ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ubehlíci, hodiac sa do viníc, učušia sa najprv v listnatých kĺčoch ani splašená divá zver. Zaprášená, biela cesta sa vinie nablízku. Nepozorný beh by ich mohol prezradiť a bola by veta. Ťažko dýchajúc, pritlačia sa k zemi, čo je na šťastie taká špinavá ako oni. Počkajú, kým zmĺknu ťažké kroky vojska a galop koní.

— Už sú preč? — pýta sa Simonides druha viac očami než šeptom.

— Ešte nie, — odvetí Tobiáš posunkom. V jeho pohľade sa odzrkadľuje nádej uštvaného človeka, čo vie, že je medzi životom a smrťou. — Hľaď, hen je akási búda! Poďme ta!

Pobehnú. Naraz im však krik búši do tvárí. Akýsi sedliak s vínom a dvoma oslami sa sem utiahol pred vojskom. Kričí zo strachu pred ubehlíkmi. Mohol by ich hneď prezradiť.

— Nadol, Tobiáš, nadol! — nestráca rektor duchaprítomnosť. Hodia sa do neveľkého údolia. Dúfajú, že ich tu vojaci nevidia.

— Hav — hav — hav, — vtom sa na nich vrhnú ovčiarski psi. Aj pastieri s krikom.

— Naľavo, Janko, do jarku! — volá zas Tobiáš.

Skočia ako štvané jelene, tušiace kopovy. Povedomie nebezpečenstva ženie im dušu na jazyk. Možnosť slobody im zas vybiedeným dodá veľkej sily. Putá majú len okolo pása a na jednej ruke. Bežať môžu, ľahko sa však môžu prezradiť. Po okovách by ich poznal každý, kto by sa s nimi stretol. Ale nech!

Učupia sa do veľkého tŕnistého krovia a vykuknú len po dobrej chvíli. Nevidieť nikoho. Iba staviská Capracotty sa črtajú v diali za stromovím. Obloha upiera na nich svoj usmiaty belasý pohľad a zo zeme sa do nich prelieva nevšedná sila. Oči sa im stretnú a — hybaj! — pohnú rezko najprv trochu nahor a potom dolu do údolia. Tam vidieť šíre kroviská. Myrtový hájik, aj tmavý pás pínií, kde sa možno ukryť. Srdce im buchoce a silná túžba žiť im dodáva krídla. Ani sa neobzerajú. Keby aj niekoho stretli, povedia — sme pocestní a prešmyknú sa popri ňom prv, než si ten domyslí, kto sú… Tak sa pustia medzi kroviská a myrtovie. Zapadnú do veľkej húštiny. Už by si mohli aj oddýchnuť. Hľa, tam je i voda! Aj pramienok sa nájde… Ale nie, nie! Nemožno si sadnúť! Nemožno vystierať ukonané údy! A ak kapitán Gemanner rozposlal svojich vojakov? A ak sa tí ženu, kutajúc po celom okolí? Slniečko sa níži, níži, — ale ešte nezapadlo do šíreho mora. Myrty a pínie hádžu dlhú a vždy dlhšiu tôňu na sýtu zeleň okolo. Ale človeka možno ešte jasne badať a streliť naňho ako na zajačika.

— Ešte, Janko? Ešte?

— Len ďalej, Tobiáš, — mrkne Simonides. — Čím ďalej, tým lepšie! A oni idú, idú, kam ich oči vedú. Prebíjajú sa krovím, nekrovím. Dotrhajú sa i skrvavia. Čo však to? Navykli na rany, na krv, na všetko. Vycivené, chudučké svaly sa pružia, oči im horia tajomným ohňom nezlomnej túžby žiť, žiť, žiť! A to na — slobode!

Keď zastanú, obloha je už vyhasnutá. Smelšie sa rozhliadajú okolo seba. Na severovýchode pne sa do výšin mohutný Monte Petroso. Na západe je už more, širočizné — diaľne more. A vôkol kúzlo pekného južného večera ako v prvé májové dni.

— Sme slobodní, — vzpriami sa Masnicius, ako by len chcel zvýsknuť od radosti. — Je to možné, Janko?

— Pán Boh je dobrý, — vzdychne si Simonides a padnú si do náručia.

