ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na dobrej strave pri všestrannom pohodlí Weltzovie hostia rýchlo prichodia k sebe. Pomaly by nik neuveril, že im len nedávno hrozná búrka prehrmela ponad hlavu. Spočiatku sú len doma, študujú v bohatej knižnici a naučia sa čo-to i miestnej reči. Neskôr sa už nevedia zdržať a vyjdú nenápadne do rušných ulíc, plných domácich, ale, ako v prístavnom meste, i príslušníkov najrozličnejších národov, Španielov, Francúzov, Grékov a Afričanov. Pre zovňajšok sa naši môžu slobodne pohybovať. Ak by ich niekto pristavil, kto sú, v najhoršom prípade povedia, že Nemci! Tak si oni obzerajú chrámy a bohaté obchody pekného mesta. To je však všetko len naoko. Kam ich tiahne, to je prístav a morský breh. Srdce im prudkejšie bije, keď na modrastých vlnách uzrú stožiare vojenských i obchodných plachetníc. Niektoré sú celé koráby, iné menšie, ako veľké tekvice. Ešte prudkejšie im krv udrie do tváre, keď vidia vchodiť do prístavu loď s dlhými veslami po oboch bokoch.

— To je galej, — ukazuje Tobiáš. — Tam budú naši. Poďme na jej stanovište, uvidíme ich!

Pozorne sa priblížia. Aké však sklamanie! Loď je nákladná a po pristaní okov zbavení veslári vynášajú ťažké debny tovaru na ohnutých chrbtoch. Vyholení, vystrihaní bedári. Len na vrchhlave majú pár vlasov ako copf. Prihovoria sa im, tí však nič. Slovka nerozumejú. Sú to Turci, predaní na galeje. Keď niektorý z nich klesá pod bremenom alebo ho nevládze zdvihnúť, hneď je tam vojak. Zatne ho býkovcom, až mu krv vymokne z preťatej kože.

— To sú galeje! — hrozí sa rektor Ján.

— Tak bijú aj našich?

— A ako inak?!

Rýchlo sa poponáhľajú z miesta. Všimnú si však druhú veslárku, šinúcu sa po hladine ako korytnačka. Niekoľko holých hláv žltie sa spod krytu, kde hýbu veslami.

— Azda tu budú! — myslia si priatelia, pristúpiac bližšie k brehu.

Loďka pristane, ale aj tu len neznáme, cudzie tváre. Idú teda ďalej do prístavu. Obzerajú sa vpravo-vľavo, či by predsa len nezhliadli nejakú známu tvár. Dobrodinec im dal nejaké groše. Aspoň to by nechali bratom.

— Počuj, kamarát, — vraví rektor Ján. — My tých azda ani nepoznáme!

— Prečo?

— No iste sú zas vyholení a ostrihaní ako v Terste. Oni nás tiež nepoznajú, — mieni Simonides. — A azda už aj zabudli hovoriť.

Pri jednom novom skladišti však vidia skľúčené, biedne postavy, ktoré sa im zdajú známe. Mlčky vláčia z lode ohromné bremená a padajú pod nimi ako Ježiš pod krížom.

— Chudáci!

— To sú oni! — ubezpečuje Tobiáš. — Ja mám dobré oči.

— Poďme teda k nim!

Pristúpia bližšie a zastanú, ako by sa podivovali práci. Oni však vlastne poznávajú tváre mĺkvych, zhrbených otrokov. Vo svojej duši necítia radosť. Skôr výčitka sa v nich ozýva, že nie sú medzi nimi. Akým právom sa majú oni lepšie než títo nešťastníci? Hľadia na nich, hľadia a váhajú: — upozorniť ich na seba? Pri lodi aj pri skladišti stoja vojaci s býkovcami. A ten býkovec neraz zasviští. Chrbát sa ohne, hoc sinavé pery nevydajú hlasu.

— Baránok, vedený na smrť bez slova, — poznamená Masnicius.

