ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Páter Mikuláš žije spočiatku v Brezne veľmi utiahnuto. Trpezlivo vyčkáva výsledok Šimonovej cesty. Vzdor meštianstva ho trápi, ale nezlomí. Kaplán Srnka odíde z mesta, ako mu prikázali. O Simonidesovi vie, že sa utiahol so svojimi k bratovi Baltazárovi. Jeho dom je na námestí. Mohol by žiadať od magistrátu vyhnať ho alebo zatvoriť. Čo však robiť zbytočne nepokoj? Verejne kázať na fare ani v škole sa už neodváži. A potom — aj tak príde naňho. Szelepecsényi iste vie, čo robiť, keď mu Šimon povie slovo o nebezpečnom človeku. Nech si teda len polahodí. Dlho to aj tak nepotrvá.

Keď sa však jednotvárne míňa týždeň za týždňom — aj Vianoce prejdú bez akejkoľvek zmeny — začne to Housenku omínať. Takto žiť je predsa len ťažko. Farár Milochovský je vyhnancom v Nemecku, a on — jeho nádejný nástupca — zas v Brezne. Ľudia sú ako oceľ — nejdú za ním. Keď však nejdú oni — pôjde on. I tak ho magistrát opatruje stravou nakrátko. Dežmu totiž zabrala kráľovská komora a milosť je len milosť. Čo teda robiť? Vezme kôš a hanba-nehanba — ide do Hronca a po okolitých osadách nažobrať si stravy. A citlivých ľudí sa nájde všade. Aj tak nie je prvým žobravým mníchom, čo zaklope na dvere chalúp. Prinesie si múky, strovy, slaniny, vajec i chleba a má na čas…

Brezňania hľadia na tvrdého mnícha a pridŕžajú sa svojho.

Pomaly však páter zaklope aj do niektorých meštianskych domov. Náhodou je to najprv dom všestranného majstra, Tomáša Padliciusa. Tu hospodári so svojou ženou Betou, so synom Jánom a nevestou Juditou.

— Ach, kde sa tu beriete? — hľadí naňho pod návratím gazdiná chladno. — My nie sme katolíci.

— Nič nerobí, — usmeje sa páter. — Ste ľudia, nie? A ja som zas ani vlk, ani šarkan. Môžem si s vami chvíľu pohovoriť?

— Nech sa páči!

V izbe nájde aj prešediveného, zato sviežeho hospodára. Vyrezáva čosi z dreva, keď on vždy majstruje na niečom.

— Čomu môžeme ďakovať za takúto návštevu? — zdvihne Tomáš mrzuto hlavu.

— Ale, dobrý človek, vy sa do všeličoho rozumiete, — obzerá si páter peknú rezbársku prácu. — Potreboval by som vašu pomoc. Ten náš chrám je pustý. Musíme ho krajšie vystrojiť. A vy by ste to vedeli.

— Hádam i vedel, — mrkne povedome.

— A dali by ste sa na to?

— Za dobrý peniaz prečo nie?

— Keď sa pomery usporiadajú, bude i groša, — chytá ho Housenka za slovo. — Môžem teda s tým rátať?

— Áno, — prisvedčí domáci. — Veď som aj remeselník. A ako sa tu máte v našom meste? — zadíva sa na hosťa dôvernejšie.

— Keď mám pravdu povedať, ako holý v tŕní, — prizná sa otvorene. — Žijem ako na púšti. Ale ľudia poznajú, nie som ja taký zlý! Nie je to, ako vravia v Brezne — vidieť pátra, radšej čerta! Všetci sme ľudia!

— Teda i nás považujete za ľudí? — zadíva sa majster na mnícha.

— Ktorých svätá cirkev chce z bludnej cesty odviesť…

— Teda predsa! — pokýva si hlavou, ako by prišiel na niečo.

Páter Mikuláš odchodí s dosť dobrým dojmom. Pri druhej príležitosti zájde si za komorským úradníkom Taxnerom, ktorému dvadsaťročná Judka priniesla až troch chlapcov. Tu ho deti vítajú s krikom a všetko pouteká do kúta. Mladá mama však nepríde do rozpakov a fuzáč muž, vzdelaný a v najlepšom kvete, traktuje ho vtipmi o katolíckych kňazoch.

