ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V druhej polovici apríla 1681, jedného daždivého dňa, pohne sa z Brezna mestský koč s poslancami na šopronský snem. Vyvolení zástupcovia mesta v priestrannom krytom voze sa pohodlne zmestia vedľa seba. Cesta je dlhá, k tomu daždivým počasím premoknutá, majú sa teda kedy vyrozprávať. Preberú domáce problémy, aj krajinské, tak ako sa patrí na poslancov!

— Ej, lepšie by bolo doma sedieť, — omaká sa Padlicius, dobitý heganím. — Keď už človek ťahá do sedemdesiatky, pocíti každú skalku.

— Hja, ujec, — zasmeje sa Jakub, — pre slávu sa vždy musí aj niečo vytrpieť.

— Len sa nedať! — mrkne významne Chmelius na Tomáša. — A v ničom sa nedať! — povie so zvláštnym prízvukom.

— Daniel, Daniel, — pochopí hneď jemnú narážku Padlicius, — myslíš na to, keď som sa stal konvertitom! Ale či vieš, prečo naši magistrátni majú byť prudentes et circumspecti?

— Niečo viem, niečo nám povieš…

— Nuž aj poviem, — narovná sa bývalý richtár. — Pozrite, — vykladá im jednoducho — moc je raz v rukách katolíckych, raz zasa v protestantských. K jednému Bohu sa modlíme. Pre mesto je však dobré mať svojich zástancov raz v tých, raz zasa v oných rukách. Ako príde!

— Taktika je dobrá vec, — uzná Daniel.

— A my, — zadŕha sa mu trochu hlas, — keď sme aj katolíci, nie sme proti mestu. Ba ani proti vám. Leda taký Vŕbovský. Ale ja? S vami idem žiadať naše mestské slobody. Odstrániť nové ťažké dane, aj cudzincov z komorských a vojenských úradov, nemeckých žoldnierov z krajiny. Som katolík, ale s vami som za náboženskú slobodu, za ústavu krajiny!

— Aj za to, aby nám vrátili odobraté chrámy a pripustili našich vyhnancov k nám?

— No, s tými kostolmi neviem, ako bude, keď sme ich už prerobili a nanovo vysvätili?! — zamýšľa sa Tomáš. — Ledva by mesto vystavilo ešte jeden pre vás alebo pre nás, Milochovský a Simonides, tí zavadzajú azda pátrom piaristom, ale nám veru nie. Ani Taxnerovi, ani Póschovi, ani starému Ďurovi u Gratzov, ani Maretínskemu. Čo sa stalo, stalo sa a svet je veľký. Všetci sa pomestíme v ňom, katolíci i evanjelici. Len, Pane Bože, chráň nás od Turka a od kurucov!

— Od labancov nie, ujec? — uškrnie sa Jakub.

— Horkýže nie! — pohodí Padlicius rukou. — Veď mi minule všetku slamu vynosili. Aj do komína sa mi dostali a pôlt slaniny je tam. Na slúžke Dore šaty dotrhali…

— No, vidíš, — povie Chmelius, — nám, Brezňanom je jedno, či nás kto derie sprava a či zľava.

— Aj či nám spievajú na pohrebe circumdederunt a či tú: Ó, smrti bolestná! — poznamená Jakub.

— Naposledy jedno, — prikývne Tomáš hlavou.

— Hio, — potrhne kočiš kone, vezúc bolesti celého mesta. — Čože nepoznáte cestu do Komárna? Hio!

Prešporku musia vyhnúť pre peštiš. Pred ním aj kráľovský miestodržiteľ Gašpar Ampringen ufrkol radšej do Viedne. Idú dva dni a dve noci, len čo si trochu oddýchnu a nakŕmia kone v prícestných hostincoch. Takéto povozy sa zo všetkých strán uberajú po cestách-necestách k Neziderskému jazeru a za ním k starobylému, Keltami a Rimanmi Scarabanciou menovanému mestu — Šopronu. Tak sa sem zváža nesmierna bolesť nešťastnej krajiny a nábožensky rozbitého, trpiaceho ľudu.

