ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rektor Ján, objímajúc svojho verného druha, vysadne na poštový voz a hio! Takto cestovať je mu už len hračka. Najmä keď sa čoraz viac blíži k svojej vlasti.

Dôjduc do Vratislavi, prekvapí kmotrovcov pri skromnom obede. Deti s oteckom sedia za stolom. Mama, Apolónia, vyšla práve do kuchyne.

— Ach, podívajme sa, — skočí pani kmotra od sporáka. Poblednutá a krotká, len niečo pustejšia ako prv. Na prívetivej tvári poznať vrývané brázdy starostí. — Však je to náš pán kmotor! Pán Boh vás priviedol, — víta ho srdečne a ponúka do izby k ostatným.

— Pane Bože, — skočí Milochovský, okrúhly a biely, ako vajíčko od stola a objíme milého hosťa, kým Janko a Helenka hľadia akosi nerozhodne. — Deti, krstný otec z Brezna! Poznáte ho…?

— Áno! Áno! — osmelia sa už i ony, živé a podrastené napodiv. Pobehnú pobozkať mu ruku.

O chvíľu sú už ako v Brezne. Nevedia sa, pravda, dosť naopytovať. Toľko je už toho za nimi, i v duši, čo sa nevideli! Milochovskovci sa málo zmenili. Len tie deti! Najmä Helenka. Rodičia sú ako prv. On, tichý filozof, ona, starostlivá gazdiná. Iba šedivých vlasov im obom pribudlo. Rektor je strhanejší. To, čo pretrpel, otrhalo ho ani korunu pekného stromu sychravý jesenný víchor. I sniežku má v bujných tmavých vlasoch. Jest od čoho! Nevedia sa dosť nahľadieť na seba. Čítajú si z očí, aj z tváre. Zvedaví sú na všetko.

— Ťažko vám, kmotrovci? — spytuje sa Simonides. — Niečo viem z listu. Máte, čo vám treba?

— To najpotrebnejšie, — usmeje sa Milochovský. — Sme medzi dobrými ľuďmi. Ináč musíme pracovať. Niečo si vypíšem a niečo vyhľadám…

— Otecko píše knihu, — ozve sa Helenka, s mandľovým zrakom na matku.

— Vytlačia mu ju, keď bude s ňou hotový, v Drážďanoch, — doloží o niečo mladší Janík s hrdosťou v očiach.

— Ach, knihu? — milo prekvapí krstného. — Aj ja som sa pokúsil o čo-to. Veď my máme o čom písať! A, — obráti sa k hostiteľovi, — ak sa smiem spýtať, na čom pracujete, pán kmotor?

— Na spise Ornamentum magistratus politici — Ozdoba vrchnosti svetskej, — odpovie skromne, keď už Janko vec vykričal.

— Viete, pán kmotor, mne sa zdá, že na svete sú len dve nationes alebo národy. Jeden, z neho sú verní, pobožní, úprimní, statoční, a tak dobrí ľudia. Druhý, kam patria ľudia neverní a zlí.

— Hlboká pravda! — zažnú sa silné rektorove oči. — Len to spracujte, pán kmotor. Zíde sa o tom niečo vedieť i našej vrchnosti tam doma.

— A pani kmotra sa ako má? — zamieša sa prívetivo Apolónka do reči. — Čo píše?

— Nič, — osmutnie kmotor. — Nič veru.

— Naozaj? — zjaví sa jej údiv na tvári. — Čože je s ňou?

— Však preto som prišiel do Vratislavi, — usiluje sa skryť výraz bolesti na tvári. — Vo Wittenbergu som už ďalej nemohol čakať.

— Ach — ach, — kývne Apolónka prešedivenou hlavou. — Nebude to azda nič zlého? Vari je len nie chorá!?

— Neviem, — onemie kmotor, akoby odťal.

— Nič to, — pochopí zrazu farárka svoju úlohu. — Len nezúfať! Túžba za domovom a svojimi je exulantská choroba — vraví môj muž. Listy sa aj nám tratia. Dnes-zajtra sa všetko vyjaví a bude dobre.

