ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Návrat Fabriciusa čakajú v Brezne ako božie zmilovanie. Kde by aj nie? Kuruci sa už tisnú na všetky strany. Najmä k banským mestám, kde tušia zlato a drahý kov. Z Liptova i od Tisovca dochádzajú zlé chýry o ich zámeroch. Cisárska posádka je už preč z mesta. Mestská stráž proti takému Bartókovi alebo Adamovi Ráczovi je len ako psovi mucha. A bez vážnej ochrany je mesto stratené.

Tým väčšia je však radosť, keď vyčkávaný orátor ľudu zavíta živý, zdravý a s dobrým výsledkom.

— Tak nesieš nám ten ochranný list, Maco, nesieš? — volajú už naňho, ako mu záprah uháňa ulicou.

— Nesiem, — kývne im rukou. — Nemajte strach!

V meste zavládne radosť a istota. Celý magistrát je hneď spolu v mestskom hostinci. Páni magistrátni si vypočujú, čo je v ochrannom liste, a ako prudentes a circumspecti štrngnú si na zdravie Jeho kniežacej Výsosti a supremus generalisa, Imra Thökölyho a jeho krásnej manželky Ilony. Veď evanjelické Brezno s iným ani nemôže byť než s ním…

— Ale dnes kdesi nebude radosti, — poznamená orátor Faško.

— A kde? — uprú naňho senátori oči.

— No, v rezidencii…

— Hja, pomáhame si, ako najlepšie vieme, — ozve sa Chmelius.

— Tí páni nás dnes neochránia…

V rezidencii je ozaj smutno. Ba skutočný zmätok. Pátri Dominicus, Bojar, Lambertus si pripravujú potrebné veci pre školu a nejde im to. Superior páter Hanacius sa ani neukáže. Zavretý vo svojej izbe modlí sa. Iba staručký šedivý páter Thomas si spokojne chodí, ako by sa nič nového nedialo.

O deň neskôr sa rezidencia naplní vidieckymi bratmi. Príde Mikuláš Housenka z Lopeja, Mattheus a Emericus z Predajnej, horko-ťažko uzdravený Bajmóczy z Dubovej. Tu je i páter Stephanus, ktorý chodí vypomáhať z fary na faru. Najviac sa však zdržuje tu — v Brezne…

— Ideme do chrámu, bratia, — vraví superior prítomným tupým chorobným hlasom. — Zvonia na svätú omšu.

Spod Dúbravky sa ozaj ozýva hlas stredného zvona, povolávajúc na služby božie veriacich. V očiach pátrov sa tají nejedna otázka. O chvíľu však neprehovoria ani slova. Nemo vystúpia v rade za superiorom, a zložiac ruky na prsiach, kráčajú do chrámu.

V kostole ich oveje chlad. Na chóre, tam je organista Padlicius. Ináč — ani živej duše.

Vojdú do sakristie.

— Počkáme chvíľku? — ozve sa Lambertus nesmelo. — Ešte tu nemáme ľudí.

— Počkajme, — prikývne superior, obostatý prítomnými. — Azda len prídu! Aj tak si máme dnes veľa čo povedať. Časy sú veľmi vážne…

— Vážne, — sklonia hlavy a ruky zložia ako k modlitbe.

— Mesto Brezno si vyžiadalo ochranný list od Thökölyho, — pokračuje Hanacius, na tvári mu badať stopy duševného boja. — Kurucké Brezno, to je pre nás nové vyprobovanie. Už sme dosť podstúpili. Teraz ide o to, či sme aj na viac hotoví?!

— Náš ľud, — ozve sa ostarený páter Housenka, — žiaľbohu, postavili agitátori proti nám, — stiahne bolestne vráskavé čelo.

— Tak je to aj u nás v Dubovej, — potvrdí poblednutý Bajmóczy.

— Ani u nás nie je lepšie, — doloží predajniansky prešedivený Mattheus.

