ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Viedenská cesta pátra Mikuláša je korunovaná úspechom. Tento húževnatý a za svoju cirkev zanietený človek vari by ani neodišiel s prázdnou rukou z cisárskeho mesta. S odporúčaním Szelepcséniho dostane sa k prefektovi cisárskej komory, grófovi Ludvikovi Zinzendorfovi. Vysoký hodnostár na základe donacionálneho diplomu, ktorý vydal kráľ Žigmund roku 1405, vymôže u kráľa nariadenie, čím sa kráľovskou komorou zhabaná dežma mesta Brezna — po religione catolica et animarum cura — na náboženskú a duchovnú opateru katolícku — oddáva do úžitku pátrom piaristom.

Ťažko si predstaviť tú radosť, s akou sa Housenka po svojej púti, a to najviac per pedes apostolorum, poberá do Brezna. V Trnave sa dozvie, že rektor Simonides je so svojimi druhmi v Leopoldove pod mocou prísneho jezuitu Keliu. Odľahne mu, keď sa dozvie, že je živý. Inak by v Brezne ťažko obstál. Prstom by ukazovali naňho, že on dohnal ich rektora na šibenicu! Spokojnejšie pozrie na chmúrne leopoldovské múry. Idúcky myslí, Kelio je mních suchého rozumu, a nie piarista. Ten nájde spôsob vybiť takým ľuďom všelijaké kacírstva z hlavy! Ináč uvažuje o svojich veciach, ako sa to už teraz všetko inak zariadi v Brezne, keď pátri nemusia žobrať po okolí.

V Prievidzi sá k nemu pripojí páter Franciscus Hanacius. Asi jeho vrstovník — chybuje mu niečo do štyridsať. Ešte chudší ako on. Reverenda len tak na ňom visí. Ale človek — samý pohyb a nerv. Pochodil už veľkú časť sveta. Nedávno sa vrátil z Varšavy, kde bol v záujme svojej rehole na poľskom sneme. Až pred poľským kráľom. Pracoval vo Spiši. Teraz sa hegá so svojím druhom hore Hronom do Predajnej, kde má prevziať faru.

— Vieš, Franciscus, — vraví mu Mikuláš cestou, — pomaly sa stane skutočnosťou, čo sme si povedali u nášho provinciála. Túto časť Pohronia obsadíme našimi ľuďmi. V Ľupči je Šumický, v Dubovej Bajmóczy. Lopejská fara patrí Šimonovi. Ty budeš v Predajnej, ale len do času.

— Ako to myslíš?

— Nuž tak, — zabodne oči do druhových, iskriacich ostro pod vysokým čelom, — ja už v Brezne nemôžem dlhšie ostať!

— Prečo? — diví sa Hanacius. — Dežmu už máš.

— Áno, — stisne pery. — Ale Brezňania ma nenávidia. Vidia vo mne človeka, čo im s pomocou Collaltových žoldnierov vzal kostol, vyhnal rektora Simonidesa. A ešte horšie si myslia o mne…

— Rozumiem! — zamýšľa sa páter Franciscus. — A kto tam sadne po tebe?

— Ty, — lapí ho dôverne za ruku. — Ty si človek učený, sveta skúsený. Páter Šimon je tvrdší ako ja. Má však dobrú povahu a je tým protestantom sympatickejší. Nakoniec aj on prejde do Lopeja a bude ti pomáhať. Ja prejdem do Predajnej a breznianskym farárom budeš ty! Nič odiózneho neľpí na tebe. Zaimponuješ im svojím rozhľadom a Brezno sa stane tým, čím ho chceme mať.

— Ty si skutočný páter, — stisne mu Hanacius ruku. — Nepracuješ pre seba! Derieš sa pre rehoľu a pre svätú cirkev.

— Deriem, ako i ty! A to nám robí radosť!

— Robí, — prisvedčí mu skromne. — Povedomie, že pracujeme pre veľkú vec, nám umožňuje preniesť najťažšie obete. Povedz, prosím ťa, ako to bolo s tými zbojníkmi na ceste do Ostrihomu.