Simonides sa hneď vynájde vo Vratislavi. Dostane byt, aj prácu si nájde. Oboznámi sa s vyhnaneckou slovenskou kolóniou — so Sinapiom, bratmi Sextiusovcami, Hiobom Trusiusom a inými. Chodí za kmotrovcami, kde mu najskôr prejde chvíľa. Vyprávajú si a majú vždy o čom. Tu o galejach, tu o vyslobodení väzňov admirálom Ruyterom z otroctva, tu o pátrovi Franciscovi Hanaciusovi a jeho starostiach v Brezne. Iba o Katuši hovoria čoraz menej. Simonides pritom onemie a nepovie viac slova, niekedy aj celý deň.

— Pán kmotor, vy akosi marniete. Čo vám je? — pozrie mu Apolónka sústrastne do očú. — Však ste pomaly ani tí na galejach. Čo by ste ostali u nás. Potrebujete opateru.

— Eh, prejde to, — pohodí ľahostajne rukou. Jedného dňa ho však kmotra víta so žiariacim úsmevom.

— Pán kmotor, voľačo máte tam v izbe na stole, — dobre ho nevyobjíma od radosti. — Choďte si to vziať.

Simonides myslí, že nejaký milodar, čo dostávajú vyhnanci od miestnej cirkvi. Rezignovane vojde dnu. Ako však zastane pri stole, dobre že nespadne z nôh. Na stole je list a už z kmotriných očú vie, od koho. Siahne po ňom a trasúcimi rukami ho otvorí. Srdce mu prudko zatlčie. Jemné písmo svojej ženy pozná na prvý pohľad.

— Konečne! — vydýchne si, ako by spadlo z neho ohromné bremeno, čo ho už išlo pridusiť…

„Dobrého zdravia, v smútku a prenasledovaní Potešiteľa D. Sv. vám, ako milému a vždy úprimnému manželovi a pánovi svojmu, vinšujem a svoje manželské, vždy hotové služby oferujem, — prechodí Simonides zvlhnutým zrakom so slova na slovo.^[3] — Toto je už siedmy list, čo som prijala. Na každý, ako teraz na tento, odpoveď, ako ste mi kázali dať, som sa usilovala. Však že ste žiadneho nedostali, s veľkou bolesťou srdca svojho z vášho terajšieho listu musela som vyrozumieť. Kde tie moje listy zostali, bude najlepšie vedieť sám Boh Všemohúci. Mňa za ospravedlnenú majte. Píšete, že mi niečo peňazí posielate. Neprijala som nič. Aj ja som vám bola niektorý kremnický dukát (ako ste si žiadali) odoslala. Rada by vedela, či ste to prijali. Čo sa mňa a stavu môjho týka, ešte zostávam u svojich rodičov. Nášho synáčka podľa najväčšej možnosti v bázni Božej a v ctnostiach kresťanských podľa napomenutia vášho vychovávam. I naďalej, keď pre náboženstvo nijakého nemám prenasledovania, u týchže svojich rodičov chcem zostávať. Ak by Pán Boh niečo protivnejšieho na nás dopustil, hotová som všetko zanechať a ísť za vami, ako za svojím úprimným a milým manželom a Pánom. Len sa príliš odo mňa nevzdiaľujte. Dúfam, že i to Pán Boh môže dať, že nie ja k vám, ale vy k nám prídete. Čoho ráč nám Boh Všemohúci popriať a daj sa nám zhliadať veselo v krátkom čase. Eperjesini 3. Juni A. 1676. Manželka vaša úprimná Catharina Simonideska.“

Dočíta list a zloží ho na stôl. Díva sa naň a očami hladká písmená. Čo písmená? Ju, svoju Katušu, čo mu už siedmy raz odpovedá a dostáva to len teraz. Ju, i so synáčikom, Samuelkom. Vynoria sa mu ako z hmly a zdá sa, že sú vo svetlici na dosah ruky. Ona biela, zazorená mladá mamička a ono decko ako decko. Veľkooké, zlatovlasé, štebotavé. Nech sa nechveje, že je hneď po všetkom, vstane a zobjíma ich. Vybozkáva. Lepšie však povoliť duši, nech sa pokochá v najmilšom zjavení.