— A vy ste komorský úradník? — pozrie naňho páter, smejúc sa nenútene. — Škoda, že nie ste katolík!

— Prečo? — vykrúti si fúzy a pohladí bradu.

— Iste by ste vedeli dobré vtipy aj o luteránskych farároch! Ináč pri vašom povolaní bolo by lepšie byť katolíkom. Boli by ste istejší!

— Čo robiť, keď som raz evanjelik?

— Konvertovať, — utkvie na ňom hosť dlhým pohľadom. — Nie je to, ako hlavu stratiť. Naopak! Komora je majetkom cisársko-kráľovskej jasnosti, čo je stĺpom svätej cirkvi katolíckej…

Od Taxnerov zájde do Ochrnialov, i do Gratzov. Všade nechá niečo, na čom sa dá ďalej stavať. Najlepšie však pochodí u Vŕbovského, čo si žije bezdetný so ženou Annou. Tu navedie Daňa, že si môže prísť do kostola zahrať na organe.

— Naozaj môžem? — hľadí naňho tento rodený muzikant nedôverčivo.

— Keď vám poviem, — prisviedča mních hlavou.

— Však ja už čosi aj viem.

— No, teda. Ešte mi môžete byť aj organistom.

— Veď ho máte!

— Koho?

— Fabriciusa!

— To je hlavaj, — stiahne mních ústa ako od octu. — Ten je len dovtedy, kým nemám iného — katolíka!

Takto si nájde Housenka zamestnanie v opustenosti. Niekde mu ukážu aj dvere. Ale s niektorými sa dá celkom rozumne porozprávať. Tomáš Padlicius ho aj poľutuje, keď ho stretne s košom na Bacúchu hľadať si živnosť. Zašomre i na magistrát.

Skoro mu prikvitne pomáhať i páter Šimon. Je strhaný cestou, ale jeho vyholená, mäsitá tvár je jasná.

— Glória domini, — vyskočí mu Mikuláš oproti vo svojej izbietke. — Čo nového?

— Dobré, — pohodí prichádzajúci uspokojivo rukou.

— Seno a či slama?

— Seno! — vymaní sa Šimon z bratského objatia.

— Teda ťa prijal?

— Áno, — sadne si ustatý na posteľ.

— A dal sa uprosiť?

— Dal, — usmieva sa Šimon.

— Máš i arcibiskupský dekrét?

— Ako by som prišiel bez toho?

— Laudetur Jezus Kristus, — prežehná sa páter.

— In aeternum! Amen… — vytiahne spod reverendy ohromný zapečatený list, adresovaný na archidiakona Juraja Kolossyho, detvianskeho farára. V najkratšom čase má vraj uviesť Mikuláša a piaristov do majetkov a príslušností breznianskej fary. — Ale… — zdvihne Šimon ruku…

— Čo za ale?

— Jeho Milosť arcibiskup Juraj Szelepcsényi to neprepúšťa definitívne. Len — usque ad beneplacitum nostrum… do nášho dobrozdania…

— No, nech! — zajasá Housenka. — Keď to už raz dal, o to, či to vezme — sa postaráme my! A, — pozrie naňho významne, — vravel si mu o Simonidesovi?

— Hovoril som mu.

— To je had, — rozčuľuje sa Mikuláš. — Je vypovedaný, a aj tak sa skrýva v meste. Tu u brata Baltazára, tu inde. Ak má byť zdarná naša práca, ten musí byť porazený na hlavu…

— Nemaj obavy! — usmeje sa Šimon. — Jeho Milosť Juraj Szelepcsényi sa oňho postará…

— Ako?

— V marci ho povoláva pred súd do Bratislavy. On bol tiež s veselényovcami na hostine, čo dávalo mesto na štyri stoly. Potom je všeobecne známy kacír a burič. Pri vyučovaní v škole nezachoval nariadenia tridentskej synody, — vykladá páter spokojne.

— Tak je vec v poriadku!

