ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hanacius zájde navštíviť pátra Štefana Bajmóczyho do Dubovej. Nájde ho na lôžku medzi životom a smrťou. Keď sa vráti do rezidencie, kolegovia vidia, že chodí zadumaný.

— Čo ti je, reverendissime? osloví ho dobrácky páter Dominicus, rodený optimista. — Chodíš zamyslený a slovka nepovieš.

— Čo mám hovoriť? — uprie naňho prenikavé oči. — Vidíš, čo sa robí. Kuruckí zbojníci prepadajú naše fary. Tu vo Valaskej, tu v Predajnej. Dubovského farára takmer zabili. Katolícky kňaz nie si je istý životom.

— A nie je to pomsta pre cisárskych? — podotkne ticho mních.

— Aká pomsta? — pozrie naňho skoro urazene. — Cisárski, pravda, odstránili z fár a škôl protestantských kazateľov a učiteľov. Ale ich aspoň nepovraždili.

— Odpusť, domine superior, — skloní Dominicus pokorne hlavu, — po Brezne sa však roznáša, že na galejach vraj len z jedného transportu do Neapola zahynulo dvanásť protestantských predikantov. Veľký počet ich je vo vyhnanstve.

— To je iné! To je iné! — pohodí rukou. — Keby to však hneď bola i pravda. Dominicus, — položí mu ruku na plece, nazrúc sa mu bôľno do očí, — či jeden omyl a zločin ospravedlňuje druhý? Prenasledovať niekoho pre náboženstvo som nikdy neodobroval. Pozri, pamätáš sa, keď som mal v rukách toho kazateľa. Prepustil som ho na reverz, viem o ňom — nedodrží ho. Keď však Cob popraví 62 kuruckých rebelantov, oni tým istým spôsobom popravia takmer šesťsto cisárskych, brániacich legitímne právo panovníka. Nie je to už úplná zdivenosť?

— Iste, — zdvihne mních hlavu. — Farkaš Cob to však nemal spraviť. Či ten človek nechápe, ako zle robí i Jeho Jasnosti, i nám?

— Ak on i nie, náš Leopold to chápe, — pokračuje Hanacius. — Kráľ vidí, že národ takto vykrváca, a to pred očami pohanských Turkov. Nedávno už Coba odvolal. Veliteľom cisárskych je Strassoldo, s ktorým sa dá hovoriť. Na kráľovskú žiadosť povolal kancelár Hocher popredných ľudí do Prešporka poradiť sa o uhorskej otázke a pokojne ju riešiť. Namiesto štvaníc veľkovaradínskeho biskupa, Bársonya, prijal radu Jána Gubasóczyho, vacovského biskupa, ktorý odporúča slušne pokračovať. Pán Boh však vie, čo je v tom! Na porade, kde sa mala nájsť cesta k vyrovnaniu, musel Tomáš Pálffy, nitriansky biskup, povstať na obranu cti zhromaždených proti urážajúcemu, surovému Hocherovi. Schôdzku, čo mala priniesť nešťastnej krajine pokoj, rozbil sám kancelár!

— Čo robiť? — skloní Dominicus hlavu ešte nižšie, na nej sa mu lisne už rozšírená tonzúra. — Obloha je chmúrna a čoraz chmúrnejšia. Niet však čo zúfať. Bude, ako bude!

— Vidím a nezúfam, — poznamená superior a zamyslený, ako prv, ide si po svojom.

Hanacius dohliadne teda ďaleko a dobre, zato neupustí od svojej úlohy. Naopak! Rastúce nebezpečenstvo ho ešte povzbudzuje k väčšej húževnatosti — získať a zachrániť, čo sa dá. On vie, že Brezňania spravia všetko, len aby dostali späť svojich vyhnancov, farára Milochovského a rektora Simonidesa. Potom i faru a všetko ostatné. Zato pri najbližšej výročnej reštaurácii s pomocou kráľovskej komory sa postará o potvrdenie Padliciusa a jeho ľudí v mestskom magistráte. Svoj vplyv, z roka na rok rastúci, sa usiluje upevniť v meste i v rodinách. Dňa 7. júla 1678 odsúdil magistrát Annu Sobotskú pre zavraždenie svojho nezákonného dieťaťa na smrť kolom. Páter Franciscus, ako niekedy za Ondrejom Fintokom, ide do väzenia i za touto nešťastnicou. Navštívi ju, poteší. Keď mu sľúbi prestúpiť, ide na magistrát. Sľubuje, prosí, oroduje za ňu. Nepodarí sa mu viac, len že odsúdenú nenarazia na kôl. Zotnú jej hlavu na Viselniciach. Mrzí ho, keď sa mu nepodarilo zachrániť ju. On si však vykonal povinnosť a do matriky konvertitov si spokojne zavedie nové meno.

