ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dňa 5. marca 1674 nejdú do Prešporku len Brezňania. Tiahnu povozmi a postiliónmi zo všetkých strán Uhorska. Už tretí oddiel ev. farárov a učiteľov obojeho vyznania — do sedemsto ľudí pozýva arcibiskup Juraj Szelepesényi pred delegovaný súd pre ťažkú obžalobu, ktorú podal na nich kráľovský fiškus, Mikuláš Majlát. Vina je, ako proti tým, čo už tu stáli v máji 1672 a v septembri minulého roku. Že totiž — vrhnúc za chrbát božiu a ľudskú bázeň, žalovaní obviňujú z modlárstva krajinské katolícke stavy, i samého kráľa. Ohavne kážu proti Panne Márii, svätým, aj proti obrazom Pána Krista. Oltárnu sviatosť šliapu nohami. Rebelantom a nepriateľom Jeho Veličenstva dávajú rady, pomoc i živnosti. Z ich príchodu sa radujú, krajinu otvárajú Turkom, a tak v hriechu urážkou najvyššej vrchnosti, sú teda vinní — z crimen lasae majestatis. Popritom je proti rektorovi breznianskeho gymnázia aj obvinenie, že pri výchove žiakov vôbec nezachováva ustanovenia tridentskej synody.

Simonides to vie, zato — dôjduc do Bratislavy — so spokojnou mysľou zosadne u Gressnerov, v dome dobrej vinohradníckej rodiny. Tu už nájde svojich známych, Juraja Lániho, krupinského, Tomáša Štellera, konrektora banskobystrického, Baltazára Nikleciusa, nižnostrehovského farára, Tobiáša Masniciusa, kaplána ilavského, a iných. Nájdu ešte miesto preňho i pre Srnku.

— Ach, Brezňania! — zavolá im Šteller v ústrety, keď otvoria dvere. — Teda aj vy? Aj vy?

— Kde by sme my mohli chýbať? — usmeje sa rektor Ján na kolegu a na prítomných.

— Pomaly sme všetci tu z banských miest. Szelepcsényi nás vyzberká ako holub žitko.

— Ba vychytá nás ani vydra pstruhy — ozve sa prudký a plecnatý Juraj Láni. — Boh vás poteš!

— Spoločne, — Simonides neprezrádza nijaké rozčúlenie. Privíta sa i s domácimi. Tí sú už navyknutí na takých hostí. S ich farármi sa to vlastne začalo pred dvoma rokmi. V jeseni sa zas u nich zložili superintendenti Joachim Kalinka i Martin Tarnocy. Ba aj brezniansky Milochovský. Na hostí hľadia so súcitom, vďačne ich častujúc.

— A hen kohože máš? — ukáže pohyblivý Niklecius na poblednutého mladíka.

— To je Miško Srnka. Náš kaplán.

— No, carissime, — potrasie mu ruku. — Dobre to začínaš. A vieš, — usmeje sa na rozochveného, — umrieť musíme všetci.

— Ide len o to, kedy a ako! — vravia veľké tmavé oči Tobiáša Masniciusa.

— A sme už všetci tu? — zvedavý je Simonides.

— Všetci ako všetci, — pokračuje dobrodušne Baltazár. — Tí z tureckej dŕžavy asi neprídu.

— Aj tých citoval arcibiskup?

— Aj tých, — prisviedča dobrodušný Šteller.

— Lenže tureckí pašovia a oficieri majú viac citu než on. Tí svojich poddaných jednoducho nepustia.

— Aj nám Boh pomôže!

— Dúfajme!