Dlho, predlho stoja v objatí a plačú. Teplý večer chlácholí ich bolesť a sladký slávičí spev pohládza roztúžené duše. Keď sa utíšia, sadnú si na pažiť pod rozrastené myrty. Vo svojich handrách zháňajú, či niet tvrdého chleba, čo si opatrili cestou u dobrých ľudí. Gemanner i päť krajciarov diurna zriedkakedy vydá. Márne!

— Vypadol nám cestou, — vraví smutne Tobiáš. — Vypadol!

Zájdu k prameňu, priľahnú si k vode. Uspokoja telo, ako sa dá. Dnes necítia hlad pre radosť.

— Ba čo robí náš kapitán?

— Bije našich kamarátov pre nás!

— Chudáci!

Na oblohu vychodia veľké jagavé hviezdy. Masnicius sa vystrie na pažiti a zdriemne. Simonides sedí a položiac si ruky na kolená, hľadí kamsi do tej sivej diaľky. Ta za Monte Petroso… ta… ta… ta, kamsi na severovýchod, za mohutné Abruzy. Pred jeho zrakom vystupuje zo šera príjemná tvárička peknej mladej ženy. Žiaria očká drahého dieťaťa. Aj pohľady priateľov tam od brehov Hrona šero prenikajú.

— Ach! — zavzdychne zhlboka, — Katuša, Samko môj, keby ste vedeli! Keby ste tušili! Modlili by ste sa dnes na holých kolenách z vďačnosti — za milosť!

Vtom začuť štekot psa. Aj vravu ľudí nesie vetrík, a to dosť určito.

— Tobiáš, — potrasie Simonides druha. — Vstaň!

— Čo je, čo? — vyskočí zo spánku.

— Gemannerovci sliedia za nami!

Čo urobíme? Pustia sa do behu v inú stranu, než odkiaľ čuť štekot. Zapadnú do ohromného pichľavého krovia. Tu tŕpnu a modlia sa. Zaspia len nad ránom.

Keď sa prebudia, slniečko stojí už vysoko nad Monte Petrosom a pevnou reťazou abruzských hôľ. Spočiatku nevedia, čo sa to deje? Kde sú? Ohliadajú sa po svojich druhoch, navykli si na nich ako na údy svojho tela. O tých však ani chýru. Okolo tŕnistá húšť, nad nimi široká belasá obloha.

Pozbierajú sa zo zeme, kde si vyležali miesto. Zťažka im to ide. Údy zoslabnuté. Ani spánok nenahradil, čo mal. Vo vnútornostiach im čosi zaškvrčí.

— Počuj, Tobiáš, — vraví Janko, — mali by sme si niečo nájsť.

— Zjesť? — pozrie trpko.

— Veru! Nie si hladný?

— Hrozne som hladný, — prisvedčí. — Ale to prejde, ako vždy, keď nám Gemanner nedá grajciara. Azda je tu nejaké ovocie. Čerešne, višne by o tomto čase mohli už byť.

— Mohli!

Dolu medzi krovím sa leskne tenký pás vody. Zídu k pomalému potoku. Napijú sa i umyjú. V potočnom zrkadle uzrú, ako na ich vycivenom tele visia handry. Jednako sa vzpriamia a vystrú smer úbočím neveľkého kopca, rozhliadnuť sa krajom.

Cestou stretnú kŕdeľ kôz. Tieto múdre zvieratká obozretne pozrú na nich. Nikdy im neboli milšie ako práve teraz. Obzerajú si ich rozumné hlávky a neplné vemienka. Nepovedia slova, ale sú jednej myšlienky. Pastiera nikde, kozy rozlezené. Keby si odviedli takú kozičku niekam do húštia, a nadojili mliečka, hoci do priehrštia! Nebol by to hriech v ich ťažkom stave!

— Na, na, na! — privráva sa Tobiáš jednej. A tá aj ide za ním prítomne, domácky, ako by ho znala.

Niekoľko krokov a sú v kroví. Rektor Ján obdivuje druhovu zručnosť. Myslí, predsa sa len niečím posilnia. Kozie mlieko je zdravé a výživné. Tobiáš mu kývne, aby prišiel k nemu.

— Nadstav priehrštie — povie mu, — stisnem vemienko.

A už si aj prikľaknú ku krotkému zvieratku. Len chvíľočku a mali by po starosti. Vtom ich ovalí hrozný krik a divé oči akéhosi otrhanca, skoro ako oni — vyrútia sa na nich.

