skalami na skalách pretĺkajú železá a retiazky až si ich snímu. Nie je to ľahká vec. Mnohým sa vrezali do opuchnutých nôh. Ako viacerí, i Láni a Simonides si musia kúsky visiaceho mäsa vyrezať. Tak sa oslobodia od okov a zahodia ich od seba.

zaspievajú si oslobodení od pút radostnejšie:

V Terste ich čaká nová skúška. Všetkých ich zavrú na predmestí do maštale, páchnucej hnojom a nečistotou. Sotva si oddýchnu, príde k nim kapitán Gemanner so sekretárom a zástavníkom.

— Povyzliekať sa! — zavelí prekvapeným.

Väzni hľadia jeden na druhého, tu zas na kapitána v nedorozumení.

— Vyzliecť sa, svine! Nerozumiete? — zareve na nich znova. — Vizita!

Úbožiaci zhadzujú na to svoje handry. Len bielizeň si nechajú. Odev, i čo okrem toho u nich nájdu, vojaci všetko odnesú.

— A teraz vás dám všetkých ostrihať a oholiť, — oznámi im kapitán svoje rozhodnutie. — Tak radom!

Vtom vojdú vojaci s potrebným náčiním a strihajú i holia väzňov jedného za druhým. Za niekoľko hodín sú všetci obriadení na nepoznanie. Hľadia na seba ako cudzí. Len po hlase sa vyznajú, kto je ktorý.

— Tak nám dajte späť aspoň naše šaty, — nástoja takto pokorení.

— Vojenské dostanete! — odsekne zástavník.

Táto odpoveď ich ešte viac zarazí.

— Vojenské! Aké vojenské? — strkajú holé hlavy dohromady. — Vari nás len nechcú zaradiť medzi vojakov? Pošlime ku kapitánovi poslov! Nech nám povie, čo chce s nami! Kam nás to vedie?

Posli aj idú ku Gemannerovi. Ten ich však nakrátko odbaví.

— Keď teda chcete vedieť, vedzte, — vraví im tvrdo a zvysoka. — Jeho Jasnosť kráľ dal vás Kolloničovi, Kollonič zas mne. Mám vás odviesť na miesto, odkiaľ by ste nikdy viac neprišli do Uhier. Tomu sa môžete vyhnúť, ak vstúpite do vojska. A to do služby Jeho Jasnosti španielskeho kráľa. Hneď vám doručia písmo, z čoho porozumiete všetkému.

Sotva to posli oznámia svojim, vyženú všetkých na dvor. Dve hodiny tam sedia v prachu a na slnci. Príde zástavník so sekretárom a chcú popísať mená, čas a miesto narodenia, rodičov atď.

— Ani slova! — mrkne Láni na priateľov.

— My sme bojovníci za pravdu božiu, a nie za moc tohto sveta, — povie rektor Ján.

Medzitým vojaci už vynášajú celé stohy vojenských šiat. Vidieť, čo mienia s nimi.

Vyjde k nim aj kapitán a natiahne vľúdnu tvár.

— Pozrite, — vraví im, — lepšie vám je stať sa vojakmi, než ísť na galeje. Ináč i tak, všetkého pozbavení a nahí, zahyniete hladom. Ako vojaci dostanete každý po päť grošov na deň. Ak nepristanete, nečakajte odo mňa nič!

— Pán kapitán, — pozrie mu Simonides smelo do očí, — my sme nie súci za vojakov. Jedni pre vek, druhí pre telesné chyby a slabosť. Všetci však pre svoje povolanie. Kráľ i Španieli majú dosť zdravých a silných vojakov. Naše služby nepotrebujú.

— Ba je to ako na posmech i pre vojenský stav, i pre tých mocnárov, — ozve sa Láni, — nás — takýchto bedárov — za vojakov verbovať!

— Sme vašimi väzňami, — doloží Tobiáš. — Robte s nami, čo sa páči!

— Taák? — zgáni kapitán na Masniciusa a zdvihnúc palicu, počne ich mlátiť. — Nate teda! Nate! Nate! — praští na chrbtoch i hlavách. — A vy čo tu stojíte? — skríkne na vojakov. — Bite ich! Bite, kade pochytíte!

Vrhnú sa na nich i tí, bijú ich, kopú, zauškujú. Nešťastníci len čo si hlavy zakryjú rukami.

— Oblečte ho! — ukáže Gemanner na Štefana Fileckého, obstojného chlapa.

Vojenský odev mu navlečú násilím. Tu ten počne zúriť. Pozhadzuje vojakov zo seba. Strhá šaty kus za kusom. Žoldnieri ho schytia, mlátia — darmo! Keď ustanú, pripojí sa ubitý Štefan k svojim druhom.

— No, — zastrája sa kapitán, — prasce! Vojakmi nechcete byť, do horšieho prídete. Prisahám!

Nastupujú na loď, aby pokračovali v púti. Na väzňov však nedopadne jedinký úsmev modrého Jadranu. Vženú ich do tmavej, úzkej, smradľavej miestnosti, čo len malým otvorom zvrchu sa dostáva niečo čerstvého vzduchu. Mdloba, závrat sa ich chytá. Keď niekto letí z nôh, zdravší mu pomôžu pod tú dieru zhora — nadýchať sa povetria. Vypukne morská choroba, nevedia si rady. Ešte aj v tých surových vojakoch sa ozve svedomie. Kožky z jabĺk a citrónov pohadzujú otvorom úbožiakom, aby si uľavili neduh.

— No, to už nevydržím, — vraví Láni svojim, rektorovi Jánovi a Tobiášovi. — Len čo vystúpime, spravím niečo!

— Čo by si len spravil, Jurko, čo? — hľadia naňho bezradne.