Na druhý deň sa utvorí súd. V priestrannej dvorane mestského domu je na vyvýšenom mieste pripravený dlhý stôl, zakrytý súknom. Na stole krucifix a dve horiace sviece. Naoko predsedá gróf Rothal, v skutočnosti však takmer už osemdesiatnik arcibiskup Juraj Szelepcsényi. Po pravici sedia asesori — kaločský arcibiskup, vypočítavý, prudký a ešte mladý Leopold Kollonič, teraz biskup Viedenského Nového Mesta. Prezident komory, Štefan Klobušický, pätikostolský biskup — Korompay, opát Štefan Balogh, trnavský kanonik a iní. Po ľavej ruke sú zas grófi, Adam Forgáč, sudca kráľovského dvora. Juraj Illésházy, asesor kráľovskej tabuly, s magnátskou dôstojnosťou v pohľade. Obaja bývalí evanjelici. Ďalej Štefan Vecsey, strážca kuruny, notári a protonotári. Tu sú už aj obrancovia obžalovaných, a to advokáti Resler, Heister a ešte jeden. Autoritu vysokého tribunálu zdôrazňujú vojaci s vytasenou zbraňou.

Veľká budova sa hneď ráno naplní obžalovanými. Je ich niekoľko sto, všetko ľudia vzdelaní. Okrem toho je tu 179 svedkov predvolaných proti nim. Ich tváre sú zväčša opadnuté. Na črty vystupuje popol obavy. Viac sú však pokojnej mysle. V ich slovách zaiskrí aj humor.

— Čo sa trápiť? — nahne sa Ján Korody, czeglédsky reformátsky kňaz, k Simonidesovi. — Szelepcsényi nás zvolal na spoločný konvent, luteránov — kalvínov. Ktovie, čo z toho ešte môže byť?

Rektor Ján zachová duchaprítomnosť. Minulú noc sa mu snívalo s jeho Katušou a Samkom. Kdesi v Drakšiari ich zastihla búrka. Potom však aj slnko blyslo z mrakov. Také voľačo človeka, aj keď neverí na sny, jednako len zdvihne. Stretá sa so známymi a pokojne konverzuje s Masniciusom, niečo starším od neho.

— A ty si dnes v akejsi dobrej koži, — vraví mu Tobiáš. — Čo sa stalo?

— Bol som so svojimi aspoň vo sne, — odvetí mu rozradostený. — Videl som belasé oči svojej Katy a veselý úsmev synka Samka. A ty nemáš nikoho, na koho by si si pomyslel?

— Ako by nie? — zvážnie naraz. — Však som kaplán a ženatý. Tri roky sú tomu, čo sme sa pobrali s mojou Betkou. A už nám Pán Boh požehnal i Betinku.

— V našom ťažkom stave je to i radosť, i bôľ.

— Azda nás Pán Boh ochráni pre tie naše deti, — zvlhnú oči obom.

Po dlhom čakaní sa odchýlia dvere. Zisťujú vraj prítomných. Po jednom ich púšťajú do dvorany. Simonides stojí so svojimi, kým na nich príde rad. Medzitým vyjde na chodbu jeden zo svetských sudcov. Bradatý, vysoký, s bezvýraznou plachosťou v očiach. Gemerčania ho obstúpia.

— Vaša Osvietenosť, — prehovorí k nemu jeden z kňazov — zastaňte sa nás! Nie sme si vedomí nijakej viny. Nevieme, prečo nás sem volajú.

— Pre Boha vás prosím, dajte mi pokoj! — chytí sa ten nervózne za hlavu. — Prisahám, ani sám nie som bezpečný. Ak len ceknem, vyhlásia ma za rebelanta a vrhnú do žalára.

— A tak čo my? — hľadia naňho Rimavskosoboťania s úžasom. — Sme vaši — veď nás poznáte. Čo máme robiť?

— Vaši dobrí kazatelia nech podpíšu reverz, — ohliada sa, či ho nik nesleduje. — Tak pôjdu v pokoji.

— Kto je to? — spytuje sa rektor Ján okolo.

— Jeden z našich sudcov — gróf Adam Forgáč.

— Podivný súd, kde sa sudcovia trasú viac než obžalovaní! A čo, — pozrie na zatvorené dvere, — viac nevpúšťajú?

— Zvedaví sú vraj len na niekoľkých.

— A na nás, keď sme už tu, kedyže budú?