Kozička odskáče. Aj pastier prestane nadávať a ide ďalej. Len oni ostanú za krovím bez pomoci a zahanbení.

Čo majú robiť? Keby hneď aj vedeli prehovoriť s tým rozhnevaným človekom, márne — úplne by si to uňho pokazili. Pozbierajú zvyšné sily a pustia sa hore kopcom, kam ich oči vedú. Hľadajú si šťavnaté lístky. Tými tíšia hlad.

Z kopca je pekný výhľad na rovinu, tiahnúcu sa na Capuu k Neapolu. Na severovýchode zas zastierajú horizont mohutné Abruzy. Najvyšším sa zdá Monte Petroso, lebo je najbližšie. Vyššie za ním sú — Salmona a Gran Sasso…

— Tie sú azda vyššie než naše vrchy tam doma, — poznamenáva Masnicius.

— Možno!

Slnko pripeká a oni sa vysilení vlečú, vlečú. Kdesi v diaľke vidieť krovy Capracotty. Tu im hrozí hlad, tam istý žalár. Pohnú, aby boli čo najďalej! Trochu im aj hlad ustúpi. Prejde ich to, ako to už býva. Druhé — okrem šťavnatých lístkov iste nájdu aj niečo iné.

Ako sa hore-dolu túlajú, zrazu len vyletí z krovia akýsi väčší vták. Inštinktívne idú k tomu miestu. Nájdu hniezdo a v ňom niekoľko bodkavých vtáčích vajec.

— No, Janko, - vykríkne Tobiáš, — nebojme sa hladu! Keby tu bol oheň a nejaká panvica, upražíme si ich.

— Aj tak nám budú dobré, aké sú, — vytreští ten oči. Vezme z hniezda vajce, nechtom naštrbí a prevalí obsah na hlavu.

Vajce mizne za vajcom. Napokon ostane len jedno jediné.

— To ty, — vraví Janko. — Si starší!

— Nie, to ty, — odvetí, — ty si ich našiel. Kaplán ho naštrbí a vypijú ho spolu.

— Boh má o nás starosť ako o Eliáša! — vzdychne si rektor.

— Má! — doloží kamarát. — Nech je jeho meno od nás pochváleno!

Po zvláštnej hostine sa oči zalesknú. Stratené sily počnú sa im vracať. Zamieria neďaleko k vyčnievajúcim tmavým píniám a ľahnú si do trávy. Času dosť, môžu si pohovieť podľa vôle.

Dlho neprevravia slova. Myslia však na jedno: ako ďalej?

— Kamarát, — sadne si zrazu Tobiአa ukazuje na juhozápad, — tam musí byť more.

— Iste aj je, — zdvihne sa a pricloní si oči. — Ten tmavomodrý pás, to je ono!

— Ta by sme sa mali dostať.

— Načo?

— No, sú tam rybári. Stali by sme si medzi nich.

— A ak nás chytia?

— A tu ak zahynieme hladom?

— Veď to!

— Tak pôjdeme k moru?

— Pôjdeme, — odpovie Ján. — Len si ešte trochu pohovorme. Tak je tu dobre. Ako som zahnal hlad, obkľučuje ma spánok.

— Ba povedz pravdu, — usmeje sa Masnicius priateľsky, — chceš si zájsť niekam aspoň vo sne.

— Keby Boh dal!

Za chvíľu usne Simonides. Jeho kamarát skoro za ním. Ukonané a vyhladovené telo hľadá náhradu. Iste i duch. V zapadnutom vonnom zátiší dobre sa spí a sladko sníva.

Ako si tam hovejú, čosi nablízku zapraští. Nevyruší ich. Ani výstrel by ich nevyrušil. Z krovia sa vynoria dvaja urastení chlapi, ozbrojení po zuby. Iste zbojníci.

— Pst, — položí prvý prst na ústa a potrhnúc druhého za ruku, podídu k spiacim.

Uprene sa dívajú na hŕbku kostí, kože, handier a rán. Neujdú im odreniny na nohách a rukách.

— Zobudiť ich? — povie jeden.

— Nechaj! — mrkne druh. — Sú biednejší než my!