Šimon už ani nejde z Brezna. V Lopeji odbaví nedeľu. Ináč tu je už práce dosť — pripraviť slávnosť, keď sa prevezme investitúra.

Tá je určená na Popolnú stredu. Z obavy pred výtržnosťami prídu do mesta aj tri stotiny Collaltovho vojska z Polomky.

V tento deň sa otvoria dvere breznianskej fary. Zavíta objemný archidiakon Kolossy a niekoľko pátrov. Na omši v chráme, kde už vidieť čo-to osadských ľudí, príde pod vedením Gottfrieda Staxa povinne niekoľko radných. Pristrojení sú sviatočne. Z ich vážnych pohľadov však cítiť čosi nesmierne chladného. Obzerajú si niekdajší svoj chrám, prerobený už aj na bočné oltáre, ako by spomínali. Iba Padlicius hľadí spokojne. Na chóre vedľa Fabriciusa sedí už pri organe aj Vŕbovský. Ta by sa rád i on dostať. V laviciach pri oltári okrem prievidzského provinciála, prešediveného Štefana Kinda, sú i pátri-plebáni, Ján Šumický, Michal Bajmóczi dubovský, k tomu páter Šimon, plebán lopejský. Prázdne lavice vyplnia Collaltovi vojaci, kým páter Mikuláš kľačí pred oltárom.

Po omši sa archidiakon obráti obradne k Housenkovi. Povie slávnostnú reč o dobrote jeho arcibiskupskej Milosti Juraja Szelepcsényiho a o vernom šafárovi. Nato mu oddá kľúče od fary a školy. Týmto je páter Mikuláš potvrdený v povinnostiach i právach farára v Brezne. Juraj Kolossy a všetci ostatní mu potom podajú ruky na znak toho, že investitúru uznávajú a súhlasia s ňou.

— No, a teraz nech sa vám páči všetkým do fary, — pozýva ich plebán Mikuláš, ktorý napokon dosiahol, po čom túžil.

Vo fare je už prichystaná veľká hostina, na ňu dalo mesto rýb, vína, piva a všetkého, čo treba.

— Ej, škoda, keď je Popolná streda! — stisne pery okrúhly archidiakon, chlap zdravý, červený, plných líc. — Dobre ste si to vybrali, carissime, — mrkne žartovne zboka na Mikuláša.

— Ach, — pokrúti ten hlavou, — všetkého je hojne! Brezno je Brezno, ale keď ide o hostí, vie, čo sa patrí.

Hostia sa pobavia i rozveselia. Ryby sú vynikajúce pstruhy z mestského rybníka. Okrem tých je tu aj dobré víno a nie najhoršie pivo z mestského pivovaru.

— A Chmelius s Gronellom čo neprišli? — spytuje sa Kolossy radných, ktorí tu sedia akosi nesvojsky, dreveno.

— A poznáte ich? — usmeje sa sladko Padlicius.

— Ktože by ich nepoznal?

— No, tí ostali doma, — odpovie Gottfried Stax.

— Prečo?

— Hja, pán archidiakon, — zvážnie naraz, — my Brezňania dáme, čo je cisárovo, cisárovi. Ale sme protestanti!

Mikulášom to trhne. S touto odpoveďou sa tu často stretá.

— No, pri stole sme všetci hladní ľudia, — zažartuje si Kolossy. — Jednako je však v Písme — bude jeden ovčínec a jeden pastier!

— Nie je však, že tým ovčíncom bude cirkev katolícka.

— Ale ani protestantská!

Takto sa oni doberajú. Čím ďalej tým menej o cirkevných veciach. Debata prejde na veci tohto sveta. Ľupčiansky plebán, biely kučeravec, Ján Šumický, človek neobyčajného apetítu, tvrdí: — Najlepšie studeno je z medvedej laby. Rovnako si po ňom oblíže ústa katolík či luterán!

— Svätá pravda, — prikyvujú okolo stolov a spokojný úsmev zasvieti tu i tam.

Vtom sa dvere otvoria a do priestrannej obedovne, namiesto posluhujúcich frátrov, vážnym krokom vojde — richtár Daniel Chmelius s Jakubom Gronellom a podagristým Rostariusom, ktorý sa vraj najnovšie obzerá za Uľou Čermáčkou.