— Strašné, čo sa to tu deje, — šepce rektor Ján. — Kým sme boli v tom, ani sme to nevnímali. Ako si to povedal pri Capracotte? Majster Ján Hus zhorel na Rýne, ale zhorel naraz. Naši svedkovia pravdy božej zhárajú po kuse — za dni a dni. Až sa telo navráti do zeme, z nej je vzaté a duch k Otcovi nebeskému, ktorý ho dal. Martýrium za presvedčenie, a to vo veľkom…

Vtom sa k ním priblížia dvaja galejníci. Tobiáš využije príležitosť. Pristaví ich ako náhodou a jednému strčí do ruky peniaze.

— Vezmi si pre Krista, — povie mu po nemecky, aby ich prekvapený neprezradil.

Človek splašene pozrie naňho. Odtisne mu ruku, potom však prijme.

— Korody, — blysne Simonidesovi. Pozná ho hneď po tmavej pleti. Nepovie však slova.

— Danke, — poďakuje zhrbený väzeň. Ide s druhom na loď, znášať ďalšie debny.

Prečo však Korody najprv odtískal dar a hľadel splašene, to hneď pochopili. Sotva sa nešťastníci priblížia k lodi, skočí na nich ohromný, surový vojak s krikom a počne ich sekať býkovcom, aby mu vydali, čo dostali. Oni mu i dajú. To ho však neuspokojí. Zazerá, vykrikujúc aj na dobrodincov a býkovcom šľahá preúbohé telá. Prestane, keď sa Korody zrúti na zem k jeho nohám…

— Poďme, vyzve Tobiáš druha. — To je ohavné miesto.

Kráčajú dlho, dlho mĺkvo, zamyslene po morskom pobreží. Slnko rastie a pomaly sa skláňa vždy nižšie a nižšie k nesmiernej morskej hladine. Biele lodné plachty zružovejú a na vlnách zahýri tisíce jagavých farieb. Neďaleko opravujú rybári siete a do diaľky sa nesie plnučkým, skvelým tenorom:

Iba more neprestajne hučí svoju mohutnú pieseň, presýtenú večným tajomstvom o živote i smrti. Keby vedelo ľudsky prehovoriť, povedalo by rozcíteným pútnikom, ako včera o tomto čase vyvrhli z galeje úbohé, nahé telo býkovcom dosekaného veslára. Ten veru nikdy neuvidí svoj rodný kraj. Hlboko na dne odpočíva v húšťave morského rastlinstva, v kruhu podivného vodného tvorstva.

— Requiescat!

Ohromný červený kruh slnka sa už dotýka dýchajúcej, rozvírenej hladiny a stavia podivný purpurový most od konca horizontu k ich nohám. Nádherná apoteóza dňa!

— Pekný je skon spravodlivého, aj keď neraz hrozný! — poznamená ticho rektor Ján.

— Ale kým k tomu príde! — zavzdychne Masnicius.

— I to sa prenesie, kde nechýba viera, — všimnú si, ako i posledný pás slnka včľupne do kovového mora a ostáva len rozprstená gloriola na znamenie veľkosti a krásy. — Všetko sa zdolie. A po nádhere večera nasleduje veleba večného rána…

Nad mestom zošedivie kužeľovitý Vezuv. Na oblohe však, vysoko nad morom, zaskvie sa krásna veľká hviezda. Priatelia sa vracajú do ulíc a do pohostinného domu svojho dobrodinca.

*

— Tak čo, už poznáte Neapol? — spýta sa Juraj Weltz svojich hostí toho večera, keď sa i s bratom Filipom zídu v knižnici ako obyčajne. — Pekné mesto, čo? A sotva kde krajšieho kraja.

— Veru sotva, — prikývnu mu. Len akosi smutne.

— Niečo sa stalo? — vystihne domáci nepokoj v ich očiach. — Pozri, Filip! Museli skúsiť aj čosi nemilého…

— Boli sme s našimi, — ozve sa Simonides a rozpráva, čo sa im prihodilo.