Na tretí deň pred obedom zahrkoce po ulici šopronského predmestia i brezniansky povoz. Všade plno kočov a nevídaného stisku. Do vnútorného mesta, obohnaného vodnou priekopou a opevneného poriadnymi baštami, sa nemôžu dostať. Ostanú teda na predmestí a ubytujú sa v hostinci k Čiernemu koňovi. V prvý deň ani z domu nevyjdú. Len čo sa obriadia, niečo si zajedia a ľahnú si spať. Po toľkej ťažkej ceste zíde sa to telu i duchu.

Na druhý deň idú už včas ráno do vnútorného mesta, kde má byť snem. Všade je už neúrekom ľudstva. Ako poslanci však majú cestu voľnú. Prejdú popod mohutnú kamennú bránu na rínok, kde im udrie do očí starobylý benediktínsky kostol a pekný mestský dom. V jeho zasadacej sieni sa majú zísť na zasadanie poslanci slobodných miest a žúp. Pre panskú snemovňu je pripravený Zelený dom. Pred mestským domom je najčulejšie. Tu sa poznávajú účastníci. Tu si vykladajú svoje bolesti a žiadosti, prečo sem prišli.

— A vy ste odkiaľ? — spytujú sa Chmeliusa.

— Sme zástupcovia mesta Brezna.

— Hja, Brezno! — poznamená poslanec Banskej Štiavnice. — Tam sú krásne hory a báječné poľovačky.

— A najlepšia bryndza, — doloží Kremničan.

— Eh, čo, priatelia, všade je niečo dobrého, — zamieša sa naraz do reči veľmož ušľachtilého zovňajška, Ondrej Zay. — Vcelku je to u nás všade zle. Ide o to, nejak to napraviť. Ste evanjelici — nože potom držme spolu ako reťaz! Za ústavu i za naše náboženské práva!

— Za vrátenie kostolov a vrátenie našich vyhnancov! — pritiahne sa i staručký šedivý Gressner, jeden zo zástupcov mesta Prešporka. — Ja som, páni, videl, ako ich vliekli, na vozoch pod šibenice. Masniciusa, Simonidesa, Lániho, asi dvanástich! A vy ste, prosím z Brezna? — obráti sa dôverne ku Gronellovi.

— Z Brezna, — odpovie Jakub.

— Poznáte Simonidesa?

— Ako by nie?

— A čo sa s ním stalo?

— Z Neapola sa šťastne vyslobodil a je vyhnancom aj s naším pánom velebným, Milochovským, vo Vratislavi.

— Pozdravte ich, keď im napíšete, — zapne sa im trasúcimi sa rukami do ramien. — Že som rád, keď som sa dožil aspoň tejto zvesti. A pripíšte im: moje slová sa vyplnia, — zdvihne oči k nebu, — vy-pl-nia!

— Len neustúpiť, — zdôrazňuje magnát Zay. — Tak najlepšie pomôžeme aj vyhnancom.

— Tak je! Tak je! — podávajú mu radom ruky na znak vernosti.

Aj Padlicius mu podá. On je síce katolík, ale z Brezna. A Brezňania si to žiadajú. Vlastne ani iní katolíci nie sú proti tomu. Každý má taký život, ako od niekoľkých rokov — vyše hlavy.

Povolaní údovia nastávajúceho snemu sa pomaly zhromažďujú. Len kde-tu zastane koč a z neho vystúpi nejaký zástupca. Zvedavcov je však plné mesto.

— Ozaj, príde kráľ? — vypytujú sa na každom kroku.

— Predbežne nie, - čerstvo vysvetľuje starý Gressner. — Má tu predsa svojho zástupcu!

— A Thököly?

— Ten čaká výsledok, — vraví Zay. — To je podmienka ďalšieho.

— Čo by sa ten teraz sem ustával, kým mu nemá kto dať salvus conductus? — poznamená Gronell. — Ešte palatína nemáme.

