ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Príšera vojny a občianskeho povstania valí sa ozaj ako povodeň od Sedmohradska k Tatrám. Leopold, obstatý svojimi radcami z duchovného i svetského stavu, žije si vo viedenskom Hofburgu v presvedčení, že múdrejšie vládnuť, než on, nemožno. Hoc mu nepriateľstvo s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. robí dosť starostí, pamätá i na nepokojné Uhorsko. Pomaly vidí v ňom len svoju kolóniu, exponovať bezcitných úradníkov a žoldnierov. Posiela sem generálov s úpravou, ako mu odporúčajú Kollonič, Szelepcsényi, Lobkovitz alebo kancelár Hocher. Sú to tvrdé rozkazy. Keď si to strasie z hlavy, venuje sa poľovačke alebo svojej milej žienke, švárnej Eleonóre, ktorej sľubuje, že jej vyplní túžbu — korunovať ju na kráľovnú Uhorska.

Hrozné výčiny cisárskeho vojska, takzvaných labancov, vzbudia tvrdý vzdor a odpor, pokračovanie bojov predchádzajúcich desaťročí. O náboženstvo, majetok i slobodu obratí zemania, magnáti a pospolití podľa príkladu svojich protestantských kňazov a učiteľov stanú sa exulantmi. Utiahnu sa do Sedmohradska pod moc kniežaťa Apaffyho alebo na Turkom obsadené územie. Hľadajú spôsob a príležitosť vydobyť stratené. Kuruci rastú ani huby po daždi. Najprv ich je len asi osemtisíc, neskôr viac. Sú to tvrdí, vyprobovaní vojaci, ktorým je už všetko jedno. Pred nimi, za nimi tečie krv, vznáša sa oheň k oblohe. Večerom rozplače sa do šíre — do diale zázračná fujara — poľnica — rozrýva srdcia, zapaľuje duše a zve do boja za slobodu náboženstva, i rodu, i krajiny proti vierolomnému cisárovi. Rebelantsky znie pieseň v tábore i mimo neho po kúriách a kaštieľoch:

Letí podivná pieseň, letí z úst do úst, od duše k duši. Kam zasiahne, čiernu zem zafarbí krvou, šedivú oblohu plameňom. Konské kopytá dupocú, kanóny hučia, šable rinčia a z krásneho, urasteného chlapa ostáva neraz rozsekaný vecheť. Never, bratku, Nemčiskovi! — volajú tisíce nešťastných, strýznených duší. Hľadajú vodcu, ktorý by si stal na čelo, na miesto neveľmi schopného Michala Telekyho. Kade prejdú, šibenice značia cestu, na nich visia raz kuruci, raz labanci. Len dobrého vodcu a túto ohnivú povodeň nikto nezastaví! Vybuchuje ako spod zeme, neskrotnou pomstou i za utrpenie, rany a smrť nevinných galejných otrokov.

Iba v Brezne je ešte ticho. Na fare si sedí superior piaristov, páter Franciscus Hanacius. Útok kurucov na susednú valaštiansku faru ho trochu vyrušil. Ináč je so svojím úspechom v tomto banskom meste celkom spokojný. Reštaurácia mestského magistrátu sa mu podarila. Richtár Padlicius, notár Eördögh a časť senátorov sú jeho ľudia. Do matriky konvertitov pripisuje nové a nové mená. I na vidieku sa darí pátrom piarum scolarom veľká práca za cirkev svätú. A čo najhlavnejšie, generál Karol Strassoldo porazil kurucov pri Debrecíne. Azda bude s nimi aspoň na čas pokoj! Tu doma páter Franciscus zriadil už i školu, kde má niekoľkých rehoľných pomocníkov. Pre bezpečnosť mu Kollonič poslal na obranu mesta 8 kanónov. Komora zas 100 vojakov. Ba keď šiel Strassoldo v júni cez mesto, zanechal tu z deviatich kompánií dve, keď vraj do šesťsto kurucov sa túla chotárom. Načo však i to, keď je tento, hoc i cisársky, jednako len nezriadený hyd obyvateľstvu iba na ťarchu? Ta ich poslal. Je pravda, Brezňania, okrem tých niekoľko získaných, nechodia do kostola. Ani dobré obedy na fare nepomáhajú. Azda si však navyknú a poddajú sa!

