ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V prvej polovici mája roku 1675 sa jedného večera prehrabuje bohatý neapolský obchodník, Juraj Weltz, na najvyššom poschodí svojho veľkého domu v rozsiahlej knižnici. Je to starší, štíhly, prešedivený pán, nápadne mäkkých očú. Vyberá knihu za knihou, listuje si v nich — tu dlhšie, tu kratšie, a pohladiac, vkladá ich späť do radu k ostatným. Napokon si vyberie veľkú koženú knihu, tlačenú poriadnym švabachom. Pritiahne olejovú lampu a začíta sa. Ani nezbadá, ako vrznú dvere a do svetlice vstúpi človek jemu veľmi podobný. Len trochu mladší a tmavších vlasov.

— Si doma, Jurko? — vľúdne pozdraví príchodzí. — Čo robíš?

— Ako vidíš, braček, — pohladí veľké, potlačené strany Lutherovho prekladu Biblie. — Čítam a čakám na teba, Filip. Kde si chodil? Čo nového v Neapole?

— No, v tomto meste je toho vždy dosť, — pohodí rukou a sadne si proti nemu k stolu. — Miestokráľ, De los Velez, zháňa vojakov na pomoc Španielom.

— Stará vec, — pozrie Jurko mäkko.

— Áno, brat môj, — prisvedčí Filip, — ale akých vojakov! Mal by si ich vidieť. Sú len kosť a koža. Už sú však šťastne po tom.

— Koho myslíš, hovor! — obráti sa prudšie k nemu.

— Asi pred týždňom priviedli rakúski vojaci tridsiatich väzňov z Uhier v hroznom stave. Hroznejších si ani nemožno predstaviť.

— Nejakých zločincov?

— Čoby, — stiahne Filip obočie. — Farárov a učiteľov, evanjelikov, ako my.

— Preboha, — ustrnie Juraj. — A čo vykonali?

— Nič zlého. Chcú ostať verní svojmu náboženstu. Aj povolaniu.

— A zaradili ich medzi vojakov?

— Oni vzdorovali, hoc od hladu a rán ledva stáli na nohách. Včera ich však už zapísali do lajstra smrti, predajúc ich na geleje po päťdesiat šudov. Dnes im železom vypálili na chrbát znamenie. Ostrihali ich a oholili ako Turkov a prikovali na lavice k veslám.

— To je hrozné, — zamieňa sa mu v očiach úžas s nesmiernym záujmom o vec. — Hovoril si s nimi na lodi?

— Tam sa už nedá, — pohodí rukou. — Ono je to veslovanie ťažké. Keď príde prudšia vlna, dobre ruky nevytrhne z tela. Preto im oficieri dávajú do úst rubík, aby nekričali. Oni ti iné nevedia vyriecť, len hu-hu-hu! Ten rubík sa im v ústach rozpukne a rozšíri. Vyberú im ho len vtedy keď majú jesť.

— A čo dostanú?

— Napchajú im do úst vo víne alebo v octe namočené sucháre, — vykladá Filip bratovi, ako je obyčajne na galejach. — Po pätnásť-dvadsaťhodinovej hroznej práci v čase oddychu nasypú — či už nalejú — do válova pred každých šiestich veslárov niečo otrúb, fazule alebo nejakej kaše.

— A koľko ich je, vravíš? — zbledne Juraj a zamyslí sa.

— Keď som bol s nimi predvčerom, hovorili o tridsiatich. Ale v Theate ich ostalo šesť. Pri Capracotte traja utiekli. Z nich dvoch lapili a držia ich v žalári.

— To je úloha pre nás, — skloní Juraj hlavu a pohladí si čelo. — Vieš, Filip, — zdvihne po chvíli pohľad, žiariaci akýmsi pevným rozhodnutím, — práve čítam v Biblii o bohatom mládencovi. Ako je ťažko vojsť bohatému do kráľovstva nebeského. A tu, hľa, máme príležitosť, ako niečo dokázať. Pozri, ja mám toho bohatstva a okrem teba nemám nikoho. Tým nešťastníkom by sme mohli pomôcť. Dúfam, že súhlasíš!