— Vivat! Vivat! — zvolá archidiakon a za ním ostatní. — Nech sa páči medzi nás!

— Nech sa páči! — ponúka ich k stolu aj hostiteľ.

— Nie, páni, — zdvihne Chmelius hrdo hlavu a chladno — úradne si zastane pred Kolossyho. — Prichodím len po povinnosti. V prítomnosti týchto dvoch svedkov, Gronella a Rostariusa, ako richtár mesta Brezna protestujem proti investitúre, a to pre narušenie mestského privilégia. Kostol, fara a školy patria u nás do rúk voleného svetského kňaza, a nie natisnutého mnícha. A my už toho kňaza máme v osobe Tomáša Kovačoviča, a to i s arcibiskupskou investitúrou. A nech sa nikdy nepovie, že si breznianski evanjelici dobrovoľne sami oddali svoj kostol, faru a školy katolíkom!

S tým sa prítomným ukloní a so svojimi, ako prišiel, tak aj ide.

— Daňo, Daňo! — vstane archidiakon, ako by ho chcel zachytiť, — darmo protestuješ! Keď sme raz tu, nik nás odtiaľto nevyženie. A Kovačovič? Ten sa zriekne! Radšej poď medzi nás a bude dobre tebe i mestu!

Chmelius však nič nevidí, ani nepočuje. Druhovia ho nasledujú.

— Vidíte, reverendissime, — mrkne Stax očami na archidiakona, — takí sme my, protestanti!… — Vtom vstane od stola i on, okrem notára Eördögha i ostatní zástupcovia magistrátu a porúčajú sa.

Pátrov to zarazí. V hostine sa však pokračuje.

Chýr o Chmeliusovom proteste vzruší celé mesto, ktoré dosiaľ žilo jedným životom. Dôjde i do Simonidesov — Baltazárov, kde je práve ťažký smútok v dome. Okrem domácich, sa tu — pri bratovi uchýlil so svojimi aj vyhnaný rektor miestneho gymnázia, Ján Simonides. Ráno mu miestny sluha priniesol predvolanie pred prešporský súd na 25. marca tohto roku. Také niečo, hoc človek i čaká, jednako len deprimuje. Aj rektor sedí v zadnej sám. Tvár má rozrytú, ťažkú hlavu ponorenú do dlaní — uvažuje, uvažuje. Svedomie má čisté — no, vie, čo také predvolanie znamená. Keď vojde jeho mladá švárna žienka, Katarína, vedúc za ruku učudovaného Samka, ani ich nezbadá…

— Aha, oťko, — uprie nevinné oči chlapec na mamu, ukážuc na otca prštekom. — Oťko!

— Pst! — pohrozí mu nežne, nevyrušovať. Jej pekná ružová tvár je dnes biela a smutná. V očiach hrajú slzy.

— A čo je oťkovi? — vyzvedá sa Samko.

— Chcú nám ho vziať, — šepce pani, dusiac v sebe plač.

— Ja si ho nedám, — skríkne chlapček a pobehnúc k otcovi, objíme mu kolená.

— Ste to vy? — zdvihne naraz hlavu. Tvar sa mu vyjasní. Z očú svieti intelekt, znežnený hlbokou láskou. — Ani som vás nezbadal, — pritúli Samka k sebe, pohládzajúc ho po plavých vláskoch.

— Nechcela som vás, pán manžel, vyrušovať, — siahne matka za synkom. — No, tento nezbedník…

— Nechaj! — bráni ho vziať, podnesúc si ho na kolená. — Sadni si k nám aj ty, mamička!

Kata si prisadne, zachvejúc sa ako tichučká hladina. Oči jej utkvejú tu na mužovi, tu zas na dieťati. Citlivá duša sa rozvlní bôľom. Zrazu len ovisne na jeho pevnom pleci ani ovocie, čo má odpadnúť. Voľačo zmyká celou jej bytosťou a on to zacíti.

— Neplač, žena moja, — vraví jej mäkko, pritúliac i ju tesne k sebe. — Musíš byť silná. Veď som ešte doma!