— Zajtra! Pozajtra! — vysvetľuje jeden. — Možno o týždeň!

— Teda môžeme ísť?

— Iste!

Súd sa ozaj takto vlečie. Simonidesovi sa to zdá ako nevážna hra. Hráči nevedia, čo majú robiť. Či až veľmi vedia? Obžalovaní chodia na súd deň po deň. Prejde týždeň i dva. Vypočúvajú hlavne svedkov. Od vypočutých sa mnoho dozvedieť. Sudcovia ich obviňujú dohromady z jednakých zločinov. Chcú ich nie po jednom, ale spoločne odsúdiť.

— No, to je už nie v poriadku, — pohoršuje sa rektor Ján. — Kto to videl taký hrdelný súd? Tu nechcú nič skúmať! Ani nás osobne vypočuť! A všetkých odsúdiť len pod niekoľkými menami a osobami. Neostáva nám veru nič iné, len proti tomu všetkému protestovať!

— Protestovať! Áno, protestovať!! — zahučí chodbami, až to napadne i v súdnej dvorane.

Na hluk vyjde obranca Resler. Rozrušený sa spytuje, čo sa robí.

— Súdiť nás chcú, — počuť výkriky, — a ani sú nie na nás zvedaví a vypočuť nás! Protestujeme! Takýto súd nemôže byť súdom Jeho Jasnosti!

— Čo si teda želáte?

— Nech sme predvedení a vypočutí rad-radom — osobne, — blysne oheň rozhorčenia v utrápených zrakoch. — Nech sa dokáže po jednom, kto je vinný a kto nie!

— Dobre, — prikyvuje dobrácky Resler, — oznámim to súdu.

— Nech ide pred súd aj naše posolstvo, — nástoja nedôverčivejší.

— Tak si ho voľte! — ochotne pristáva advokát.

— Lani!… Korody!… rektor Simonides! — označia deputáciu.

O dobrú chvíľu vpustia posolstvo do dvorany. Rektor Ján prvý raz vidí Szelepcsényiho tribunál a jeho prísediacich. Prekvapia ho tu nasladnuté, tu zas privážne tváre biskupov i svetských hodnostárov. Stelesnená duchovná i svetská moc, ktorú postavil proti nim, skromnučkým kazateľom a učiteľom sám panovník! Čím si ich však viac všíma, tým viac tratia pred ním na tej hroznej moci. Pomyslí si na svojich drahých — Katušu i Samka — a tých mocných tam ako by ani nebolo. Či sú? Sú — on však poznáva v nich úbohých hercov, predstavujúcich najkrutejšie výjavy zo života Spasiteľovho na javisku breznianskeho gymnázia. Na ústach sa mu zjaví ironický úsmev.

— A či by to malo byť ich skutočným presvedčením?

Súd vypočúva svedkov. Fiškus Majlát, človek ostrých očú i fúzov, im predkladá otázky. Notári ich značia. Starec Szelepcsényi, biely ako jabloň, hľadí ľahostajne. Zato oveľa mladší podozrievavý Kollonič si napnuto všíma každé slovo. Ostatní prísediaci sa bavia, ako vedia diškurujú medzi sebou.

— Páni, — hľadí biskup svedkom priateľsky do očí, — viete dosvedčiť, že evanjelickí kňazi kázali o modlárstve v katolíckej cirkvi?

— Vieme, — odpovie asi 10 mužov, viac mestsky priodetých.

— Hovorili proti obrazom a úcte Panny Márie?

— Áno!

— Aj proti sviatosti oltárnej?

— Áno!

— Aj proti vrchnosti?

— Levický farár hovoril, — vystúpi jeden zo svedkov, — tým pod Turkom je vraj lepšie ako nám pod naším najjasnejším kráľom, Leopoldom I.

— Čujte! Čujte! — pozrie Kollonič významne na prísediacich. Mrkne i na notárov. — Zaznačiť!

— V Senici zas rozširovali spis, hanobiaci katolíkov, — tvrdí druhý svedok. — V ňom vyzývajú evanjelikov, aby vyničili katolíkov v oblasti zemskej!