— S radosťou, Jurko, — objíme si brata. — Len ako sa k tomu dostať?

— Ako? — o chvíľu má už plán. Filip, — pozrie mu významne do očí, — vojaci vždy potrebujú peniaze. Pôjdeš zajtra k nim, či by nám tých dvoch v Capracotte nepredali?! Týmto na galejách pomôžeme, ako budeme vedieť. Pôjdeš?

— Vďačne, — prisvedčí ochotne. — Vykonáme niečo pre Krista. Na druhý deň zájde Filip k vojakom, ktorí mu hneď prezradia, že sú s výsledkom a opaterou na svojej ceste naskrze nespokojní. Prepustiť tých v Capracotte za dobré peniaze? Čoby nie! Ale kapitán Gemanner odišiel s kompániou vojska proti povstalcom k Mesine. Bez neho to nejde. Treba naňho počkať.

Keď sa však minie týždeň za týždňom a kapitán len nechodí, ba dôjde i správa, že tam zahynul — zariadi sa vec aj bez neho. Filip vyplatí slušnú sumu oficierom a vojaci zájdu do Capracotty po väzňov a oddajú ich novému pánovi.

Mladší Weltz čaká na nich v postrannom hostinci na neapolskej ceste. Keď ich vojaci privedú vycivených, ostarnutých, zarastených — srdce mu stisne nad ich stavom. V očiach ľad ľahostajnosti, na rukách povrazy. Postavy nalomené, ledva stoja na nohách. Hľadí na nich Filip, hľadí. Rád by ich hneď potešiť. Ale musí byť k nim tvrdý.

— To sú vaši väzni? — vraví vojakom. — Akože tí budú na našej lodi veslom zaťahovať? Veď je to len hŕba kostí a kože, čo som kúpil od vás?

— Hja, — stisnú plecami, — to nám povedali aj v Neapole. Čo však my? Čo máme, to dáme…

— No, dobre, — pozdraví sa s vojakmi, ktorí vykonali svoju úlohu. — A vy, — obráti sa tvrdo k privedeným, — rušajte hen do izby! Obriadite sa…

Tobiáš a rektor Ján sa pohnú ani stroje. Vedia, že ich nečaká nič dobrého. Im je už jedno. Ľahostajne pozrú na nového pána, ktorý ide s nimi. Ako však vojdú do izby a zavrú sa za nimi dvere, jeho tvár sa zmení. Namiesto tvrdosti, kmitne na nej priateľský úsmev.

— Lační ste, pravda?! — počne im snímať povrazy a retiazky z údov. — Hneď vás opatria. Musíte však byť pozorní aj pri jedle — neprezdraďte sa! — vraví im dobrou nemčinou.

— Nemáme sa prečo skrývať, — povie Simonides. — Sme otroci a vy ste naším pánom.

— Mýlite sa, dobrí ľudia, — stíši Filip hlas. — Oddnes je vaším pánom iba Ten, ktorý je pánom všetkého na nebi i na zemi. Len poslúchnite, čo vám poviem. Najprv si zajedzte, potom sa dáte ostrihať, oholiť a preoblečiete sa do rúcha, čo vám prinesú.

Po týchto slovách sa namiesto radosti zjaví v ich očiach najhlbšia nedôvera. Ján a Tobiáš pozrú významne na seba. Sväte sú presvedčení, že je tu nové pokúšanie. V ich duši sa vynorí Terst. Kapitán Gemanner, jeho holiči, vojenské šaty a ostatné.

— Čo váhate? — vraví im vľúdne, vidiac ich hrozné rozpaky. — Nie ste viac väzňami! Ide len o to, aby ste mohli ísť so mnou do Neapola. Tam býva Juraj Weltz, bohatý obchodník, ktorý je vlastne vaším dobrodincom. Ja som jeho brat, Filip. Mám vás doviesť k nemu. Tak však, ako ste, nemôžeme do mesta… Hneď by vás poznali. Poslúchnite a spravte, čo treba.

