ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tomto čase sa v Leopoldove i v susednom Hlohovci usadí niekoľko zaujímavých služobných dievčat. Často ich vídať chodiť okolo zámku. Sú to mladé sedliačky, v trnavskom, piešťanskom, ba až lieskovskom kroji. Vojaci si ich všimnú. Oni majú právo vydržiavať si aj milenky na svojom byte. Prirodzene, pri pohľade na tieto dievky jedni-druhí hneď by boli hotoví čarovať.

— Hej, Anča, počkajže, — poponáhľa sa taký žoldnierko za svedčnou, počernou dievkou, ohliadajúc sa placho okolo seba. — Kam ideš?

— Do zámku, — uprie naňho inteligentné oči.

— Dáš sa s nami na vojnu? — treskne ju dlaňou po riasnej sukienke.

— To nie, — odtiahne sa, ako by ju pichol.

— A čo tu chceš?

— Chcela by som sa pozrieť na tých uväznených…

— Hohó, duša moja, — vykrútiac si fúzy, zachechce sa vojak. — Čože teba do tých bláznov?

— Je tam jeden od nás, — červená sa dievča. — Rada by ho vidieť.

— Uvidíš ho zajtra o tomto čase, keď vyjdú záchody čistiť, — uškŕňa sa žoldnier, priťahujúc sa k nej bližšie. — Vodíme ich na prácu ako čriedu. Načo sú však hlúpi? Treba im len reverz podpísať, a páter Kelio ich prepustí. Takto vymýšľa, čím ich obmäkčiť. Niekedy ich už aj my ľutujeme. Rozkáže, a my ich musíme hnať do práce, keď je najteplejšie alebo najhoršia zima. Ich pokrmom je plesnivý chlieb a voda. Ak niekto nevládze, musíme ho biť. Ktorýsi deň akýsi Szentmiklósi, sedemdesiatročný starček, prosil Keliu, aby ho oslobodil od práce, lebo už nevládze. Vieš, čo mu povedal?

— Čo? — zjaví sa úžas v plachých dievčenských očiach.

— Starče, — vraví mu jezuita, — nie žeby ti odpustil. Ba keď skapeš, ani tvojmu mŕtvemu telu neodpustím. Lebo ťa dám na hnoj vyhodiť — psom! — To boli jeho slová. Ja som ich počul. Hi, to ti je chlap, ani náš strážmajster. A ty, Anička…?

— Nie, ja som Betka, — osmelí sa dievča.

— Teda Betka, — díva sa jej žoldnier na jemné črty, — ty by si chcela ísť k nám? Veď ťa zavrú alebo dostaneš niekoľko palíc za zvedavosť, tak! Len s jednou podmienkou by si mohla…

— Ako?

— Keď sa staneš mojou frajerkou, — pohladí ju po tvári. — Poď! — lapí jej rúčku. — Nájdeš si tu kamarátky. Tak uvidíš, koho chceš. Väzni musia aj vás poslúchať a vašu vôľu plniť. Ideš?

— Nie, — vzoprie sa Betka, vytrhnúc sa žoldnierovi z rúk. — Možno inokedy, — obzrie sa ešte naňho a poponáhľa sa. — Keď zasa prídem…

— Ale si to rozmysli, — volá za ňou. — A príď čím skôr!

Takto obletujú väčšinou mladé, inteligentné ženy hrozné miesto, kde trpia ich manželia — ako pestré motýle kaluž. Sú to farárky a učiteľky, túžiace aspoň zďaleka uzrieť predmet svojej lásky. Ak možno — slovko stratiť a podať väzňom posledných pár zlatých. Ak nie — tak povedať si zrakom, čo biedne srdce cíti. I tak je s nimi zle. Jedna spomedzi tých z Hlohovca podá väzňom chleba a masla. Lapia ju a zavedú do zámku, kde jej hlavu a ruky do klady zovrú a šarha ju vodí v najtuhšej zime po pevnosti.