Po ich odchode nastane pokoj. Len drobné vtáčatko si sadne na vrchol tmavej, štíhlučkej pínie a spieva a spieva.

Slniečko sa už nakláňa k moru, keď sa preberú. Vstanú osviežení a dajú sa na cestu, ako si umienili. Na mori sa nájde i loď, čo ich vezme ako sluhov a odvezie ďaleko z tohto nebezpečného miesta. Nájdu prameň, občerstvia sa a vykročia za svojím cieľom. Ich obraznosť sa rozjarí. Vyprávajú si, ako ľahko by sa mohli dostať do Janova a potom cez hory domov.

— Áno, Tobiáš, — mrkne trpko Simonides na priateľa, — či my však máme domova? Čo by spravil Kollonič, nech sa zjavíme — ty v Ilave a ja v Brezne? Čo?

— No, dal by nás chytiť, — odvetí Masnicius rezignovane.

— Tak to máš, — skloní rektor hlavu. — Sme vyhnanci a bez vlasti!

— Šli by sme do Nemecka, — premýšľa mladík. — Do Wittenbergu… do Vratislavi, kde sú Sextiusovci, Trusius, Milochovský, aj iní…

— To už hej, — usmeje sa rektor, — zišiel by som sa s kmotrovcami bola by radosť. Dozvedeli by sme sa niečo o svojich. Aj o našej cirkvi, ako je. Tí sa tam musia mať!

— Myslíš, že zahynie tá naša cirkev, keď ju Leopold a jeho kolloničovci tak prenasledujú?

— Nemyslím, Tobiáš, — zdôrazní Ján presvedčivo. — Slzy a krv nevinných mučeníkov len zúrodňujú jej pôdu. Tak to bolo aj za prvých kresťanov. Cirkev začne kostnatieť a hynúť, keď sa dostane do rúk veľkých pánov, kniežat a biskupov. Od čoho ráč nás uchovať, milý náš Otec nebeský!

— Mohlo by to azda byť aj s našou cirkvou?

— Prečo nie? — pozrie naňho rektor ako človek vo svojom elemente. — Duchovné prúdy sú ako láva pod Vezuvom. Najprv sú tečúce, potom skamenejú. Ľudské sa usadí na božské. Tak je to aj s kresťanstvom. Preto bola potrebná reformácia.

— Ale aj tá mala svoje kniežatá, — nadpriada Tobiáš. — U nás v Uhrách nebude dobre, kým sa nezjaví nejaký mohutný defensor fidei. Leopold a jeho kolloničovci nedajú nič na dôkazy ducha, kým nepovstane proti nim človek, ktorý má v ruke posekán. A povstane…

— Koho myslíš?

— No, Imra Thökölyho, — zasvieti tvár Masniciusovi. — Myslíš, že zabudne na Oravský zámok a na to hrozné krviprelievanie pod ním? Zabudne na svoje majetky, zhabané cisárom a jeho ľuďmi? To, čo sa deje u nás, nebije len farárov a rektorov. My sme len obeťami toho. Ale uráža a bije do tváre uhorské zemianstvo, ktoré neodpúšťa! Veď u nás sa horšie žije ako pod Turkom. Turek pachtí len po tvojom striebre a zlate, ale Leopold a jeho Kelio po tvojej duši.

— Eh, slabí sú naši zemania, — krúti Simonides hlavou, — neodvážni. Boja sa o svoje kúrie. Kým im nehorí krov nad hlavou, nepohnú sa.

— A ja si myslím, že sa pohnú! Uvidíš! — presviedča Tobiáš svojho druha. — Leopold seje vietor — búrku bude žať. Povstane mocné knieža na obranu našej náboženskej slobody. Boh vždy pošle niekoho, keď je s jeho pravdou zle. Ani u nás nebudú cisárski generáli beztrestne hospodáriť. A vtedy, Janíčko môj, — utkvie na rektorovej tvári s nadšením, — sa aj my vrátime do svojej rodnej vlasti.

— Amen, amen! — zdvihne rektor hlavu. — Hovoríš ako prorok. Aj ja z toho tuším niečo. Mal som kedysi sen. Strhla sa veľká búrka a my so ženou a synkom sme boli spolu v našom Drakšiari. Potom sa zase pekne vyjasnilo. Ale tá búrka bola hrozná!