— Ťažko to pôjde, reverendissime, — vraví fráter Lambertus, učiteľ parvistov, keď sú spolu, svojmu predstavenému. — Brezňania sú zvláštni ľudia. I majú sa k nám, keď vidia, že za nami je komora. I nemajú nás radi. Myslíš, že si nerozumejú? Počul som, ako raz náš Padlicius vysvetľoval Danielovi Chmeliusovi, prečo sa má magistrát skladať z ľudí, čo sú prudentes et circumspecti — múdri a obozretní…

— A ozaj, prečo? — zvedavý je superior.

— Keď je vraj vrchnosť katolícka, mesto bránia katolíci. Keď zasa evanjelická, teda protestanti. Ale oni sú predovšetkým Brezňania.

— Múdre! Celkom múdre, — prikyvujú s Hanaciusom i ostatní prítomní. — Veď tej protestantskej vrchnosti sa tak ľahko nedočkajú. Generál Strassoldo porazil kurucov pri Debrecíne!

— Nebola to porážka na hlavu, — namieta objemný páter Dominius, jemu patria v škole scriptura a principia. — Kuruci sa ľahko pozbierajú, keď majú všade spojencov.

— Azda i v našom Brezne?

— Veru, reverendissime, — ozve sa i učiteľ aritmetiky, bystrý Ondrej Bojar. — Márne my tým zriaďujeme skvelé disputaciones. To sú hugenoti — hugáni! I prídu, i pochvália, i toliare nám pošlú z magistrátu ad honorem. Zato hudú si len svoju pieseň. Počúvajú svojich tajných kazateľov, ktorí nám ich štvú za chrbtom. Myslíte, — rozohňuje sa pri všeobecnej pozornosti celej rezidencie vždy väčšmi, — že azda tí zabudli pre nás na svojho farára Milochovského a rektora Simonidesa? Čakajú ich späť. A dobrá časť čaká i kurucov. Ja by neveril z nich ani jednému…

— Nono — no, — zdvihne ruky Hanacius, — zveličuješ, priateľu. Veľmi zveličuješ! Už sme tu len niečo vykonali medzi nimi, nie? Taký Padlicius, Pósch, Taxnerovci…

— No, tým by som veril najmenej, — stiahne obrvy nad ostrým pohľadom mladý aritmetik. — Padlicius má dve tváre, ako mesiac, jednu jasnú, druhú tajnú. Pósch a Taxnerovci? — uškrnie sa. — To sú komorskí úradníci. Keď je vrchnosť katolícka, pre chlieb sú katolíci. Keď bude protestantská, aj oni budú protestanti. Naši konvertiti a Chmeliusovci sa medzi sebou žerú, nás však rovnako nemajú radi. Najmä, keď sa im staráme tu i tu do magistrátu. Ja som presvedčený, nech — nedaj, Bože — prídu kuruci, nikto nás nebude brániť. Všetkých nás vyženú, ako ich ľudí vyhnal Collalto…

— Pričierny pohľad, — pohodí rukou Hanacius.

— Bol by som veľmi rád, reverendissime, keby tak bolo, — ukloní sa vtom i páter Dominicus. Mám však určité obavy a príčinu nedôverovať. Vieš, jeden z nich napomínal už našich, aby mysleli na kalichy a kostolné náčinie. Keď sa vraj niečo stratí, budú za to zodpovední. To už dal pocítiť, že si oni na náš kostol ešte uplatnia svoj nárok.

— Daromnice! — uspokojuje svojich Hanacius. — Cisár je mocný pán, Cob, Karaffa, Strassoldo sú poruke. Aké tu obavy? Len sa treba pričiniť a naša spravodlivá, pre spasenie aj ich duší užitočná práca prinesie svoje ovocie. Vydržať! Keď sme presvedčení, že pracujeme v záujme tohto poblúdeného ľudu i ohrozenej krajiny — vydržíme. Viete niečo o pokútnom kazateľovi? Kedy má prísť?

— V nedeľu večer, — ohlási sa fráter Lambertus. — Kapitán mesta Maretínsky mi vravel: z Prešova sem príde pani Simonideska na návštevu ku švagrovi. Večer má byť veľké zhromaždenie. Len ešte neviem, kde.