Katuša Simonidesová to vidí z okna a srdce jej premkne nesmierna úzkosť. Ona má iste šťastie — dostať sa takto do bezprostrednej blízkosti svojho muža. Prefektová je dobrá, staršia pani — vzala si ju pre jej príjemný zjav. Ani drsní žoldnieri nemajú smelosti natískať sa jej, keď slúži na takom mieste. Čo však bude, ak sa dozvie — kto je?!

Robí, čo môže zatajiť svoj pôvod. Do práce sa chytá s chuťou. Jej ruky sú skoro tvrdé, mozoľnaté. Vedome spraví niečo i zle, ťarbavo — ako sedliačka. Prefekt, starý fúzatý úradník, sa o ňu neobzrie. Pani ju poúča a má ju rada.

Prvý raz uzrie väzňov z okna, keď ich vojaci s krikom a nadávkami vedú do práce. Je treskúca zima — majú šiance kopať. Otrhaní, zarastení idú v radoch — jeden biednejší než druhý. Na pleciach motyky, rýle a čakany. Na rukách a nohách okovy, uvoľnené len umožniť potrebné pohyby. Ak niekto zaostane, hneď je tam vojak. Praští ho pažbou alebo palicou. Ak sa niekto potočí alebo padne na zem — čo potom? Musí sa zdvihnúť a ísť. Na sprievod hľadí mních, vysoký, počerný — tvrdých ostrých čŕt. Čierny je od päty do hlavy. Pohľad má prísny, kmitá mu ako lesk chladnej ocele pod čiernym širákom so širokou strechou. Tvár ani z kameňa. S rukami, zloženými povedome do ramien, obzerá si smutne vycivené, bradaté postavy. Vidieť, že s pôžitkom počúva tupé rinčanie pút.

— Kelio! — schveje sa Katuša pri pohľade na pátra, počula už o ňom veľa, veľmi veľa. A nič dobrého! — Kde je však on? Kde je môj Janíčko? — uvažuje strnule, či je muž nie v niektorom väzení mimo zámku. Zrazu skoro vykríkne. Pozná ho, svojho Simonidesa! Ani nie po tvári, len po tej jeho Štíhlej postave a veľkých, múdrych očiach. O chvíľu obráti zrak k oknu, ako by zacítil jej roztúžený, milujúci pohľad. Potom však skloní pokorne hlavu a odchodí v šedivom húfe z nádvoria.

— Ach, Bože môj, — zalomí žieňa rukami, usilujúc sa zo všetkých síl zdržať plaču. Cíti, že srdce jej ide puknúť, zem sa pohne pod nohami. Padne na lavicu a ponoriac hlavu do dlaní — horko zanarieka.

— Čo ti je, Kata? — stane vedľa nej domáca pani. — Čo sa ti stalo? Vojaci ti nedajú pokoja?

— Nie — lapá slová.

— Tak čo? — kmitne obava v tom dobráckom zraku. — Povedz!

— Poviem, pani moja, všetko poviem, — utiera si slzy. — Videla som… — a zasa nevládze ďalej pre hojný prúd sĺz, čo sa jej roní z očú.

— Čo si videla? — spytuje sa pani ďalej starostlivo.

— Videla som väzňov, — vydýchnuc si konečne. — Viete, tých kazateľov… A prišlo mi ich ľúto.

— No, dievka moja, — vraví spokojnejšie, — to tu uvidíš horšie veci. Nesmieš byť taká citlivá. Aj mne ich bolo ľúto, keď som videla, ako narába Kelio s nimi. Trápilo ma, veď tí ľudia nespravili nič zlého! Iba čo sú verní svojmu náboženstvu. Aj som povedala môjmu, vojaci horšie zaobchodia s nimi než s tými, čo kradli alebo vraždili. Čo však robiť? Páter Kelio je tu všemohúcim pánom. Čo raz on chce, musí sa stať. Tak som navykla na všetko. Aj ty si zvykneš — neboj sa!

— A kde sú zavretí? — ozve sa v Katuši zvedavosť.