Obloha sa však mračí a vždy silnejšie mračí. I ohnivý blesk sa zhadí a zďaleka tupo zahrmí. Hanacius tým tvrdšie stíska päste, ako by chcel celé mesto na uzde držať. Chýry sa valia Pohroním. Nosia ich kupci a furmani, od nich sa nesú z dom na dom. Sú ľudia, čo si posedia v mestskom hostinci. Nikto nevie, za čie pijú. Zato vídať z nich raz toho, raz zasa onoho zájsť si do rezidencie za pánom superiorom.

— Čo nového, pán Závadský? — privíta páter Franciscus prichádzajúceho hosťa. — Čakajú Brezňania kurucov?

— To by ani netvrdil, — upíja si starý, plešivý Ďuro vínka z farskej pivnice. — Niektorí i možno. Taký krvnatý Matej Faško, orátor ľudu…

— A Daniel Chmelius? Jakub Gronell? — usiluje sa hostiteľ vybrať z neho, čo sa dá.

— Ani tí veru, reverendissime, — odkašle si preštvaný mešťan. — Ak vám mám pravdu povedať, poviem vám.

— Povedzte! — hľadí naňho superior zvedavo.

— Nuž viete, — otvorí oči naširoko, potrhnúc ústa ironicky, — my, Brezňania, sa rovnako bojíme i cisárskych, i kurucov. S nami je to ako s líškou: byť za psa, či za poľovníka? Vždy je strach o kožu.

— Ale niektorí sú za tých kurucov! — prižmúri Hanacius oči.

— Sú, pravdaže sú, — uškrnie sa Ďuro. — Tí však jednoducho nenumerujú.

— A pani Simonideska je ešte tu?

— Ach, tá už dávno odišla do Prešova, i so synkom, — diví sa na otázke, čo to môže pána superiora zaujímať?!

— Pekná žena, — usmeje sa. — Keby bola naša, prizdobila by nám chrám. Iste písala tu i listy. Vo Vratislavi asi všetko vedia o nás.

— Ako by nevedeli, reverendissime? — mrdne starý plecom. — Píše kmotor Chmelius, píše podnotár Jakub, píše žena. Musia všetko vedieť.

— Tak vlastne neviete mi nič nového povedať, — pichne ho hostiteľ.

— Akože by nie! — zamrzí sa Ďuro. — Azda darmo vysedávam v hostinci? Prišiel som vám zvestovať, že vraj kuruci majú nového kráľa, slovenského kráľa…^[5]

— Ba kieho? — skočí Hanacius a počne sa smiať, tak od žalúdka.

— Ozaj kráľa? Hahaha! A koho, prosím vás?

— Akéhosi Imra Thökölyho…

— Thökölyho Imra? — zdvihne ruku k čelu, ako by si ho len chcel lepšie predstaviť. — To je predsa kežmarský gróf. Jeho zubatý zámok poznám. Ale je to ešte len chlapčisko. Neviem, či má dvadsaťjeden rokov!

— No, a ten chlapčisko má vraj už okolo seba do dvadsaťtisíc vojska a bije cisárskych ako žito.

— To sú chýry, čo sa ešte len majú stať, — upokojuje Závadského i sám seba. — Strassoldo má vojska dosť. Ten mu ukáže, — prechodí sa s rukami na chrbte dlhým krokom po izbe. — Ale jednak, — naraz zastane a pozrie vážne starému do očú, — povedzte Padliciusovi, i mladému Maretínskemu, že treba ísť medzi ľud. Informovať mešťanov. Kuruci nie sú ochrancami slobody a náboženstva. To je zbojnič, ktorá — kde môže — vraždí, rabuje a páli. Nech sa Brezňania zbytočnými nádejami daromne neotravujú. Poviete to, Závadský?

— Poviem, — prevráti pohár na hlavu. — Čoby nepovedal?

Za Ďurom príde Padlicius. Príde i Maretínsky, mladý a usilovný kapitán mesta. Fintok, ktorý od toho súdu je pánovi superiorovi veľmi vďačný a hotový na služby, prikvitne tiež. Hanacius je teda informovaný o všetkom. Pozná i háklivé veci po domoch, hoci evanjelici nechodia k nemu na ušnú spoveď. Takto vie vplývať na jednotlivé meštianske rodiny. Ináč popri svojej úradnej povinnosti takmer denne sedí zamyslený vo svojej pracovni. Vezme brko a píše listy kráľovskej komore v Banskej Bystrici, generálovi Strassoldovi a iným potentátom, s ich mocou tu vlastne hospodári.

