ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V neveľkej izbici mestského hostinca sa ubytuje páter Mikuláš. Zariadenie miestnosti je skromnučké — posteľ, stôl, stolička. Ozaj len najpotrebnejšie veci. On je však nenáročný — stačí mu to. Z valaštianskej fary si dá priniesť obraz Panny Márie, podeň postaví kľakadlo a je to. Spať má kde. To najhlavnejšie by teda v tomto kacírskom hniezde bolo. Svojou húževnatosťou a s pomocou grófa Mateja Collaltu dosiahol veľa. Nedosiahol však všetko. To je jediná príčina nespokojnosti v jeho ostrých črtách a tmavých, zanietených očiach. Jemu nejde o hmotné pohodlie. To by hľadal inde a inak. Akýsi vnútorný hlas ho núti pevne položiť nohu v Brezne. Získať ho pre svätú cirkev rímsku ako pre rehoľu piaristov a potom odtiaľ pracovať na všetky strany. Na to však potrebuje faru i školu, pritiahnuť aj iných svojich spolupracovníkov. Sám tu nič nevykoná. Brezňania sú tvrdí ani kremeň. Keď však zmiznú kaplán Srnka a rektor Simonides, čo sa stane o dva týždne, aj ľud bude mäkší. A keď dostane arcibiskupskú investitúru na farský úrad a užívať i dôchodky tohto, budú i prostriedky, bude i autorita! Práca pôjde ľahšie…

Zaujatý myšlienkami ostrúha si husie pero, namočí do pripraveného černidla. Vezme papier a — píše. Je to list, vlastne — ponížená prosba, adresovaná na jeho arcibiskupskú Milosť Juraja Szelepcsényiho v Ostrihome. Poukazuje v nej na úspechy, dosiahnuté v protestantskom Brezne, a prosí o povolenie — s dôchodkom prevziať aj faru a školy. Dlho škrípe husie pero na drsnom papieri. Skoro sa zatupí a on ho musí znova a znova zaostrovať. Keď skončí, všetko si ešte raz prečíta. Zabalí písmo a usmejúc sa spokojne — zapečatí. Odošle ho postiliónovi. Potom si kľakne pred obraz Matky Božej. Jasný svit z neveľkého okna mu dopadá rovno na malú tonzúru. Tu ho nájde i večer, ponoreného v modlitbách. V noci počuť zdola hulákať furmanov. Prehadzuje sa na posteli. V podráždenej mysli sa mu črtajú plány, ako dobyť srdce tohto mesta. Povolá si na pomoc pátra Šimona z lopejskej fary, i pátra Venceslava z Prievidze. Potom aj iných. Práce jest! Vydobyje dežmu a môžu tu byť aj štyria farári! Rehoľa piaristov rozkvitne a svätá cirkev tiež.

„Ubránili si vraj svoj hmotný majetok, ubránia si vraj i duchovný!“ ozvú sa mu v hlave Chmeliusove slová. „A ja im nenesiem duchovný majetok? Nechcem im kázať po kresťansky? Nechcem im zriadiť poriadne školy? Lenže — oni sú protestanti! Nie je to však blud? Načo krušiť svätú cirkev? Nekruší ju dosť Turek, Tatár i kuruc? Ešte i vyznanie má nás krušiť? Jeden je Boh a jedna cirkev, svätá — katolícka!“

Zdola čuť drsné výkriky a hulákanie. Páter Mikuláš krátko trpí. Napokon však vstane, natiahne si reverendu a vyjde na schody.

— Hej, vy tamdolu, hej, — zvolá.

— Čo je? — ozve sa mu akýsi furman.

— Čo nedáte človeku spať?

— A kto ste vy? — zadíva sa naňho tmavá furmanská tvár.

— Páter piarista!

— No, hehe, — uškrnie sa ten ako človek, čo má v hlave, — nemyslite na zlé veci. Pomodlite sa a zaspíte! Hehehe…

Páter Mikuláš, vidiac, s akým človekom má do činenia, vráti sa do svojej izbice. Pokľakne pred obrazom Panny Márie a modlí sa. Potom zloží reverendu — zahasí svetlo. Chvíľu ešte počuje hahot dolu v hostinci a zaspí.

Ráno dá zvoniť na omšu.