— Bude i táto! — zaostrí tmavé oči kamsi doďaleka. — Mnoho sĺz vyleje, mnoho krvi na čiernu zem. Tá krv i slzy však raz azda prehovoria. Keď nie dnes, tak po storočiach — k svedomiu nášho potomstva.

— Len aby porozumelo odkazu! — zamýšľa sa Simonides. — Človek je zvláštny tvor. Potrebuje obete. Hľadá ich ako šelma raz tam, zas inde.

— Historia est magistra vitae, — neupustí Tobiáš z optimizmu. — Ak sa nepoučia z biedy nášho pokolenia, pochopia to na svojej škode.

Takto zabudnú na svoj hlad i na trápenie. Cestou-necestou kráčajú neznámym krajom. Niekedy by chceli stretnúť človeka. Keď ho zbadajú, skryjú sa pred ním ako divá zver. Pomaly siahajú zasa po šťavnatých listoch a korienkoch. Keď sa zotmí, radi by nocou ďalej. Naďabia však na pastierske koliby. Psiská i rozzúrení valasi sa vrhnú na nich. Prenasledovaní si ľahnú do brázdy, kde vyčkajú ráno.

Na druhý deň blízko akéhosi mestečka stretnú mládenca. V uzlíku nesie kus chleba. Zdá sa im prístupný a prívetivý.

— Čo je to? — ukážu mu na mestečko, zbierajúc svoje rečové vedomosti.

— Majorana! — odpovie ochotne.

— A toho chleba by ste nám nedali? — posunkami mu prezrádzajú, akí sú hladní.

— Ale áno, — zasmejú sa mu čierne oči. Rozlomí chlieb a polovicu im dá.

To je prvý človek, čo sa im dostal do cesty.

Na tretí deň stretnú tuláka ako oni. Predajú mu vrchný odev, dostanú nejaký groš na chlieb.

— Kam idete? — spýta sa ich z akéhosi tuláckeho súcitu.

— K moru! K moru! — ukazujú.

— Ta nechoďte, — krúti hlavou a temperamentne posunkuje. — Chytia vás. Ta choďte, — ukáže na sever. — Na Rím!

Prikývnu mu, ale nedôverujú. Ďalej idú len po svojom. Hlad sa po čase ozve znova.

Potácajú sa ani opití. Ak si sadnú, ledva sa odtrhnú od zeme. Spočiatku sa tešia slobode, riešia problémy a debatujú. Pomaly však nevládzu jazykom hnúť. Idú, vlečú tie údy, nie ako ľudia, ale ako stroje. Myšlienka, ak sa im zrodí v mozgoch, rozplynie sa prv, než by si ju celkom uvedomili. Napokon nemajú nijakej myšlienky. Len svaly pracujú a túžba horí v nich: K moru! K moru!

Uvedomujú si, že to je už dávno, čo utiekli zo smutného húfu najnešťastnejších. Tí sú už iste v Neapole a majú to najpotrebnejšie. Alebo aspoň niečo z toho. Kým oni — iba nádej! Prebíjajú sa horami, lúkami, barinami. Ako tak putujú, zrazu Tobiáš zastane, vytreští oči, trhne svojho druha za rameno, a ukážuc pravicou na čosi belasého medzi stromami, zvolá podivným, hrdelným hlasom: more! more!

— Kde? — ohliada sa Ján vzrušene.

— Tam! — hodí rukou smerom, kde tuší rozliatu hladinu. — Sadneme na loď a pôjdeme do Janova… Z Janova cez vrchy domov, domov…

— Blúzniš, Tobiáš, — zachveje sa Ján, ktorý má slabšiu obraznosť, ale tým silnejšiu myseľ. — Nestrácaj ducha! Tu met nijakého mora. Zato sme v ochrane božej.

— Ale prečo nás Pán Boh takto skúša? Povedz! — utkvie na Simonidesovi zvláštnym pohľadom.

— To je Jeho vec.

— Veď už nevládzem nohy dvíhať.

— Tak si sadnime, — nájdu si miesto pod akýmsi suchým krom.

— To je náš život, — ukáže na ker Masnicius.

— Nehreš, Tobiáš, nehreš!