— Vidíte, bratia, — hovorí superior ďalej, — celý náš kraj, azda celé Uhorsko sa dvíha proti svojmu zákonitému kráľovi Leopoldovi a proti svätej cirkvi katolíckej. Naša práca je ohrozená, náš život je v nebezpečenstve. Možno, že je to len dočasná búrka. Predsa sa len musíme na všetko prichystať.

— Ak bude veľmi zle, môžeme sa utiahnuť na Muráň, — mieni skleslý, až zlomený Housenka. — Ten je, a iste i dlho ostane, v cisárskych rukách.

— Nejde o to, kam sa utiahnuť, — zdôrazní páter Franciscus, ako na také slová obyčajne. — Ustúpiť, to je škodiť veci, za ňu sme sa napracovali. Užitočná je len obeť a hoc obeť samého života. Bratia, — obzrie sa okolo, - sme na to pripravení?

— Pripravení! — nesie sa sakristiou — vážne, odmerane.

— Tak je dobre, — zdvihne Hanacius hlavu. — Pripravený som aj ja. Poďme slúžiť svätú omšu! Jest už tam ľudí?

— Dve či tri ženičky, — vraví fráter Emericus.

— Jedno, — oblečie sa superior. — Bratia, ideme!

Smutne sa ozýva priestranný chrám pri obrade. Tupý Hanaciusov hlas chvejne dopadá na prázdne lavice. Podobne aj Padliciusova odpoveď spoza organu.

— Dominus vobiscum…

— Et cum spiritu tuo…

— Oremus…

Piaristi kľačia pred oltárom na tvrdom kameni v rade dvaja a dvaja za sebou. Ruky zložené, hlavy sklonené. Neveľká tonzúra im svieti na hlavách. Modlia sa v pokore, až v slzách. Po modlitbe nasleduje tichá omša. Po nej sa monotónne nesú prosby Otčenáša pod chladnou klenbou, i v rozochvených dušiach.

— Kuruci sú tu! — s krikom vrazí do kostola organista Vŕbovský. — Kuruci! Ráczovi kuruci!

— Et ne nos inducas in tentationem, — nezmenene dopadá Hanaciusov tupý hlas. — Sed libera nos a malo!

— I neuveď nás v pokúšanie, — zdvíha srdcia do prosieb ponorených piaristov, ako by sa nič nedialo. — Ale zbav nás od zlého…!

Nik sa neobzrie. Nik nevstane. Nik nepreruší začatú modlitbu. Pokračuje sa až do konca.

Až potom sú pátri zvedaví na to, čo sa robí. Dozvedia sa: od Tisovca sa sem dohrnul Adam Rácz so svojimi. Ten, čo vydral od mesta šarcu 7 000 toliarov. Iste mu šlo o novú korisť. Chmelius mu však dal vyniesť pred zavreté mestské brány Thökölyho ochranný list. Už je spokojný, lebo dostane nejakú podporu.

— Chvalabohu! — oddýchnu si pátri a idú ticho, odovzdane do svojej rezidencie.

Ich spokojnosť však netrvá dlho. Do mesta príde šesť kuruckých salvaguardov pod vedením Štefana Farmadyho udržať poriadok. Pristavia sa otrhané kurucké čaty Štefana Kassayho, pre nich richtár zháňa bielizeň. Vážnejšie však je, keď sa začiatkom októbra vráti z Thökölyho tábora pri Leviciach Chmelius. Privedie zajatého Maretínskeho i nového veliteľa salvaguardov, Jána Horváta, zvaného Pacera, so siedmimi jazdcami. Páter Hanacius so svojimi až teraz vidí, na čom je. Víťazná moc kniežaťa Imricha Thökölyho sa začne uplatňovať nielen na juhu, ale aj v Brezne.

Veliteľ Horvát, územčistý, zdravý chlap s malými fúzikmi a orlím zrakom sa hneď chytí zaisťovať mesto a čistiť jeho okolie od tulákov a zlodejov. Aj siete na nich pripraví. Koho jeho jazdci lapia keď by to bol aj túlavý kuruc, zoberú ho a vrhnú do breznianskej šatľavy. To je však len začiatok, čo sa zapáči aj v samej rezidencii.