— Prezveď sa, — nakladá páter Franciscus vážne. — O ostatné sa postarám. Teraz vám však ja niečo prezradím. Nech vidíte, ako treba pracovať. Počuli ste o Fintokovi?

— O tom sukničkárovi? — pozrie posmešne Bojar.

— O tom, — prisvedčí Hanacius. — Tento človek chodil za Uľou Čermáčkou, keď ešte slúžila u Chmeliusov. Vtedy ho nechcela. Ako sa však vydala za starého Rostariusa, oddala sa mu. Rostarius ich však prichytil v stodole a milého Ondreja Fintoka udal magistrátu pre cudzoložstvo. Tento človek sedí v mestskom krimináli. Čaká na svoj trest, čo je smrť. Tak je to v paragrafoch mestského trestného práva. A zajtra má byť súd…

— A čo ty teraz, reverendissime? — hľadia naňho všetci zvedavo, tušiac, ako vždy, aj teraz ich niečím prekvapí.

— Uvidíte, — vstane s tichým úsmevom na perách. — I také niečo sa musí pre našu vec zúžitkovať. Dokážeme i Fintokovi, i celému magistrátu, že naše náboženstvo je viac než ich paragrafy. Laudetur, — pozdraví sa a ide.

— Ten chce Fintoka získať, — poznamená, keď zavrie dvere, páter Dominicus.

— Len aby mu tým priveľmi nepokazil, — ozve sa aritmetik Bojar.

— On vie, čo robí, — zažiari obdiv a úcta k tomuto mužovi v Lambertových očiach. — Ten vie pracovať za cirkev o hlade a smäde, v Poľsku, v Uhorsku, i v žalárnej kutici.

Hanacius skutočne ide rovno do mestskej väznice. Drábi si ho podozrivo obzrú. Keď však povie, že chce navštíviť nešťastného Fintoka, úctivo ho vpustia dnu k nemu. I tak vedia, že richtár Padlicius je len tieňom tohto pátra. Skutočným richtárom mesta je dnes páter Franciscus Hanacius.

Keď vojde do väzenia, nájde obžalovaného v okovách. Je z neho len hŕbka nešťastia. Ako by aj nie? Stalo sa, čo sa stalo, a on vie, čo je mestská spravodlivosť. Dopálený Rostarius bude nástojiť na paragrafe a jemu nepomôže, že má ženu, deti, gazdovstvo…

— Tak čo, priateľu, — osloví ho, ako iných ľudí, Hanacius. — Zle sa máte, zle?

— Zle veru, — pozrie na neho prekvapene.

— A ako ste do toho prišli?

— Či ja viem?! — vraví Fintok, ako by sa hneval sám na seba. — Neviem. Uľa mi azda porobila, keď bola ešte u Chmeliusov. Zajedol som sa do nej očami ani do chleba.

— A čo ona teraz?

— Bráni sa, že som ju prepadol, — stisne väzeň plecami. — Iné však ani nemôže. Napichli by ju na kôl. Mne by to nepomohlo. A jej?

— Tak sa nemáte čím brániť?

— Mám, — stiahne pery trpko. — Starým Rostariusom! Načo si taký človek v rokoch a s podagrou vezme ženu ani pahreba?

— To môže byť pravda, — uškrnie sa Hanacius. — Lenže pred zákonom to nie je dôvod. A čo vaši priatelia?

— Veď im odkazujem, — zvesí hlavu. — Aj ich prosím, aby ma zastali u sudcov a senátorov! Oni vraj spravia, čo sa dá. Keď sa ma však stránia ako prašivého. Niet pre mňa — zdá sa — pomoci.

— Čoby len nie, Fintok, — potľapká ho piarista. — Je u Boha. Ak chcete, i u mňa!

— Mohlo by to byť? — pozrie naňho teplejšie.

— Pod jednou podmienkou…

— A tá je?

— Stanete sa katolíkom, — díva sa mu priateľsky do očú. — Neľakajte sa, nemusí to byť hneď. Len mi sľúbte, ostatné ja zariadim. Ak nie, nič ste nestratili. Ak áno, poznáte, kto je vaším skutočným priateľom.

Fintok nepovie dlho slova, ako by uvažoval — voliť smrť, či konvertovať a žiť teraz už sporiadaným životom ďalej? Napokon však ako zobudený zo sna zdvihne poblednuté oči, uprie ich na piaristu. Prikývne súhlasne hlavou, že — áno!