— No, čo vy na to, páni? — fľochne prezident na obrancov.

— Ten spis by sme radi vidieť, — skočí obranca Heister temperamentne.

— Máte ten spis? — spytuje sa fiškus svedka.

— Nemám, — odpovie. — Ale som ho čítal!

— Aj to, prosím, zaznačiť, — prikáže Kollonič notárom. — Vážna vec!

Simonides počúva tvrdenia svedkov najmä proti niektorým kazateľom, ako levickému, kamárňanskému, modranskému a senickému. No a proti Honťanom, ktorí si vraj získali novohradského tureckého bega, a ten ohrozil súdnych poslov na živote.

— Pozrite, — šepce rektor Ján druhom. — Tu sú všetky typy, ako boli na súde nášho Spasiteľa! Annáš, Kajfáš… Aj Pilát je tu medzi nimi.

— Ktorého myslíš?

— No, grófa Adama Forgáča, — uškrnie sa tento. — Koho iného?

— Všetci svetskí sú ako oni, aj Vecsey a Illésházy, — doloží vážne Korody. — Vedia, že sme nevinní, a jednako…!

— Nič nového pod slnkom, — kývne Láni, nediviac sa už ničomu.

— Ďalších svedkov! — vyruší ostrý hlas fiškusa, kým z chodieb doráža hluk veľkého hurhaja. Myslia, že už nechcú ich posolstvo vypočuť.

— Čo je to tam von? — pozrie Szelepcsényi k stolu advokátov.

— Slávny súd, — vstane a pokloní sa advokát Resler, — obžalovaní nie sú spokojní s postupom vyšetrovania. Predkladajú svoju pokornú žiadosť — vypočuť ich po jednom a dokazovať každému jeho vinu. To je ich posolstvo!

— Tak teda predstúpiť, — ukáže im rukou arcibiskup. — Nech sa nepovie, že je náš súd bezohľadný!

— Najprv, prosím, zistiť, kto sú tí páni! — žiada fiškus, ktorý má tu — zdá sa — najväčšie slovo.

— Kto ste? — spýta sa notár Medňanský prvého.

— Juraj Láni, rektor krupinský, — odpovie ten odmerano.

— Ďalej!

— Ján Korody, kňaz czeglédsky, — vraví tento.

— Ďalej, — hľadí bezcitne Medňanský na štíhlu postavu posledného.

— Ján Simonides, rektor brezniansky, — zdvihne smelo hlavu.

— Ach, Simonides? — nakloní sa fiškus k sudcom. — Ján Simonides? To je ten, čo popri buričstve a vlastizrade má na svedomí aj pošliapanie ustanovení svätej synody tridentskej! Nebezpečný človek!

— Akú žiadosť to chcete predložiť? — pozrie na nich Szelepcsényi ironicky.

— Slávny súd, — vystúpi rozochvený rektor Ján, — v mene všetkých obžalovaných protestujeme proti doterajšiemu postupu vo vyšetrovaní. V zmysle zákona žiadame, aby ste vypočuli všetkých podľa mena a z prípadu na prípad dokázali, či je kto vinný a či nie!

— Zbytočné! Celkom zbytočné! — kývne rukou Majlát.

— Ba azda… — pozrie prezident na svojich biskupských druhov. — Všetci kacíri boli vždy vypočutí! A potom — ako je to v Písme? Nevchádzaj v súd so služobníkom svojím. Milosrdenstva chcem, a nie obete.

— Škoda čas mariť, — vstáva fiškus. — Proti takému nariadeniu by som musel protestovať. Oni sú všetci jeden ako druhý. Nie sú len kacíri, ale i rebelanti a osočovatelia Jeho Jasnosti! Keď sú však už tu, nech sa necítia ukrivdení. Súd vypočuje toľkých, koľkých môže. Nemôžeme tu sedieť do Nového roku! Navrhujem vypočuť prítomných!

— Bene! Bene! — prikyvujú viac-menej vznešené hlavy tribunálu.