— Hja, moji milí, — položí si Juraj ruku pod bradu, — to sa musí inak. Galeje sú iste tým najhroznejším miestom, kde ľudský život nemá cenu. Vravíte vojak ich zbil a vzal im peniaze?

— Áno, — odpovedia smutne.

— Počkajte, priatelia, keď bude čas, pôjdeme ta spolu. Pôjdeš aj ty, Filip?

— S radosťou.

— A poznali vás bratia?

— Nepoznali.

— Musíme im nejako dať na vedomie, že ste tu a my všetci im chceme pomáhať. Tak si aj oni zariadia, ako sa stretnúť. Prípadne aj pohovoriť. Na druhý deň pred večerom dá Weltz zapriahnuť do koča. Vezme hostí i brata Filipa a vyhrčia ulicami z mesta po morskom pobreží. Večer je, ako včera, príjemný, vonný a teplý. Slaný dych rozkolísaných modrastých vĺn a morský vánok — schládzajú rozpálenú zem. Znova sa zjaví podivná hra tisíc farieb. Kade sa ženú, čítajú z očí mimoidúcich, že žiť sa vyplatí!

— Pozrite, — ukazuje Juraj na more, — tam je krásny ostrov Capri so svojou ametystovou jaskyňou. Najbližšie sa tam prevezieme a potešíme sa v božej prírode.

Pekné čierne tátoše hrčia s nimi hlboko do kraja. Už je šero, keď sa vracajú. Z rozhučaného mora sa nesie čerstvota. Veľký bledý mesiac vystupuje z vĺn. Z rybárskych chát sa nesie spev a rozcíti aj srdcia na koči. Ako sa v prístave priblížia k miestu, kde by mohli byť na noc galejníci, Tobiáš čosi pošepne svojmu druhovi. Ten poprosí, aby zastavili.

— Čo chcete? — zvedaví sú Weltzovci.

— Upozorniť našich, že sme nablízku. Prosíme počkať.

Hostia zídu z cesty. Podídu pomedzi staviská, kým Weltzovci čakajú pri koči. Tiché, pokojné šero sa rozlieha vôkol, z času na čas ho preruší len hukot vĺn. Odrazu sa zvučne ozve pieseň, silná, s prudkým rytmom:

vyšvihne sa Tobiášov tenor a Jánov barytón nad krovy pochmúrnych skladíšť, vysoké stožiare zakotvených lodí a letí ponad široký záliv, ožiarený zlatým mesačným svetlom. Letí rovno pred trón Hospodinov:

Dojatí bratia Weltzovci poznávajú známu pieseň švédskych vojsk za Gustáva Adolfa. Nezdržia sa. Podídu za spevom, až uzrú svojich hostí stáť v mesačnom svite. Ešte viac ich však prenikne velebnosť chvíle, keď z jednej zo zakotvených lodí sa slabunko, zakríknuto ozve:

udrie im v sluch zrejmá odpoveď galejníkov. Pritom nevedia sa už ďalej zdržať. Prídu za hlasom až k veslárskej lodi, stojacej mĺkvo na tichej tmavej hladine. Necítia obavy. Voľačo mocného ich priťahuje, aby videli a potešili tie utrápené, rozspievané, nájdené bratské duše. Akási nevysvetliteľná radosť ich všetkých prejíma, že tí nešťastní už vedia a na spev odpovedajú:

— Stoj! Kto tu? — vtom sa ozve vojenský hlas. Blysnú oči aj zbraň. Nemilo prekvapených pristaví strážnik ako hora.

— Som Juraj Weltz, neapolský obchodník, — hlási sa. — Tu je môj brat, Filip. A to sú naši hostia.

— Čo tu chcete? — znie drsno ďalej.

— Radi by sme vidieť tých, čo tam spievajú.

— To je zakázané!

— Ale, — strčí mu starší Weltz peniaze do hrsti, — veď len na chvíľu!

— No, — vystúpi sa im hneď z cesty, — nech sa páči! Nech sa len páči! Oficieri sa zabávajú v meste.