Hanacius, vyjdúc z väzenia, teraz sa už chytí do práce. Najprv zájde za Padliciusom a rozpovie mu vec. Ale len toľko, že si u Fintoka želá zmeniť prípadný trest smrti za peňažnú pokutu. Tá, prirodzene, pripadne cirkvi. Ak sa to stane, cinz — čo patrí komore — vymôže obrátiť na opravu mestského opevnenia. Padlicius to pochopí. Ešte v ten večer si zvolá všetkých katolíckych senátorov. Len s chmeliusovcami, najmä s Faškom, si už musí zajtra páter Hanacius sám poradiť.

Na druhý deň je súd. Zíde sa magistrát, i radní sudcovia. Tváre sú prísne a vážne. Žalobcom je na cti poškodený starý, nahrbený Rostarius. Keď drábi privedú zlomeného Fintoka, len sa mu tak zablysne v očiach. Všetci tušia, tu môže byť len jediný ortieľ: smrť, a to skrátením o hlavu. Rokovanie je už v prúde, keď sa otvoria dvere a dôstojne vstúpi páter Hanacius.

Všetky oči sa obrátia naňho. Na prvý pohľad vidieť, že to je nielen superior miestnej piaristickej rezidencie, ale i skutočný pán mesta. Pri jeho príchode za richtárom Padliciusom a katolíckymi senátormi povstanú i evanjelici, hrdý Chmelius, i jeho zať Jakub Gronell, podnotár mesta. Iba zarytý orátor Faško i vstane, i nevstane.

Ondrej Fintok na lavici obžalovaných za chvíľu ožije. Vie, že ten mních nejde sem darmo. Nemrzia ho už natoľko tí dvaja drábi, čo mu stoja za chrbtom. Spokojne vypočuje tvrdú obžalobu z úst starého, šedivého Rostariusa, ktorý si tu bráni svoju česť a pokoj svojej rodiny. Vypočuje i ortieľ smrti nad sebou. Len sa trochu zachveje a poobzerá po prítomných. Napokon uprie oči na Hanaciusa.

— Slávny súd! Slávny magistrát, — vstane, prosiac si slovo. Keď mu ho dajú, pokračuje: — Váš výrok, páni, je správny v zmysle mestského trestného práva. Kto prestúpi zákon, musí niesť následky. Napriek tomu orodujem u vás za tohto nešťastného človeka. Je právo litery a je právo srdca. Keby nás Boh súdil podľa litery, zavrhol by nás všetkých. On nás však súdi podľa svojho otcovského srdca, a tak podľa milosti. Preto ako sám odsúdenec, i ja vás týmto prosím — nech mu je rozsudok smrti zmenený na peňažný trest…

— Zaslúži si, — zaškripí ostrý hlas orátora Fašku do hrobového ticha.

— Kde by potom bolo právo a spravodlivosť? — protestuje proti návrhu Rostarius.

— Právo? — neuhne Hanacius. — Magistrátny súd má právo zmeniť trest smrti na peňažnú pokutu. Použije teda len svoje právo, keď to vykoná. Ináč, ak sa to stane, osvedčuje sa u kráľovskej komory vymôcť, nech by jej patriaci cinzový poplatok ostal pre mesto a použitý bol na opavu mestských múrov.

Hrobové ticho. Na mnohých tvárach badať, ako im odľahlo. Hlavy sa klonia k hlavám. Iba Faško a žalobca Rostarius nechcú ustúpiť. A tu použije páter ešte posledný prostriedok.

— Páni, dovoľte, — narovná sa a prejde pohľadom po protestujúcich. — S mojím návrhom — tak vidím — katolícki členovia magistrátu súhlasia. Ktorí ste evanjelici a nesúhlasíte, otvorte si Bibliu, o nej tvrdíte, že je pravidlom vašej viery i života. Prečítajte si teda, čo povedal Ježiš farizejom vo VIII. kapitole ev. svätého Jána, keď chceli ženu hriešnicu podľa zákona ukameňovať. Kto je z vás bez hriechu, najprv hoď na ňu kameňom! Farizeji sa na tieto slová ticho rozišli. A vy, Brezňania, boli by ste horší ako oni?