— Veď im my nazrieme do žalúdka! — zagáni na poslanstvo Kollonič, ako by mal pôžitok z ich utrpenia.

— Tak, prosím, prečítajte im vinu!

Žalobu prečíta protonotár Juraj Trstenský. Hlas sa mu pri niektorých bodoch zachveje, ako by slovám, čo tlmočí, ani sám neveril. Monotónne opakuje známe obvinenia — tupenie svätých, Panny Márie, urážku Veličenstva až po rebelanstvo a vlastizradu. Pri Simonidesovi vyzdvihuje, že je naňho žaloba aj pre nedodržanie ustanovení svätej synody tridentskej na breznianskom gymnáziu.

— Čo povedia na to milí páni? — díva sa fiškus posmešne na deputantov.

Všetci traja zdôrazňujú svoju nevinu.

— Aj vy, domine Simonides, — obracia oči Majlát, — aj vy ste nevinný?

— Som! — odvetí pokojne.

— A čo je to s tou vašou školou? Podľa akých noriem vyučujete mládež?

— Podľa pedagogických a kresťanských noriem!

— A nie wittenberských?

— Aj tie sú kresťanské!

— Klamete, — odsekne mu pri súhlase prísediacich. — Prečo sa nepodrobíte ustanoveniam tridentskej synody?

— Lebo som protestant a vyučujem protestantov!

— Ba, priznajte sa — rebelant! — nezdržiac sa ďalej, vpadne Kollonič do reči. — Rebelant a chcete vychovať i vychovávať rebelantov. Už malých žiakov ženiete do crimen lasae majestatis! Do vlastizrady a rebelanstva. Zo samého Brezna sú proti vám dôkazy a udania.

— Kto mňa udal, väčší hriech má, — bráni sa chladno rektor Ján. — Do politiky sa nemiešam. V škole si konám svoju povinnosť. Necítim sa vinným!

— Pravda, — uškrnie sa Majlát a uštipačne pokračuje, — vy ste všetci ako baránkovia. Myslíte si — obráti sa k obžalovaným, — že my tu teda ideme nevinných súdiť. Upodozrievať slávny súd, delegovaný Jeho Veličenstvom, je nová vaša vina! Azda neviete, z čoho ste obžalovaní? Neviete, kto je Vitnyédy a zlopovestný Ladiver, farár žilinský? Ten prokátor Vitnyédy — tu, hľa — zdvihne zo stola list, — píše aj o vás ako o získaných pre pohyb proti Jeho Veličenstvu. Kazateľ Ladiver mal zas poverenie združovať aj vás v odbojnej snahe proti korune. A ďalej, nestáli tu pred vami v septembri lanského roku vaši superintendenti Martin Tarnóczy a Joachim Kalinka? Nestál tu i farár rektora Simonidesa, Ján Milochovský? A hľaďte, — natrčí písma obžalovaným — poznáte, čo je to? To sú reverzy, čo oni, aj s priznaním sa k vine, podpísali. Nech sa necítia vinní, nepodpíšu ich! Tieto reverzy svedčia i o vašich zločinoch a o zločinoch všetkých, čo sú pred súd predvolaní…

— Bene! Bene! — prikyvujú sudcovia rozohnenému fiškusovi. Aj grófi — Adam Forgáč a Juraj Illésházy.

— Páni, — ozve sa v tom Kollonič ostro, kým notári značia a ostatní hľadia kamsi do neurčita. — Vidíte, na čom ste. Ostáva vám troje. Podpísať reverz, že sa vzdávate úradu. Podpíšete ho?

— Ale podpíšu! Podpíšu! — hľadí Szelepcsényi priateľskejšie na obžalovaných. — Aj to spravte, lebo dnes som vaším otcom, zajtra vám budem prísnym sudcom.

— Nepodpíšeme! — krútia hlavami všetci traja.

— Podpísať reverz, že pôjdete do vyhnanstva. Podpíšete ho?

— Nie!

— Teda prestúpte!

— Nie!

