ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jurko Láni ostane so svojimi kamarátmi vo Wittenbergu. V kláštornej izbietke je miesto aj pre neho a dobre sa im tam žije v trojici.

Všetci pracujú na svojom. Tobiáš študuje, rektor Ján píše svoje „Collegium apostolicolutheranum“, dišputáciu proti Keliovi. Jurko si najradšej zájde do mesta za kupcami, ktorí chodia na jarmoky až do Prešova a Levoče a prinesú odtiaľ najnovšie zvesti. Od nich sa naši vyhnanci dozvedia, ako je v Uhorsku. Ako hospodária a trápia ľud Leopoldovi generáli, krvilačný Cob, Špankau! Čo najnovšie navaril kancelár Jeho Veličenstva, surový Pavol Hocher a úskočný pán z Lobkovic, uhorskému zemianstvu, protestantom i poddanému ľudu! Čo nového v Spiši, ale i v Sedmohradsku, kde pod tureckým protektorátom panuje knieža Michal Apaffy. Kde a ako sa hýbu kuruci a aké boje majú s cisárskymi labancami…

— Tak čože nového, Jurko? — zvedaví sú vždy kamaráti, keď sa vráti. — Čo si počul?

— Ej, hriech je na Uhriech! — odpovedá. — Po toľkých vraždách a nevinne vyliatej krvi hýbe sa zem. Generál Cob sa vraj vyslovil, že zbojníkovi šibenica, živáňovi kôl, a viete, čo mu povedali kuruci?

— Ozaj, čo?

— Ak si vraj ty, Farkaš Cob, myslíš, že zbojníkovi patrí šibenica a živáňovi kôl, tak najprv sám seba daj obesiť a seba naraziť na kôl. Lebo ty si zo zbojníkov a živáňov všetkých čias najväčší zbojník a živáň!

— Ide to teda ozaj doostra, — poznamená rektor.

— Ešte len pôjde, priatelia, — zdôrazní Jurko, pevný v presvedčení. — Niet zločinu a krivdy, čo by nepomstil spravodlivý Boh! Kuruci vraj hľadajú len vodcu. Keď ho nájdu, pohne sa lavína. Ľud sa k nim pridá, aj zemianstvo. Leopold je zamestnaný vojnou s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. Len toho vodcu nájsť!

— Aj ten už dorastá, — ozve sa Tobiáš.

— Koho myslíš?

— Imra Thökölyho, — zamieša sa do reči Simonides. — Náš Tobiáš má akési prorocké tušenie. Neraz mi o tom hovorí.

— No, Thököly je kežmarský gróf a bohatý magnát, - zamýšľa sa Láni. — Narodil sa, tuším, roku 1657. Všimol som si, keď gróf Eszterházy obliehal Oravský zámok. Umierajúci otec mu oddal svoj meč a on ako chlapec ušiel na zámok Likavu. Je to dobrá krv i dobrý duch. Lenže sotva bude mať viac než 20 rokov.

— A aj tak on bude naším Gedeónom, — neupustí Tobiáš. — Uvidíte!

— Uvidíme! — usilujú sa vyhnanci z rozličných chýrov nazrieť do prázdnej, žičlivejšej budúcnosti. Tak si uľaviť ťažkú prítomnosť. V tom im pomáhajú aj dobrí Wittenberčania. Starajú sa o nich, aby mali aspoň to najpotrebnejšie. Pozývajú ich do svojich domácností aj škôl. Vždy ich pohostia a poprosia, aby rozprávali o svojej ujarmenej, nešťastnej vlasti. Ich veľká pozornosť predsa len nevynahradí stratený domov. Najmä Simonidesovi nie, ktorý neraz stojí vo wittenberskom veľkom chráme pred oltárom, pri hroboch Dr. Martina Luthera a Filipa Melanchtona. Postojí si tam v zamyslení so zvlhnutými očami, prosiac Boha v skrúšenej modlitbe, aby sa mohol vrátiť k svojim. Domov, domov!

V prvej polovici februára 1676 ho stihne radosť. Z Vratislavi dostane list od spoluvyhnanca a kmotra, Jána Milochovského. Ruky sa mu zachvejú, keď ho otvára v tichej kláštornej cele. Veď je to prvý list, čo má od tých, ktorí v Brezne patrili spolu.