— A ja som ti tak prísne písal, — utkvie mu zrak v diaľke a prosí o odpustenie. — Nevedel som sa dočkať tvojich slov. Myslel som, si mladá, krásna a opustená. Červ žiarlivosti zavŕtal mi do duše, kým ty mi posielaš posledné dukáty. Eh! — zakryje si tvár rukami a zaplače.

Keď zdvihne hlavu, list je celý mokrý.

— No, pán kmotor, — vtom otvorí Apolónka dvere, — už vám je srdce na mieste? Čože píše pani kmotra?

— Dobre! Všetko dobre, — podá jej list prečítať. — Chuderka, dobrá, verná duša, ako to ona všetko znáša trpezlivo! A ja som už i zle myslel o nej.

— Veď ste vy, chlapi, takí! — počne hneď ona káravým hlasom. — Myslíte si, že žena je len na to — pochabiť sa! Katuša je pekná, ale má dosť trápenia, nedať sa na daromnice. Má chutného synka. Čo jej viac treba? A dúfam, že ste jej to, pán kmotor, nenapísali?!

— Ba napísal, — prizná sa Simonides hanblivo. — Napísal ja veru! Keď som odchodil z Wittenbergu.

— To ste jej priliali blenu do pohára, — zvážnie Apolónia. — Nemali ste, kým sa nepresvedčíte, čo je vo veci. Teraz jej len rýchlo napíšte! Nech sa zbytočne netrápi pre chlapské vrtochy.

— Napíšem, pani kmotra, napíšem, — neodkladá rektor Ján chvíľočky. Vezme papier, ostrúha husie brko a do obeda napráva a napráva, čo tá mužská netrpezlivosť pokazila.

O niekoľko dní príde wittenberský obchodník a prinesie mu tri kremnické dukáty od pani Simonidesky z Prešova. Hľadal ho vo Wittenbergu. Sem do Vratislavi mohol to len príležitostne priniesť. Preto sa oneskoril. Skoro na to sa uňho ohlási známy vratislavský obchodník a prinesie mu pozdrav od pani manželky aj s listom. V ňom okrem iného číta: „… Som zdravá i so synáčkom. Buď Pánu Bohu chvála…“^[4] jemné písmo sa mu zlieva pred očami. „Veľmi sa z toho radujem, že i Vy ste zdravý. Ako by sa ja mala spravovať — z Vášho poučenia, môj milý drahý Pane, a z rozkazu božieho — usilujem sa s pomocou božou každú hodinu. Obcovanie moje je spokojné podľa duše i tela, každodennej živnosti, i zachovaní dobrých vecí, zverených nám od Pána Boha. Takže preto sa nepotrebujete zarmucovať a trápiť sa. Vašu veľkú pozornosť môj milý drahý Pane, poznávam v tom, keď mi kážete od vratislavského kupca vziať 15 toliarov a 5 z nich dať zarmúteným rodičom. Z požehnania božieho ja však mám pri svojej poctivej práci toľko, čo každodenne potrebujem. Preto Vás prosím, o to sa nestarajte. Ja Pánu Otcovi radšej dám zo svojho a dlžoby vám nenarobím. A tak vedzte, môj milý Pane, nevzala som ani peniaze od toho kupca. Čiastočne mám radosť, čiastočne však zármutok. Ale poznávam, že je to božia próba ako na Vás, tak i na mne. Na Vás, keď ste ešte nijaký list odo mňa neprijali. Na mne zas, keď ste ma teraz priveľmi a nad mieru zarmútili svojím odchodom a prísnym dohováraním, pripisujúc mi nedbanlivosť. No, utešujem sa tým, že milý Pán Boh nenaloží na mňa viacej okrem toho, čo vie, že môžem zniesť. Veď on dobre vie o našej krehkosti. Pre potechu Vašu i moju máme každodenne príklady pred očami. V ktorúkoľvek príležitosť sa môžete u nás pristaviť. V tom všetkom verím a dúfanlivo verím, že nás zármutok sa za krátky čas obráti na radosť. Lebo spravodlivé je slovo božie. Vaša úprimná a vždy verná manželka

Catharina Machner.