— Ako bolo? — usmeje sa Mikuláš. — Nuž ideme — Šumický, Bajmóczy a ja. Tí dvaja na koňoch, ja s nimi pešo. Sme blízko Tekova, keď tu jedného večera zaskočia nás traja chlapi, ozbrojení po zuby: — Daj Bohu dušu a nám peniaze! — Kým tých dvoch rabujú, ujdem. Počkám ich v Tekove, kde im dám svoje peniaze, a ja sa vrátim…

— Spravodlivý z viery živý bude!

— Z čoho sú však živí kacíri? — hľadí Mikuláš na druha. — Tí tiež dosť prenesú. Aj taký Simonides. V Prešporku už šiel na smrť, a neuhol.

— Hlavatosť, — pohodí Hanacius rukou. — Človek môže trpieť za pravdu a môže si myslieť, že trpí za pravdu. My sa boríme za cirkev, ktorá je tu. Oni za niečo, čo si vymysleli!

— A čo povieš na arcibiskupov súd?

— Keď sa ti mám priznať — pokladám ho za nezmysel! — vykladá Franciscus dôverne. — Narobiť protestantom martýrov, to len zaťaží našu prácu. A potom, ide o duchovný boj, ktorý má svoje argumenty.

— Z Boha, ale i zo sveta!

— Ako zo sveta?

— Pozri, — uškrnie sa Mikuláš, — nebyť Collaltových žoldnierov, nie sme ani dnes v Brezne. Svetská moc pochodí tiež od Boha. V svetskej moci sa vlastne prejavuje božia moc a i takto je naším argumentom.

— Zato neraz myslím, — privrie Franciscus oči, vhĺbiac sa do seba, — krajšie by bolo opierať sa len o božiu moc.

— Krajšie, krajšie, — prisviedča aj druh. — Ako si však pomôcť s tými kacírmi, keď sa oni tiež opierajú o ňu? Rozkrušia ti cirkev, nevediac, čo vystavia. Napokon ak je niekde chyba, nedá sa napraviť? Ak chce niekto zbožne žiť, nemôže to v cirkvi katolíckej? Musí revoltovať? A svetská moc je len, kým ju potrebuješ. Pozri, taký prešporský súd! Myslíš, že jeden zmäkol z tých poblúdencov? Koľkí našli cestu do cirkvi späť! Uvidíš to aj v Brezne! Len pracovať — nájdeme ľudí aj v tejto luteránskej bašte. Svetskej moci nám už potom nebude treba.

Takto uvažujúc, idú a idú. Prídu do Zvolena. Potom hore Hronom do Banskej Bystrice. Tu navštívia prefekta komorného panstva, veľkomožného pána Schultza, ktorý je dobroprajným patrónom ich veci. Kráľovské rozhodnutie o dežme vezme na vedomie. Prisľúbi im tlačiť na úradníctvo komory v zmysle — čí chlieb ješ, toho náboženstvo vyznávaj! Cestou ďalej skoro uzrú plešivú hlavu mohutného Ďumbiera. Ľudia ich stretajú. Niektorí sa im aj pozdravia. Najviac však odpľuvnú — nešťastiu vyhnúť.

Taký je svet!

— Laudetur, — lúčia sa pred farou v Predajnej.

— In aeternum! Amen.

Mikuláš myslí, že pôjde do Brezna, kde ho zastupuje páter Šimon. Keď však prišiel do Lopeja, zložil sa dočasne na tejto fare, ktorá bola tiež pridelená piaristom. Dozvie sa, ako sa jeho námestník vždy smelšie a smelšie chová k Brezňanom. Počuje však o jeho chorobe, odkáže do Brezna, aby mu magistrát poslal voz…

Na druhý deň stojí jednoduchý rebrinák pred lopejskou farou.

— Tí ma ale majú radi! — uškrnie sa páter. Zato vysadne na pohodený šup slamy a hio!