— Skúsim utiecť!

— Lapia a zabijú ťa…

— Nech! — mihnú sa mu bielka. — Čo utratím? Takto žiť, lepšia smrť!

A troje priateľských očí nevie, čo na to povedať, len sa nemo zadívajú do prázdna.

V noci sa strhne krutá búrka. Loď letí do výše a zasa bezvládne klesá do hĺbky. Víchor skučí. Divé vlny bijú, v bokoch práska. Z cestujúcich nikto nezaspí. Vojaci vo svojom oddelení sedia, čakajúc, čo bude. Dvaja jezuiti prišli medzi nich. Kľačia pri dverách a modlia sa.

— Len sa modlite za nás, pátri! — ponúkajú ich ešte vojaci — Ináč nás do rána ryby zjedia!

— To je trest! — zdvihne hlavu jeden z mníchov. — Trest boží veru!

— Čože by sme spravili Pánu Bohu?

— Vy nie, — vraví páter, — ale tí, čo sú pod nami.

— Predikanti?

— Tí!

Vtom počuť z hlbín spev, čo ani povyk divej búrky neutlmí. Raz slabšie, raz zasa silnejšie nesie sa chodbami až do miestností pre vojakov.

— Čo to? — spytujú sa cestujúci.

— Predikanti!

Nad ránom búrka stíchne. Ľudia si odpočinú, hoc loďou ešte vždy hádže. Aj väzni zabudnú na svoje trápenie. Na špinavej dlážke opretí jeden o druhého spia kamaráti, Tobiáš, Juraj, Baltazár, i Ján — posediačky. Ich duše sa iste tešia v jase večného svetla, v ňom miznú tmy aj najkrutejších chvíľ.

V Pescare vystúpia na breh. Znovu im dajú okovy a putujú ako stádo, hnaní vojakmi ďalej. Sýtobelasá južná obloha hľadí len a hľadí na smutný pochod ranavých otrhancov. Z ľudských očí srší najviac oheň výsmechu. Kde-tu sa stretnú so súcitom. Slabosť a všelijaký neduh im podtína nohy a oni musia do príkrych Abrúz. Vlečú sa, ako môžu. Kde opierajúc sa jeden o druhého, kde štvornožky. Citrónové a pomarančové sady ich nepotešia, tmavé cyprusy a pínie nepoľutujú. Skôr sú prejavmi ich nekonečného smútku a nešťastia! Strkaní a bití — padajú bezvládne. Trúchlivá silueta padá na biele steny brál, kade sa vlečie pochod odsúdených na smrť. Chudák Korody, už je len tôňa! Kto nemôže ďalej, dostane sa na osla. Dostane sa i Štefan Seley. Ale osol nestúpa dosť rýchlo, preto vojak mláti Seleyho. Praští ho do tváre palicou a zláme mu nos. Úbožiak zakrvaví seba i osla. Grego Illés, starec, zničený bitkou a červenou chorobou, ide tiež na oslovi, podopieraný druhmi z dvoch strán. Letí však na všetky strany, pracujúc už k smrti. Na veľmi príkrom mieste ho vzpäté ruky neudržia. Padne na zem a skoná. Vojaci stiahnu z neho zodrané handry a nahého ho hodia — ako zdochnutého psa — vedľa cesty.

Juraj Láni sa na to díva a zatne zuby! V jeho vzdorovitých očiach ešte vždy je ohňa. Priatelia nemo pozrú na neho. Vedia, čo v ňom búri.

Tak zídu do mestečka Capracotta, kde im zničeným a krvácajúcim snímu niečo z pút.

Na ceste z mesta do Neapola sa už ani vojakom nechce dohliadať. Kompánia ide popredku, kompánia za väzňami. Kráčajú najprv pomedzi záhrady, potom pomedzi vinice.

Južné slnko už dobre pripeká. Stromy vedľa cesty sú dobrodením. Podivný zástup mučených vzdelancov sa vinie nadol k moru.

— Počuj, TobiáŠ, —- mrkne Simonides na druha, — Jurko je už tam.

— Ozaj? — obzrie sa. — Mohli by sme aj my.

— Mohli! — prisvedčí mu viac očami. — Keď prídeme na vhodné miesto.

Srdce im silnejšie zabúcha. Ohliadajú sa vpred i vzad. Vojaci sú ďaleko. K tome ešte na ceste oblak prachu. Láni zmizol, čo keď sa stratia i oni? Nepodarí sa? Dobre! A čo ak podarí? Veď toto sa už vôbec nedá vydržať! A svet je predsa len pekný. Aj žiť sa chce. Chce, chce, chce!!! Ako by sa nechcelo?!

Neváhajú dlho. Na zákrute zbadajú niektorí z väzňov, ako sa dve postavy spomedzi nich vrhnú do viníc.

— Kam idete? — volá ktosi za nimi.

— Na stranu, — odsekne Tobiáš.

Večer je však potom súdny deň. Vojaci zbadajú, že traja z väzňov sú preč.

— Kde sú? — vyšetrujú zlostne.

— Vy musíte vedieť, kde sa stratili! — zúri Gemanner ako besný.

— Nevieme!

— Neviete? — zareve a zasa sa začne tortúra. Hlava, nehlava — všetkých tlčú, ako vedia. — Ešte neviete?

— Nie!

— No, ja si poradím aj bez vás, oplani! — zaprisahá sa kapitán a už aj ide niekoľko vojakov späť do Capracotty.

Pobehajú mesto, prekutajú okolie. Vrátia sa bez väzňov. Čo robiť? Kapitán vyzve vrchnosť, aby ubehlíkov vystriehli. Sto dukátov odmeny dostane ten, kto ich dochytí. Tak! A smutný sprievod sa pohne ďalej…