— Až na piatich miestach, dievka moja, — vykladá jej pani ochotne. — V samom zámku na troch. Hrozné sú to miestnosti, kde väzni žijú potískaní, v okovách. Je tam smrad, pach a hmyzu, žiab i hadov. V lete nám Niklecius omdlel od sparna. V zime zas idú pomrznúť. Vlastným telom si vyhrievajú svoje studené žaláre…

— A čo jedia?

— Dostanú komisný chlieb a vodu. Na tom sú, — vidieť, že aj jej je ťažko o tom hovoriť. — Niekedy im dobrí ľudia položia nejaký pokrm do fúrikov, na ktorých navážajú piesok. Niekedy i spoluväzni, zlodeji a vrahovia. Najčastejšie poddaní, čo tiež sem chodia šiance kopať a nasýpať. Počula som, že v Hlohovci majú pre nich niečo peňazí. Ak prídu vojaci, pošlú im po nich. Tí však to najčastejšie prepijú alebo dajú svojim frajerkám a povedia, že nič nedostali. Tak ich navádza Kelio.

— Ach, Bože, — zavzdychne ticho Katuša, schytiac ochotne drevené krhly, aby priniesla vodu zo studne. — To sú už ako prekliati! Tým ani pomôcť!

— Veru, kto sa k nim priblíži, ľahko sa dostane do klady! — pozrie pani za odchádzajúcou a zamyslí sa.

Na chodbe si Kata utrie oči. Tak vyjde na dvor. Tu sa jej však kolená dobreže nepodlomia. Oproti nej kráča so zdvihnutou hlavou páter jezuita Kelio.

— Pochválen Pán Ježiš Kristus, — vynájde sa slúžka a chce predbehnúť popri ňom.

— Až naveky, — všimne si driečnu postavu a stane jej do cesty.

— Odkiaľ si, dievča? — obzerá si ju, aj jej vyšívaný kroj od päty do hlavy.

— Ja… ja… ja, — príde do rozpakov, — z Pobedíma, prosím.

— No, tam sú dobrí katolíci, — kývne hlavou spokojne. — A ty chodíš na svätú omšu? Akože sa voláš?

— Kata!

— Tak čo, Katka, chodíš? — zmäkne mu ten chmúrny pohľad.

— Chodím, — sklopí oči. — Každú nedeľu.

— No, vidíš, — zosŕkne naraz páter. — A tí predikanti nechcú. Ale ich naučím. Hej, ja tých naučím!!

Kata beží na studňu. Tu stoja vojaci. Obzerajú si ju, mrkajúc na seba. Keď si však položí nádoby, vytiahnu jej vedro sami, aj nalejú.

— Ďakujem, — ukloní sa im a poď!

— A viac nič, — pohodia tí, hľadiac za ňou. — Pekná potvora!

— Len akási usmoklená! — poznamená jeden.

— Ktovie, či je tiež nie jedna z tých, čo majú u nás svoj záloh, — uvažujú vojaci, robiac si klzké vtipy.

— Ľahko možno, — vykladá akýsi kaprál, — človek sa tu v nich nevyzná. Ale ja som už prišiel veci na koreň. Ak sa ti dá oblapiť, je sedliačka. Ak sa odťahuje od teba, je pani.

Takto prežíva Kata deň za dňom. Svoju paniu si usiluje získať pracovitosťou. Pritom myslí len na dve duše — na muža a synka Samka. Neraz jej príde na um, ako ju spomína — ako hľadá! Aj by ta šla za ním. Tu je však ich otecko! Čaká ráno, keď ho môže aspoň očami pohladiť. Čaká i večer, keď ženú húf z práce do tých hrozných pivníc. A on ani nevie. Ale svitne nedeľa. V kostole sa iste uvidia. Tak si stane, nech sa im stretnú pohľady. A nebude mu možné nepoznať ju.