— Pane náš, my podobné reči nepočujeme prvý raz, — odvetí mu Simonides odmerane. — Pravda, Tobiáš? — zasvieti mu tvár jasom presvedčenia. — To sú praktiky našich nepriateľov, ktorí nás chcú obrať o vieru a o náš duchovný stav! A my sa tej viery nezriekneme a svojmu stavu sa za nijakú cenu na svete nespreneveríme. Vojakmi nebudeme! — vraví rozhodne užasnutému Filipovi. — Ste naším pánom, robte s nami, čo chcete. Najlepšie bude, keď nás čím skôr zavediete za ostatnými na galeje. Či tak, Tobiáš? — obráti sa k priateľovi.

— Tak! — prisvedčí mu bez rozmýšľania.

— Chápem vás, — usmieva sa Weltz prekvapený. — Vytrpeli ste veľa. Nemôžete len tak dôverovať. Ale pozrite, ja nie som vojak, — vytiahne akúsi knižku z bočného vrecka a položí ju pred nich na stôl. — Som toho istého náboženstva ako vy. Idem obstarať, čo treba. Zatiaľ si vec múdre rozmyslite!

Keď ostanú sami, inštinktívne siahnu za knižočkou na stole.

— Arndtova „Rajská záhrada“, — konštatuje Tobiáš, berúc knihu do ruky.

— A naozaj! — zadiví sa Ján. — Ale aj v tom môže byť faloš. Oni nás obchodia v rúchu ovčom, z vnútra sú však vlci hltaví. Čo ty na to?

— Vydržali sme — vydržíme!

Keď sa Filip vráti, nájde ich, ako nechal. Nevie si s nimi rady. Musia sa ostrihať, oholiť a preobliecť, ináč ich do Neapola nedostane.

— Tak, priatelia, — vraví im mäkko, — keď mi ešte vždy nedôverujete, oblečte si to rúcho na tie svoje handry. Keď budete u nás, môžete ho zasa zo seba zhodiť.

— Ozaj môžeme? — zasvieti im v očiach.

— Naozaj! — prisvedčí. — Ale s vašimi bradami, fúzmi a povesnami na hlave neviem si inak poradiť. Nebuďte deťmi. Teraz sa najedzte, v noci si pospíte a ráno sa obriaďte. Nech nebudíme pozornosť zvedavcov, akých je vždy v Neapole dosť. Dobrú noc!

Keď znova ostanú sami, večera ich už čaká na stole. Užasnutí hľadia si do očí a nevedia nájsť slova. Veriť tomu, či neveriť? — mihá sa im v mozgu. Ani nemajú odvahy sadnúť si k jedlu. Hlad a dobrá vôňa ich predsa len prevládne. Keď sa najedia, skrúšene sa pomodlia a ľahnú si spať. Po prvý raz od dlhého času na prichystané a upravené lôžko.

— Tak čo, Janko, — ozve sa ešte Tobiáš. — Čo to má znamenať?

— Sme v rukách božích, — odpovie ako zo sna. — Nech Boh spraví s nami sám, čo ráči!

Vyspia sa ani v oleji. Ráno vstanú čerstvejší a spokojnejší na mysli. Spočiatku sa nevedia spamätať, kde sú. Keď však vidia na stole raňajky, na stolcoch pripravenú bielizeň a odev, príde im všetko na myseľ. Zaklope holič a oni nevzdorujú. Odovzdajú sa mu do rúk a ľahostajne hľadia, ako im v chlpoch padajú na zem vlasy, brada i fúzy.

— Ako ste spali? — vojde Filip Weltz a osloví ich kamarátsky.

— Raňajkovali ste?

— Raňajkovali.

— A šaty sú vám dobré? — ohliada si naobliekaných, lebo si na sebe ponechali aj svoje handry.

— Dosť, — dívajú sa na človeka, nevediac, čo počať.