Šimonovi zablysne v mdlých očiach, keď vidí Mikuláša pristúpiť k svojmu lôžku. Ožijúc, hneď si sadne. Obzerá vybiedeného kolegu a zvedavý je na všetko. O vydobytí dežmy už počul. Ako to však bolo v Trnave? Ako v Bratislave, a najmä vo Viedni?

Mikuláš by bol zas rád počul, čo ho čaká v Brezne?

— Ako bolo, Šimon, odkedy som ťa nechal samého? — uprie Mikuláš oči na nažltnutú tvár svojho druha. — Šlo to nejako?

— Ale šlo! Ako by nie? — prikývne ustatou hlavou. — Lapil som hneď vec nakrátko, Sartoriusa a Fabriciusa som vyhnal a zriadil som školu podľa zásad našej rehole.

— Správne, — súhlasí Mikuláš. — A služby božie?

— Zakázal som im súkromne vybavovať, — vykladá oslabený ako prirodzenú vec. — Ak prichytíme nejakého potulného kazateľa, hneď bude vo svätokrížskom biskupskom väzení! Celkom podľa biskupského nariadenia.

— Kaplán Srnka nemátoží? Podpísal reverz, vieš?

— Viem, — uškrnie sa Šimon. — Však tu i počali vykrikovať za ním. Iste to chcel napraviť — zvolal ľudí do Chmeliusov. Keď som mu však pohrozil, prišiel ma i prosiť. Od tých čias chodí aj na svätú omšu!

— V poriadku! A funkcie?

— Nútim ich na riadny katolícky sobáš, — ožíva pri rozprave. — Počúvaj, podnotár Jakub Gronell nadchodí za dcérou pani Zuzanny Chmeliusovej. Tu by bolo treba barana chytiť za rohy. Potom by už ovce šli ľahko.

— Pousilujeme sa. A služby božie?

— Veľkú noc sme už slávili v chráme po katolícky. Na Božie telo šli sme po rínku v procesii!

— Výborne! — mädlí si ruky Mikuláš. — Mešťania, pravda, zazerali!

— Čo mali robiť. Boli tu i vojaci z Polomky.

— No, hľa, — usmeje sa druh spokojne, — svetská moc doplňuje božiu, ako som vždy myslel! A našiel si aj vážnejšie porozumenie?

— Starý Baltazár Taxner a Matej Poll, úradníci komorského drevárstva, konvertovali, — oznamuje Šimon povedome.

— Vivat! — objíme ho priateľ. — Tak sme na postupe. Najhoršie už prešlo. Musíme si spraviť matriku konvertitov. Prefekt Schultz prisľúbil pritlačiť komorské úradníctvo v zmysle zásady — čí chlieb ješ, toho Boha vzývaj! Teraz príde na Mateja Poscha a Jeremiáša Taxnera. Vec si zariadim. Z dežmy už bude prostriedkov. Nebudeme žiť ako žobráci. Spravíme si niekedy aj hostinku. Povoláme niektorých z mešťanov. Uvidíš, ako im to zaimponuje!

— Ani nevieš, brat môj, — vzpriami sa chorý, — ako sa mi to dobre počúva. Hneď som zdravší!

— A ja, Šimon, nedal by to za pol sveta!

Chorého pátra prevezú na lopejskú faru. Tu je tichšie aj zdravšie. Kde on prestal, Housenka pokračuje. Koná si svoje v chráme, i v škole, kde sú už plnšie lavice. Aj po domoch chodí. Jednu ženu sa mu podarí nahovoriť, príde mu na vádzky. Skoro však zbadá, že plameň nenávisti neuhasol. Šimon bol tvrdší než on. Pre jeho žartovnú povahu mu ani mnoho neodpustili. Kým jemu, Housenkovi?!

— Ale, pán podnotár, — pristaví raz na rínku Jakuba Gronella, — čo ste vy, mešťania, do mňa tak zažratí? Veď páter Šimon vám robil horšie! Nie?