…^[1]) Mužu výtečný a výborne učený pane kmotre a priateľu vyprobovaný, — číta známe písmo svojho niekdajšieho farára. — Tenže pozdrav so šťastným začiatkom a priebehom tohto 1676 a ešte prajnejším ukončením mnohých liet prajem, plniac dielo ľudskosti a pobožnosti. List písaný rukou cteného pána kmotra a priateľa, dávno vytúžený a milý, dňa 26. januára som dostal hneď ráno s veľkou radosťou. Z toho som sa dozvedel, že ctený pán kmotor po mnohonásobnom väznení, mnohých nepríjemnostiach a prenasledovaní je konečne už na slobode. Buď za to pochválený Pán Boh náš a požehnaný naveky! Lebo pripustil pred seba vzdychy prenasledovaných a synov smrti vzkriesil k životu. Nech ešte pridá v stave ťažkého vyhnanstva svätej trpezlivosti a nás v krátkom čase vráti na naše miesta. Nech sa zmiluje aj nad ostatnými na lodiach, galejach vzdychajúcimi, za oslobodenie ktorých ho neprestávame prosiť. Nech navráti rozptýlených do ich otčiny! O domácich nech sa ctený pán kmotor netrápi a nestrachuje. Počuť, sú zdraví a chýr o príchode cteného pána kmotra do Nemecka im iste spôsobil veľkú radosť. Bude im duševným liekom v macošskom stave. Pani kmotra sa i so Samkom bavia vskutku v Prešove. Keby na vašu žiadosť ozaj mali do Nemecka cestovať, boli by cestou do Vratislavi nielen opatrení, ale mojím prostredníctvom i na cestu potrebnými vecami obdarení.

Medzitým dá Pán Boh, nemusí pani kmotra k nám prísť, ale my sa vrátime k nej. Zhliadajúc sa na svojom prvom mieste, spolu s ňou sa poďakujeme za vyslobodenie. Dôvera, zložená v Bohu, nás nesklame. Môj a mojich domácich údel je smutný a tvrdý. Ako takých, čo vyše dvoch rokov z božieho dopustenia bývajú v cudzine. Ťažko je nám uživiť sa. Keď však ruka božia na plecia moje zvalila, musím to jarmo trpezlivo niesť a šliapať po ceste vyhnanstva, ktorú svojím vyhnanstvom posvätil i náš Spasiteľ… Skôr znesieme hocijaké ťažkosti v cudzine, než by sme v slzách vzdychajúc mali hľadieť v domovine na žalostnú biedu našich opustených veriacich… — číta rektor riadok po riadku, kým vládze. Keď mu oči zájdu slzami, musí chvíľu prestať, utrieť zrak a utíšiť sa.

O breznianskych známych mnoho, ale tým menej milého dostávame, — pokračuje. — Na nový rok sa obnovila breznianska vrchnosť. Pozostáva z richtára a štyroch katolíckych radných. Richtárom je Hlohovčan Franciscus Padlicius. Vedľa neho sú katolícki radní - Johannes Pelionis, Posch z Hronca, Czáki z Beňuša a Maretinský ako na to zrodení senátori. Pán kmotor Chmelius šiel do Viedne. O ňom sa toto píše: obávam sa, aby sa pán Chmelius nevrátil ako iný človek. Honores enim mutant mores… Apostata Vŕbovský ostal rektorom školy a veľkým nenávistníkom i prenasledovateľom svojich vlastných. Pán Srnka pilne chodí do kostola na omše a kázne. Dňa 10. februára sa iste vrátia naši kupci z prešovského jarmoku. Čo prinesú, to čím skôr odpíšem pánovi kmotrovi. Moja Apolónia veľmi pekne ďakuje za pozdrav a ubezpečuje pána kmotra o svojej úslužnosti. Počujúc o vašom väzení, vyliala mnoho sĺz. Prijmúc chýr o vyslobodení, plakala od radosti. Z úprimného srdca si želá, čo najskôr sa stretnúť s pánom kmotrom a milou pani kmotrou ako s osvedčenými a drahými priateľmi. Mne sa často sníva s pánom kmotrom, že sa spolu prechádzame v Drakšiari. Dá Boh, ešte my spolu poslúžime cirkvi. Nech nám božská milosť umožní tento rok 1676, ktorý sme z vôle božej začali pod cudzím nebom, zakončiť v Uhorsku. Každému v svojom dome. Amen! Ináče do milosti božskej a do ochrany jeho otcovskej porúčajúc cteného pána kmotra, ostáva verný ctiteľ Ján Milochovský.“

„P. s. Pani Čermáčka sa vydala za pána Rostariusa, kde dietky sotva, podagru však iste bude pestovať. Náš Jacobus sa stal P. Chmeliusovým zaťom. V rýchlosti vo Vratislavi Anno 1676 d. 2. febr. Ak sa dozviem niečo z Uhorska, bezodkladne vám to oznámim do Wittenbergu.“

Po prečítaní kmotrovho listu zavládne na Simonidesovej tvári pokoj. Oči mu žiaria ako po dobrej kázni v chráme pod Dúbravkou.