Vo vytúžený deň sa obliečie sviatočne. Taká je ani lusk. Len trochu poblednutá od veľkých starostí a trápenia. Natiahne kožuštek, keď je tam von zima. Na hlave plachetka, sukňa sa osieva, kapčeky klopkajú…

Vyjdúc na dvor, uzrie jednorukého väzňa, rektora z Pápy, a začuje, ako prosí Keliu, aby ho nespôsobného nenútil pracovať. I tak má v žalári a v okovách dosť trápenia.

— Ty sa sám nad sebou nechceš zmilovať, — vyčíta mu jezuita, — a cudzieho prosíš o milosť? Ak si kopal na šiancoch dosiaľ, budeš viac. Stúpaj do kostola!

Katuša sa ohliada a chce ísť. Na bielej, od zimy zružovenej tváričke vidieť zbožnosť. V rukách pátričky, ako sa patrí. Sotva však spraví krok, zamrazí ju výkrok ako spod zeme. Za ním druhý, tretí. Nárek sa nesie chórom po zámockom nádvorí. Väzenia sú otvorené. Vojaci vyvláčajú väzňov z dier za vlasy, za brady, za nohy, takže hlavy cengajú po kameni, iní ich mlátia holými mečmi, palicami a býkovcami, až to duní na vychudnutom tele.

— Len ich dobre! — posmeľuje ich Kelio. — Len ich! Naučiť ich chodiť do chrámu! — A vidiac zarytosť väzňov, skočí ku kaprálovi. Vytrhne mu palicu a počne nešťastníkov mlátiť, kade zasiahne. — Takto! Tak im dať! — ukazuje.

— Slovom božím a nie bitkou máš presviedčať! — smelo si pred neho stane vychudnutý Tomáš Šteller, banskobystrický rektor.

— Tak aj ty? — vrhne sa naňho Kelio a prásk a prásk! — Rušaj do chrámu, počuješ to slovo!

Katuša stane za chvíľu ako omráčená. Chce sa jej vykríknuť! Chce sa jej zaplakať! Aký zlostný je len ten mních! Spamätá sa však a pobehne. Cestou zachytí rozhovor oficierov.

— Hľaďme, čo robia s týmito predikantmi! — povie jeden. — Ak ich nepošľú v nedeľu na šiace, bijú ich, že musia ísť do chrámu!

— No, — poznamená na to druhý, — ak nie pre inú, pre túto príčinu musí spravodlivý Boh vyvrátiť túto pevnosť.

— Treba povedať komandantovi a vojakom.

— Tým rozkazuje Kelio!

— Teda samému Keliovi!

— Jemu zas nakladá Kollonič!

Keď to počuje Katuša, všetko sa jej točí okolo. Slzy sa jej tisnú do očí. Ledva príde ku chrámu. Jednako sa premôže a zamieša sa medzi postávajúcich pred kostolom. Miesto si hneď nájde — medzi dievkami, pristrojenými ako ona. Nie sú to dievky a slúžky. Sú to mladé farárky a učiteľky, vyčkávajúce svojich mužov, až ich poženú z väzenia pred oltár. Všetky sú bledé s vyplakanými očami. Nevedia si mena a poznajú sa. Čupia ani kŕdeľ splašených holubíc, hľadiac mĺkvo, nemo…

— A vy ste nie sedliačka? — dotkne sa vtom Katy susedka.

— Prečo myslíte? — zachveje sa táto.

— Ručník nemáte dobre uviazaný, — pozrie jej priateľsky do očí. — Nebojte sa, ani ja som nie!

— Koho čakáte? — osmelí sa Kata.

— Muža! Aj vy?

— Aj ja!

— Vaše meno!?

— Kata Simonideska. A vy ste?

— Beta Masniciusová — z Ilavy.

Potajme si stisnú ruky. Ostatné si povedia očami.

— Pochválen Pán Ježiš Kristus, — klonia sa ľudia sprava i zľava.

— Až naveky! — prejdú Kelio s kuľhavým rektorom, Jánom Benem, horším vraj ešte na väzňov než on.