Na tretí deň však richtár, Gottfried Stax, zvolá magistrát, aby sa vyriešili veci, ktoré nariaďuje Jeho kniežacia Jasnosť vo verejnom záujme. Mnoho sa už o tom v meste hovorí a senátori sa schádzajú so zvedavosťou i obavou v očiach. Podľa toho, či sú evanjelici a či katolíci.

— Slávny magistrát, — prihovorí sa nim krátko a úsečne veliteľ, — keď je mesto pod ochranou Jeho kniežacej Jasnosti, nášho pána Imricha Thökölyho, musia byť v ňom upravené aj poriadky podľa jeho nariadenia. Preto žiadam v jeho mene, nech sa vytvorí mestská stráž, sto mužov silná, ktorá udrží bezpečnosť v meste a okolí.

— Žiadosť Jeho Jasnosti, kniežaťa Imricha Thökölyho, — odvetí hneď za všetkých Daniel Chmelius, — je naším zákonom. Je to návrh v našom záujme. Odporúčam prijať ho a pristúpiť k jeho uskutočneniu.

— Treba poveriť orátorov ľudu, — dopĺňa návrh katolík, plešivý Ďuro Gratza, — aby sa pre pána veliteľa salvaguardov vybrali súci a smelí chlapi na útraty a obrami mesta.

— Súhlasíte? — spytuje sa richtár prítomných.

— Súhlasíme! — znie jednomyseľná odpoveď.

— Splnomocnený som Jeho Jasnosťou, naším kniežaťom Imrichom Thökölym, — pokračuje ďalej veliteľ za napnutého ticha, — evanjelikom tohto mesta oddať kostol, faru i školu so všetkým, čo im bolo násilím odobraté. Po odstránení všetkých katolíckych náležitostí uviesť do úradu dočasného evanjelického kňaza, ktorý dosiaľ odbavoval súkromné služby božie…

Tieto slová prekvapia prítomných ako hrom. Katolíci zblednú. Evanjelici ako Chmelius, Gronell a orátor Faško netaja ohromnú radosť. Viacerí sa však s nedôverou ohliadajú. Nech sa nestane niečo, čo by sa zas pokladalo za crimen. Múdry Jakub vystihne hneď náladu. Nakloní sa k svokrovi, ktorý, vstanúc, poukáže len na jedno správne východisko.

— Vysokoctený pán veliteľ, — prehovorí za všetkých Chmelius. — K prvej žiadosti sme ľahko zaujali stanovisko, keď to patrí nám. Odobrať kostol katolíkom — nepatrí nám, ale moci svetskej. Oni nám ho tiež neodobrali. Odobral nám ho Collalto — ako splnomocnenec kráľov — a oddal im…

— Rozumiem, páni, rozumiem, — usmeje sa Horvát-Pacera, čo znamenalo, že je ozaj odhodlaný na všetko. — Prineste mi teda kľúče od chrámu, fary a školy!

Kým orátor Faško prejde s dvoma drábmi do rezidencie, zvesť o chystanom akte sa dostane na ulicu a bleskovo sa rozletí mestom. Ľudia — i ženy — sa schodia ako na zavolanie. Zháňajú sa na dvore okolo pani richtárky, Barbory Staxovej, bezdetnej, vo veku niečo vyše štyridsať. Tu majú svoj snem.

— No, však je už na čase, — vraví všetkými vážená, rumenná Chmeliuska. — Raz oni, raz my. To je spravodlivé!

— To! To! To! — všetci prikyvujú. — Čo si však len teraz počnú v rezidencii, keď ju musia prepustiť?

— Tí vraj už majú všetko zbalené, — zvestuje Uľa Rostariuska, ktorá je už zas ako ruža. — Pôjdu na Muráň.

— S Pánom Bohom! I tak čo by tu robili?

Keď Matej Faško, celý vyčervenený, prinesie kľúče, Horvát, rozhodnutý vykonať všetko do konca, ich prevezme.