— No, vidíte, ste celkom iní, — všimne si ich inteligentné tváre.

— Tak by sme mohli ísť. Pred hostincom stojí zavrený voz. Sadnete si so mnou. Keď prídeme k bratovi Jurkovi do Neapola, myslím, že budete uspokojení.

O chvíľu švihne pohonič bičom ponad kone a oni opúšťajú šedivé múry Capracotty. Idú nadol — nadol cez Capuu peknou úrodnou rovinou. Všade ich stretajú stromy, vinič, kozy, somáriky a usmievavý južný deň. Cestou hovoria málo. Iba pán Weltz sa im niekedy prihovorí a upozorní ich na zvláštnosti. Neskôr i na more, čo sa modravo rozlieva do diaľky. Oni sa usilujú ukázať vďačnú tvár. Odpovedajú však len krátkymi slovami. Vhĺbení do seba uvažujú, čo sa to vlastne s nimi deje? Je to prechod k novému utrpeniu, či radostná skutočnosť? Človek normálneho života by iste radšej uveril to druhé. Oni, ktorí už toľko podstúpili, neprestali veriť v Boha, prestali však dôverovať ľuďom. Už sa im zdá, že sú nerozdielnymi druhmi svojho majstra z Nazaretu, ktorý kráča na Golgotu. Rektor Ján žije síce kúzelnej predstave o svojich, Kate i Samkovi. Tak ako u Tobiáša, aj v jeho duši dozrela túžba — nech je už voľajaký koniec tomuto hroznému divadlu! Keby aj duch vydržal, to telo už i tak dlho nevydrží. Márne sa Filip usiluje chovať k nim čo najpriateľskejšie. Aj keby chceli, nemôžu mu veriť. Nevedia…

Vezú sa oni, vezú, bojujúc v hlbinách strápenej duše so sebou. Na obzore sa vynorí kužeľovitý, dymiaci vrch, pod ním ohromný belasý záliv, vrúbený domami a domami.

— Vezuv, — upozorní ich Filip. — O chvíľu vojdeme do Neapola.

A skutočne, vhrčia do ulíc rušného prístavného mesta. Kade idú — všade vojska a vojska. Na prvý pohľad vidno, že miestokráľ don De los Velez má iste dosť starostí. Pútnici si pritiahnu vrchné rúcho, aby ich neprezradili spodné handry pri vyhliadnutí oknom. Zrazu len Tobiáš potrhne druha, mrknúc smerom na ulicu.

— Poznáš ho? — ukazuje na vojaka, stojaceho pred akýmsi krámom.

— To je on! — prisvedčí rektor. — Ten nás najviac bil a trýznil, keď nás vliekli z Pescari cez Abruzy. Bože, odpusť mu, — zavzdychne, — nevedel, čo činí!

Voz napokon zastane pred vysokým niekoľkoposchodovým domom v rušnej obchodnej ulici.

— Sme doma, — skočí Filip a pomáha tým dvom. — Nech sa ľúbi k nám!

Vojdú na prízemie, kde sú rozsiahle obchodné miestnosti, plné najrozličnejšieho tovaru i ľudí. Tu ich pristaví svieži, usmiaty starší pán. Juraj Weltz!

— Boh vás pozdrav, priatelia! — privíta došlých ochotne a ide s nimi na najvyššie poschodie. Zavedie ich do svojej najmilšej svetlice, kde je knižnica. — Šťastne ste došli? — spočinie na udivených mäkkým modrým pohľadom. Vyobjíma ich a vybozkáva ako vlastných bratov. — Mám radosť, veľkú radosť, — utiera si zaslzené oči. — Viem, idete z jamy levovej. Pán mi vás posiela a ja vás ako takých prijímam. Cíťte sa tu ako vo svojom…

— Len či sa ti budú, Jurko! — pozrie naňho Filip významne.

— A prečo by nie? — ponúka ich, aby sa zložili. — Veď sme deti jedného Otca, ktorý je v nebesiach!