Zlá zvesť o kurucoch, pustená po meste, nesie sa z mestského hostinca po krčmách i po domácnostiach. Kto im verí, kto zas nie. Niekde sú ľudia splašení, či im neodoženú statok a dobytok z hôľ a zo salašov. Inde sa z toho len vysmejú.

— Je to pravda, čo hovoria o tých kurucoch? — uprie mladé žieňa u Gronellov krásne belasé oči na svojho Jakuba.

— Ale, duša, — ovije jej muž ruku okolo hrdla, pritiahnuc ju k sebe. — Vari sa mi nebojíš? Vojaci ako vojaci! Keď prídu cisárski — berú, keď prídu kuruci — berú. A kde si to počula? — pohladí ju po gaštanových vlasoch.

— Bola som u našich, — stiahne plné červené pery. — Tam to vedia od Maretínskych.

— No, pravda, Hanaciusovi pošli, — usmeje sa Jakub. — Neboj sa, nedám si ťa im! — vtisne jej bozk na rumené ústa. — Nie veru.

Thökölyho čaty spoza Tisy víťazne prenikajú. Niet dňa, že by neprišiel nový chýr do Brezna o kurucoch a ich úspechoch.

— Thököly vraj zaujal Tornu, — zvestuje Padlicius v rezidencii.

— Kuruci sú už v Putnoku, — prinesie zas kapitán Maretínsky.

— Vypálili košické predmestie a zaujali mesto.

— Vo Spiši sú, — koná si verne svoju úlohu i Ďuro Závadský.

— Oravu zaujali. Idú na banské mestá, — príde Fintok, celý zmätený. — Pri Banskej Bystrici je ich veľký tábor. Už razia i svoje peniaze!

Piaristov to, pravda, poriadne vyruší. Vedia, že ich moc v Brezne závisí od úspechov cisárskych. Pozerajú na seba, usilujúc sa vyčítať si z tvárí, čo nového? Zlé, či dobré…?

— Zle je to, zle! — vraví fráter Lambertus vzrušeným pátrom.

— Z Bystrice je k nám už len skok.

— Musíme azda niekam do Podolína, — potešuje druhov aritmetik Bojar.

— Na to je ešte čas, — neustúpi len tak ľahko Hanacius. — Opustiť pozíciu, znamená skoro — stratiť ju!

— Sme v rukách božích, — zvesiac hlavu, zašepce pokorne Dominicus.

A rozliate vlny kurucov nedajú dlho na seba čakať. Jedného októbrového popoludnia roku 1678 len keď sa bleskurýchle rozletí chýr mestom: kuruci sú tu, kuruci!

— Zavrieť brány a nepustiť ich! — rozkáže hneď drábom Chmelius, ktorý, hoc je len senátor, v rozhodných chvíľach vždy je vlastne richtárom mesta. Tu je už i Hanacius bezradný a pošle k nemu posla — zariadiť to nejako.

V domoch je zmätku a zmätku. Padliciusa nevidieť. Ktovie, kde sa skryl. Poplašné zvesti, roznášané z rezidencie prinášajú ovocie. Mešťania myslia najviac, ako si uchrániť najcennejšie. Na lúkach niže mesta je skutočne koní a koní. Vojakov fúzatých, počerných, tmavého pohľadu. Vyšujtášovaných, v pestrej rovnošate — v operených kalpakoch alebo kučmách a ozbrojených po zuby. Na nohách čižmy s vykrojenými sárami. Na čižmách ostrohy, len im tak brinkocú. Dajedni sú i žltastí, s vystavenými lícnymi kosťami. Hovoria po slovensky, maďarsky, i akousi podivnou rečou. Vodia svoje hladké, pekné kone k Hronu napojiť a hľadia, čo bude. Ich vodcovia, Fabián Farkaš a Ondrej Géczy, junáci pri sile, čakajú na príchod mestského posolstva, s ním vyjednajú, čo treba. Mestské brány sú zavreté. Keby sa však neotvorili, kuruci a Tatári udrú na ne a vylámu ich rukami. Osem kanónov síce ponuro hľadí z múrov na nevítaných hostí. Čo je to však oproti trom práporom vojenskej sily, odhodlanej na všetko?