— Tak teda so mnou! — vydá heslo.

Richtár, senátori — i katolícki — povstanú a vyjdú na ulicu. Tu sa k nim pripoja ostatní mešťania, aj húf zvedavých žien a celý zástup sa vážne pohne pod Dúbravku.

— Len aby z toho ešte nebolo zle, — škrabú sa tí bojazlivejší za uchom. — Časy sú neisté. Raz je hore ten a zas onen.

— Nerobíme to my, — vravia zasa smelší. — Robí to splnomocnenec kniežaťa.

— Dobre, dobre — lež my sme pri tom!

— Boli sme aj pri tom prvom, — posmelí ich Jakub. — Tak sme aj pri druhom. História sa opakuje. Nič viacej!

Rastúci húf sa hrnie po širokom rínku. Pred rezidenciou stoja už vozy, na ne sa nakladá. Mešťania, pozrúc v tú stranu, si robia poznámky. V tej chvíli sa v okne mihne akási mníšska postava. Stojí, stojí a hľadí na rínok, na rozjarený zástup.

— Hanacius, vidíš ho? — mykajú ľudia hlavami. — Ten má deň!

Ozaj je to on. Keby mohli dovidieť, v jeho hlbokých, tmavých očiach by uzreli slzy. Slzy zraneného Presvedčenia!

Kto by sa však teraz ohliadal na to? Zástup sa zväčšuje a hučiac ako rieka, valí sa do kostolnej ohrady. Kľúč zaškripí a otvorenými dverami sa za magistrátom hrnie dnu všetko, čo má nohy. Priestranný chrám je o chvíľku plný. Oltáre obstanú salvaguardy, aby nepovstal hriech. Horvát s magistrátom a senátormi zastanú v sanktuáriu, aby vykonal, čo má prikázané.

— Slávny magistrát! Vážený pán richtár, — prehovorí s kľúčmi v rukách, obrátený ku Gottfriedovi Staxovi, stojacemu s Chmeliusom a Jakubom Gronellom. — V mene Jeho kniežacej Jasnosti, Imricha Thökölyho, prevezmite tieto kľúče. Týmto činom odoberám kostol, faru a školu katolíkom a oddávam ich do vašich evanjelických rúk, — podá kľúče richtárovi. — Opatrujte si ich verne a svedomite!

— Vysokoctený pán veliteľ! Slávny Magistrát. — rozochveným hlasom od duševného pohnutia sa ozve v mene richtára a mešťanov evanjelikov podnotár Gronell a prednesie tento protest: — Pretože kostol brezniansky a všetko čo k nemu patrí, teda kalichy a rozličné oltárne prikrývadlá, pred ôsmimi rokmi katolíci s pomocou vojska odňali evanjelikom. Teraz z vôle božej a z nariadenia najjasnejšieho kniežaťa, Imra Thökölyho, vracajú opäť evanjelikom, preto slávnostne protestujem proti tomu, aby katolíci v meste alebo v okolí neskôr hovorili a tvrdili, že evanjelici svoj kostol mocou a silou zaujali!

Prítomní si vypočuli protest postojačky. V očiach im horí oheň radosti. Medzi premnohými tam žiaria i krásne oči Zinky Gronellovej, ktorá vedľa matere s hrdosťou hľadí na svojho Jakuba.

Keď sa húf vyhrnie z chrámu, Hornou bránou práve prechodia vozy. Pátri piaristi sa odvážajú na Muráň.

— Šťastnú cestu! — ozýva sa tu-tam posmešne.

Na veži sa rozhlaholia všetky zvony.

— Hodie mihi, cras tibi, — vypočuje zo súzvuku múdry Jakub Gronell. — Dnes mne, zajtra tebe… Dnes mne, zajtra tebe…! Taký je život a beh histórie!

O niekoľko dní uvedú v prítomnosti Tomáša Ebeckého, notára mesta Zvolena, do úradu kňaza Michala Ursínyho a rektora Jonáša Sartoridesa na čas, kým sa nevrátia z cudziny vyhnanci, Milochovský a Simonides.