P. S. Naši spoloční rodičia sú zarmútení. Pozdravujú Vás na stotisíckrát, so mnou, i so Samuelkom.“

— Vidíš, Johan Simonides, — uškrnie sa sám na seba, — čo si hľadal, našiel si! Ty si už-už na ňu skálím, a ona — na teba chlebom, — díva sa chvíľu do prázdna, ako by ju zas mal pred sebou tichú, pokornú a milujúcu. — Ach, Katuša moja, Katuša! — otvorí náruč zovrieť ju. — Seba som ponížil, nie teba! Ty si čistá ako madona. Oči tvoje žiaria až sem ku mne. Cítim ich dotyk kdesi na dne svojej duše. Prosím ťa, odpusť mi!

— No čo, pán kmotor, — vyruší ho Milochovský, — nešli by ste sa prejsť k Odre? Človek nemôže vždy pri knihách vysedávať. Krv by sa mu obrátila na cmar. Šli by ste?

— Prečo nie? — odkladá rektor list uspokojene.

— A čože je to za list? — usmeje sa naňho dobrácky.

— Vari len nie zas od pani kmotry?!

— Ba! — zajasá mu radosť na tvári. — I tri kremnické dukáty mi poslala. — No, počujte, pán kmotor, — doberá ho, — to je už ozaj zlatá žena. A čo píše? Sú zdraví?

— Sú, chvalabohu.

— A majú, čo im treba?

— Musia mať, — pregĺga slová, — keď nevzala ani tie toliare, čo som jej ponúkol kupcom vratislavským.

— To je žena! — diví sa farár. — Takej azda ani viac niet. To ja mojej Apolónii ani nepoviem.

— Pani kmotra by vám tiež dala i to najposlednejšie.

— Povedzme, — idú ulicami na nábrežie. — Tu je však hotový fakt. A je rada, že sme takto spolu? Neprišla by za nami?

— Prišla, — zvážnie. — Na všetko je pripravená. Aj sa teší — a keď vám mám pravdu povedať — aj ma hreší!

— Hja, pre tú netrpezlivosť, — vyhrnie bledé obočie. — Dúfam, že jej slová nie sú pritvrdé…

— Čoby, — prihladí si vlasy, rozcuchané vetrom. — Vôbec nie sú tvrdé. Tým však horšie pre mňa.

— Nič to, pán kmotor, — teší ho druh. — Zaslúžili ste si to. Zaslúžili. Naše ženy nevedia, čo je nevernosť. No, nič — len keď je už dobre.

Príjemný jesenný večer sa zadíva na nich, ako idú raz pri rozprave a zas mĺkvo hore tokom. Niekedy zastanú a zahľadia sa v priezračnú diaľ. Kamsi na juhovýchod. Vratislavské krovy a veže sú už za nimi. Na západe sa zapaľuje obloha a slnko primaľúva bielučké oblaky.

— Tam asi je Oderberg, — ukazuje po chvíli Milochovský. — Odtiaľ ďalej na juhovýchod — Tatry. Hen bude Prešov. O niečo hlbšie na západ — Brezno.

— Brezno, — vzdychne si rektor Ján. — Či ťa len kedy uvidíme!? Dlho tam stoja na nábreží s obnaženými hlavami. Ich postavy sa odrážajú v blednúcej hladine, čo preberá farby chladnej, lesklej ocele. Vody šumia tajom. Jesenný vetrík im k nohám pohadzuje žltkasté, šuštiace lístie z neďalekej lipy.

Zachváti ich melanchólia. Pozrú na seba a zaplačú.

— To je naša exulantská choroba, — utrúc si oči, zamrzí sa farár na svojej precitlivenosti. — Človek by už ani nemal vyjsť do božej prírody. Hneď ho tá zem volá. Tá rodná, drahá zem…

Vrátia sa do mesta. Keď sa majú rozísť, klopne si Milochovský prstom na vysoké čelo.

— Skoro by som bol na čosi zabudol, — zastane kmotrovi cestu. — Veď ma moja poslala za vami. Nech sa vám, pán kmotor, páči večer k nám! Zídeme sa u nás.

— Kto?

— Nuž bratia, — lapí ho za ruku, ako by mu nechcel dať ujsť. — Sextiusovci, Sinapius, Trusius. Celá rodina! Poslúžime Pánu Bohu a potešíme sa.

— Príde aj niekto cudzí? — zvedavý je rektor. — Keď som ja dnes akýsi rozcítený. Nechcel by kaziť spoločnosť.