— Čo nehrešiť? — vyšľahne mu oheň z očí, žiar zranenej mladosti, boriacej sa o sebazachovanie. — Janko, Janko, — lapí ho prudko za ruku, — čo sme my spravili Pánu Bohu, keď nás takto tresce? Čo Savonarola? Čo Hus? Tí zhoreli naraz! My však zhárame toľkí — celé dni! Celučké týždne, ba mesiace…

— Tobiáš, nezúfaj! — objíme ho prudko a pozrie ju do zakalených očí. — Čo to vravíš?

— A povedal som niečo? — ozve sa naraz ako zo sna.

— Ako tak sedia, zastane pri nich akýsi človek, iste pastier.

— Mare? Mare? — posunkujúc ide k nemu Simonides.

— Nie, — pokrúti ten hlavou udivene. — Capracotta!

— Capracotta? — pozrú utečenci zúfalo jeden na druhého. — Tam sme, odkiaľ sme vyšli! Chodíme okolo Capracotty!

Posunkami prosia neznámeho, či by im nedal niečo jesť. Ten sa však len usmeje a ukazuje, že nič nemá. Keď sa stratí, ponoria nešťastníci hlavy do dlaní. V suchom kroví zašuští vetrík. V sluchu im zaznie príšerne. Ich dlane sú vlhké, celkom vlhké…

— No! Čo teraz? — prehovorí Tobiáš.

— Pôjdeme do Capracotty vypýtať si niečo, — mieni Ján, ktorého neopúšťa rozvaha ani v najväčšom vyprobovaní. — Takto to ďalej nevydržíme.

— Poznajú a chytia nás.

— Nech! Ak nechceš, pôjdem sám. Ty ma niekde počkaj!

— Nie, — lapí sa ho Tobiáš ako decko otca. — Pôjdem s tebou.

Pred večerom sa prikradnú do mesta. Stanú na ulici a držiac otrhané čiapky v rukách, oprú sa o nejaký starý, šedivý múr, aby sa udržali na nohách. Ľudia si ich obzerajú. Niektorá pani im aj hodí niečo. Ich úbohý zjav predsa len vylúdi aj súcit z ľudského srdca. Telo do nemožnosti vycivené a na ňom handry, handry!

— Azda to tu nebude najhoršie, — mrkne Ján.

— Azda!

Vtom ide niekoľko vojakov. Žobráci sa inštinktívne pritlačia o múr, aby im nestáli v ceste. Márne! Tí sa pristavia a obzerajú si ich.

— A nie sú toto tí vtáci, čo ulietli z klietky rakúskemu kapitánovi? — hľadia im do tvárí. — Ktože ste?

Len čo otvoria ústa, vojaci sú hneď načistom. Zoberú ich a oddajú mestu, ktoré má Gemannerov príkaz tulákov lapiť a uväzniť. Mestskí drábi postrkujú úbožiakov z kúta do kúta. Okujú ich do pút a vrhnú do tmavého, vlhkého žalára. Zľutujúc sa nad ich biednym stavom, dajú im niečo jesť. Potom ich strčia na noc do drevenej klady, takže sa nemôžu pohnúť. Ani len potrebu si nemôžu urobiť. Tak ich týrajú niekoľko týždňov.

— Tobiáš, — vraví Simonides kamarátovi, — tá naša sloboda nebola lepšia. A tí v Neapole možno vytrpia viac!

— Nič to, — odvetí ten. — Navykli sme na to!

Aj tak ich tu trápi čosi, na čo si ešte celkom nenavykli. To sú vši, čo sa v nečistote rozplienia do nemožnosti. Vžierajú sa im do ranami pokrytého tela a strovili by azda aj poslednú kvapôčku ich krvi.

— Janko, — zastone v jednu trápnu noc Tobiáš, ako tam ležia zovretí v drevenej klade, — a spíš?

— Nespím, — šepce ako z polosna, — myslím na Boha a svojich.

— A nezdá sa ti, že nás tie vši zjedia?!

— Byť mi se dostalo jíti přes údolí stínu smrti, nebuduť se báti zlého, neboť Ty se mnou jsi… — spomenie rektor odovzdané slová žalmistu a ukája si trpezlivo bolesti živou predstavou na svoju ženu a dieťa.

Nad ránom sadne úbožiakom na oči tvrdý sen. Keď im otvoria kladu, ostanú nehnuto ležať na zemi. Ich údy sú dlho meravé a necitlivé ako z dreva.