Teraz sa už udalosti rýchlo rútia za sebou. Evanjelici vstúpia do svojho dedičstva. Aj napriek tomu so svojimi katolíckymi spolumešťanmi nažívajú dobre. Kade sa však valí kurucké povstanie, tam si je nie katolícky kňaz alebo mních istý životm. Thököly, nadchnutý svojou peknou Ilonou, kráča od úspechu k úspechu. Skoro mu padnú do rúk banské mestá. Svoju moc rozšíri až k Váhu. Z ukoristeného zlata a drahého kovu sa znova razia v Kremnici Thökölyho peniaze.

— Emericus comes Thököly de Kesmark, Dux Hung., — čítajú s úctou ľudia v Brezne, ale aj po celom Slovensku, na kolujúcej minci, v zlate a v striebre. — Pro Deo et Patria — Za Boha a vlasť!

— Nie je to hocikto, ten Thököly, — vraví Gronell v rodine u Chmeliusov. — Jeho boj nie je bojom ctibažníka, hoc bez ctibažnosti ťažko hrdinu nájsť. Jeho zápas má však svoje vysoké ideály. Veď bojuje za slobodu vlasti a presvedčenia.

— A my v Brezne sme mu dosť dlho nerozumeli, — poznamená Chmelius.

— To je už naša povaha, — usmeje sa zať. — No, nielen naša. Vždy chceme byť prudentes et circumspecti!

— V tom je múdrosť slabých!

Pri najbližšej reštaurácii mešťania namiesto Staxa zvolia za richtára Daniela Chmeliusa. Časy sú neisté a on, tak či inak, vždy je hlavou mesta. Táto vec je teda hneď v poriadku a všetci sú spokojní.

— Slávny magistrát, — vystúpi počerný senátor, Daniel Engler, a poobzerajúc sa po prítomných, trochu neistým hlasom pokračuje: — Z poverenia veliteľa salvaguardov, Jána Horváta, mám vám česť oznámiť rozkaz kniežaťa Thökölyho…

— Čo? Čo za rozkaz? — všetci naňho zvedavo hľadia.

— Nuž ten, — odkašle si Daniel, — že veliteľ mesta nemá viac strpieť medzi senátormi nijakého katolíka. Senátormi nech sú samí evanjelici, ktorých mená sa majú oznámiť kniežaťu.

Na tvárach prítomných sa odrazí trapný dojem. Medzi senátormi je niekoľko katolíkov, ktorí sa zaslúžili o istotu a blaho mesta.

— História sa opakuje, — nahne sa Jakub ku Chmeliusovi. — Zachrániť situáciu!

— Slávny magistrát, — vstane Tomáš Padlicius, — niet ľahšej veci, ako vyplniť tento kniežací rozkaz. Veď máme byť prudentes et circumspecti. Dnes je taká doba. Preto v mene všetkých katolíckych senátorov oznamujem, že v záujme mesta srdečne ďakujem za dôveru.

Na tieto slová prikývnu Pósch, Taxner, Ochrnial, aj zaslúžilý kapitán mesta Jakub Maretínsky. Trápnosť chvíle to, pravda, len zvyšuje. Lebo čo je pravda, je pravda. Brezňania, ak sa aj nenašli v kostole, ale v magistráte sa vždy svorne našli.

— Priatelia, — vstane richtár Daniel Chmelius, rozrušený ako málokedy. — Počuli sme, máme byť prudentes et circumspecti. Takí sme boli, keď sme aj v najčernejších chvíľach bránili záujmy svojho mesta s našimi katolíckymi bratmi spoločne. Nemôžem za Viedeň, ani za to, čo sa robí v krajine. Či prišli kuruci, či labanci, šlo to vždy na náš účet. Ako bolo dosiaľ v magistráte, tak nech je i naďalej. Prosím vás, — hovorí, obrátený ku katolíckym senátorom, — abdikáciu odvolajte. My si to už u Jeho kniežacej Jasnosti zariadime…

— Tak je! Tak je! — ozve sa súhlas zo všetkých strán.