— Keď ho aj budeme mať, aj tak ľahko nepríde — ozve sa banskobystrický poslanec. — Teraz je prímerie. Dobre je tomu niekde v Munkáči dvoriť krásnej vdovici, Ilone Zrínyičke.

— Ten má šťastie na pekné vdovy, — poznamená ktosi. — Veď sa zasnúbil s Telekyho dcérou. Vdovou po Mikulášovi Apaffym.

— Keď však videl pred troma rokmi pani Ilonu, hneď vrátil prsteň Telekyčke.

— A Zrínyička je o štrnásť rokov staršia ako on, — počuť okolo.

— Ej, pekná je to žena! A bohatá!

— To, to, — letí úsmev z úst na ústa, — bohatá veru! A Imro má zmysel pre ženskú krásu, ale nie menší pre majetky a dukáty!

— To máme všetci, — pohodí Zay, vycítiac ostrie narážky. — On však na svoje peniaze dal aspoň vyryť, čo sa nás všetkých týka.

— Čo?

— No, pro justícia, et libertate!

— To je pavda, — prisvedčia i katolíci.

V označený čas vojdú údovia snemu do starobylej, peknej zasadacej siene. Len teraz vidia, ako ich je málo.

— Kdeže sú poslanci, čo mali prísť? — obzerá sa múdry Jakub a ráta hlavy. — Však je tu len časť!

— Nechce sa ľuďom, — mrkne otec Daniel. — I naši už majú po krky všetkého a sú radi, ak môžu ostať doma.

— Nie div, — nakloní sa Padlicius, ktorý si ináč zakladá na tom byť údom takého významného telesa, — veru tú cestu niet čo závidieť! Ale víno je tu dobré!

Práca sa začne rýchlym tempom. Snem sa utvorí a ide to. Pri všeobecnom súhlase vyvolia za palatína najprv grófa Pavla Eszterházyho. Nech je už koniec nenávideným kráľovským miestodržiteľom. Veď pán Ampringen aj tak nevydržal. Ani krajine nerozumel, a keď ho nevyhnali kuruci, vyhnal ho peštiš. Nasledujú žaloby protestantovi katolíkov, o nich sa môže každý člen vyrečniť do sýtosti. Niet tomu, pravda, konca. Všetci rečníci hovoria o žiadostiach, ktorými sú poverení župami či mestami. Žiadajú, aby sa vrátili ústavné slobody. Občiansku a stavovskú, i náboženskú. Deň za dňom sa míňa. Aj keď je účastníkov málo, rečníkov je vždy dosť. Priebeh je rušný. Súlad naštrbia len vzájomné žaloby o náboženských krivdách. Protestanti vykladajú svoje, katolíci svoje. Krívd je totiž toľko, že vystačia pre obidve stránky dokonale. Aj Chmelius si zareční, ako dobrý latinák, o krivdách mesta Brezna. Za vrátenie odobratého kostola evanjelikom a za slobodný návrat vyhnancov Jána Milochovského a Jána Simonidesa…

Gronell nereční, on len podáva všetko otcovi Danielovi a pracuje v komisiách. Tomáš Padlicius si hrdo sedí a prikyvuje, prikyvuje…

— Azda len bude niečo lepšie! — vraví Jakub druhom v hostinci — u Čierneho koňa.

— Dúfajme, — prisvedčí otec. — Stavia sa tu nový kameň na schodoch k lepšej dobe. I k návratu našich z Nemecka.

— Stavia, stavia, — prisvedčí Padlicius.

Večer potom píšu všetci traja listy. Padlicius svojej Bete, o dvadsať rokov mladšej, aby dala pozor na domácnosť i na hospodárstvo, kým si on tu vykoná významnú povinnosť. Jakub píše domov pani matke i svojej Zuzanke. Nech im je nie smutno, kým sa oni vrátia! Otec Chmelius zas píše kmotrovcom do Vratislavi o všetkom, čo sa tu deje. Aj o pánovi Gressnerovi, ktorý tu bojuje a spomína si na nich.