— Ale oni — po tom, čo prežili — ešte vždy nechcú veriť, — vykladá bratovi. — Keby si bol videl, čo som s nimi mal, kým sa dali ostrihať a oholiť! Odev vzali len na svoje úbohé handry. Keď sem prídu, hneď ho vraj zložia. Pozri, — ukáže na hostí, ktorí v rozpakoch nevedia, čo robiť. — Pod vrchným odevom majú svoje mučenícke rúcho. Mysleli si, že ich chceme zverbovať za vojakov. A radšej vraj pôjdu rovno na galeje, než zriecť sa svojej viery a povolania.

— To je krásne! To je krásne! — žasne Juraj nad ich heroizmom a znovu ich vyobjíma. — Dúfam, bratia, že sa skoro presvedčíte, že ste na omyle. Ste u svojich, kde niet miesta pre nedôveru. Dom môj je domom Pánovým a domom vaším. Ani neviete, aký som dnes bohatý, keď vás mám za hostí… — prejavuje až detinskú radosť nad ich príchodom a dá im všetko potrebné a dobré.

Hostia sa čudujú jednej veci viac než druhej. Pomaly sa im na tvári roztápa nedôvera ani ľad na slnku. Konečne sa počnú tešiť aj oni. Večer, keď ostanú sami, otvoria knižnicu a prezerajú si knihy. Sú to dobre udržiavané zväzky v koženej väzbe a v peknom poriadku. Prvé, čo im napadne, je Heilige Schrift, Lutherov preklad Biblie. Potom Concordia, evanjelické spevníky a postily…

— Janko, — pozrie zrazu Masnicius so slzami v očiach na kamaráta, — to je divné!

— U Boha je všetko možné, Tobiáš, — odvetí rektor a strhne ho s plačom do náručia. — Všetko! Aj naše vyslobodenie, vieš!?

Dlho tak stoja rozcítení a šťastní. Nikto ich nemýli. Vezuv nesoptí a rušný Neapol spí. V snách je celý Weltzov dom, keď oni padnú na kolená. Konečne pochopia, čo sa stalo, a vrúcne ďakujú dobrému Pánu Bohu.

Simonides a Masnicius sa z pohostinného Weltzovho domu nehnú niekoľko dní. Predovšetkým preto, aby ich niekto nepoznal, ale aby sa trochu pozbierali z útrap a nedostatku, veď sú len kosť a koža. A oni predbežne ani netúžia po inom. Zahrabú sa do krásnej knižnice, žijú spomienkam a radosti.

— Rozprávajte mi niečo o svojej vlasti, — povie im jedného dňa hostiteľ, keď si prisadne k nim do svetlice. — Najbližšie k vám som bol vo Viedni.

A hostí, prichodiacich už pomaly k sebe, netreba ponúkať. Tobiáš rozpráva o krásnom Považí. O prudkom, striebropennom Váhu. O bielych kostolíkoch v hlbokých dolinách a o pevných hradoch na skalitých kopcoch. Rektor Ján zas zájde v reči na mestá, plné hmotného i duchovného bohatstva. Spomenie i svoje Brezno, ako si leží pri šumiacom Hrone pod vysočizným Ďumbierom medzi horami. Vykladá o jeho udatnom richtárovi, kmotrovi Chmeliusovi, o rozumnom notárovi Gronellovi. O pátrovi Housenkovi, ako odobral evanjelickým mešťanom s pomocou Collaltovho vojska chrám a jeho potisol pred hrozný prešporský súd…

— A máte more? — zvedavý je Juraj.

— Len more Turkov, — pokračuje Ján, vďačný dobrodincovi za toľký záujem. — Hranica Mohamedovho mocnárstva je na dva dni cesty od nás. Jeho janičiari robia útoky na naše územie a berú, čo môžu — zlato, striebro, dobytok i ženy. Ale kostoly neberú. Našich pre náboženstvo ani na svojom území neprenasledujú.