Vojak ich celkom ochotne vyvedie na galeju. Zapáli aj svetlo. Vo veslárskych kútoch ich zarazí smrad. Z otrokov väčšia časť už leží na laviciach i pod lavicami ako uťahané zvieratá. Len niekoľkí sú hore, prekvapene vyvaľujú oči, nevediac, čo si o tejto návšteve myslieť. Či ich predávajú na inú loď, či čo?

— Nepoznáte nás, bratia? — zašepce rektor Ján v rodnej reči.

Na to sa do jeho tváre zabodne niekoľko podbehnutých, kalných očí.

— Si-mo-ni-des, — zašepce v kúte hlas. — Mohlo by to byť?

— Tak je to, Baltazár, — rozpozná i v pološere črty dolnostrehovského Nikleciusa. — A ako je s vami?

— Predvečerom hodili z galeje do mora mŕtveho nešťastného Timkoviča, — vraví mu tlmene. — Nevydržal ďalej šľahy býkovca a hlad. Ostatní čakáme, kedy príde rad na nás.

— Nestrácajte nádej! — povzbudzuje ho aj s Tobiášom. — Pán Boh sa zmiloval nad nami, ani vás neopustí! My tiež nezabúdame na vás. V týchto pánoch, — ukáže na Weltzovcov, — sme našli svojich i vašich dobrodincov. Rozpísali sme listy protestantským panovníkom — do Nemecka, Holandska, Anglicka i Švédska. Celý svet sa dozvie o vašom utrpení. Pán Juraj Weltz, zas požiadal miestokráľa De los Veleza, aby vás omilostil. Len neklesajte na duchu! Deň božej milosti a vyslobodenia svitne i vám…

— Pán Boh uslyš! — vyhŕknu slzy z očí chatrnučkého Nikleciusa. Weltzovci hľadia na úbohých ako prikovaní. Juraz sa nezdrží sĺz. Keď vidí, že vojak zavesil lampáš na klin a vyšiel, nechá Nikleciusovi nejaké groše preňho i pre bratov. Lúčia sa s prísľubom, že najbližšie ich navštívia zas.

— Príďte aj inokedy, — povie im siahodlhý vojak, keď schádzajú z lode. — Proti takej návšteve nemajú nič ani páni oficieri.

— Prídeme!

Mesiac je už vysoko nad morom. Zalieva ho striebrom ako ohromná lampa. Na východe sa však vyčnievajúci Vezuv počína mračiť. Vietor sa obrátil a možno nesie i búrku. Nad sopkou sa sucho zablysne.

— Nedivil by sa, — vraví Juraj, keď sadajú na koč, — keby z toho vrchu vybuchol stĺp ohňa, vychrlila žeravá láva a pochovala všetko ako niekedy Herculanum, Pompeje a Stabie… Taký je človek zlý k svojmu blížnemu, k — človeku!

Odvtedy Tobiáš a rektor Ján deň po deň slobodne navštevujú väzňov. Poznajú už ich galeje. S pomocou Juraja Weltzera poznajú sa aj s ich dôstojníkmi, ktorým sa groš alebo pekný dar vždy dobre zíde.

Jedného dňa sa s nimi vezú na ostrov Capri. Veslá sa zaprú do vĺn, úbohé tkanivo vycivených svalov sa vzpruží a — šoú-člap… a šoú-člap… razí si loď cestu k ostrovu.

Väzni sa necítia väzňami. Oči vpadnuté, tváre vyžltnuté, okovy ťažké a loď len musí ísť za svojím určením. Vojaci nie sú však k nim dnes takí suroví, ako bývajú. Nenarábajú býkovcami a nenadávajú im ako vyvrheľom. Márne sa však smeje obloha a hladina belasie ani ultramarín. Nôta vesiel predsa len znie príšerne: šoú-člap… šoú-člap…

Na Capri vyberú veslárom z úst rubík. Nasypú do válovcov varenej fazule. Kým oni jedia, Weltzovci využijú chvíľu, aby si s nimi pohovorili.