O chvíľu ich nasleduje aj smutný húf vycivených, zarastených, polonahých kňazov a učiteľov. Podbehnuté oči majú sklopené. Údy sa im hýbu automaticky. Ako by len telesne boli tu. Iba niektorí zdvihnú pohľad. Niektorí sa stretnú aj s užasnutým zrakom, čo k nim hovorí — tajnou rečou nekonečnej bolesti a lásky. Radosť zablysne na utrápených tvárach, hoc len na chvíľočku. Svit potechy zjasá i v ustatých očiach Tobiáša Masniciusa. Na prísny pokyn rektorov sa však ľudia vhrnú do chrámu. S ťažkým srdcom vojdú i tie smutné dievky. Iba väzni zastanú predo dvermi a nechcú ani krok ďalej.

— Počujte, — skočí k nim rektor Bene, dobre že ich neprebodne surovým pohľadom, — nepokúšajte! Ak nepôjdete dobrovoľne, rozkážeme vás vovliecť.

— Ako chcete!

— Prosím vás, — vtom vyjde za nimi šedivý starček, jezuita Adam Zeiler, — nezdráhajte sa vojsť! Ak neposlúchnete, vidím, ukrutne zakročia proti vám!

— My by sme aj šli do vášho kostola, ale nás nenúťte, — vravia na to väzni. — Ale takto?! Pekne to robíte, duchovní pastieri!

— Práve, ako treba! — pohodí Kelio, vrátiac sa k nim z chrámu. — Vy máte diabolstvo. To sa musí z vás vyhnať!

Keď ani na to nechcú vstúpiť do kostola, dohrnú sa vojaci. Dvaja talianski dôstojníci počnú mlátiť Masniciusa a martinského rektora Michala Pavloviča. Potom za vlasy, za brady, za nohy — vovlečú väzňov dnu. Prítomní ľudia, a medzi nimi aj uplakané dievky od oltára, zhliadnu skutočný zápas. Väzni sa zapierajú, do čoho sa dá, i hoc im hlavy cengajú po kamennej dlažbe. Jeden-druhý ostáva polomŕtvy ležať pred oltárom. Dobrý starček, jezuita, Adam Zeiler, prosí za nešťastných. Márne!

— Pred Bohom i pred vami, čo ste sa tu zhromaždili, osvedčujem sa, — zvolá vtom od oltára Pavlovič, — keď ma sem dovlečiete tisíckrát, nebudem účastný vašich obradov! A o týchto ukrutnostiach musí sa i Jeho Jasnosť kráľ dozvedieť.

— Vy nemáte Boha ani kráľa, — znie odpoveď.

Nastane ticho, keď páter Kelio slúži svätú omšu pred božím oltárom. V tú chvíľu stretajú a poznávajú sa oči trpiteľov a ich preoblečených manželiek. Pohládzajú sa pohľadom. Rozprávajú si o láske, pre ňu niet diaľky ani hrozby a ťažkostí, lebo je silnejšia ako hrob…

I brezniansky rektor Ján, ukonaný, zbitý, hľadí, hľadí a ešte raz hľadí. Tá biela hlávka medzi dievčatami taká mu je známa! Postava tiež, i rúčky. Len kde sa vzali tie pátriky na nich? Zrazu sa mu rozleje žiara po vpadnutej tvári. Oči sa im stretnú a prehovoria. Áno, to sú jej oči! Ona je to iste! Ako by ju nepoznal?

— Katuša, — zašepce blažene pre seba.

Ona nezačuje, ale cíti, vidí — zbadal ju. Tie jeho veľké, múdre oči upierajú sa na ňu, ako niekedy za šťastných chvíľ v Brezne. Spytujú sa i odpovedajú. Ona sa ich tiež spytuje i odpovedá na ich otázky. Naraz sa jej tento chrám stáva milý, boží. Nedala by za nič na svete toto miesto. Kelio a jeho miništranti, aj vojaci a nábožný ľud, ba i smutné postavy väzňov sa jej strácajú. Napokon nevidí nikoho — len jeho…

— Dominus vobiscum… — ozve sa sonórny kňazov hlas.