— História sa opakuje, — Gronell si pozorne všíma priebeh. — A niekedy aj dobre opakuje!

Magistrát a senátori sa rozchodia v povznesenej nálade. A aká je už obyčaj, uznesenia sa potvrdia aj v mestskom hostinci na účet mestskej pokladnice, podľa Písma — nezaviažeš volu mlátiacemu ústa!

Takto je to v Brezne, kým sa darí Thökölymu. O krátky čas sa však roznesie zvesť, že cisárski vraj tiahnu proti kniežaťu s presilou a na západe že mu to už nejde najlepšie.

— Môže sa stať všeličo! — počuť v mestskom hostinci.

— Čo by sa len stalo? — okríkne pani Andraška pochybovačov. — Azda má pán Strassoldo takú peknú žienku, ako je pani Ilona Zrínyička.

— Čože ženy! Tých je všade dosť, — odvrkne jej jeden z furmanov. — Vojakov treba, vojakov!

— A tých azda nemá pani Thököly dosť? — narovná sa najlepšia kuchárka mesta, zdvihnúc poriadny tĺčik na mäso v buclatej ruke. — I ja mu ešte pôjdem pomáhať, — mrkne šibalsky očami. — Tak veru!

— A to by mu ozaj pomohlo, pani Andraška! — ozve sa s chichotom.

— Piaristi idú! Piaristi idú! Hanacius! — dolieha z ulice aj z rínku, kde vidieť, ako sa ľudia zháňajú okolo vozov.

— No, pani Andraška, — ohlási sa furman s úškrnom na mäsitej tvári. — Počujete? Tí to už museli vycítiť, keď sa odvažujú…

— Ach, Pane Kriste, — zalomí rukami, — tí tu veru zle obídu! Večera sem prišla stotina kurucov. Neviem, či Kassayho otrhanci nie… Tí ich doriadia. Ale načo sem lezú? Načo?

Pred rezidenciou je ozaj trma-vrma. Dva prázdne záprahy stoja obrátené nadol. Zvedavci sa hrnú. Najviac všelijakí povaľači a zopár kurucov, ktorí — keď ide o pátrov — neutíšia veru nikoho.

— Kde sú piaristi? — pribehne s dvoma drábmi Jakub Maretínsky, kapitán mesta, bystrý a starostlivý.

— Hen! — ukazuje mu niekoľko rúk na rezidenciu.

Kapitán rezko vojde do fary, kde na prízemí je ubytovaný Michal Ursíny, náhradný evanjelický kňaz. Pátrov nájde na poschodí. Vidiac na rínku vzrastať zhon, hľadia bezradne na Hanaciusa.

— Laudetur, — pozdraví ich Jakub úctivo ako katolík. — Preboha, kde sa tu beriete? — spytuje sa ich hneď ustarostený.

— Prišli sme do svojho, — odvetí mu chladno a odmerano Hanacius.

— Reverendissime, — zloží pred ním kapitán ruky, — tak neviete, čo je u nás. Veď tu dnes môžete o život prísť…

— Tak sme prišli umrieť, — zachvejú sa stisnuté pery odhodlaním na všetko.

— Ale prečo umrieť? Treba to? — presviedča ich Maretínsky. — Čo z toho? Nie je vám lepšie vyčkať príhodnejší čas a potom prísť?!

Rozumné slovo na mníchov účinkuje. Pozrú na superiora i na seba a po chvíli sa mlčky zoberú. Ako prišli — tak odchodia. Iba staručký páter Thomas a Stephanus sa nemajú za ostatnými.

— A čo vy? — ohliadne sa fráter Emericus, — nejdete s nami?

— Len vy choďte, syn môj, — kývne mu starec priateľsky. — My tu ostaneme našich opatriť.

— A nebojíte sa davu? — obráti sa k nim placho. — Ani kurucov?

— Nie, — podá mu ruku Stephanus. — My sme im nikdy nespravili nič zlého.