— Áno, reverendissime, — obzrie si ho ten hrdo, — ale vy ste to začali!

— Napraví sa to, — usmeje sa naňho priateľsky. Čo nevidieť zídem sa i vám.

— A ozaj, načo?! — zadiví sa Jakub.

— No, oddať vás s peknou Zuzankou Chmeliusovou.

— Či tak?! — pohodí rukou. — O to sa vy netrápte!

— A kto vás zosobáši?

— To je už moja starosť! Niekde už len nájdeme svojho farára.

— A keď vás spokutujem?

— Mňa môže spokutovať iba mesto a jeho richtárom je Daniel Chmelius.

— A keď nebude? — robí páter, ako by si ho len doberal. — Počkajte, Jeho Jasnosť vydá mandát, v zmysle ktorého úradskí mesta môžu byť len katolíci!

— Keď vydá — vydá, — odvetí Gronell chladno. — O toľko budeme tvrdší. A o toľko menej vám porozumieme…

— Prečo?

— Opierate sa vždy o svetskú moc, — trafí ho podnotár. — Keby vám šlo o pravdu, stačila by vám moc duchovná. A keby vám stačili duchovné prostriedky, — rozhorlí sa, — môj švagor Milochovský by tu bol. Ani rektor Simonides by sa nemusel trápiť v Leopoldove!

— A viete, že pracujem na jeho vyslobodení?!

— Ale vy? — vyvalí Jakub oči.

— Prečo sa čudujete?

— Veď celé mesto vie, že i vašou zásluhou nie je medzi nami!

— To nie je pravda, — bráni sa Housenka. — Prosil som za neho aj arcibiskupa Szelepcsényiho v Prešporku. Môžem ja za to, že je hlavaj? Mohol byť už doma ako Srnka. Teraz idem rovno do Simonidesov poradiť jeho manželke, čo má robiť v mužovom záujme!

— No, a ja musím sem, — pokloní sa Gronell pátrovi, a ani sa naňho neobzrúc, celý vzrušený skočí do Chmeliusov.

V pitvore nájde Fintoka. Prišiel si vraj k Uli fajku zapiecť.

— A kde sú ostatní?

— Ktože ich vie? — pokrčí plecami. — Iste budú po susedoch. Ani len tej vdovice tu niet. Mohol by im všetko vykradnúť.

Tu buchne čosi na výške. O chvíľu vojde Uľa s poriadnym kusom slaniny, čo treba čeľadi na večeru. Zápäť za ňou aj pani Zuzanna.

— Preberali sme si bielizeň, — vraví gazdiná, obzerajúc hostí. Najmä naježeného podnotára. — A čo ty, Jakub? S čertom si sa stretol, keď si ani moriak?

— Keby s čertom!

— A s kým?

— S pátrom Housenkom, — nakyslí tvár. — Viete, pani Zuzanna, kam ten šiel?

— A kam?

— Za Katušou Simonidesovou.

— A načo?

— Vraj jej poradiť, ako si má muža zachrániť.

— To je ale vták, ten páter, — podoprie si pani boky. — Najprv potisne človeka, potom ho chce dostať na slobodu. Teda šiel do Simonidesov?

— Áno, — prisvedčí Jakub. — Čo by šiel váš za ním!

— No, starý, — zamyslí sa richtárka, — ten šiel pozrieť na mestskú pílu.

— Tak choďte vy!

— Daj pokoj! — pohodí rukou. — Kata je o chvíľu tu. A tá sa mu nedá. Nemaj obavy. Radšej choď za dievčatami do prednej. Šijú…

Pani Zuzanna vďačne pomôže Jakubovi. Hoc je už i vdovec, jej Zuzanka by v Brezne nenašla milšieho druha. A potom, otec si to praje, keď sú s Gronellom ako dva prsty. Iba dievča je trochu plaché. Nechce sa ešte vydávať. A on sa musí oženiť. Akože bude?