— Budeme len svoji, — upokojuje farár kmotra. — Iba Peter Sextius mi niečo vravel. Je tu vraj jeden brat z galejníkov, ktorí šli s Ruyterom na Holandsko.

— A kto je to? — ožije hneď Simonides.

— Neviem, pán kmotor, — stisne plecami. — Ak príde, uvidíte. Poďte!

— No, tak už musím, hoc o jednej nohe, — usmeje sa a povolí.

— Výborne! — potľapká ho po ramene. — Apolónka bude mať radosť, — zajasá, a pojmúc kmotra pod rameno, vyjdú úzkymi schodmi do bytu.

Pani kmotra má prácu v kuchyni. V izbe okrem detí — ešte nikoho. Skoro však čuť kroky na vŕzgavých schodoch. Dvere sa otvoria a do izby vstúpia… Sinapius s bradatým Hiobom Trusiusom. Vzápätí za nimi vojdú aj veľmi si podobní bratia Sextiusovci, Peter a Ján. S nimi i neznámy hosť, chatrný, vyholený, zato bystrých očú. Jediný, okrem domáceho, čo nepúšťa bradu.

— Dobrý večer, — pozdravia sa ticho, ako by sa niekoho obávali.

— Pán Boh daj, bratia, — privíta ich Milochovský. — A kohože tu máme? — zastane pri novom hosťovi.

— Baltazár Niklecius, dolnostrehovský farár, — povie ten ticho.

— Niklecius? Niklecius?? - skočí zrazu Simonides a zovrie ho do náručia. — Ach, Baltazár, naozaj si to ty?

— Ja, braček, živý a zdravý, — sadne si s úsmevom medzi ostatných.

— A odkiaľ ideš?

— Nuž z Holandska, — rozpráva ochotne. — Bol som vo Švajčiarsku. Možno sa ta i vrátim. Ale mi už nedalo, — zmäkne mu hlas. — Chcel som sa s vami vidieť. A byť, čo i len na čas o niečo bližšie vlasti.

— Tak i ty? — díva sa naňho rektor Ján s hlbokým porozumením.

— I ja, — prisvedčí prešedivenou hlavou.

— I my… i my, — opätujú ostatní.

— Prišiel si ako na zavolanie, — objíme ho domáci srdečne. — Vieš, o vašich biedach vieme mnoho. Menej o vašom podivnom vyslobodení. Aspoň nám to porozprávaš…

Vojde Apolónka, a milá, prívetivá ku všetkým, hneď začne prestierať. Aj pri toľkej biede a trápení nájde ešte vždy, čím si poctiť hostí. Aj vyhúknutá Helenka, tenká — ako šašina, jej pomáha poznášať náčinie. Modlitba, skromnučká večera, pohľady sa stretnú, rozviažu jazyky. Tu sú, ako najbližší, rôzni postavou i vekom. Ich tváre majú však jednotnú, určitú črtu, v nej je vážnosť a stopa utrpenia. I keď sa usmejú, tá trpkosť ostáva. Ak spomenú na smutné veci, len čo sa prehlbuje.

Rozpráva sa o chýroch, čo idú z vlasti. Aké hostiny vraj stroja vo viedenskom Hofburgu a aké skvelé poľovnícke výpravy! Claudia Felicitas, druhá Leopoldova žena, umrela ešte len v apríli. Teraz je už tetí raz novomanželom. Vzal si Eleonóru z Pfalz-Neuburgu. Všade ju vodí so sebou. Jej najvrelšou túžbou je — stať sa čím najskôr korunovanou uhorskou kráľovnou. A on jej to iste neodoprie.

— Korunuje ten i Pána nášho Ježiša Krista, — uškrnie sa Hiob ironicky.

— Nechcel by byť na súdny deň v jeh cisársko-kráľovskej koži — ozve sa Daniel Sinapius. — Skape, a čo zanechá?

— To, čo i jeho slávna Eleonóra, — ponúka pani Apolónka hostí. — Krv a kliatby na ich bezsrdcom rode. A kliatba je zrno, ktoré raz dozrie.