— Ale pôjdeš, otecko náš drahý, — šepce mu, dusiac, čo sa rúti z pŕs. — A bohvie, či ťa ešte kedy uvidíme!

— Nieže tak, Katuša, — pohladí ju po jemnej tvári, kým dieťa pozerá mĺkvo na oboch. — Tuším, tam bude aj Juraj Láni, krupinský a Tobiáš Masnicius, ilavský. Nepôjdem sám. Pôjde nás veľa. Aj náš Miško Srnka dostal citanku…

— Čože ten, — pregĺga žieňa slzy. — Podpíše reverz a vráti sa.

— Myslíš? — pozrie na ňu skoro s výčitkou.

— Viem, — zdôrazní. — On je dobrý človek, ale plachý.

— A ja? — zadíva sa na ňu pohľadom plným lásky. — Čo ja, keď mám vás?

— Ty to nepodpíšeš! — lapí sa ho kŕčovito. — Ty sa nevzdáš úradu len, prísť domov! Nepôjdeš ani do vyhnanstva ako Milochovský. — Ty… ty, — vyhrnú jej prúdom slzy, — ty to vydržíš až do konca. Ja ťa poznám…

— A nemám vydržať?

Otázka zapadne do detského plaču. Samko, keď vidí slziť mamu, tiež sa rozplače. Katuša ho vezme do náručia a vynesie švagrinej do pitvora. O chvíľu sa vráti spokojnejšia. Chce si sadnúť na lavicu vedľa. Muž si ju strhne na kolená a zadíva sa jej do zrosených, hlbokých očú.

— Tak čo, Katuša moja, nemám vydržať?

— Keď je toho málo, čo sme spolu!

— Málo a veľa, — pohládza jej bohaté zlaté vlasy rukou i očami. — Máme ten najväčší dar, čo dáva Pán Boh smrteľníkom. Máme sa radi!

— A mali by sme o to prísť?

— Nie, duša, — pokrúti hlavou. — O našu lásku nás nepripraví Juraj Szelepcsényi, ani Kollonič. Tí sú na to prislabí. Ona je silná ako hrob. Len či ma nezabudneš, ak ma tu nebude?

— Ach, Janko, Janíčko, — vrhne sa mu na prsia a objíma ho vôkol hrdla tuho, tuho.

— No, vidíš, — bozká ju na čelo. — Tak je dobre! Nás diaľka nerozdelí, ani utrpenie — ani smrť! V duchu budem s vami, hoc v žalári, hoc v otroctve. To je, čo ľudia nevedia. Duch vládze zvíťaziť nad hmotou a pre lásku diaľky niet. A vy si pomyslíte na mňa? A ty si pomyslíš?

— Vo dne v noci budem pri tebe — vstávajúc, líhajúc, — prenáša sa z neho zvláštna tajomná sila na ňu.

— Povieš Samkovi, ak ma uväzia, — zapaľuje sa mu zrak, — že jeho otec nie je zlý človek?

— Poviem, — šepce a dokladá zduchovnelá. — Poviem, že má veľkého otca, ktorý vie trpieť za pravdu ako mučeníci. Za svoje presvedčenie…

— Duša drahá!

— Pomodlíme sa za teba, aby si zvládal všetky ťažkosti a aby si čím skôr prišiel k nám.

— Teda vydržať do konca?

— Vydrž!

— Katuša, — strhne ju mocne k sebe, — teraz sa mi páčiš. Teraz vidím v tebe to, prečo som si ťa zamiloval. Teraz si moja!

A dve duše splynú v horúcom objatí — v dlhom, čistom bozku. Keď zdvihnú hlavy, ani už nehovoria. Povedali si všetko. Ostatné uvaľujú na Toho, ktorý riadi všetky veci.

Takto zabudnú na všetky trampoty, keď sa otvoria dvere a vojdú — domáci, máločo mladší brat Baltazár a jeho žienka, Katušina vrstovnica, Zuzanna. Oči im akosi neobyčajne svietia.

— Viete, čo nového? — vypne sa Baltazár povedome.