Vozy odhrčia, hluk na rínku však ešte vzrastie. Maretínskemu sa podarí dostať mníchov z mesta. Krik a bohapusté vyhrážky sa zatiaľ len množia. Všelijakí povaľači s prostopašnými kurucmi si z toho veľa nerobia. Udrú na rezidenciu, vyvalia dvere a idú pátrov hľadať.

— Ježišmária, — zastrie si Stephanus oči, keď vidí, ako sa rútia nahor. — Páter Thomas, — pozrie splašene na staručkého druha, — po nás veta!

— Nič si z toho nerob, Stephan, — pohodí ten rukou pokojne, a otvoriac si modlitebník, hrkne pátričkami. — Poď, pomodlíme sa…

Nemáme čas na modlenie. Dav ich obstane a oči, podliate krvou, sa do nich zabodnú.

— Čo tu chcete? Ako sa opovážite? — sype sa im na hlavu. — Aha, čierni vtáci, to ste sa dostali! Alo s nami! — Dvaja kuruci si stanú za nich a dav, postrkujúc ich raz sprava a zas zľava, vedie ich po rínku s víťazoslávnym hulákaním. Triezvejší mešťania by ich radi utíšili. Tu sa však nedá nič robiť. Ako by všetci boli zmyslov zbavení…

— Do šatľavy s nimi! — kričia ľudia. — Do šatľavy!

Prečo-preto, ozaj ich ta vedú a uvrhnú do žalára.

— Chvalabohu, — vzdychne si Thomas, keď sa ohliadne, kde je, — tu máme aspoň pokoj. Môžeme sa i modliť.

— Ave Maria gratia plena, — zašepce aj Stephan, padnúc vedľa staručkého druha na kolená, — pros za nás hriešnych teraz, i v hodinu smrti našej! Amen.

Oni sa modlia a hluk von neprestáva. — Ľudia, čo robíte? — čuť známy Chmeliusov hlas. — Majte rozum! — Všetci domov! — rozháňa ich kapitán Maretínsky. — Nehanbíte sa? — Všetko je daromné. Len pustý rehot s nadávkami vniká až do väzenia.

— Čo nás len tak Boh trestá? — pomáha Stephan Thomasovi na nohy. — Čím sme sa len prehrešili?

— A čím sa prehrešili svätí Otcovia, čo sa stali martýrmi za cirkev svätú, — odpovie mu starec otázkou trochu vyčítavo.

V tú chvíľu zaškripí kľúč vo dverách. Vojdú dvaja kuruci a niekoľkí z davu. Na ich ústach je posmešný úškrn. Oči im zlovestne blysnú.

— No, pátri, — uškľabí sa vyžratý červenák, — schystajte sa na ďalekú cestu!

— Koniec, — zašepce Stephanus, chce ešte žiť. — S Bohom, otče!

— S Bohom, synu! — padnú si do náručia, a pobozkajúc sa, vyjdú postrkovaní vojakmi medzi hulákajúcich na rínku.

— Ty pôjdeš s nami do Rožňavy — okríknu Stephana. — Uvidíme, na čo sa zídeš! Len sa neobzeraj, — buchne ho ktosi pri hahote ostatných do chrbta. — Ak nebudeš poslušný na zemi, pôjdeš na kôl. Rušaj…!

Páter neodporuje. Bolo by aj daromné. Dvaja kuruci ho ženú pred sebou. Bijú ho, kade zasiahnu. Kráča, ako vládze. Keď je už pred rezidenciou, obzrie sa a vidí, ako dav vlečie úbohého pátra Thomasa kamsi k Hornej bráne. Okolo krku má namiesto casule dva pôlty slaniny, ktoré ho ťahajú k zemi. Pokorne kráča a modlí sa. Nedbá na krik a hulákanie, na údery a bitku. V očiach nemá strach. Naopak, ako by si práve to prial. Na dne duše sa mu ozýva — dnes budeť so mnou v raji…

— Bože, — vyderie sa Stephanovi z pŕs, keď ho vojak zatne býkovcom, — čím sme sa previnili?