— Kde by také zrno nedozrelo?! — rozhorčuje sa starší Sextius. — Keby jeho dvoranstvo usporiadalo poľovačky len na nás, biednych predikantov! Ale Cob, Špankau a ostatní ich generáli prepadajú zemianstvo. Ba i magnátov a ich ženy. Uväznia ich alebo povraždia. Potom už môžu skonfiškovať majetky pre kráľovskú komoru. Z toho hýri dvor vo Viedni a žijú si v prostopaši aj oni. Kde by to mohol Boh strpieť?

— Čo však generáli? To sú ľudia na to. Martalúzi vo veľkom, — vykladá Peter Sextius. — Ale služobníci Pánovi, — uškľabí sa, — arcibiskupi, Szelepcsényi a najmä Kollonič. Viete, aké ten má heslo?

— Aké? — pozrú naňho všetci zvedavo.

— Uhorsko najprv ožobráčim, potom ho spravím sluhom, napokon — pokatolíčim.

— Ba čo by na to Kristus, nech by tak zostúpil medzi nás?

— Ukrižovali by ho, — volajú zo všetkých strán. — Predali by ho na galeje a tam by skonal.

— Možno, — súhlasí Trusius. — Čo je však v tom, keď si tí ľudia myslia, že konajú vraj tým len svoju povinnosť? To si azda mysleli aj Anáš a Kajfáš, — ohlásil sa Sinapius. — A náš Spasiteľ sa modlil za nich na kríži, keď volal — odpusť im, Bože! A že nás stíha prenasledovanie? Kristus to predpovedal! Vypovědíť vás ze škol. Ano prijdeť čas, že všeliký, kdož vás mordovati bude, domnívati se bude, že tým Bohu slouží! Či nie, Janko? — pozrie na Milochovského veľkého znateľa Písma.

— Tak je! — prisvedčí ten. — Myslím, že na svete sú len dve nationes, náklonnosti dobrej a zlej. Jedna je pre kráľovstvo božie, druhá pre pohoršenie. Obe prenikajú tvary ľudského organizmu v národe i v cirkvi. Poddaných i vrchnosť. My tiež máme takých i onakých. A páter Adam Zeiler, staručký jezuita, čo sa ujímal našich v Leopoldove, iste nepatrí ta, kde Kelio, jeho predstavený… — spomínajú, čo im príde na myseľ. Na chvíľu zabudnú, že sú vo vyhnanstve a cítia sa ako doma. Iba Niklecius nepovie slova. Sedí a počúva. Zo zamyslených očí mu hľadí únava.

— Čo mlčíš, Baltazár? — zadrapí sa doňho Simonides. — Ty vieš toho najviac. Povedzže nám, ako ste sa dostali z tých okov?