Keď ide do chrámu na Dúbravke, ľudia sa mu vyhýbajú. Radšej vojdú pod najbližšiu bránu, len aby sa s ním nestretli. Ak prejdú popri ňom deti, obzerajú mu reverendu. Pozdravia sa mu však úctivo: — Dobré ráno. On im odpovie: — Laudetur…

V chráme nájde len organistu Fabriciusa. Ten má nariadené, aby mu vyplnil všetko, čo si bude žiadať. Ináč niet tu jednej duše. Len čo Collaltovi vojaci odišli, Brezno je zas, ako bolo predtým.

Páter Mikuláš si vykoná svoju povinnosť. Rozladený sa vrátil do svojho bytu. Druhý deň však ide zas. Nie je z ľudí, čo by sa dali znechutiť. Keď sa už do toho dal, ani inak nemôže. Zvedavý je na nedeľu.

Svitne i tá. Na drevenej zvonici sa rozhlaholia všetky zvony. Ozvú sa tri razy, volajúc Brezňanov do chrámu, ktorý býval prv naplnený do posledného miesta.

Dnes nikoho nevidieť kráčať pod Dúbravku.

Páter Mikuláš v reverende, s knihami pod pazuchou, ide ta jediný. Oči má sklopené. Len kedy-tedy ich zdvihne, aby pozrel, čo sa robí vôkol. Stretá sviatočne pristrojených mešťanov aj ich ženy, ale aj mládencov, panny a deti. Vystupujú sa mu. Nik si ho však neobzrie — nik ho nepozdraví. Ako by to ani nebol človek, ktorý stúpa v povedomí svojej moci i dôstojnosti k chrámu, vypätému na neďalekom vŕšku. Ako by to bol len náhodný, mŕtvy tieň.

Úzkosť mu stisne srdce. Už tuší, ako to bude v kostole. Ohliadne sa, kam sa ľud hrnie. Keď vidí, že do fary, — príde mu na myseľ kaplán Srnka a rektor Ján Simonides. Ich čas ešte nevypršal. Iste oni zariadia evanjelikom, čo chcú mať v nedeľu. Najradšej by sa obrátil a išiel tam medzi nich. Pustiť sa do hádky s tým kaplánskym mláďaťom, i s trúfalým rektorom. Rád by prehovoril ten rozvášnený ľud a donútil ho ísť s ním do veľkého chrámu, kde by mu on zvestoval jedinú pravdu, svätú — katolícku. Ale fara a školy sú ešte v ich rukách. Magistrát mu ich bez biskupského povolenia neoddal a neoddá. Musí teda to povolenie dostať stoj čo stoj. Ináč tu poslušnosti ani pokoja nebude!

V priestrannom kostole zíva zo všetkých kútov chlad a prázdnota. Vychudnutá, vpadnutá tvár pátra Mikuláša zožltne. Tie hlboké tmavé oči zazrú na chóre organistu Fabriciusa a nikoho viac, nikoho! Ťažký vzdych sa mu vyderie z pŕs. Vyjde pred oltár a kovovým hlasom odslúži omšu. Jeho slová letia ponad prázdne lavice, po stĺpoch i chóroch a vracajú sa k nemu.

Keď skončí, počká organistu Fabriciusa pred kostolom. Ten dlho nejde. Čosi mu píska v organe. Najprv to opraví — nech mu nekazí jeho umenie. Potom si aj on ide dolu schodmi, netušiac na dvore, obohnanom dosť vysokým múrom, pátra Mikuláša. Zazrie ho, ako prestupuje z nohy na nohu. Ide k nemu odmeraným krokom.

— Počujte, pán organista, — zadíva sa mních na človeka v najlepšom veku, — a to váš ľud nechce poslúžiť Pánu Bohu?

— Čoby nechcel? — odpovie Fabricius ako by z povinnosti.

— A čo nepríde na svätú omšu?

— Keď my sme protestanti.

— Aj vy ste protestant?

— Aj ja!

— A prečo vy môžete prísť?

— Keď musím.

— Kto vás núti?

— Magistrát, — prizná sa organista, ako by šlo o najprirodzenejšiu vec. — Taký mám rozkaz, aby ste neboli sami v kostole.

— Pekne! Pekne! — trpko sa usmeje páter úprimným slovám. — A kde sú ostatní?