Účinok týchto slov nevystane. Najmä Gronellovi sa veľmi pozdajú. Nakloní sa k svokrovi Chmeliusovi. Keď aj ten prikývne, vec je vyhratá. Napokon súd vypovie: Ondrej Fintok, pre cudzoložstvo na smrť odsúdený, zaplatí pro redemptione capitis 50 zl. in Aeclae muros convertenda — čo sa má použiť na opravu kostolnej ohrady!

— No, už ho má! — poznamená Faško zlostne pri rozchode.

— Ale, Maco, — tíši ho Gronell s úsmevom. — Druhí nás mordujú, máme sa aj my?

Výsledok súdu, pravdaže, rozruší celé mesto. Jedni to schvaľujú, druhí, a najmä ženy, protestujú. Hanacius si však z toho nerobí ani zbly. V rezidencii prijme blahoželanie svojich verných a ešte v ten deň zapíše nové meno do matriky konvertitov.

Sotva však skončí jednu vec, stará sa o druhú. V nedeľu má dôjsť tajný kazateľ do Brezna. Porobí teda potrebné poriadky. Nech sa mu odnechce viacej sem chodiť.

Nedeľný deň uplynie pokojne. Ľudia nadchodia do Simonidesov, kde je u švagra Baltazára hosťom pani Katarína so Samuelkom z Prešova. Zídu sa panie, Zuzanna Chmeliuska s dcérou, Gronellovou. Poschádzajú sa aj iné, aby sa dozvedeli, čo je s nešťastnými vyhnancami. Do kostola veru nejde, len tých niekoľko konvertitov. Ani z tých nie všetci. U Simonidesov je to rušnejšie. Jedni prídu, druhí odídu. I mužskí sa tu obrátia. Vyprávajú sa a potešujú sa do samého večera. Márne chodia prestrojení vojaci po meste i okolo mesta. O nejakom náboženskom zhromaždení nevedia do rezidencie nič priniesť.

Zato, keď sa zmrkne, vychodia ľudia dvormi a prikrádajú sa ako tiene k ohromnému Futasovie humnu. Tu sa zídu v šere a nabijú sa do humna hlava ku hlave. Svetla niet. Iba na konci holohumnice je stolík s dvoma sviecami a Bibliou. Za ním stojí mladý človek v luteráku, s bielymi tabličkami pod bradou. Káže, modlí sa a prisluhuje večeru Pánovu… Vôkol je hrobové ticho. Okrem kazateľa nikto ani nehlesne. Zástup kľačí na kolenách. Medzi kľačiacimi je i Katarína Simonideska. Na miesto nej všetko rozpovie kazateľ. Kto príde, ide na oferu, čo sa má poslať do Vratislavi pánovi farárovi a rektorovi. Nech si pomôžu! Neraz cvengne medzi ostatné i ťažký toliar na tanier, prikrytý bielym.

— Kto je ten farár? — spytuje sa Zuzanka matky šeptom.

— A ho nepoznáš? — nakloní sa k nej. — Miško Srnka.

— Veď on podpísal reverz!

— Podpísal, keď musel, — šepce Katarína. — Nedalo mu to. Prišiel. Ja som už dnes bola s ním. Ľutuje to, veľmi ľutuje…

Ľudia pristupujú tichí, pokorní. Ponechanou medzierkou odchodia. Prijímajú chlieb a víno. Kalich zablysne v rukách prisluhujúceho v podobe kríža nad sklonenými hlavami. Ozve sa tlmený plač.

— Vojaci sú tu, vojaci! — počuť naraz zvonku.

— Nebojte sa, ľudia! — tíši splašených Chmelius, ktorý je v zlých časoch i duchovnou hlavou mesta. — Slúžime Bohu, čo sa nám môže stať?

ozve sa smelo z mnohých hrdiel a nesie sa po lúkach. Pieseň sa rozlieha. Zato je úplný zmätok. Niektorí chcú ujsť.

— Obstatí sme zo všetkých strán! — volajú tí, čo sa vracajú.

Vtom sa už vojaci pretískajú pomedzi ľudí ku stolíku, kde je Michal Srnka, obstatý staršími.

— Čo tu chcete? — spýta sa ich prísne Daniel Chmelius.

— Hľadáme kazateľa tohto zhromaždenia, — odvetí komandant.

— Tu som, — postaví sa Srnka smelo, ako by to čakal.

