ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Búrka v Brezne sa na čas utíši. Páter Thomas, ukrývaný u Taxnerov sa za niekoľko dní, ťažko chorý, dá doviezť do Prievidze. Cestou však dokoná v Kremnici, kde ho i pochovajú. Páter Stephanus, vojakmi dotýraný, sa dostane do Rožňavy, kde ho ochráni len nariadenie Thökölyho pred popravou. V zmysle toho nariadenia sa dostane do Thökölyho tábora, kde sa s ním zaobchádza ľudskejšie.

Zima je tuhá i tichšia. Kurucké vojská ležia v zimných táboroch. Vrchy a hory sú zapadnuté snehom. Začiatkom februára 1683 sa senátori Martin Oleríni a Ján Taxner vyberú z Brezna na troch saniach po Milochovského, Simonidesa a ich rodiny do Levoče. Mesto niekoľko dní žije vo vzrušení slávnostných príprav. Magistrát sa postará o vyčistenie cirkevných budov. Pani Zuzanna Chmeliusová zas, so svojou dcérou a ochotnými Brezniankami, naplnia komory a prichystajú všetko, čo kmotrovcov presvedčí o teple domova.

Dňa 8. februára dôjde heslo o príchode vyhnancov. Magistrát sa zíde a rozhodne prichystať v mestskom hostinci slávnostnú večeru na štyri stoly. Pod vodcovstvom veliteľa, Jána Horváta, dá sa na pochod banderium zo salvaguardov a mladých majstrov pod Čertovicu, aby tam privítali príchodiacich. Idú na koňoch a cum vexillo — so zástavou. Na Mýte si odpočinú. Zajedia si a vypijú v krčme na trovy mesta. Keď majú dosť, poberú sa ďalej tvrdou, zamrznutou cestou. Vrchy sú biele, až oslepujú. Cesta je vyhladená zvážaným drevom. Jedle a svrčiny sú zapadnuté snehom ani v báji. Ľudia naraz zastanú, aby sa pokochali na strhujúcej panoráme.

— Azda sa i tie hory prichystali na privítanie našich! — vraví Chmelius Jakubovi.

— Krásne je, otec, — pozrie ten naňho. — A ja mám dnes radosť, ako v deň nášho sobáša so Zinkou.

— Aj ja, syn môj, — potrhne richtár koňa za uzdu. — Aj ja. Vyjdú na poslednú brezniansku osadu, Jarabú, kde žijú baníci. Odtiaľ už vedú nahor serpentíny. Postoja si pred banským kostolíkom. Nečakajú dlho a baníci, vracajúci sa z baní na zlato, zvestujú príchod čakaných. Banderisti, popriväzujúc si kone o ploty, sa rozprávajú. Pritom napäto hľadia na nekonečné sivé hory.

— Aha, sú! — ukáže prstom orátor Faško na poslednú serpentínu, dolu ňou sa ženie troje saní. — V prvých sú pán farár s pánom rektorom. A ten chlapec? Hej, to je iste Samko! Aký je už veľký! V druhom pani farárka s pani rektorkou a s farskými deťmi. Tie sú ešte väčšie. V tretích Taxner a Oleríni…

— Na koňa! — zaznie veliteľský povel. — Napred!

Dupot sa ozve a banderium ženie trapom po bielej ceste — pod mestskou zástavou. Pod horou sa stretnú. Tu je vítania! Vojaci a majstri stoja v pozore, kým Chmelius a Gronell sa v slzách objíma s prichádzajúcimi.

— Ach, ste to vy? — Ozaj ste to vy? — nesú sa súcitné slová. — Páni kmotrovia, detičky, panie kmotry — mohli by to byť? — utierajú si oči. — Dobrý Pán Boh vás vyviedol z jamy levovej. Poďte domov! Celé Brezno na vás čaká.

— Vivat! Vivat! — skríknu banderisti a buchne do vzduchu niekoľko výstrelov. — Vi-va-át!

— Vi-va-át! — nesie sa grúňmi ozvenou ako odpoveď.

Deti si presadnú do saní k senátorom. Chmelius, pohodiac uzdu jednému z majstrov, sadne si k pani kmotrám, žiariacej Katuši a príjemnej Apolónke. Jakub sa zas pridá ku švagrovi Milochovskému a Simonidesovi, ktorí aj po všetkom utrpení sú len o poznanie — starší. Bandérium sa obráti, zem zaduní a ide sa.