— Len trpezlivosť, — značí okrem iného husím brkom na papier. — Bojujeme za vás verne, a to nielen v Brezne. Aj na najvyššom mieste. Na diéte! A nielen my, Brezňania. Mnohí, veľmi mnohí! I staručký pán Gressner, niekdajší váš domáci. Pekne vás pozdravuje. Dá Pán Boh, vidíme sa skoro…

— Chudáci, — vraví kamarátom, keď pečatia listy, — ako tí len to svoje vyslobodenie musia vyčakávať. Páni kmotrovia, pani kmotra a najmä deti, — utrie si oči, zvlhnuté od rozcítenia. — A ešte i literárne tvoriť! Sú to otvorené hlavy — majetok pre cirkev i národ a nemajú mať ani len domova?!

— Smutné, — zdvihne Jakub so súcitom hlavu. — Najlepší synovia národa si vždy najviac vytrpia. Tak je to i v histórii. Voľačo sme však zabudli, otec…

— Čo, synak, čo?

— Odpísať pani kmotre do Prešova, - zvýši hlas. — Katuši!

— Á, máš pravdu, — dotkne sa prstami čela. — No, to už, Jakubko, ostane na teba. Ty sa i tak do takých vecí najlepšie rozumieš. Napíš jej, chuderke, že si na ňu spomíname. Do ochrany božej ju i Samuelka porúčame. A nech nezúfa! Bojujeme tu nielen za tých v cudzine, ale i za ňu. Nech sa čím skôr stretneme v breznianskom chráme pred Hospodinom. Aj u nás s deťmi okolo nášho stola. Napíš jej, môj. Nech sa poteší!

Svitne pekný máj a snem len zasadá a zasadá. Poslanci i mesto čakajú na kráľa. Konajú sa prípravy — prijať ho čo najslávnostnejšie. Hovorí sa, že sa strojí do Šoprona i so svojou, už treťou manželkou, Eleonórou z Pfalzu-Neuburgu, ktorú tu chce slávnostne korunovať. Pravdaže, celé mesto i snem sú vo veľkom napätí. Prídu, či neprídu? — keď sa to tak ľahko môže všetko zvrtnúť.

V deň pred 22. májom obsadia mesto vojaci. Na druhý deň pred obedom trúbia heroldi po celom meste a zvestujú: — Ide kráľ! Ulice sú plné ľudstva. Vojsko a mestskí drábi ich upravujú do pekného špaliera. Nech vysokí hostia majú kade prejsť a ľud zasa vidí Jeho Veličenstvo Leopolda I. a kráľovnú Eleonóru.

Vtom sa na početných starobylých chrámoch rozhučia zvony.

— Nech žije kráľ Leopold! Nech žije kráľovná Eleonóra! — nesú sa špaliermi výkriky a sypú sa kvety na cestu, kade sa pod ochranou troch vojenských plukov vezie po preplnených uliciach kráľovský pár na šestorke. — Nech žije kráľ! — pozdravuje ho zhromaždený národ, nie z lásky, ani z vďaky — len z úfnosti, že azda nastane nový život! Ústava sa vráti a prestanú hrozné prehmaty úradov i vojska. Krivdy sa zahoja a pre náboženstvo rozbité, Kolloničom ožobráčené, generálmi v krvi potlečené, jarmené občianstvo sa nájde v jednote. — Nech žije kráľ!! — volajú s ostatnými aj Padlicius a Jakub Gronell. — Nech žije!

Iba staručký Gressner a Chmelius stoja nemo, aj keď kráľ a pani Eleonóra zasadnú v krajinskom sneme.

— A čo ty, otec, — hrkne ho zať lakťom, — si akýsi mĺkvy. Nevoláš?

— Keď vykoná, čo má, — odpovie chladno Daniel. — Never, bratku, Nemčiskovi!

Na galérii sedia vznešené dámy. Obzerajú si kráľa chatrného zovňajska, bledej tváre s čiernymi fúzkami, s ovisnutou spodnou gambou a ospanlivosťou v očiach. Pani Eleonóra je rozhodne zaujímavejšia. Hrdo si sedí vedľa muža v drahocenných šatách s kniežacou korunkou na hlave.