— V mene Jeho kráľovskej Jasnosti zatýkam vás, — premeria ho, odseknúc. — Idete s nami.

— Kam? — zastane im cestu Chmelius.

— Do rezidencie, — odvetia, poznajúc hneď najvážnejšieho mešťana, o niečo tichšie. — A potom? Uvidíme!

— Čo to robíte s nami, mešťanmi? — okrikujú ich ľudia. — Kde sú naše práva? Za kráľa sa modlíme, a vy nás rozháňate!? — počuť zo zástupu, ožiareného vojenskými fakľami.

Pohoršenie sa lapá od srdca k srdcu. Niektorí plačú. Iní nábožne spievajú. Chmeliuska zoberie dcéru i Katarínu Simonidesku a idú domov. — No, pani kmotra, — vraví cestou. — Už máte čo našim do Vratislavi napísať.

— Oni z toho budú mať len radosť…

Chmelius so zaťom Jakubom nenechajú Srnku na seba. Idú za vojakmi do rezidencie. Táto, ako vidia, je celá vysvietená. Vo fare nájdu ľudí a ľudí. Superior má dnes okolo seba aj hostí. Okrem domácich sú tu, a to v najlepšej vôli, i vidiecki — lopejský páter Mikuláš Housenka, dubovský Michal Bajmóczy, z Predajnej páter Mattheus a fráter Emericus. Keď vojaci predvedú Hanaciusovi kazateľa Srnku, všetci sa zhŕknu okolo nich.

— Tak ste to vy?! — pozrie na zatknutého superior vyčítavo. — Podpísali ste reverz v Prešporku! U nás som vás zas neraz videl na omši svätej. Čo to má znamenať?

— Nemal som spraviť ani jedno, ani druhé, — zdvihne kazateľ odhodlane hlavu. — Od tých čias mi svedomie nedalo pokoja. Musel som prísť a poslúžiť osirelým Brezňanom.

— A viete, čo vás za to čaká?

— Nech čaká, čo chce, — narovná sa mladík. — Nemohol som vzdorovať ďalej tomu vnútornému hlasu.

— Viete, že mám právo poslať vás do svätokrížskej biskupskej väznice, kde vaša mladosť môže zhniť?

— Nech!

— Pán komandant, — zatne na to ostro, mrknúc na oficiera, — tak ho ta zavediete!

— Pán superior, — vtom spoza vojakov vystúpi Chmelius, — vy to nespravíte! Moc je teraz v našich rukách, — hovorí mu odmerane, vyvolajúc údiv prítomných piaristov. — Ak chcete s nami, Brezňanmi, v pokoji nažívať, nespravíte to!

— A čo mi chodí ako vlk do košiara? — očervenie Hanacius. — Proti takým je cisársko-kráľovský reskript a biskupská väznica!

— Odpusťte, páni, — ohliadne sa Daniel po piaristoch, — my sme nie vaším košiarom. My sme protestanti!

— Ja som však farár mesta Brezna, — pokračuje superior povedome. — Nechcem vás mať po humnách, ale v chráme. Či vám ja kážem zle robiť? Nekážem vám evanjelium? Aká je to škoda takto cirkev krušiť! Čo si potom pomyslia Turci, ktorí sa na to dívajú?

— Žiaľbohu, pán môj, my to tu nerozriešime! — stíši hlas Chmelius.

— To veru nie! — pokyvujú si i piaristi, z nich niektorým zdá sa výjav zbytočný a trápny. Gronell hľadí raz na svokra, raz zasa na nich. Znovu mu prídu na myseľ dve obrovské vlny, rozbehnuté zo šíreho sveta, čo sa tu stretajú, hukocú a penia.

— Tak čo spraviť? — pozrie Hanacius nerozhodne raz na kolegov a zas na Chmeliusa a Gronella, k nim cíti úctu i rešpekt.

— Nechajte Srnku voľne odísť, — navrhuje Chmelius. — On neprišiel k nám zo svojej vôle. My sme si ho zavolali, aby poslúžil našim duševným potrebám. Vinníkmi sme teda vlastne my!

— Dobre, páni, — podíde Hanacius k Srnkovým obrancom. — Spravím to kvôli vám. Ale mi musíte vydať na písme, že sa tu viac neukáže. Lebo ak ho ešte raz tu dostanem, nebude zmilovania!