— Len vydržte, bratia, — zasvieti dobrotou ducha Jurajova tvár. — Mnoho sa robí za vás, ešte viac sa bude. Priniesol som vám prosbu pred nemeckých panovníkov. Tu je verne opísané, ako nevinne trpíte. Podpíšete to?

— Podpíšeme!

— A viete, Holanďania idú španielskemu kráľovi na pomoc proti Francúzom. Ich lode sa už plavia do Stredozemného mora. Buďte si istí, všetko spravíme: pomoc Španielsku musí byť aj vaším vyslobodením!

— Pán Boh zaplať, — zalesknú sa väzňom slzy v očiach. Predloženú prosbu podpíšu trasúcou sa rukou. Niektorí splašeno pozrú, kde sú oficieri. Či býkovce nezasvištia na ich úbohej kostre? Ale nie! Tí sa ani neobzrú v tú stranu. Za dobrý groš — všetko! Popíjajú si na palube ohnivé červené vínko.

Kým sa Tobiáš rozpráva s bedármi, rektor Ján hľadí na všetko ako vyjavený. Ostrov Capri je iste krásny kút sveta a div boží. Ale vidieť Weltzovcov, a najmä dobrácky pohľad Jurajov, i čo vie svojou štedrosťou a zanietením dosiahnuť, presahuje zázrak.

— Azda je to ani nie človek, — zamýšľa sa Simonides, — lež anjel boží na zemi! Čím sme si len zaslúžili, že sa nám tak venuje?

Z citlivého dumania ho vyrušia len povely a trhnutie veslami. Vidí, zas sú všetci na svojom miestne a nasleduje monotónne — šoú… šoú… člap… šoú-šoú-člap…

Ešte však len doma otvárajú hostia oči, čoho je schopná láska, v Bohu pracujúca. Míňajú sa týždne, i mesiace sa míňajú, ani nezbadajú ako. Všetci žijú v napätí za veľký plán — vytrhnúť nevinných z pece ohnivej. Galejníci vyčkávajú v nádeji, kým oni pracujú.

Dušou všetkého je neúmorný Juraj Weltz.

— Viete, čo nového? — povie im jedného večera, keď zasadnú v knižnici ako obyčajne. — Pruský a švédsky kráľ písali do Viedne cisárovi Leopoldovi, aby sa zmiloval nad nevinnými väzňami. Naša vec nie je už len našou. Vedia o nej v Anglicku, aj v Holandsku. Pomaly prenikne do celej Európy. Môj advokát i ja — chodíme k miestokráľovi, dať ich vec — ak nie inak — vyšetriť riadnemu súdu. Už nám to i sľúbil.

— Ich a tým i naša nevina sa iste dokáže, — poznamená Tobiáš.

— To by bolo dobre, — pokračuje Juraj. — Napokon svoj súd by zrevidoval aj sám Leopold. Nemohol by zavrieť oči pred faktom, čo uznal celý svet.

— Dal by Pán Boh!

— A ešte vám poviem niečo, — usmeje sa domáci pán dobrácky. — Zajtra bude u nás hostina.

— Ach, braček, to je novina, — ozve sa Filip. — Kohože si pozval?

— Rakúskych generálov, — stíši hlas. — No a z nich najvyššieho. Štaremberga. Oni totiž hovoria, že galejníci sú ich väzňami. Mohli by ich teda za dobrú odmenu prepustiť.

— Mohli, ak do toho niečo nepríde, — upozorňujú hostia.

— A čo by mohlo prísť?

— Zákrok jezuitov.

— No, uvidíme! — nedá sa Juraj odstrašiť. — Skúsiť musíme všetko, čo je poruke. Vy všetci, pravda, budete aj tam mojimi hosťami. Ty, Filip, postaraj sa o najlepšie víno. Nech sa tí páni cítia u nás čo najlepšie.