— Svieža je a mladá, — šepcú si dámy, — koľko môže mať rokov?

— Dosť, — znie odpoveď.

— Dosť, dosť, ale koľko?

— No, asi dvadsaťšesť.

— A on?

— Vyše štyridsať.

— Slušný pár, — poznamená ktosi pichľavo. — Ona je ta. A Jeho cisársko-kráľovské Veličenstvo krásy nepotrebuje!

Vyholený palatín v nakučeravenej parochni pozdraví Veličenstvo a jeho manželku pri povinných ováciách snemu. Kráľ povie, čo má. Prisľúbi, že vráti ústavu i všetky slobody. Nastane jasot, pochopiteľný len tomu, kto vie, čo Uhri vytrpeli od niekoľkých rokov. Nato protestantské stavy predložia kráľovi svoje krivdy písomne. A katolíci svoje. Potom to už ide ako na sneme. Rozprúdi sa diskusia. Nástojí — vrátiť krajine ústavu, zabezpečiť náboženskú slobodu, odovzdať zhabané kostoly, školy a majetky a práva — povoliť vyhnancom vrátiť sa slobodne do vlasti i k svojmu predchádzajúcemu povolaniu. Poslanci rečnia, hádajú sa, doplňujú. Pracuje sa i na konečnej štylizácii paragrafov, ktoré majú byť základom pokoja a spolužitia národa s korunou.

Tu to už nejde tak ľahko a súladne. Breznianskym poslancom, najmä starému Padliciusovi, je pridlho vysedávať. Doma by sa už mali sená sušiť. K tomu z domu prídu nedobré správy. Dňa 20. júla bol tam zasa búrlivý deň. S kurucmi je prímerie, zato pod vodcovstvom Bartóka dovalili sa vraj od Tisovca a udreli na mesto. Drancovali z domu do domu. Vtrhli aj do chrámu. Mníchov nabili, kostolné náčinie, kalichy, monštranciu a prikrývadlá zobrali. Z mestského domu zas ukradli vzácne listiny. Všetko to sa muselo vymeniť za 86 zlatých a za anglické súkno v cene 25 zl.

— No, to tam muselo byť! — zaochká Tomáš.

— Dobre, že životy nepadli v obeť, — potešuje sa Gronell.

— Mali by sme byť doma, — zamýšľa sa Chmelius. — Čo však robiť, keď nás sem poslali? Musíme vydržať.

A snem sa preťahuje v samých hádkach a škriepkach. Reč je o tom, že protestanti dostanú späť len tie chrámy ktoré mali v rukách roku 1670. Tým by sa z 880 kostolov zachránilo len niečo vyše päťdesiat. Na nové stavby by sa vyznačili miesta. V každej župe dve… Leopold Kollonič podá hneď aj proti tomu protest v hornej snemovni.

— To je pekná spravodlivosť! — okríkne ho Andrej Zay. — Najprv nám chrámy zoberiete. Keby ste ich mali vydať, hľadáte formulky, ako nám ukázať straku na kole.

— Apelujte, pán gróf, — pohodí mu arcibiskup ironicky. — Nás je tu väčšina.

— Nás je tu zas práve dosť, — odvrkne mu veľmož. — Ak odídeme, spravíme vám dieru, v ktorej sa prepadnete.

— Probujte!

Koniec snemu je naozaj taký. Protestantské stavy a poslanci sa zoberú a vzdialia, keď podali kráľovi až deväť protestných listín. V týchto vyratujú svoje krivdy a podvracajú tvrdenie katolíckych stavov. Nástoja na práve a spravodlivosti.

V peknom benediktínskom chráme slávnostne korunujú pfalz-koneuburskú Eleonóru za kráľovnú Uhorska. Na tejto slávnosti sa však už protestanti nezúčastnia. Rozídu sa s trpkosťou v dušiach po svojich župách a municípiách.

Aj Brezňania sa šťastne vrátia do svojho mestečka. Veru poriadne oddýchnutí.