Dolná brána sa však otvorí. Niekoľko starších senátorov na čele s Danielom Chmeliusom a Jakubom Gronellom kráča k hlavnému stanu. Za nimi, pravda, hneď i niekoľko vozov, na nich chlieb, maslo, syr, údenina, súdky piva a vína a čo všetko.

Kuruci a Tatári vedia, čo to znamená, a sú spokojnejší.

V hlavnom stane ich prijmú priateľsky.

— Vidíme, Brezňania, že viete, čo sa patrí, — víta ich Farkaš, vzpriamený vojensky.

— A čo treba nám vojakom, — doloží Géczy spokojne sa usmejúc. — Vy ste tu evanjelici.

— Sme, páni, — odpovie vážne Chmelius. — Preto vás i prosíme, majte ohľad na nás. My vám dáme, čo len môžeme. Vašich ľudí opatríme ako priateľov. Vám nech sa páči na noc k nám. Ale vojsko nám nevpúšťajte do mesta!

Komandanti, najmä keď im múdry Jakub oddá do daru pekné líščie kože, pristanú. I pohostia posolstvo dobrým vínom. Iba vyčítajú, prečo sa Brezno nepridá hneď k Thökölymu, ktorý bojuje za ústavu a náboženskú slobodu? Chce im vrátiť chrám i školy a osadiť v nich vyhnancov, Milochovského a Simonidesa…

— Prečo? — prehovorí Jakub za všetkých úprimne. — Viete, páni, my sme srdcom s vami. Čo však také mesto ako naše? Dnes ste tu, zajtra odídete a príde Strassoldo so svojimi cisárskymi.

— No, tým my už stúpime na krky, — poznamená Géczy povedome.

— Ale majú pravdu, — zastane sa ich Farkaš. — Biť sa musíme my, a nie oni.

Tak sa pri sklenke skamarátia. Vojsko dostane prísny rozkaz nocovať na lúkach. Komandanti potom idú s posolstvom do mesta na nejakú večeru a na pokojnejší nocľah. Nezbadajú pritom, ako najmä Tatárom — turecký sultán Mohamed dal ich na pomoc Thökölymu — nezdá sa dosť proviantu. Od Ďumbiera pofukuje chladom. Na lúkach nocovať nie im je po vôli.

— Skúsili oni už i horšie veci! — uškrnie sa Géczy, keď ho na to upozorňuje strážmajster.

Ako spríjemniť v meste večer vzácnemu komandu, do toho sa už rozumie i Padlicius. Pani Andráška, okrúhla, buclatá, najlepšia kuchárka na okolí, navarí a napečie, čo treba. Maco Faško, temperamentný orátor ľudu, postará sa o dobré víno. Aj zo senátorov prídu mnohí. Jedni zo zvedavosti, akí sú to ľudia, tí kuruci, druhí zo sympatie. Tu sú i Chmelius a Gronell, ktorí sa vedia s hosťami najlepšie porozprávať. Mesto je v tme. Mešťania sa pokojne utiahli na odpočinok. I rezidencia je v tme. Zato pri jednom z okien, keby zablyslo, bolo by vidieť napnutý, prenikavý Hanaciusov pohľad. Tento človek nemôže spať. Čosi čaká. Vyčkáva, kým v hostinci sa ozýva huk i spev a je veselo, veselo.

počnú mladší od komanda.

Nájdu sa hneď i Cigáni a spustia do melódie:

halačí už i Fabián FarkaŠ, až mu nôta srší z očú, Géczy sa len furtácky usmieva, či by tu nebolo nejakej švárnej kamarátky? Ale niet. No, tak i on vpadne do spevu:

Keď je nálada na najvyššom stupni, zrazu medzi rozzabávaných vhupne kuruc. Zastane pred Géczym, hrkne opätkami, brnkne ostrohami a zasalutujúc, spustí:

— Pán kapitán, poslušne hlásim, — hľadí ako hrom, — v tábore je nepokoj! Vojaci sú okolo vatier. Nie sú spokojní s proviantom.

— Ale, syn môj, — vstane Géczy a potľapká ho po pleci, — vypiješ si pohár vína. Potom pôjdeš a povieš im: dostali rozkaz, nech sa toho držia! Ráno ideme ďalej.

Kuruc vyprázdni pohár na dúšok, hrkne ostrohami a ide.

vykrámi zas Fabián a už i hučí slávna rebelantská. Kuruci výskajú, kým Brezňania sa pokradme dívajú jeden na druhého, ako Gronell na Chmeliusa, či by tomu nemohlo byť už koniec. Vtom do izby vhupne nový kurucký posol:

— Pán kapitán, — odsekne rezko, — Tatári chcú do mesta a idú proti Dolnej bráne. Čo sa má robiť?