Druhého večera sa u Weltzov zíde v priestrannej, pekne prizdobenej obedovni čakaná spoločnosť. Generáli na čele so Štarembergom štrngajú šabľami a chvália láskavosť domáceho pána. Tobiáš a rektor sa v ich prítomnosti necítia najlepšie. Pripomenú si ich krvavých druhov tam pod Tatrami, ako v mene kráľovom pustošia nešťastnú krajinu. Ale tak, ako ich dobrodinec, Juraj, aj oni sa tvária veselo. Keď prinesú na stôl výborné jedlá i dobré vína, jedia i oni. Aj si štrngnú s ostatnými. Na čo však najviac dávajú pozor, je rozhovor hostiteľa s kráľovskými vojenskými hodnostármi.

— Ozaj ste k nám milý, Herr Weltz, — vraví zdvorilo Štaremberg, keď je už hostina v plnom prúde. — Veľmi by nás tešilo, keby sme sa vám vedeli nejako odslúžiť, — vykrúti si fúzy a la Leopold I.

— Ale maličkosť, — bráni sa hostiteľ. — Som šťastný, keď sa mi dostalo tejto cti od takých vysokých vojenských hodnostárov Jeho cisársko-kráľovského Veličenstva. Ak by vás, páni moji, však smel o niečo prosiť, dovolil by som si…

— Čujme! Čujme! — ozve sa zo všetkých strán.

— Je tu v Neapole na galejach niekoľko nešťastných ľudí, — začne Juraj v najvhodnejšiu chvíľu. — Sú to bývalí farári a učitelia, odsúdení prešporským súdom. Títo ľudia, ak aj mali nejakú vinu, svoje si už vytrpeli. Sú kosť a koža. Niekoľkí z nich zaplatili aj životom. Zaslúžili by si už milosť Jeho Jasnosti. Ale čo vám, páni, vykladám? Iste viete o nich!

— Vieme, — prikyvujú hostia v najlepšej nálade. — Ako by sme nevedeli?!

— To sú naši väzni, — vraví Štaremberg. — Vydáme vám ich, ak chcete.

— Nechcem zadarmo. Za každého z nich dám sto dukátov, — prisľúbi hneď Weltz, zajasajúc v duši.

— Čo peniaze! — počuť od bohatého stola, až sa veľký luster so sviecami pohne z miesta. — Dáme vám ich zadarmo. Robte si s nimi, čo chcete!

Hostina sa vydarí báječne. Generáli sa rozídu. Weltz čaká deň i dva. Navštívi galejníkov. Keď je však aj na tretí deň všetko postarom, zájde za Štarembergom.

— Tak čo, môj drahý pane, — pokloní sa mu, — vydáte mi tých sľúbených väzňov? Povedal som, dám sto dukátov za jedného a jedného.

— Hm, môj milý Herr Weltz, — prevráti oči s úškrnom, — čo je tu už z toho! Náš spovedný otec prišiel hneď s tým za nami, že to sú väzni Jeho Veličenstva cisára Leopolda, a nie vaši! Z jeho vôle majú ostať na galejach. Čo tu robiť? — pokrčí plecami. — On má pravdu. A my ešte dnes ideme na Sicíliu proti Francúzom. Ale prisahám, nezabudneme na to. Požiadam miestokráľa v Syrakúzach, aby odpísal miestokráľovi v Neapole, nech sa nájde spôsob, ako nešťastníkov prepustiť.

Juraj Weltz sa vráti domov sklamaný.

— Mali ste pravdu, — vraví svojim hosťom. — To niečo prišlo.

— A čo? — zachvejú sa, lebo očakávali lepšiu zvesť.