— Veď sa tam len jedlo, pilo. No a rečnilo! — vysvetľuje starý Tomáš svojej Bete doma. — Nuž ako s takými pánmi na sneme!

— A čože ste nám už len vykonali? - zvedaví sú páni senátori a s nimi aj ostatní. — Pátri sa nám už nebudú miešať do magistrátu?

— Nesmú, — vysvetľuje zhromaždeným notár Gronell.

— A to odieranie dve na tri vojskom a čím — prestane?

— Áno!

— A chrám, faru a školy nám vrátia?

— Mali by nám, — zamieša sa Chmelius. — Roku 1670 bol v našich rukách.

— Ak nám ho nedajú podobrotky, vezmeme si ho sami, - ozve sa hneď prudkokrvný Matej Faško. — A naši z Vratislavi sa môžu vrátiť?

— Môžu, — prisviedča otec i zať. — Len aby to kráľ podpísal. Nech je akokoľvek, neboli sme tam toľký čas darmo. Azda bude inak!

U Chmeliusov je radosti. Píšu sa listy do Prešova, i do Vratislavi, ako by už bolo všetko v poriadku. Ženy si robia plány, ako privítať kmotrovcov — pani Apolóniu a Katarínu aj s deťmi. Budeže to, keď piaristi musia oddať chrám i školy starým majiteľom! Najmä však, keď sa naši vrátia a sadnú si do svojho! Budeže to!

— Pátri už chodia ako zarezaní, — vraví švárna Zinka Gronellová.

— Raz oni, raz my, — sedí mať pod kúdeľou a šúľa vretienko. — Raz oni, raz my! Deti, tak je to na svete. Ale toho Hanaciusa od určitého času ani nevidieť. To je pravda.

Páter Franciscus sedí ozaj najviac doma, čo sa toto deje. Vie o všetkom, ako by mu to len vietor nosil do ucha. Brezňanom vidí do žalúdka - ako tu dnes rastie vlna nádeje, že sa všetko vráti. V prednejších domácnostiach sa usilovne čítajú spisy Milochovského a Simonidesa, vydané v Drážďanoch a vo Wittenbergu. Všetko to je superiorovi dobre známe. Neraz si prejde rukou v zamyslení po chmúrnom čele. Naoko sa do ničoho nestará. Zato veliteľ miestnej nemeckej posádky, pán Straub, sa naznepokojuje mešťanov. Najmä — ak sa odvážia zísť na súkromné služby Božie. Hneď sú tam jeho vojaci a bez milosti rozháňajú zhromaždených.

Tak sa minú Vianoce.

Prichodí čas reštaurácie a vlna povedomia stúpa. Čoby aj nestúpala? Načože bol šopronský snem?

— Ochrnial, — zavolá Faško za richtárom posmešne, — už pôjdeš! A my si veru už vyvolíme svojho!

— Pre mňa? — obráti sa chatrný človiečik pokojne. — Maco, vieš — byť breznianskym richtárom nie je nijaká lakota.

— Ale 200 zlatých nám ostávaš dlžen!

— Keď budem môcť, zaplatím.

Koncom roka sa zídu mešťania, aby volili nový magistrát. Chmeliusov dom je plný, plnučký. Pani Zuzanna, okrúhlučká, červenkavá ako jej muž, ich vďačne privíta, aj keď jej nanosia nečinu. Veď predsa veľmi dobre vie, že je to najvážnejšia mestská udalosť!

— Napredok, napredok, nech sa páči! — ponúka tých, čo zablúdia až do kuchyne. — Vitajte, ujec Futas, aj vy, Oleríni. A pozrime, aj báťa Rostarius zanechali posteľ! To je povedomie povinnosti — to je! A Uľa akože sa má? Počúvam, že akosi chrchle!

— Ej, — mávne starý rukou, — akási je od istého času skapatá! Ako by aj nie od toľkých tancovačiek? A vždy ju čert bral za tými vojakmi, či boli takí, či onakí.

— Veď to robila za mesto, ujec!

— Horký ho za mesto, — kašle i on. — Ona má už takú krv. Teraz si to odskáče doma.