— Keď sa ozvala Vratislav, ozve sa i Prešov a Brezno, — myslí si a pracuje si v tichu ďalej. Znova píše svojej žienke, Kataríne i kmotrovi Chmeliusovi. Z Prešova čaká niečo o rodinke. Z Brezna o tamojších pomeroch. Pritom sa už zamýšľa na druhom svojom dielci: Exul praedicamentalis — Povestné vyhnanstvo, — v ňom chce zaznačiť niečo z utrpenia pre potomstvo. I vyrobí si niečo odpisovaním na školách. A keď stretne kupca, čo sa strojí na prešovský jarmok, pošle od neho svojim nejaký groš.

V takomto vyčkávaní sa mu míňajú týždne, ba i mesiace. Svitne aj máj a okrem od Milochovského a od brata Baltazára Simonidesa — čo mu dá znať o biede rodičov na Spiši, niečo i o tých v Prešove — nedostane riadku odnikiaľ. To ho počne mrzieť. Naplní až nedôverou. Zamýšľa sa a často celý deň nepovie slovka. Najmä keď Masnicius dostane list od svojej Betky, a on nič.

— Čože ti je, Janíčko? — aj Tobiáš si všimne jeho stav. — Keď sme prechodili cez Alpy, bol si veselší. Čo ťa trápi?

— Nič, — odpovie mu krátko.

— Aké nič, keď chodíš ani zarezaný? Nepíšu ti z domu? — zadíva sa mu dôverne do hlbokých, precitlivených očú. — Len maj trpezlivosť! To je k nám nie ako z Brezna do Bystrice.

— Ale iba kúsok ďalej, ako z Ilavy do Vratislavi, — zvesí smutne hlavu.

Masnicius poteší druha, ako vie. Pomaly sa však začne oňho obávať. Vidí, že svojej Kate píše znova a znova. Poverí i kupca, idúceho v tie strany, dať jej 15 toliarov, z nich 5 utrápeným rodičom. On mu to potom svojím časom všetko vráti. Pohľad jeho je však pritom prísny. Až zlostný. Keby už niečo prišlo! Už je aj on nespokojný. Koncom mája sa však vrúti k Jankovi s radosťou v očiach.

— List si dostal, — zamáva ním v ruke, — list!

— Odkiaľ? — skočí ako podstrelený.

— Z domu.

— Ukáž!

— No, na! — podá mu ho.

— Aha, kmotor Chmelius, — i teší sa, i hľadí sklamane. — Iba žena Kata mi nepíše…

— Napísala ti možno veľa listov, len si ich nedostal, — prevráva ho Tobiáš. — Paciencia jest bylina hojiteľná. Poteš sa s kmotrom, potešíš sa i so ženou. Azda ti píše niečo i onej.

— Však už nejako ešte za čas vydržím, — zašomre rektor. Otvorí list a číta najprv len očami sám pre seba. Tobiáš stojí vedľa a čaká, či mu niečo povie. List z domova, to nie je maličkosť. I keď nie je jeho, predsa je v ňom vždy niečo, čo patrí aj jemu.

— No, Janko, čo nového? — vystúpi mu netrpezlivosť na počernú tvár. — Už mi len povedz niečo!

— Poviem, poviem, ty netrpezlivec, — zadíva sa teraz už i on pokojnejšie naňho. —- Len dočítam, no! List sa i tak viac ráz číta. Tak počuj! „… Výborne učený milý a drahý pán kmotor, — číta mu teraz už nahlas a s dôrazom. — Milostivý a dobrotivý je Hospodin, ktorý činí divné veci. On vyslobodil malého Dávida z rúk hrozného Goliáša. Tak isto i vás. Nech mu je za to česť a chvála!