Jarabské banské chalúpky s kostolíkom i s vďačnými tvárami miznú. Nasleduje hora, krásna, zasnežená mohutná jedlina. Slniečko sa už kloní nadol — jeho strieborné lúče ihrajú na bielučkých grúňoch i lesklej ľadovici. Spiežovce sa rytmicky miešajú do dupotu kopýt — čim-čam, čim-čam — a sane sa šinú ako po masle. S nimi letia bielou i ružovou hmlou spomienky, myšlienky a tisíce otázok.

… čim-čam, čim-čam, čim-čam…

— Že sme sa len toho dožili! — nevie sa Chmelius kmotričkám prenadívať.

— Vďaka Bohu! — siahnu mu obe za pravicou, priateľsky ju stisnúť. — A pani kmotra ako sa má? A pani Zinka Gronellová ako?

… čim-čam, čim-čam, čim-čam, mihajú sa mohutné jedle a cesty ubúda.

Rektor Simonides sedí na predných saniach zamĺknutý. Ako by nechcel veriť, že to nie je sen, ale skutočnosť. V duši mu zmihajú podivné skľúčené tiene. Začuje celkom určite: šoú-šoú-čľap… šoú-šoú-čľap… Niekoľko ráz si prejde rukou po čele, aby zahnal predstavy a venoval pozornosť Jakubovi, ktorý si odváži každučké slovíčko.

— Ďakujem vám za poslané knihy, — priateľsky stisne ruky obidvom trpiteľom. — Načítali sme sa ich u Chmeliusov. Naspomínali na vás! Ornamentum, i Exul praedicamentalis, sú zodraté. Musí nám ich ujec Padlicius do kože zaviazať. To je pravda, ako tam čítať, — nahne sa k flegmatickému Milochovskému, — vlastne sú len dve notiones alebo národy na svete, jeden národ dobrých, druhý — zlých. A to sa všade ukáže — v krajine, meste i v cirkvi…

— Tak… tak! — zažiaria farárovi oči radosťou porozumeného autora.

— A tak to bude ešte dlho, dlho, — povie Simonides, — kým nepríde kráľovstvo božie, zaň umrel i pracuje náš Spasiteľ.

— Premýšľal som o tom, — pokračuje Jakub. — Zdá sa mi, že človečenstvo bude ešte dlho seba trápiť. Aj keď náboženské boje prestanú, veľký národ zlých nájde si novú zámienku a dôvod trápiť svojich blížnych. Hocijaký dôvod, ale si ho nájde! A keby ľudia vedeli — aj tí, čo za nami prídu, keby vedeli, aký zlý je potom taký život!

— Hrozný! — prisvedčí rektor Ján.

— Dúfajme, — zdvihne hlavu Milochovský, — že národ dobrých raz vyhrá. Potomci porozumejú nášmu odkazu, keď nás nebude. A spravodlivý Pán Boh raz všetko urovná.

… čim-čam, čim-čam, čim-čam… Na západe sa rozlejú krvavé zore. Banderisti sa rútia dolinou a sane sa šinú k zamrznutému Hronu.

— Hámor, — všimne si rektor plamene, vyblkujúce teraz už z kniežacej železnej maše. — Pane Bože, — vzdychne si zhlboka, — veď sme už čochvíľa v Brezne…!

— Hneď sme doma, doma, — jasajú deti v posledných saniach, diškurúc veselo so senátormi. — Pozrite, — ukazuje Samko, — hen sú brány a tam pod vŕškom kostol.

— Náš kostol, — zašepcú panie.

— A hen je náš Drakšiar, — zdvihne Milochovský ruku. — Ta tiahne jedľová dolinka. Dobre sa mi snilo, pán kmotor, — potiahne rektora za rukáv, — keď svitne jar, pôjdeme sa ta prejsť.

— Pôjdeme i s našimi, — svietia Simonidesovi oči od radosti. — Poradovať sa spolu po búrke.

— Po hroznej búrke! — vzdychnú si panie.

— Celé Brezno vás čaká, — vraví im kmotor Daniel so slzami v očiach. — Celé Brezno! Hľa, aký veľký zástup pred Dolnou bránou! Všetci vás chcú vítať…

— Ach, Bože! — ponorí si Katuša peknú tvár do dlaní a zafiká.

— Kto by to bol myslel…?

Vtom pod Dúbravicou mocne zahlaholí. Päť zvučných zvnonov hlása do rumenného večera radosť, nesmiernu radosť celého mesta.