— Tak prepadnete prísnosti hrdelného súdu.

— Nech sa stane vôľa božia!

Po tomto sa súd vlečie spôsobom, ako dosiaľ, ďalej. Protest mnoho nezmení. Jednako je viac tých, ktorých vypočujú. Obžalovaní, ubytovaní slobodne na rozličných miestach, najviac však u dobrých evanjelických rodín, očakávajú ortiel, potešujúc sa navzájom.

Sivý Dunaj zobral už ľady na Dolniaky. Tečie si a hučí ako od vekov, slobodne. Aj jar už cítiť. Zem sa pomaly rozvoniava a dýcha teplom. Len v dušiach obžalovaných je clivo a chladno.

— Čo ste takí smutní? — spytujú sa ich neraz domáci.

— Dávno sme už z domu, — odvetí Simonides ako všetci ostatní. — A nevieme čo nás čaká. Nič dobrého — iste.

— Musíme vydržať, — posilňuje ich starý Gressner s dlhými šedinami na hlave. — Viete, čo hovoria katolíci?

— Ozaj, čo?

— Teraz sa však ukáže, či sú evanjelickí kňazi a učitelia premknutí duchom božím, a či sú len nádenníci.

— O to nemusia mať starosti!

Večer, keď stíchne ruch a všetci sú spolu, Prešporok sa rozspieva. Za mesačných nocí sa nesú piesne a žalmy o kríži a nezlomnej nádeji v niekoľkých rečiach. Vstupujú ako vonný dym obete pred trón najvyššieho Sudcu, ktorý spravodlivo súdi. U Simonidesov znie však vždy najsilnejšie:

Raz prídu medzi nich priatelia, inokedy však i tajní posli delegovaného súdu. Nahovárajú ich, aby podpísali reverz a mali pokoj. Ako by sa sám súd obával svojho výroku a chcel by vec urovnať ľudsky znesiteľnejšie. Raz tak — práve sú s Gemerčanmi i Honťanmi spolu — zavíta k nim aj sám sudca, gróf Adam Forgáč. Ako by ho len svedomie hrýzlo a hnalo.

— Prišiel som, prehovoriť s vami múdre slovo, — vraví, sadajúc si celkom priateľsky medzi nich. — Pozrite, viem, vy nie ste nijakí rebelanti. Ale kráľ je kráľ. On chce vec usporiadať podľa svojho najlepšieho presvedčenia. Poddajte sa súdu!

— A to je?

— Keď ste už v takom podozrení, — pokračuje Forgáč najmä pre svojich Gemerčanov, — podpísaním reverzu sa zrieknite úradu. Po čase vás Jeho Jasnosť omilostí a vráti vám, čoho ste sa zriekli.

— Kto sa čoho zriekne, stratí na to právo, — znie odpoveď.

— Panovník komu chce, tomu prizná právo, — neprestáva gróf. — Pozrite, čo si počnete? Utrápite seba i svojich. Keď kráľ raz rozhodol mať svoju ríšu katolícku… Cuius regio, ilius religio! — Čie je kráľovstvo — toho je i náboženstvo!

— A naše práva, zabezpečené zákonom? — ozve sa Michal Miškolci.

— Hja, moji milí, — usmeje sa Forgáč, — právo je toho, kto má moc! Napokon hľaďte, čo spravíte! — zvážnie mu obličaj. — Ale prisahám, nemáte toľko vlasov na hlave, koľko ráz oľutujete, že ste neposlúchli!

Takto sa pozná rektor Ján s mnohými. Narozmýšľa sa, pravda, mnoho. Má kedy. Keď je sám, alebo je tichšie okolo neho, najčastejšie je v Brezne medzi svojimi. Láska nepozná diaľku — cíti pravdivosť svojich slov. Stráca sa mu okolie i priestor. Vidí svoju Katušu, hovorí v duchu so svojím synkom. Skoro ich chytá za ruky. Konferuje s kmotrom Danielom. Múdremu Jakubovi vykladá, čo sa deje.