— Poviem, bratia, — prebehne mu tieň bolesti po tvári. — Čo sme zažili, kým ste boli s nami s Masniciusom, — pozrie krotko na rektora, — iste si im, Janíčko, rozpovedal. Keď ste odišli, raz sme dúfali, raz sme dreveneli a ostávali ľahostajnými. Bratia Weltzovci — Boh im odplať — nás navštevovali a zapaľovali v nás vieru. Naša bieda však neprestávala a rany sa nám nehojili. Keď bolo s nami najhoršie, dňa 12. decembra lanského roku, priplavilo sa do Neapolu holandské loďstvo, vedené viceadmirálom Jánom de Haen. Hneď vyslal k nám svojho kazateľa, aby sa nás povypytoval na všetko. Keď sa to dozvedel, šiel aj so svojimi k vicekráľovi, ktorý ako spojencovi španielskeho kráľa proti Francúzom prisľúbil, že nás prepustí. Holandské loďstvo muselo však k Sicílii, biť sa s nepriateľmi. Hneď zas bolo po všetkom. Holandský admirál Adrián Ruyter poslal však svedectvo holandského vyslanca vo Viedni o našej nevine. Juraj Weltz to dal preložiť do taliančiny. Potom to predložil vicekráľovi, ktorý zas vec postúpil krajinskému súdu. Súd nás uznal nevinnými a rozsudkom dňa 22. januára t. r. nariadil prepustiť nás na slobodu. Viete si predstaviť, ako sme sa tešili, keď nám to Juraj i Filip Weltz prišli na galeje zvestovať. Ešte aj tí vojenskí katani tak ukazovali, ako by sa radovali z nášho šťastia. Vicekráľovi písal za nás i vicekráľ zo Sicílie. Aj napriek tomu naše prepustenie na slobodu odkladali zo dňa na deň. Mysleli, že holandské loďstvo sa vráti domov a bude všetko, ako bolo. Tvrdili, že väzni vraj nemôžu byť vyložení na suchú zem pre slabosť tela. Neprepustia nás, iba keď admirál Ruyter príde po nás do Neapola. A tu nás znova ostrihali, oholili a počali s nami zaobchádzať ako predtým. Konečne dňa 11. februára sa do neapolského prístavu blížilo holandské loďstvo. Neapolské loďstvo mu vyšlo v ústrety so streľbou na poctu a s veľkou parádou. V ten deň o druhej hodine popoludní nám sňali okovy a usadili nás na galeju. Keď sme večer vystúpili na suchú zem, potackávali sme sa od slabosti a vliekli údy, ako sme vedeli. Kázali nám, aby sme išli rýchlejšie, ako niekedy Egypťania izraelských. Ako sa tak vlečieme, vidíme, že nám idú v ústrety. Prídeme bližšie a tu nás vítajú holandskí vojenskí hodnostári a dvaja kazatelia, Teodor Westhof a Egidius Wyret. Všetkým nám vyhŕkli slzy radosti. Ideme na holandskú loď so spevom žalmov 124, 125. Ozaj sa cítime ako v snoch. Na admirálskej lodi nás najprv prijal viceadmirál Ján de Haen. Na druhý deň, 12. februára, nás všetkých prijal, aj bratov Weltzovcov, z ich lásky sme ešte všetci dostali poriadne, slušné rúcho…

Tu sa Niklecius odmlčí, ako by bol na konci.

— A potom? — všetky oči v nadšení zvedavo pozerajú na neho.

— Potom? — usmeje sa Baltazár. — No, viezli sme sa do Holandska, kde nás nosili na rukách. Podobne vo Švajčiarsku. Prečo som doputoval až sem k Odre, som vám povedal. Boh je dobrý, — zvýši hlas, — a všade dobre, ale doma…

Všetky hlavy sa sklonia na to, ako by oťaželi. Z očí sa im vynoria slzy radosti a bôľu. Pani Apolónia tíši rozcítenú Helenku a sama narieka. Ťažké ticho leží na nich všetkých, prerývané tlmeným plačom a fikaním. A tu sa stane niečo, čo zdvihne ducha a slzy osuší.

— Když zase vedl Hospodin zajaté Sionské, — zaintonuje plným, krásnym barytónom rektor Ján žalm galejníkov, — zdálo se nám to, jako ve snách… — zazvučí z dobrých hrdiel mohutne ako na najkrajšom organe.

— Tehdáž byla plná radosti usta naše, a jazyk náš plesání; tehdáž pravili medzi národy: veliké věci s nimi učinil Hospodin.

— Učinilť jest s námi veliké věci Hospodin: a protož veselili sme se.

— Uvediž zase, ó Hospodine, zajaté naše, tak jako potoky na vyprahlou krajinu.

— Ty, kteríž se slzami rozsívali, s prospěvovánim žíti budou.

— Sem i tam chodící lid s plačem rozsíva drahé símě; ale potom přijda s plesáním snášeti bude snopy své!

— Sláva budiž Bohu Otci, i Synu, i Duchu svatému, jakož byla na počátku, tak budiž i nyni, i vždycky i na věky věků! Amen.

Žalm sa nesie posvätne, mohutne. Naplní miestnosť. Rozleje sa otvoreným oknom do šerých mestských ulíc. Vzlietne nad tmavú hladinu Odry a stúpa hore, hore k hviezdnatej oblohe.

A tým dnu zdá sa to všetko ako v snoch.

— Wer Singt? — vystrkujú zvedavci hlavy v uliciach nablízku. — Kto to spieva?

— Die ungarischen Exulanten, — vysvetľuje hen pri lampe akýsi územčistý kupec tvrdým, sonórnym hlasom.

— Und was ist neues in Ungarn? — ozve sa z viacerých úst otázka.

— Was? — Revolution!!