— Et cum spiritu tuo, — odpovedá ostro Bene spoza organa.

Nič ju nevyruší. Zdá sa jej, že sní o svojom stratenom a nájdenom šťastí. Čo skúsila, ako by z toho nebolo nič pravda. Pravda je len, že si našla jeho a on ju. Pôjdu si v duchu za svojím Samkom a horúca túžba troch sŕdc zleje sa vo veľkú radosť.

Vtom sa ozvú jemné zvonky. Ľudia si kľakajú a križujú sa. Aj ona si kľakne ako ostatní. Iba väzni si nekľaknú. Meravo stoja ako sochy. Ona to vidí. Uvedomí si, že ani ona si nemala kľaknúť. Pozrie na muža, keď zrazu skočí k nemu akýsi vojak. Obráti proti nemu pažbu a — bác! Udrie ho do pŕs, až buchne o múr a zrúti sa na zem.

— Ach! — úzkostlivý výkrik sa jej vyderie z hrdla. Pátriky jej zahrkocú na kamennej dlážke. Za nimi odpadne i ona.

Keď otvorí oči, poznáva, že je vo svojej kuchynke u prefektov. Domáca pani sedí vedľa nej a hľadí jej mäkko do očí.

— Katuša, čo sa ti stalo? — utiera jej tvár octovou handrou. — Koho si videla v kostole?

— Ja… Ja… — zamrie jej slovo na perách.

— Neboj sa, — pohladí ju po hojných plavých vlasoch, — ja ťa nezradím! Ja viem…

— Videla som ho, — zašepce, ako by sa ľakala tých múrov. — Jána Simonidesa som videla.

— A kto je to?

— Brezniansky rektor, — vzdychne. — Môj muž!

— Tušila som! — skloní sa k nej pani. — Na sedliacke dievča si sa mi zdala priučená.

— A ozaj ma nevydáte? — chytí jej ruku a podnesie k ústam. — Ja by som už ani nedbala. Ak má zahynúť on, nech zhynieme spolu. Ale máme malého synka v Brezne. Ten čaká…

— Neboj sa! — ubezpečuje ju prefektová. — Si na dobrom mieste. A maj trpezlivosť! Za mužom nechoď, zmárniš jeho i seba! Príde však čas a vy sa stretnete, aj porozprávate.

— A kde?

— U nás!

Katuša, získajúc si srdce pani prefektovej, teraz už trpezlivo čaká. Dlho jej je, dlho. Nemôže to však už byť ináč. Keď idú väzni na prácu alebo z nej, úmyselne vyjde k studni. Aj sa neraz stretne s očami svojho druha. Zbadá v nich radosť, a to ju poteší. Teraz už vie i rektor Ján, koho má v tom kuchynskom okne u prefektov. Raz sa jej podarí nahovoriť jednu ženičku z poddaných, čo odrábajú panštinu na šiancoch s väzňami — podať mu niekoľko riadkov a trochu peňazí. Počuje však, že to odbili na ňom. Dostal na noc ťažké okovy a musel ležať v klade.

— Vidíš! — hreší ju pani. — Nebuď netrpezlivá! Ináš všetko pokazíš!

I dá si povedať. Koná si svoju povinnosť verne, svedomito. Najradšej však ide do mesta. Najmä na trh do Hlohovca. Stretne sa tam so seberovnými, aj s Betou Masniciuskou. Vyžalujú sa, potešia. Tu počuť všetko, čo sa deje. Kelio vraj úmyselne chodí k chorým so sviatosťou blízko pracujúcich väzňov. Ak si nekľaknú, vojaci ich bitkou musia prinútiť. Tak zbili nedávno vyše sedemdesiatročného farára Gregora Illéša. Učiteľ Bene mu prebil hlavu. Jeden dôstojník mal toho už dosť a okríkol ho: Nuž ty kuľhavý pes, kto ti dal tú moc takto trýzniť nevinných ľudí? — Prečo nevzývajú Boha? — odpovedal Bene. — Vzývaj si ty toho svojho Boha! — ozval sa na to Pavlovič. — My vzývame svojho pravého Boha! — Čože! — vrhol sa učiteľ na Pavloviča a palicou mu zlomil ruku, až sa z nej valila krv. — Choď a povedz Keliovi, — vraví mu zranený, — nech nehovorí viac, že je jeho obeť nekrvavá! Dnes ju, ako Pilát, zmiešal s krvou nevinnou!