Už vám tretí raz píšem a s prekvapením čítam, že od nás nič nedostávate. I pani kmotra nám píše z Prešova, že jej vyčítate to isté. Pani Kata sú i so Samkom zdraví a čakajú vás s vrúcnosťou. My tu u nás sme ešte ako u vôd babylonských. Nástroje hudobné sme zavesili na vŕby a čakáme, čo nám prinesie budúcnosť. U nás sa tiež splnia slová — bíti budou pastýře a rozprchnou se ovce stáda! Páter Hanacius volá neraz i našich popredných na hostiny do kláštora. Tak si on rozmnožuje čísla v matrike konvertitov. Za poslednej reštaurácie na jeho žiadosť vyprostredkovala komora kráľovský mandát voliť magistrát len z katolíkov. Keď sme mysleli, že v meste na to ani niet súcich katolíkov, oznámil si na naše veľké prekvapenie ako svojich — Tomáša Padliciusa, Baltazára Taxnera, Juraja Závodského, Martina Gratzu a iných. Tak ostal richtárom Padlicius, notárom komorský úradník Eördögh, senátormi Posch, Závodský, Pelionis, Taxner, Grazta a Maretinský, ktorý je i kapitánom. Z nás starých, čo dobre poznáme pomery mesta, keď už nemali svojich, nechali — Staxa, Fašku a mňa. Podnotárom ostal náš múdry Jakub Gronell, lebo tiež ho niet kým nahradiť. Taxnerovcov a Poscha, ako úradníkov, donútila komora spraviť to. Čí vraj chlieb ješ, toho pieseň spievaj a ako on, modli sa! Ináč si rozumieme. Raz oni, raz zasa my chceme si svoje mesto brániť. Páni piaristi majú zato dosť ťažké časy u nás. Svoj kostol nám márne nanucujú. O svoje potreby sa musia najčastejšie sami starať. Mesto je aj tak len naše. Pracujeme za vás a chceme vás mať tu čím skôr. To sa i stane. Znaky časov sa ukazujú. Kuruci sa množia a tí, kam prídu, vracajú evanjelikom odobraté chrámy, katolíckych kňazov vyháňajú a bijú. Náš opatrný Hanacius vydobyl s pomocou Kolloniča pre mesto osem kanónov a cisársku posádku. Strach je mrcha! Dňa 15. mája t. r. napadli kuruci susednú Valaskú. Vyrabovali kostol, faru i blízky Hámor. Plebána Štefana Višnóczyho, kantora a dvoch spevákov chytili, zviazali a odvliekli. Pustili ich vraj len za 3 000 toliarov. U nás búchalo z kanónov. Kuruci na ten hluk utiekli. Náš Hanacius napísal verš — Duma captivorum Valascensium ad Brezno A. 1676. — z neho podávam aspoň toto:^[2]

Ešte je toho veľa, čo koluje u nás z veršov pátra Francisca. Nestačím však viac písať, keď on má i celkom iné písmo ako my. Spieva sa to ako „Jesu dulcis memoria“. To vám posielam, pán kmotor, aby ste poznali, ako Boh nikomu nedaruje a vaša krivda vyvoláva odplatu. Chystá sa všeličo. Ja však dúfam a dúfajte i vy, že sa skoro uvidíme v Brezne.

Tu rektor Ján zastane. Ruka mu klesne a dlhým pohľadom sa zadíva na kamaráta.

— Čo ty na to, Tobiáš? — prehovorí k nemu, ako by sám mal už tých dojmov priveľa a nevedel si to v svojej hlave usporiadať.

— No, už sa to začína, — zvážnie ten. — Ešte je z toho len ohník. Keď bude požiar, popáli nielen našich hanaciusovcov, ale i szelepcsényovcov, kolloničovcov a samého krvavého Leopolda. Kto vietor seje, búrku žne! Myslím, Janko, aj ty si spokojnejší. Dozvedel si sa voľačo o svojich.

— Voľačo, — vzdychne rektor. — Len mi je to málo.

Niekoľko dní trpezlivo čaká — príde niečo od KatuŠe, či nepríde? Keď len nechodí, osmutnie zas. Ani práca mu nejde od ruky. Mesiace sú už od tých čias, čo jej písal. Koľko listov! Aj peniaze jej poslal. Nech vie, že i vo svojom vyhnanstve má o nich starosť. Doma si nenájde miesta. Sám vychodí do prírody a díva sa smerom, kde myslí, že sa pnejú strmé končiare Vysokých Tatier. Napokon hľadí ako do prázdna. Zjaví sa mu prešovské kolégium, široká ulica s veľkým gotickým chrámom i Machnerovie dom. Dnu sú však len rodičia a malý Samko. Kde je Katuša? Azda si niekoho našla? Azda sa práve zabáva v spoločnosti šťastnejších, preto mu nemá času napísať riadku?!

— Uh!

Domov sa vráti otrávený.

— Vieš, čo nového? — víta ho Masnicius s netajenou radosťou v očiach.

— Čo?

— Adrián Ruyter, holandský admirál, vyslobodil našich galejníkov, — zvestuje mu, nevediac skoro slov nájsť. — Počul som na univerzite. Previezol ich do Holandska.

— Naozaj? — zakmitne na chvíľku svetlo v očiach, tvár však ostane chladná ako prv.

— A ty sa ani netešíš?

— Teším, brat môj, veľmi sa teším, — pozrie naňho smutno. — Ale vieš, mám ťažkosť na srdci. Pôjdem do Vratislavi, Tobiáš, — prekvapí ho naraz. — Tam sú kmotrovci. Azda mi to nejako prejde.

— Dobre, choď, — nezdržiava ho. — Pani kmotra Apolónia ťa rozvraví.

— Ak by mi však prišlo niečo z Prešova, pošli to za mnou, — pozrie naňho prosebne.

— Pošlem, — povie Tobiáš so súcitom. — A nevrátiš sa?

— Možno hej, — zamyslí sa. — Možno aj nie!

Lúčenie je ťažké. Ak však pomôže?!

A potom — nelúčia sa naveky.