Jakub sa obráti v kuchyni. Pri myšlienke na driečne dievča ani nezbadá, ako sa ujec Fintok fatinkuje Uli, hoc si už fajku zapiekol. Mocnejšie mu buchne srdce a ponáhľa sa — zaklopať.

— Voľno, — zaznie ticho zvnútra. — Nech sa páči!

— Ach, a Zuzanka je sama! — podnotár vojdúc, skoro vykríkne od radosti. — A mama mi vraví, že vás je tu vraj viac!

— Boly tu Anička Vŕbovských a Helena Siedemovie, — zapýri sa dievča, zastrúc si na chvíľku bielučkým šitím horiacu tváričku. — Museli však ísť domov.

— Ako dobre, Zinka, — prisadne si v slušnej diaľke, všímajúc si jej štíhlu postavu a drobnú, hybkú rúčku. — Aspoň si už raz povieme niečo osamote.

— Neviem, — odpovie, ako by len musela.

— Celé Brezno to vie, — zachvie sa hlas Jakubovi.

— A čo? — zdvihne trochu hlávku, hodiac si vrkoč na pravé miesto. — Čo vie?

— No, že Jakub Gronell chodí do Chmeliusov.

— Chodil, aj keď mu žila Katuša Milochovská. Nie?

— Chodil…, chodil, — zavzdychne si. — Vtedy to však bolo inak. — Teraz ty vieš, prečo chodím. Aj vaši vedia…

— Lenže ja sa ešte nemienim vydávať, — uprie naňho oči.

— Tak mám čakať?

— Čo ja viem? — dá sa dievča zasa šiť, ako by robilo od kusa.

— Ale vieš, — podíde k nej a dotkne sa jej rúčky — Ako by si nevedela? Vari ma len nenecháš žiť osamote? Pozri, všetko mám, čo potrebujeme — dom, gazdovstvo, úrad — všetko?

— Tak keď máte všetko?

— Ale ty mi chýbaš, — hľadí na jej vábne pery, červené, priam vyzývajúce. — Budeš moja? Povedz, budeš!

— Nepoviem!

— Nepovieš?

— Nie! — búri sa v nej mladá krv. Cíti, že je to stratený boj. Jakub je pekný muž a múdry. Imponuje jej. Len keby nebol vdovec! — Nie veru, — pokrúti peknou hlávkou.

— Tak ísť?

— Ako sa páči!

— Teda nejdem, — stane Jakub zanovito. A Zuzanka sa ani nenazdá — cup! — bozká ju na ústa.

— Juj, — odstrčí ho od seba, nevediac, čo počať, — hnevám sa na vás!

— Ale nehnevaj sa, dušička, — chlácholí ju Jakub nežne.

— Veru sa hnevám! — zakrýva si horiacu tvár.

— Prečo?

— Keď ste taký!

— No, nie, Zuzanka, — usmieva sa Jakub. — Ak sa už chceš hnevať, hnevaj sa na svoje kamarátky. Prečo ťa nechali samu? Nech sú tu, nestane sa to!

— Hej, stane sa to inokedy!

— Keď sa to musí stať?!

— Nemusí, — mykne hlávkou. — To je hriech!

— Ale, babuľka, ktože ti to povedal?

— Teda nie je to hriech?

— Ak je z lásky, tak nie!

— Ale ja sa predsa hnevám na vás, — nahne sa nad šitím. — To by som ani nebola poriadnou meštianskou dievkou, aby som sa nehnevala!

— No tak sa hnevaj! Hnevaj! — privinie jej chutnú hlávku k sebe. — Ale na jeseň budeme svoji…

Rozkladajú si dlho, ako takí. Napokon rada je i panna Zuzanna, že Anička šla do Vŕbovských a Elenka do Siedemov. Ten Jakub vie cestu nielen k hlave, ale aj k srdcu.

Vyruší ich pani Zuzanna, vedúc so sebou i Katušu Simonidesovú.

— No, vidíš, Jakub, — vraví mu s vážnosťou v tvári, — nevravela som ti? Kmotra je hneď tu! Sme viac než rodina.