Rany sa množia, zato — rozpráva sa v meste — väzni nie sú zlomení. Nedávno im dali kopať nový žalár. Oni prosia jezuitov, aby ich na to nenútili. Keď sa im vysmejú, povie Štefan Hárssányi: Vy chýrni buntoši, ani Židia a pohani to nerobili s apoštolmi! Apoštolov zavreli do žalára, ale ho aspoň nemuseli pre seba kopať. Na ich ospravedlnenie — zdvihnúc motyku, hovorí — ja prvý zakopem do zeme pred vami…

— Podivní ľudia, — poznamená pani prefektová, keď Katuša rozpovie, čo počula. — Musia byť presvedčení o svojej pravde.

— Sú, — prikývne.

— Ale keď aj tí druhí sú!

— Kto? — zadiví sa slúžka. — Azda i Kelio?

— Aj ten!

— Aké je to smutné, keď je na svete viac právd, — vzdychne si Simonideska, — a pravda môže byť len jedna!

Sneh sa popúšťa, sedmokrásky rastú na pažiti. Oráči kypria drevenými pluhmi drobnú čiernu zem. I škovránok zašveholí nad leopoldovskou pevnosťou, keď jedného dňa pozrie pani prefektová Katuši nežne do očú.

— Pred večerom nechoď nikam, — vraví jej. — Vymohla som si od muža Simonidesa. Príde k nám. Mám preňho prácu!

Žieňaťu sa tisne krv do tváre. Chytí obe ruky pani prefektovej a pritisne k ústam. Nech si neodtiahne, posype ich bozkami.

— Konečne! — zavzdychne si zhlboka. — Ako sa len stretneme? Čo si len povieme? Či ma nevyhreší, keď som prišla sem a Samka nechala na seba? — hučí jej v hlavičke a nevie si nájsť miesta.

Po obede si všetko rýchlo porobí. Potom si sadne v kuchyni niečo šiť. Srdce jej dobre že nevyskočí. Zamýšľa sa, zamýšľa. V predvečer ju vyruší pani.

— Katuša, — usmeje sa na ňu, — padol mi prstienok v izbe. Choď a pohľadaj mi ho!

— Prosím, — ide poslušne. Hľadá prsteň a nájde ho pod stolíkom. Ako však vstane zo zeme a zdvihne hlavu, div nevykríkne. Vo dverách stojí vysoký, štíhly muž a díva sa na ňu hlbokým pohľadom, milo, prívetive.

— Janíčko! — zastone a je mu v náručí.

— Katuša! — zobjíma si rektor Ján svoju ženu. — Zdá sa mi, že sú to roky, čo sme neboli spolu. A ty si prišla za mnou aj do tohto pekla! Moja, moja Katuša…, moja…

Zamĺknu, nevediac prísť k slovu. Slzy ich zalejú od veľkej radosti. Ani dobrá pani prefektová sa nevie zdržať plaču. Odvráti sa, a vyjdúc, pozorne zavrie za sebou dvere.

Keď prekonajú prvé pohnutie, hľadia si do očí a nevedia sa vynadívať. Stanú sa na chvíľu deťmi, skutočnými deťmi. Len potom si uvedomia svoj stav i povinnosť, využiť tú štipku času čo najlepšie.

— Čo náš Samko? — spýta sa jej. — Ako si prišla sem? Nevyzradí ťa pani prefektová? Pred vojakmi si istá? — zasýpa ju otázkami, nečakajúc ani na odpoveď.

Ona ho uspokojuje a hovorí mu o všetkom možnom. Je to i dve na tri, ako by strácala rozum. A zasa sa spamätá. Strojnú plavú hlávku si položí na jeho prsia. A znovu im plávajú oči v slzách a pery vlhnú na perách.