Pomaly sú plné izby, aj kuchyňa. Tu sa oblakuje Ondrej Fintok.

— Vy, vy, — okríkne ho pani Zuzanna, — museli ste to vykovať?

— Ja veru musel, — uškrnie sa ešte vždy rezký chlap. — Veď by ma boli Brezňania pripravili o hlavu.

— Ale, — pichne ho táto, — najprv vás pripavila Uľa! A ten ortieľ? To bolo len na špás.

— Hej, u nás je všetko najprv na špás, - poškrabe sa Fintok za uchom. — A potom človeka obriadia na Viselniciach — ani — Bože, odpusť — brava! Ale, pani Zuzanna, — fľochne do zadnej izby, kde sú ženské pod kúdeľami, — máte len švárne tie dievky! Neúrekom…

— Starosť je s tým, starosť, — zamračí sa Chmeliusová.

— Aká starosť? — zabúda pomaly, načo prišiel. — Na fašiangy vydáte za Fabriciusa Helenu. I Kata už má svojho. Ostanú vám len Judka a Miško. Také deti mať! — zdvihne hlavu. — A vy ste ešte svieža, ani dobrá jabloň…

— Eh, choďte, vy pochlebník, — zaženie sa naňho metlou. — Veď máte richtára voliť! Ani nezbadáte a je po voľbe.

Ondrej sa vtisne medzi ostatných. Voľba je už v prúde. V prednej sedia i postávajú najvážnejší mešťania. Ostatní kde ktorý môžu. Predsedá, ako obyčajne, Daniel Chmelius. Značí Gronell. Z katolíkov sú prítomní len Taxner a Maretínsky, Jakubov syn, vystretý ako struna. Vedľa Chmeliusa sedí zdravý, vysoký šesťdesiatnik, Gottfried Stax.

— Páni mešťania, — hovorí vážne predseda, — poslali nám i mandát voliť ako prv. Ale ja myslím…

— Aké mandáty? - strhne sa krik po všetkých kútoch. — My máme právo! Tu je zákon! Nikto nám nemá čo rozkazovať!

— Aj ja si to myslím, — prisvedčí Chmelius. — A tak navrhujem, aby sme si teraz zvolili už nášho za richtára, vzácneho človeka, — pozrie bokom za kandidátom, — pána Gottfrieda Staxa.

— Nech žije! Nech žije! — hučí po izbách, i v kuchyni, i na dvore, až okná rinčia. — Nemá detí, nech sa stará o nás všetkých! Nech žijeé!

Stax, keď vidí toľkú jednomyseľnosť, vstane, pohladí si briadku, a poďakujúc za dôveru, teraz už on upravuje ďalšie. Všetko ide ako po masle. Z katolíkov, i keď neprišli, ponechajú v senátorstve viacerých. Nech je tu pokoj a spravodlivosť!

Na druhý deň zasvitne jasnučko, až sneh oči slepí. Celé mesto je v bielom a v nálade ako na Nový rok. Senátori, vyvolení úradskí a mnohí mešťania po druhom zvonení kráčajú vážne do chrámu. Nech tu duchovná osoba podľa doterajšej obyčaje vyhlási zvoleného richtárom mesta, prijme jeho prísahu a v svätej omši vyprosí pre neho božie požehnanie! Vstúpia do kostola, dnes je výnimočne plný. Chmelius vojde do sakristie, kde sú len dvaja, páter rektor Valerián a páter Venceslaus, obaja prišli len nedávno. Oznámi im žiadosť mesta. Vďačne ju vezmú na vedomie.

Služby Božie sa začnú a páter Venceslaus vyjde na kazateľňu. Zhromaždení ho počúvajú. Iba za organom sedia dvaja ľudia, čo majú celkom iné starosti. Padlicius a Vŕbovský.

— Páter Venceslaus asi nevie, čo sa stalo, — šepce zarytý Vŕbovský, tiež organista, svojmu druhovi. — Mali by sme mu to povedať.