— Len či dobré?

— Dobré, — prikývne Zuzanna. Zjavne rada, že môže do tohto smútku trochu svetla priniesť.

— Tak čo? — zvedavý je už rektor.

— Richtár Chmelius v mene mesta zaprotestoval proti investitúre. To je násilníctvo proti potrvdeným privilégiám. Tak to oznámil pátrom v prítomnosti Jakuba a báťu Rostariusa ako svedkov.

— To je muž, — vzchopí sa rektor nadchnuto. — Všetci si musíme vykonať svoju povinnosť — stáť za svoje právo i presvedčenie. A nik nás nezlomí!

Tak sa míňa deň za dňom, týždeň za týždňom. Pán rektor sa už neskrýva. Slobodne chodí pomedzi mešťanov. Páter Mikuláš vie, že si nebude teraz prsty páliť. Collaltových žoldnierov nepošle naňho. Má citanku pred súd. Čo ho nemá minúť, i tak ho neminie!

Zájde si pozrieť školu, z ktorej starší žiaci, studiosi, po jeho odstránení väčšinou odišli. Menších učia conrektor Jonáš Sartorius a bývalý organista, Štefan Fabricius. V alumnáte je však už len hŕstka žiakov. Aj tí sa chystajú rozísť. Nebudú sa studiosi trhať o dôchodky, kto má zvoniť a kto mechy ťahať! Kto spievať a kto hrať na husliach v kostole! Disputacines i divadlá prestanú.

— Pán kolega, — lapí Simonides Sartoriusa priateľsky za obe ruky, — vydržte a zachráňte, čo sa dá!

— Buďte spokojný, — ukloní sa ten učenému druhovi. — A Boh vás ochraňuj!

V nedeľu ešte odbaví služby božie v dome richtára, Daniela Chmeliusa. Snehu je mnoho, ale deň je pekný. Slnko svieti teplejšie, s odkvapov sa sciedza. Márne zakazuje páter Milukáš. Celé Brezno je tu, muži, ženy, — stárež i mládež. Kto sa nezmestí do izieb a pitvora, stojí na priestrannom dvore. Duše sajú smelé slová milovaného rektora na rozlúčku… na posilnenie. V prsiach sa zapaľuje oheň viery i nádeje, ale oči plačú.

Plačú — nariekajú!

Jedného chmúrneho dňa začiatkom marca zastanú pred Baltazárov dva koče. Oba mestské. Na chodníku je skoro celý magistrát. Na rínku ľudstva a ľudstva. Ani ženy a deti nechýbajú. Žiaci — juvenes, i pozostalí studiosi, stoja v rade. Oči prítomných sú smutné. Nervózne sa obracajú k Simonidesovie bráne.

Zrazu sa otvorí, ľudia sa vystupujú. Vyjde rektor Ján. Aj keď poblednutý, kráča pevne špalierom vďačných a rozľútostených mešťanov. Do ramena sa mu vešia žena, Katuša, odetá v smútku. Za nimi sinavie vyjavená tvár kaplána Michala Srnku. Potom nasledujú ostatní.

— S Bohom, žena moja, — zovrie ju mocne do náručia. — S Bohom, Samko, — pobozká si synka. — Ak by vás tu znepokojovali, choďte k rodičom do Prešova!

Pri pohľade na to prepukne zhromaždenie do úzkostivého náreku.

— Sme ako tie ovce bez pastiera! — vystierajú sa ruky najbližších, aby sa ho aspoň dotkli.

— Pán Ježiš je pastierom všetkých nás, — zavolá Simonides z prvého koča, kde si sadne so Srnkom a kmotrom Danielom. — Držte sa ho verne! On všetko obráti na dobré.

Bujné kone sa pohnú a koče odhrčia. Richtár, podnotár a dvaja senátori odprevadia obžalovaných po Banskú Bystricu. Keď sa vrátia, páter Mikuláš prekvapí magistrát oznámením zmeniť školu na piaristickú. Učiteľské sily už sú.

Oznámenie sa vybubnuje. V určený deň však nepríde ani z juvenes, ani zo studiosi — jeden jediný do zmenenej školy.