— Iste vo fare, — hľadí Fabricius naňho, ako by ho ľutoval. — Pani velebná sa už vysťahovali. Tam je izieb a širokánske chodby. Miesta dosť.

— A čo tam robí?

— No, slúži Pánu Bohu.

— A kto to zvedie?

— Ešte sú tam kaplán Srnka a rektor Simonides.

— A neboja sa stretnúť s kráľovskou mocou?

— Čoby sa báli? Kostol máte a súkromne slúžiť Bohu nie je zakázané.

Páter sa nato zamyslí a chvíľu nepovie slova. So svojím stavom je načistom. Hľa, ani len tento organista nie je jeho človekom. Tu si musí získať a vychovať všetkých, od miništrantov počnúc cez kostolníkov až po organistu. Až potom ostatných. Ťažká to veru úloha. Ale nech! Podoberie sa na všetko ad majorem Dei gloriam. Zrazu mu čosi kmitne v očiach a on zdvihne hlavu.

— Pozriem si to, — usmeje sa na organistu.

— Čo? — zastane ten prekvapene.

— Tie ich služby Božie, — povie rozhodnutý. — Zájdem ta…

— Do fary? — úžas vystúpi na Fabriciusovu tvár.

— Do fary!

— A nebojíte sa, že sa niečo zhŕkne?

— Nebojím, — vzpriami sa mních odhodlane. — Brezňania môžu nesúhlasiť, ale na vysväteného kňaza rukou nesiahnu. Pôjdete so mnou?

— A čo tam chcete — kázať?

— Nie, zdvihne hlavu. — Chcem ich len vidieť a dokázať, že sa ich nebojím. Idete?

— Poďme!

Vo fare zatiaľ stoja ľudia tesne vedľa seba na širokej chodbe, v otvorených izbách, i na priestranných schodoch. Ledva, že dych popadnú. V prostriedku stolík, prikrytý bielym obrusom. Na ňom Biblia a dve horiace sviece. Za stolíkom kaplán Srnka, rektor Simonides, učiteľ Sartorius, Okolo je celý magistrát okrem notára Eördögha. Potom ostatní — muži, ženy, mládež i drobné deti. Namiesto plachého kaplána káže horlivý rektor z ev. Matúša X. kap., 28. verš:

„A nebojte se těch, kteríž mordují tělo, ale duše nemohou zamordovati. Než raději sa bojte toho, kterýž může i duši, i tělo zatratiti v pekelném ohni.“

Mocne znejú oduševňujúce slová mladého a odvážneho rektora. Keby tu bol velebný Ján Milochovský, ani ten by to nepovedal lepšie. Poslucháči nasávajú hlásanú pravdu ako smädom umorení vodu z chladného prameňa. Oči im horia ako jemu. Magistrátni páni, richtár Chmelius, podnotár Gronell a senátori radom — visia na každom slove. Cítia, že ten ich obľúbený, temperamentný rektor mnoho riskuje. Aj tak je už naňho zle. Bude ešte horšie. Spomedzi žien hľadí na rečníka zanietene pani Zuzanna. Dcéru Zinku, štíhlu, švárnu, si zbožne drží za ruku. Vedľa nich sedí a uprene sa díva na svojho rozohneného Jána ružová milá tvárička pani Kataríny Simonidesovej, rodenej Machnerovej.

Kázeň sa práve končí, keď sa dvere sťažka odchýlia. Vojdú organista Fabricius, za ním zvedavý páter Mikuláš. Nikto si ich nevšimne. Oni zas nemôžu napred pre veľký stisk. Tam teda zastanú, počúvajúc, čo sa deje. Nasleduje dlhá modlitba za osirelú cirkev, za kráľa, za vrchnosť, za vyhnanca farára Milochovského, za celé meštianstvo, i za nepriateľov. Rektor ticho a vážne predrieka vetu za vetou. Súladná tvár sa mu zazorí. Zhromaždením sa nesie tichý šepot i tlmený plač. Páter Mikuláš počúva tvrdý ani kameň. Nič ho nedojme. Tento svet mu je cudzí. Cudzia mu je aj pieseň, čo sa mohutne ozve na všetky strany:

Ľudia stoja a spievajú. Aj tí, čo si majú kde sadnúť. Za veršom nasleduje druhý verš mohutne vystupňovanej nábožnej hymny. Páter Mikuláš vidí, ako tie tváre horia presvedčením. Počuje slová, obetujúc majetky, manželky, dietky, áno, i sám život za vernosť k Bohu. Aj napriek tomu sa jeho cit búri proti tomuto duchu. Organista vidí, ako myká ústami, prestupuje z nohy na nohu. Najmä keď príde na posledný verš, ktorý schytí aj Fabriciusa, takže mu spieva skoro rovno do ucha:

Fabricius zbadá na pátrovej tvári chmúrny, až zlostný výraz. Jeho oči sú zabodnuté do vyjasnenej tváre rektora Simonidesa. Inštinktívne cíti, že toto je človek, čo tu udržuje tohto ducha.

„Ešte má niekoľko dní,“ mihne Housenkovi mysľou. „Ten však musí odtiaľto navždy! To je záujem svätej cirkvi!“

Ako sa tak zamýšľa, zrazu vidí — a to ešte počas spevu — z magistrátnych pánov sa pohne sám richtár Chmelius. Robí si cestu pomedzi ľud a mieri rovno k nemu.

— Vari ma len nechce vyhodiť?! — pohodí Fabriciusovi.

— To nie, reverendissime, — ukáže, ako i on vie povedať po latinsky, čo sa patrí.

Chmelius sa prederie až k Housenkovi a pokynom ruky ho pozýva, aby s ním šiel napred.

— To nie, — bráni sa ten. — To už nie!

— Vari sa nás len nebojíte? — povie mu priateľsky s ľahkým úsmevom. — Sme kresťania — nemáte sa čoho! A potom — tu som ja, richtár mesta!

Páter Mikuláš pochopí v tú chvíľu — príležitosť, ktorú hľadal, sa mu sama núka. Krv mu vstúpi do tváre. Preto, obzrúc sa na Fabriciusa, poberie sa za Chmeliusom.

Zhromaždenie, pravda, zdúpnie prekvapením.

— Čo to bude? Čo to zas len bude?? — šepcú si ženy. — Ten páter sem neprišiel nadarmo.

— Iste nás chce rozohnať.

— To mu nepôjde, — upokojuje splašených pani Zuzanna. — Nemá tu dnes Collaltových žoldnierov!

— A ak si ich už zavolal?! — pritúli sa k nej dcéra ako kurča ku kvočke v čase nebezpečenenstva.

Pani Katarína upiera modré oči, ani vyjavená, raz na mnícha a zas na svojho Simonidesa. Zlé tušenie spáli jej o chvíľu ružičky v lícach na popol.

— Bratia, sestry, — hlasno prehovorí Chmelius od stolíka, — pán páter Mikuláš je zvedavý na nás, keď slúžime Bohu, ukážme sa mu takí, akí sme!

Housenka tam stojí v čiernej reverende. Oči má sklopené, tvár chladnú ako z kamenňa. Zrazu však zdvihne hlavu. V zraku mu kmitne iskra zanietenia.

— Chcel som si vypočuť vaše služby, — počne oceľovo. — Nie som vlk, ani nejaký šarkan. Chcem sa vás len priateľsky spýtať, prečo nehľadáte Boha tam, kde je?

— A kde ho máme hľadať? — ozve sa pokojne rektor.

— Vo vašom chráme!

— Ten ste nám vzali!

— Ale ho oddávam službe božej, — pokračuje páter, obrátiac oči k nebu. — Prečo sa mu vyhýbate?

— Keď nemáme v ňom svojho kazateľa, — ozve sa zrazu odhodlane pani Zuzanna.

— A ja som čo?

— My sme vás nepozvali, — zamiešajú sa do reči ženy jedna za druhou. — Sami ste prišli! Nevieme, kto ste…

— Ani nechcete vedieť?

— Nie!

— A kde poslúžite Bohu, keď vám tu zakážeme?

— V našich domoch.

— Keď sa narodí dieťa, kto ho pokrstí?

— Pokrstíme si ho sami.

— Kto vás zosobáši?

— Nebudeme sa sobášiť!

— Kto pochová?