Srnka odmieta čokoľvek podpisovať. Radšej nech ho vraj odvedú do Sv. kríža. Chmeliusovi sa to aj páči. Napokon ho však prehovorí múdry Jakub. Podpíšte a aféra sa skončí pokojne.

*

Páter Franciscus takto bdie nad Breznom. Jeho ruky zasahujú všelikde. Jeho oči vidia všetko. Neraz sa ide utrápiť, keď sa mu práca nedarí. On v nej žije a je hlboko presvedčený, že úlohu v tejto háklivej pozícii svojho poslania musí víťazne splniť.

— Čo sa toľko trápiš, — pozrie mu raz do ustarostených očú okrúhlučký páter Dominicus. — To je starosť pre mnohých, a nie pre jedného.

— Eh, — pohodí on rukou, — ty to nevieš! Pozri, keď sa mi to nedarí, vždy sa cítim ako človek, pod ním sa prepadá most, po ktorom ide.

Pri starostiach v drobných mestských bojoch sa míňajú časy.

A kurucké povstanie sa zatiaľ plazí zo Sedmohradska a spoza Tisy. I keď on, Hanacius, priviera pred ním oči. O tomto čase zavíta do Brezna s dvoma Poliakmi fráter Ladislaus, ktorý sa v Tepličke vo Spiši dostal do rúk kurucom. Podarilo sa mu však ujsť. O krutosti boja rozpráva hrozné veci. Košický kapitán Farkaš Cob odsúdil na smrť šesťdesiatdva zajatých kurucov. Rozkázali im stáť na košickom rínku. Prizerať sa, ako ich jedného za druhým štvrtia, narážajú na koly, vešajú. Čakať, kým príde na nich rad.

— Bolo by to možné? — zakryje si oči Hanacius.

— To je pravda, — pokračuje skleslý Ladislaus. — Odvtedy kuruci každého Labanca, i katolíckeho kňaza, ak im padne do rúk, zabijú. A čo len to! Keď však nedávno kurucké vojska grófa Bohama nabilo cisárskych pri Ňalábe a v Satmári, z tisícpäťsto zajatých takmer šesťsto z pomsty za svojich druhov odpravili tým istým spôsobom, ako to spravil v Košiciach Farkaš Cob s ich kamarátmi.

— Hrozné! — zbledne superior. — To je už nie viac boj. To je vraždenie národa. Dúfajme, že po nás to nepríde!

V ten večer sa Hanacius dlho-dlho modlí s hosťami i so svojimi za odvrátenie hrôz a nebezpečenstva. V noci nemôže zohnúť oka. Tretej noci nad ránom počuje netrpezlivo búchať na farskú bránu. Domáci spia ako zarezaní a buchot je vždy netrpezlivejší. Napokon vstane, zažne sviecu a vyjde na širokú chodbu.

— Kto je? — zavolá, mysliac, že niekomu je zle. Idú pre posledné pomazanie.

— Fráter Emericus z Predajnej, — znie odpoveď. — Otvor, reverendissime!

Kľúč zaškripí, dvere zavŕzgajú. Do fary však namiesto frátra vstúpi — sedliak, vykrpcovaný a v halene.

— Kto si? — zasvieti mu do tváre prekvapený Hanacius.

— Neľakaj sa, reverendissime, — hovorí prichádzajúci udychčane. — Som naozaj Emericus. Idem z Predajnej, kde sa zle robí. Kuruci prepadli Dubovú. Na Michala Bajmóczyho, ako šiel od nás, strelili. Možno je už mŕtvy. Prepadli aj Predajnú. Hľadali nás na smrť. Naši ľudia nás však ukryli. Páter Mattheus sa tiež preobliekol do sedliackeho. Ostal na svojom mieste potešovať našich. Ja som tu…

— Hrozné! Rebélia — zdá sa — blíži sa i k nám! Poď, Emericus, — pojme ho popod rameno, — zlož a vyspi sa!

— Čo je? Čo je? — zjavujú sa na chodbách ospalé tváre piaristov. — Čo sa deje?

— Nič! — upokojuje ich superior. — Alebo ešte nič. Keby sa však čokoľvek dialo — neustúpime, iba presile! Choďte, bratia, a vyspite sa pokojne! Sme v rukách božích. Uvidíme, čo nám prinesie zajtrajšok!