— Ale nechaj! — vraví Tomáš. — Nech majú raz i oni radosť! Podľa zákona im to aj patrí.

— Kráľ Leopold vraj ešte nepodpísal zákon.

— No, sprav si, ako chceš, — pokrčí starý plecami. — Aj tak musíme ísť dolu!

— Tak to pošepni pátrovi Valeriánovi, — nástojí Vŕbovský. — Stax je protestant! Len toľko.

— Nedám sa na to, — pokrúti šedivou hlavou. — Keď chceš, pošli si mendíka.

Vŕbovský napíše mendíkovi kartičku a pošle ho s ňou. Páter Valerián ju prečíta a kostolníka pošle, aby ju podal kazateľovi. Ten oduševnene káže o veľkej milosti božej v novom roku. Superior i ostatní pátri sú už tu. Pslucháčstvo je pozorné — všetko v poriadku. Zrazu však, keď by bolo ešte toľko čo povedať, Venceslaus skončí, ako by odťal. Ruky sa mu zachvejú, črty na tvári sa nervózne myknú. Čaká sa, že oznámi, čo treba.

— Oznamujem nábožnému zhromaždeniu, — zachvie sa mu hlas — pri veľkej napnutosti v chráme — a to v mene Jeho Velebnosti pána superiora, pátra Francisca Hanaciusa, ako i celej svätej rímskokatolíckej cirkvi, že včerajšiu voľbu richtára neuznávam za zákonitú. Vyvoleného zvyčajne úradne nesprisahám, kým nepríde na našu písomnú otázku odpoveď od palatína a Jeho Milosti arcibiskupa ostrihomského. Dovtedy ostane voľba in suspenso!

— Hrozné! To je potom úcta k zákonom! — zašumí zhromaždením. Ľudia vstávajú z lavíc a nebyť rozvážneho Chmeliusa, stane sa tu niečo. Ten utíši zmätok, služby Božie sa však prerušia.

— Ale, páni mešťania, — ozve sa hlasno neohrozený orátor, Matej Faško, — či my už v Brezne nikdy nebudeme mať to, čo nám patrí? Však ja to poviem tým pánom! — zoberie sa červený ako fakľa rovno do sakristie.

Tu sú už všetci pátri pospolu, čakajúc, čo bude. Keď Faško vojde s niekoľkými mešťanmi, oveje ho chlad zarazených pohľadov.

— Čo si prajete? — obráti sa k prichádzajúcim Hanacius — bledý ako stena.

— Pán superior, — seká slová rozrušený orátor, — prišli sme vám oznámiť, že voľba mestského magistrátu sa konala v zmysle zákona! Práve preto nás Vaše dnešné pokračovanie hlboko uráža a proti tomu tu protestujeme.

— Veľmi ľutujem, — ovládne sa Hanacius. — Ja však proti vašej voľbe znovu prostestujem. V ničom vám neustúpim. Keď vás už k niečomu mám pripustiť, tak vám povolím ísť na oferu.

V kostole je nová búrka. Už-už to vybuchne a bude zle.

— Ľudia boží, sme v chráme! — prenikne hluk silný Chmeliusov hlas. — Dům můj dům modlitby jest!

To je úspešné. Richtár, senátori a za nimi aj ostatní so zaťatosťou v očiach kráčajú okolo oltára. Cinkajú denáre, cinkne i viac. Daniel Chmelius hodí tvrdý toliar!

— Nech majú! — nakloní sa k zaťovi. — Nás už nemajú viacej. Dnes sa tu čosi zlomilo.

— Ich moc, — pochopí hneď Jakub.

— Keď teda nie v chráme, ideme k nám, — ohlási Chmelius na dvore. — Nič sa nestalo! Pán Boh je všade!

Kostol ostane prázdny. Smutne sa to ozýva pod svätou omšou. Richtár, senátori, úradníci, sprevádzaní veľkým zástupom rozhorčeného i jasajúceho ľudu, kráčajú vážne spod Dúbravky do Chmeliusov. Tu si vypočujú prísahu richtára, ktorý riadne nastúpi na svoj úrad.