— Zákrok jezuitov, — smutne zvesí hlavu hostiteľ. — No, nič! — zažiari mu dobrácka, biela tvár, — veci už nedám zaspať, aj keď by ma stála celý môj majetok. Vydržím do konca. Chyba je, že tí miestokráli sa rýchlo menia. Jedného nakloním, hneď je tu druhý, a práca sa musí začínať znova. Dnes je tu už don Antonio Pedro Alvarez. Namiesto neho má v krátkom čase prísť miestokráľ Ferdinand. O ňom sa hovorí, že je vraj ľudský. S ním sa dá skôr vyjednávať než s týmito. Ináč dostal som správu, že vec má na starosti holandský vyslanec vo Viedni. Dnes-zajtra sa do Neapola priplaví s pomocným loďstvom holandský viceadmirál Ján de Haen. Potom má prísť sám admirál loďstva Adrián Ruyter. Už si len s božou pomocou nejako poradíme. Cítim, že úsvit vyslobodenia nevinne zotročených sa blíži. Ale vy, — zadíva sa na nich ostrejšie, — ako vidím, chcete mi niečo povedať.

— Áno, dobrodinec náš, — odvetí rektor Ján. — Už sme vám tu dlho na starosti. Dlhý čas, čo využívame vaše dobrodenie. Radi by sme už ďalej.

— A kam? — zmäkne mu pohľad.

— Do Nemecka, — sklopia hostia oči. — Tam sú mnohí z našich. Iste ta prídu aj tunajší naši bratia, keď im svitne radostný deň oslobodenia. V Nemecku nás pritúlia všetkých, kým budeme môcť odísť do vlasti…

— Darmo je, — zvážnie Juraj. — Vás tiahne sila rodnej vašej hrudy. Aspoň bližšie sa dostať k svojeti. Verte mi, nič nám tu s bratom nechýba. A predsa aj ja neraz zatúžim po svojom rodnom Nemecku. Boh vás teda šťastne sprevádzaj! Pozajtra vypláva loď do Ríma. Dám vám odporúčajúce listy pre našich v Ríme, Siene, Florencii, Padove, až po Zürich. Všade sa postarajú o vás, ako ďalej. Tak pôjdete. A… — vystúpia mu slzy do očí, — pozdravte Wittenberg!

*

Lúčenie s bratmi Weltzovcami je ťažké. Ešte ťažšie s tými na galejach.

— Pozdravte našich, ak sa vrátite domov! — uprie na nich v slzách vycivený Baltazár Niklecius čierne, smutné oči. — A povedzte im, že nás ani tu v tomto pekle nič neodlúči od lásky Kristovej. Ani smrť, ani život, ani anjeli, ani knežatstvo, ani mocnosti, ani nastávajúce veci, ani budúce! Nech sú aj oni verní až do smrti! Zaneste im tento náš odkaz a pozdravte ich!

— Pozdravte! Pozdravte! — rozplačú sa zrazu všetci, hoc im už slzy vyschli a zabudli plakať.

*

Keď ich loď vytiahne kotvy a plnými plachtami sa pohne z Neapola, na Vezuve sedia mraky a z krátera vystupuje čierny dym.

— Čo nás to len ešte čaká! — vraví Tobiáš priateľovi. — A čo doma? Toľké hriechy Leopolda a jeho radcov neostanú bez božieho trestu.

— Na čo myslíš?

— Na to, čo som ti neraz povedal, — odvetí. — Zemianstvo to nevydrží. Vypukne povstanie. Ak už nevypuklo.

— Tobiáš, ty rád prorokuješ, — usmeje sa Ján zhovievavo. — No, nebol by div, keby sa ti to splnilo.

— Splní sa, pamätaj, — zasvietia mu hlboké oči. — U nás je nahromadené toľko krívd a neprávostí, len vodcu treba. I ten je!

— Thökölyho myslíš… Imra Thökölyho?

— Áno, ak ho dosiaľ neposlali za Nádasdym, Zrínyim a Frangepanom…

— Sme v rukách božích, — zakľúči Ján ako obyčajne.