— Boh je predsa len dobrý, — vzdychne si, keď sa mu živé vidiny rozplynú.

Jedného dňa dostane list z Brezna. Na jeho listy mu odpovedá jeho milá, k manželským službám vždy hotová žienka, Katarína, ako svojmu pánovi manželovi. Oznamuje mu, že prišiel list od Apolónie. Kmotrovci sú už spolu, žijúc si tíško i s deťmi, Jankom a Helenkou, vo Vratislavi. Pán kmotor veľa píše, a tak sa živia. Kmotor Chmelius má stále zrážky s pátrom Mikulášom, ktorý teraz behá za dežmou. Peši sa vybral do Ostrihomu a pôjde vraj i do Bratislavy. Už ich je viac — tu je i páter Šimon. Brezňania im nechcú nič dať a z almužny žiť je ťažko…

Rektor Ján sa cíti celý unesený.

— Moja, moja Kata! — číta si list znova a znova. — Samko, dieťa moje milé! — zalejú ho slzy a zas sa usmeje.

Súd sa medzitým končí. Jedného dňa začiatkom apríla povie fiškus Majlát veľkú a ostrú reč proti všetkým obžalovaným. Obvinenia podržuje a žiada ukrutne potrestať najmä tých, ktorí potupili katolícke sviatosti, obrazy zlámali a spálili. Žiada ich upáliť. Predtým však nohy a ruky odťať. Ostatní nech prídu o hlavy a majetky!

Obvinení stoja v dvorane pred súdom, koľkí sa len zmestia. Medzi nimi je i rektor Ján. Jeho štíhla postava a vľúdna biela tvár sa odráža od ostatných. Počúva protesty obrancov. V duši ešte cíti sladkosť a akúsi nevšednú odvahu z manželkinho listu. Vidí tie jej krásne oči, ako mu hovoria: vydrž! Nevie ako, postúpi vždy napred. Napokon je pred samým súdom.

— Protestujem aj ja, — ozve sa, keď obranca Heister zakončí svoju protestnú reč. — Protestujem v mene spoluobžalovaných!

Nastane ruch dolu i medzi sudcami, hoc Simonides len používa svoje právo. Oči zablysnú kde zlosťou, kde obdivom.

— Akým dôvodom? — znie sucho hlas protonotára Medňanského.

— Veď ste nevypočuli ani polovicu obžalovaných, — rektor Ján zdvihne smelo hlavu a zvýši aj hlas. — Súd ich nevidel. Ani len ich mená nepozná.

Po Simonidesovi vystupujú i druhí a podávajú protest pri takému prisluhovaniu spravodlivosti.

Súd sa utiahne. Fiškus Majlát ostane v dvorane. Posmešne hľadí na zhromaždených, ktorí, pravda — nečakajú nič dobrého. Ani na protesty nie.

Keď sa sudcovia vrátia, ostanú stáť — každý na svojom mieste.

— V mene Jeho Jasnosti nášho najmilostivejšieho kráľa Leopolda Prvého, — číta rozsudok sucho protonotár Juraj Trstenský, — v zmysle sem patriacich zákonov krajiny Uhorskej odsudzujú sa všetci obžalovaní na stratu slobody, hrdla i majetku. Výnimku tvoria tí, čo uznajúc svoj zločin, podpíšu reverz na stratu úradu alebo pristúpia na vyhostenie…

Po prečítaní výroku si všetci obžalovaní vydýchnu.

Stalo sa len — čo čakali. Ostáva už len prosba o kráľovskú milosť.

Po vyhlásení ich na údiv všetkých prepustia na staré byty. Tobiáš prinesie rektorovi Jánovi zvesť, že Srnka podpísal reverz.

Keď sa kaplán vráti domov, nevie pozrieť Simonidesovi do očú. Iba moce, že toto, že oné…

— Miško, — zadíva sa mu Ján do zapálenej tváre, — stalo sa! Vezmeš mi aspoň listy do Brezna pre kmotra Chmeliusa a pre moju ženu.