— Predsa je len Boh dobrý, — šepce jej do uška, ako by sa niekoho bál. — Nikdy som nemyslel, že tu zažijem takú chvíľu. Ja som ťa poznal v kostole. Aj to viem, že si zamdlela. Nemala si sa to ak rozčúliť. Vieš, my sme na bitku zvyknutí a znesieme veľa. To už Boh tak dáva. Teraz však tu dlho neostaň. Vráť sa do Brezna k nášmu dieťaťu, vychovávať ho! Včera bol u nás Kollonič. Hrozil nám galejami, keď nepodpíšeme. Moji bratia nepodpísali, ani ja som nepodpísal. Nehneváš sa preto na mňa?

— Nehnevám, — vravia jej ústa, ale oči plačú.

— Povedali sme si — vydržať.

— Áno, — zašepce ona. — Len keď je to ťažko! Ja by najradšej umrela tu s tebou.

— Máme Samka!

- Veď to!

— A ty musíš k nemu…

— Pôjdem, drahý, — objíme ho znova kŕčovito. Potom, skočiac do kuchyne, čosi mu prinesie. — Na, — tisne mu do ruky plný mešec, — vezmi si! Pre Boha ťa prosím!

— Ty… ty… ty moja, — pobozká si ju, usmeje sa na ňu. — Aj tebe sa zíde. Mne by to vojaci pobrali. Čo sa nás tí narevidujú! Čo nájdu, poberú. Ja už mám môj najväčší dar, — díva sa jej do očí. — Obrázok tvojej tváričky, čo si v duši odnesiem so sebou.

— Nie, Janíčko, — bráni sa zúfalo. — Ak ma máš rád a aj svojich breznianskych priateľov, vezmi si ten groš! Podeľ medzi bratov! Tak ho skôr ukryjete. A tu čo máš? — pozerá odreniny na jeho rukách, usilujúc sa uviesť reč na iné.

— To od okov!

— Keby ťa mohla vykúpiť!

— Vykúpi nás náš milý Spasiteľ, — usmeje sa šťastne. — Ja verím, príde hodina nášho vyslobodenia. Snívalo sa mi, boli sme v Drakšiari, ty, ja i náš Samko. Strhla sa ohromná búrka. Tu sa však naraz rozídu mraky a slnko zasvieti na nás troch. Vidíš, drahá, pomysli si na to…

Ani nezbadajú, len keď je už večer. Simonides odchodí šťastný do svojho žalára. Teraz ho už ozaj nič nebolí. Jeho duch sa teší obrazu tej krásnej ženskej tváre a nezabudnuteľných belasých očí.

Večer dňa 15. marca 1675 stojí zo desať vozov pri bočnom východe zo zámku. Sú tam v hustnúcom šere. Nikto ich nezbadá. Len biela, mladučká sedliačka sa tlačí k múru. Tuší, čo sa chystá. Striehne a tisne k srdcu bielučkú mužskú košeľu.

Skoro nato vyjdú väzni. Vojaci rozkážu nasadať. Tu sa rozhliadne po vozoch a skočí k jednému.

— Čo tu chceš, pľuhavstvo! — okríkne ju vojak a pristaví ju.

— Len toto, pán vojak, — podnesie bielizeň. — Košeľu mužovi, — povie v slzách.

— Aleže mi iď! — odstrčí ju surovo.

— Máš sa načakať, kým si pospíte spolu! Hehehe! — rehlia sa vojaci.

Vozy zrachotia a s Bohom!

— S Bohom! — hľadí dlho do hustnúceho šera Katuša Simonideska.

Po odchode väzňov sa ženy rozletia ako opustené holubice na všetky strany. Aj Katuša sa odoberie od dobrej panej, spokojná s tým, čo dosiahla. Ide do Brezna, a nie naprázdno. Na dne svojej ubolenej duše si nesie obraz svojho muža a Samkovho otca.