— Pochávame sa sami! — letia poznámky a odpovede. Tu sú všetci jednej mysle. Členovia magistrátu celkom tak ako pani Zuzanna a jej nedospelá dcéruška, hľadiaca raz na vážnu tvár otcovu, raz na Simonidesovu. Niekedy aj na príjemnú, poblednutú tvár pána podnotára. Pravda, ak by ten i len polokom pozrel na ňu, hneď sa odvráti. Voľačo mu ešte vždy nevie zabudnúť. A nezabudne ani tu.

Mladý vdovec si zas všíma slovný súboj. Hľadí na mnícha i na zhromaždenie. Pred zrakom sa mu vynárajú vlny, dve ohromné vlny, čo sa valia zo šíreho sveta a rozpenené, hučiac, sa tu stretávajú. Z rozmýšľania ho vyruší len páter Mikuláš.

— Uvidíme! — ukloní sa prítomným a pretíska sa k dverám.

— Nič neuvidíme! — pohodí Jakub rukou za odchádzajúcim. — Váš svet je iný, náš iný. A nemôžeme za svoje svety…

Housenka ide rovno do hostinca. Doma pred obrazom Panny Márie sa dlho, dlho modlí. Potom stroví skromnučký obed, čo mu dáva nie najžičlivejšie magistrát. Popoludní odbaví s Fabriciusom litánie. Keď sa vráti z chrámu, dostane list. Veľký, zapečatený arcibiskupským prsteňom.

Keď ho otvára, ruky sa mu trasú. Chudá tvár sa mu ešte väčšmi stiahne, čelo zamračí a do tmavých očí vstúpia slzy. Nechce veriť svojim očiam. Zamrazený znova a znova číta odpoveď na svoju prosbu o farársku investitúru: Qui non igreditur per ostium, sed ascendit aliunde, ille fur est, et latro…

— To je arcibiskupské uznanie a odmena, — vzdychne si páter trpko. — Kto nejde cez bránu, ale vstúpi inokade, je zlodej a lotor! Pekne veru! — zamýšľa sa, čo je za tými Szelepcsényiho slovami. — Mal som si od neho pýtať povolenie a len tak vstúpiť do Brezna! Ktovie, či by mi ho však bol dal, lebo on tu vraj chce mať svetského kňaza, a nie pátra…

Dlho uvažuje, čo robiť? Zanechať vydobytú pozíciu a vrátiť sa do Prievidze? Či tu ďalej ostať, bojkotovaný Brezňanmi, i samým arcibiskupom Jurajom Szelepcsényim? Farár s chrámom, ale bez fary, bez cirkevníkov a bez dôchodku! Znova neprivrie oka — trápi sa a trápi. Ráno však počas modlitby pred obrazom Matky Božej jasne vidí, čo má spraviť. Neustúpi, to nie! Od magistrátu si vyžiada povoz a pohne sa za svojimi kompánmi do Prievidze.

Utrmácaný zosadne v prievidzskom kláštore. Prijme ho superior Venceslaus Hanacius. Len čo sa občerství, prídu pátri — Šimon, Tomáš, Štefan a iní. Všetci starší a vážni ako on. Vypytovania niet konca-kraja. Mikuláš im namiesto dlhých rečí predloží arcibiskupský list, ktorý ide z ruky do ruky. Pátri otvárajú oči, udivene pokyvujú hlavami a sústrastne hľadia na svojho druha. — A čo ty teraz? — spýta sa ho Šimon. — Ustúpiš?

— Nie, — povie rozhodne. — Prosím vás o pomoc.

— O akú? — všetky oči sa obrátia naňho.

— Viete, — hľadí na nich zanietene, — nepracujem za seba. Pracujem za svätú cirkev a za rad piaristov. Z Brezna nemôžem, lebo by sme museli chrám nanovo zaujať. Preto ťa prosím, Šimon, choď za Jeho Milosťou arcibiskupom Jurajom Szelepcsényim. Vysvetli mu situáciu, v akej som — nie ja, ale naša cirkev v Brezne. Povedz mu, že tu je pôda nebezpečná. Farár Milochovský je vo vyhnanstve, ale má nástupcov. Tam je rektor Simonides, ktorý v meste nemá čo hľadať. Aj v túto nedeľu kázal ľudu na fare z textu proti nám. Presvedč ho, nech mi prizná investitúru. Bude to pre mňa i pre vás. Vykonáš to, Šimon?

— Ochotne!

— Tak sa ja spokojne vrátim na svoje miesto.