— Tak cisár Leopold je horší než sultán Mohamed IV.?

— Žiaľbohu, horší! — prisvedčí Tobiáš. — Alebo má veľmi zlých radcov. Veď len čo sme my nevinne prežili! A ešte tí na galejach!

— A to je jediná vaša vina, že ste evanjelici?

— Jediná!

— Tak viete čo? — zvážnie Weltz. — Musíme sa veci ujať. Napíšeme o tom našim protestantským panovníkom do Nemecka a Holandska. Podám prosbu na Jeho Jasnosť nášho miestokráľa, De los Veleza, aby vec nešťastníkov dal preskúmať súdne. Dobre?

— Veľmi dobre, — súhlasia ochotne.

— Vy ostanete mojimi hosťami, dokedy chcete.

— Ste priláskavý, — ďakujú obaja dojatí.

— Konám si len svoju bratskú povinnosť, — zdôrazní Weltz. — Máte nejakú žiadosť?

— Radi by sme navštíviť našich na galejach a uľaviť im.

— Stane sa, — prikývne ochotne. — Aj ja pôjdem s vami. Pravdepodobne i brat Filip. A čo ešte?

— Nechceli by sme príliš využívať vašu dobročinnosť, — poznamená rektor Ján. — Radi by sme bližšie k svojej vlasti. Do Nemecka, k našim vyhnancom…

— Dobre, — neodporuje hostiteľ. — Musíme však počkať na príležitosť. Nemôžem dopustiť, aby ste sa dostali do nejakého nového nebezpečenstva. Ináč myslím, že tu máte všetko, čo potrebujete. A vaša vlasť je vám macochou. Čo vás ťahá domov? — pozrie na Tobiáša.

— Tí, ktorých sme zanechali, — zvlhnú mu oči. — Rodina! A potom naše rodné kraje, hory, mestečká, dedinky. Náš pekný ľud, ktorému sme pastiermi. Oň by sme sa mali starať.

— Na tú prácu neprišiel ešte čas, — zachveje sa Jurajov hlas. — A čo zve, brat môj, v rodné kraje vás? — obráti sa k zamyslenému Jánovi.

— Mám doma ženu i dieťa, — odpovie, chvejúc sa ako štep vo vánku.

— Rozumiem, — prikývne Weltz.

— Rád by som, — tlmí svoje vzrušenie Simonides, — vidieť aspoň z diale vrchy, pod ktorými žijú. Aspoň oblaky, ktoré sa nesú v ich stranu. A keby som im mohol hoc len slovíčko napísať!

— To môžete, brat môj, — zjasnie hostiteľova tvár. — Postarám sa dostať váš list do Viedne. Odtiaľ už dôjde do vášho domova.

— Ale ozaj? — zažiari rektorovi tvár, na ktorej sú ešte hlboké stopy utrpenia. Dostáva však už svoju niekdajšiu farbu. — Môžem svojej Katuši napísať, čo sa stalo s nami? — zalejú ho slzy radosti.

— Môžete! — usmeje sa dobrácky Juraj, šťastný, že im môže vykonať takú maličkosť. — Napíšte si svojim obaja. Napíšte aj iným. Tam je papier, všetko. Černidla i husích pier jest. Zastrúham vám…

— Ó, nie! — bránia sa. — My si to už spravíme. Predsa sme od toho?!

Večer, keď ostanú sami, položia si lampu naprostred stola a píšu. Vo svetle, padajúcom na ich črty, zjaví sa pokoj a šťastie.

Tobiáš píše svojej počernej Alžbetke, ktorá ho už iste dávno oplakala na krásnom Považí. Rektor Ján zas svojej drahej Kate a kmotrovi Danielovi Chmeliusovi do Brezna. V poslednom poznamená — ak žena odišla do Prešova k rodičom, pošlite list za ňou!

Na druhý deň Juraj Weltz zapečatí listy svojím veľkým prsteňom. Pošle ich obchodnou poštou na Rím, Terst do Viedne, a tak do Uhier.