— A čo bolo, pani? — zahľadí sa citlivým pohľadom na pôvabnú tváričku, bielu ako papier. — Bol u vás páter Housenka?

— Bol! — vzdychne smutno.

— Navrával vás konvertovať?

— To nie, — zachvieva sa aj pri myšlienke na návštevu. — Posiela ma za mužom do Leopoldova. Sľubuje, že mi sprostredkuje stretnutie s Jánom u pátra Keliu…

— A použijete jeho pomoc? — zmatnie Jakubov pohľad i jeho jasné čelo. — Viete, prečo vás posiela do Leopoldova?

— Tuším, — sklopí vyvädnutá pani uplakané oči. — Ale nie, — zrazu sa vzpriami, pozbierajúc sily. — Nechcem pomoc od toho, kto mi muža potisol pred súd. Poprosím kmotra Chmeliusa, aby ma zaviezol ta a ja nájdem spôsob, ako uvidieť svojho drahého manžela…

— Ako, dušička? — spytuje sa pani Zuzanna, kým Jakub obdivuje jej krásu v tom zduchovnení. — Ako si to predstavuješ v takých pomeroch?

— Už to mám, — zdvihne Katuša oči, plné lásky a odhodlania. — Páter Housenka mi vravel, ako ich tam trýznia. Ja však už viem i to, ako sa tam tešia. Minulý týždeň som bola v Bystrici. U rektorov Štellerov mi hovorili, že ženy, čo chcú byť so svojimi mužmi, idú za slúžky do Leopoldova…

— A ty by si šla? — diví sa kmotra.

— Už som sa rozhodla, — zazoria sa jej líčka. — Pôjdem! Samko zatiaľ ostane u strýčka Baltazára. Aj vy mi ho prihliadnete, však?

— Vďačne, — prisvedčí pani Zuzanna. — Ako by nie? Je naším duchovným deckom. Ale predsa — ďaleká to cesta, plná nebezpečenstva! Ťažko sa uspokojí Samko s nami a bez mamy.

— Neviem si už so sebou rady, — vrhne sa Katuša na stôl, a skloniac hlavu do dlaní, úpenlivo zaplače. — Musím ho vidieť! Musím s ním aspoň slova stratiť. Musím mu aspoň ruku bozkať. Nebudem ho prehovárať, aby bol slabý. Nie! On vie, čo má robiť. Ale verte mi, — uprie na prítomných oči, plné sĺz, — umrela by, keby som riešia za ním. Musím… musím… Nemám dňa, nemám noci, odkedy odišiel. Jednostaj som pri ňom. Keď sme sa lúčili, povedal — pre lásku niet diaľky. Jeho oči, samé utrpenie, stále na mňa hľadia. Stále ma volajú… Musím za ním…, musím.

V poslednú trojičnú nedeľu je u Chmeliusov svadba. Panna Zuzanna podá rúčku svojmu vyvolenému Jakubovi Gronellovi. Nájde sa i evanjelický kňaz, nik ho nepozná. Ich manželstvo požehná v prítomnosti priateľov v rodičovskom dome. Keď stanú vedľa seba, on je zduchovnený a ona ako plný jabloňový kvet. Jednako je to smutná svadba, keď okrem toho šťastia dvoch duší, čo si prisahajú vernosť do smrti, niet príčiny hlučne sa veseliť. Páter Housenka vie o všetkom. Mohol by zakročiť ako páter Šimon. Nespraví to. Nechce sa načisto rozísť s vplyvným Chmeliusom a s múdrym Gronellom. Zaznačí si mladý pár do matriky, ako by ho on sobášil, a je to.

Chmelius hneď po svadbe splní horúcu túžbu svojej kmotry Kataríny, ktorá začne nápadne chradnúť. Vie, že ak jej nevyhovie, uvädne ako kvet bez vlahy. Odprevadí ju teda do Leopoldova. Tam sa preoblečie do sedliackych šiat a nájde si skromnú službičku v zámku u pani prefektovej.