Tak sa oni plavia, brázdiac rozčerené modrasté vlny. Prejdú večné mesto Rím. Obzrú si aj jeho pamiatky. Odtiaľ idú rovno na Sienu, Florenciu, Bolognu, Ferraru, Padovu až po Benátky, kde sú práve dôstojné slávnosti pri úvode Hieronyma Justiniána, novozvoleného dóžu Benátskej republiky. Odtiaľ sa vrátia na Piačencu, Veronu, Bresciu — do Bergama. Potom na Mezolto cez vysoké zasnežené Alpy. Začiatkom októbra priesmykom sv. Marka dorazia do Zürichu, kam ich predíde Weltzov list. Tu ich prijmú ako poslov božích, obdarujúc ich všetkým možným. Zdržiavajú ich, aby ešte ostali. Oni však pokračujú v ceste.

Začiatkom roku 1616 sú už v stredisku evanjelického sveta, vo Wittenbergu. V izbici kláštora, kde žil Dr. Martin Luther, nájdu svoj nový tichý domov. Obaja sa zapíšu za poslucháčov univerzity. Pracujú, študujú a vyčkávajú svoj deň, keď sa budú môcť vrátiť do rodnej vlasti. Robia si plány, ako využijú svoje podivné literárne zážitky. Píšu listy. Tobiáš svojim do Ilavy. Rektor Ján žene do Prešova, veď iste bude tam. Kmotrovi a bratovi Baltazárovi do Brezna. Milochovskému do Vratislavi.

Po odoslaní listov žijú v jednostajnom očakávaní.

— Dostali ich, či nedostali? Žijú a sú zdraví? Majú, čo potrebujú? Čo sa robí doma? Odpíšu, či neodpíšu?

Čakanie, netrpezlivé, stále vyčkávanie!

Jedného večera počuť klopať na dvere.

— Voľno!

Vstúpi vysoký, plecnatý muž v uhorskom odeve. Pozrie na prekvapených a priateľsky im podáva ruku.

— Jurko, — vykríkne Tobiáš, — Jurko Láni, kde sa tu berieš?

— To je radosť, — zvolá rektor a padnú si do náručia. — Nuž ako si sa dostal z tej jamy levovej? — Usadia ho k praskajúcemu kozubu.

— Hja, kamaráti, to je dlhá história, — usmeje sa srdnatý Jurko. — Niekedy vám to všetko porozprávam. Teraz len čo-to. Okolo Capracotty som sa nablúdil. Aj ma chytili, aj ma pustili. Dňa 21. mája som sa dostal do Ríma. Tam som sa pridal k jednému pútnikovi. Šli sme z dediny do dediny, z mesta do mesta. Živili sme sa: on spieval na uliciach a predo dvermi, ja som mu sekundoval. Tak sme prišli do Benátok, kde sme sa rozišli. Potom som šiel sám na Ľubľanu, po horách, po vrchoch, kade nás vliekol kapitán Gemanner. Na Jána som už bol na uhorskej pôde. Dobrí ľudia mi všade pomohli. Jeden človek mi dal nielen uhorský odev, ale ma priviedol aj k Matejovi Langovi, kazateľovi v Šoprone. Tam som pobudol 14 dní. Medzitým som tajne zašiel aj na Branč za človekom, ktorému som nechal svoje písma. Keď som videl, že mi vo vlasti hrozí nebezpečenstvo, šiel som s jedným kupcom do Viedne. Prešiel som do Lipska. Počul som o vás, že ste vo Wittenbergu. Vyberiem sa ich, reku, navštíviť.

— Pekne od teba, Jurko, — objíme ho rektor znova. — A povedz, ako je tam doma? Je to pre nás ozaj ešte také nebezpečné?

— No, je! — prisvedčí Láni. — Keby si si šiel pozrieť ženu, Kollonič by ťa iste našiel a znova oddal katom. Ináč, ako mi vravel Lang, už je dobrá pahreba pod popolom. Tyranstva a hrabivosti Leopoldových generálov majú už naši po krk. Čaká sa vraj len na človeka, čo by sa odporu postavil na čelo. Potom to už pôjde a azda sa aj my vrátime domov.

— Dal by Pán Boh! — pomyslí si Simonides na svoju žienku i synka a zvlhnú mu oči. — Dal by Pán Boh!

Tak sa oni rozprávajú v spomienkach i dúfaní dlho do noci.