— Ty nič, — uškerí sa kuruc. — Ale ako vaši bijú našich, tak my vás…

— A čo si tu hľadal? — zagáni naňho druhý, — kde ťa nevolal nik? Rušaj!

Kým Stephana vedú Hronskou bránou, staručký Thomas vyjde s davom popod Hornú bránu. Ponorený do modlitieb stráca sa sám sebe. Na údery a rany sa neudrží na slabých nohách. Padá na tvrdú zem. Musia ho dvíhať.

— Dorazte ma už, dorazte! — obráti na zdivených prosebné mdlé oči, dobitý a dopichaný.

V tú chvíľu beží rínkom Jakub Gronell. So starým Rostariusom je zle. Bol teda pre Uľu robiť testament. Ako sa však dozvie, čo sa deje, krv mu udrie do tváre a zrýchli krok. Pred Hornou bránou dobehne veliteľa salvaguardov, Jána Horváta.

— Čo sa robí? — spýta sa ho rozrušene, čujúc z Drakšiara bohapusté hulákanie. — Čo je?

— Spravodlivosť ľudu, — pokrčí plecami.

— Tak rozžeňte dav!

— Ko mi ho rozoženie? — kývne beznádejne rukou. — Kuruci si takú korisť lacno nepustia. Kapitána mesta, Jakuba Maretínskeho práve nabili, lebo im v tom bránil…

Jakub ho nechá a beží popod bránu. Pod drakšiarskou skalou dobehne zástup, búriaci chichotom a hulákaním.

— Ľudia, preboha, nepoškvrňte sa, — volá Gronell ako fakľa. — Sme kresťania!

— Neskoro, pán notár, neskoro! — vysvetľuje pani Andraška z hostinca. — Už je po mníchovi. Vojak ho strčil zo skaly, — ukazuje, z ktorej, — do prepadliska. Tam leží na zemi. Nie je to pekne, veru nie!

— Budeš ticho, ty pľuha voľajaká, — osopí sa na ňu akýsi vojendoš. — Chceš? Zhodíme aj teba, bosorka! Ale z tej najvyš-šej…!

Podnotár sa prederie stíchnutým zástupom. Pristúpi k mníchovi, ktorý prezrádza len slabé známky života. Keď však zbadá priateľskú tvár, sťažka sa pozbiera.

— História sa opakuje, — stŕpne Jakub pri pohľade na obeť rozvášneného davu. — Pre viny iných vytrpí nevinný! Pre Leopolda, Kolloniča, Szelepcsényiho a krvavých cisárskych generálov — Thomas! A my? — probuje mu pomôcť na nohy. — Radi by sme vytvorili lepší svet. A žiaľ, sme z tej istej hliny! Z tej istej veru!!

*

V ten večer za horami, za dolami pri rieke Odre v pohostinnej Vratislavi znova sa nesie do úzkych ulíc velebný spev pootvoreným oknom z prvého poschodia:

— Dobroreč duše má Hospodinu, a všecky vnítrnosti mé jménu svätého jeho, — znie mocne, radostne, ako na organe.

— Dobroreč duše má Hospodinu, a nezapomínej se na všecka dobrodiní jeho.

— Kterýž odpouští tobě všecky nemoci tvé.

— Kterýž vysvobodzuje od zahynutí život tvůj, kterýž tě korunuje milosrdenstvím a mnohým slitováním.

— Dobroreč duše má Hospodinu!

— Wer singt? — napínajú sluch zvedavci. — Kto to spieva?

— Die ungarischen Exulanten, — znie ticho odpoveď. — Slowaken!

— Und was ist Neues in Ungarn?

— Revolution! Thököly ide na Sliezsko a Viedeň!

No, nielen to. Kmotrovcom došiel list od richtára Chmeliusa, kde ich v mene magistrátu pozýva, aby sa vrátili do Brezna. Preto sa v ten večer rozlieha po vratislavských uliciach vďakyplný žalm oslobodených služobníkov božích.