— Vypi si, braček, pohár vína, — vraví mu Farkaš. — Potom choď a povedz tej tatárskej zberbe: ak sa opovážia do mesta, korbáčom ich vyženiem… Tu nie sme vojaci. Tu sme hostia.

— Na rozkaz! — brnkne ostrohami a zmizne.

Brezňania už tŕpnu, blednú a jeden po druhom sa tratia z hostinca. Najmä keď o chvíľu vhupne i tretí posol a úsečne oznamuje:

— Poslušne hlásim, — iskria mu čierne oči a pichajú namastené fúzy, — vojaci vylámali bránu, vrhli sa do mesta… jedia, pijú, rabujú…

— A Krisztusát nekik! — skočia kapitáni, opášu si šable a o chvíľu sú v meste. Chmelius a Gronell s nimi.

Svetlá sa zažínajú po domoch. Zdola počuť krik i spev. Vidieť, nie je dobre. Pohnú nadol — brána dosekaná, vylámaná a otvorená dokorán. Posledné čiastky kurucov sa tisnú ešte dnu.

— Čo to robíte, blázni? — okríkne ich Farkaš. — Nedostali ste rozkaz?

— Dostali, pán kapitán, — znie odpoveď. — Tatári to vykonali. Zima je i hladní sme. Čo máme len my ostať von z mesta?

— Jakub, — potrhne Daniel zaťa za kabát, — bež domov, čo je u nás! Ja ešte v záujme mesta ostanem chvíľu s nimi.

— Dobre, — porúča sa, hnaný najmä túžbou zaviesť si svoju mladú žienku do bezpečia.

— Čo ten už ide? — mrknú komandanti na Chmeliusa.

— Vidíte, čo sa robí, — pokrčí bezradne plecami. — Máme svojich doma.

— No, nebojte sa, — ubezpečujú ho obaja. — Naši kuruci nie sú zlí ľudia. Len si už s nimi neporadíme. Zato nič. Dajú sa pohostiť, zaspievajú si a ráno ideme.

— Čo sa tu však všetko porobí do rána?!

A veru! Vojaci splašia gazdov. Zasadnú si po niekoľkí do vyľakaných domácností. Dajú sa hostiť. Vyžiadajú si to i to — na pamiatku. Ešte dobre, keď si, ako Tatári, čo vidia, nezoberú sami. Niekde si aj zaspievajú a zatancujú. U starého Rostariusa musí gazda do pivnice po víno. Uľa, žena ani pahreba, tá zas obsluhovať vojakov. Tancovať s nimi a vyhovieť im, čo si zažiadajú. A dnes už ani starý nedbá. Veď by mu ináč vyrabovali majetok.

— Ako si mohla ísť za takého starého? — objíma ju driečny mladý kuruc a dobre že ju nezje očami.

— Keď ma iný nechcel, — vynájde sa žena.

— Čoby len nie, — udrie ju po chrbte. — A ja ťa chcem.

spustí, za ním aj kamaráti, kvaterkujúci za stolom a Uľa už letí naokolo.

duní v izbe.

Kamaráti tlieskajú do taktu a pár sa zvŕta a zvŕta.

ide Uľa z rúk do rúk. Starý Rostarius bledne. Raz musí po to, raz po oné. Čo však robiť. Majetok je majetok a žena je len žena! Kto tým dnes rozkáže nerobiť, čo chcú?

*

A tak je to v nejednom dome tejto bláznivej noci. Vojsko je vojsko! Hospodári hľadia vyjsť s ním ako najmúdrejšie. Neskrblia najmä nápojom. Keď sa požerú, zaspia!

V rezidencii je všetko pevne pozamykané. Piaristi sú všetci hore. Môže sa stať všeličo a ujsť ani niet veľmi kam. Všetci sú spolu na poschodí, čakajúc, čo bude. Prišli im aj dvaja noví pátri, staručký Thomas a Stephanus, čo je ešte chlap pri sile.

— Vidíte, ako dobre, že sú tu kuruci, — vraví Hanacius so zadosťučinením. — Evanjelici ich čakali ako osloboditeľov, a tu ich majú. Dobre im — tak! Aspoň si zapamätajú, akí sú to rebelanti!

— Len aby z toho nebolo horšie. — zloží ruky Thomas, ako by sa modlil!

V tú chvíľu sa tmavá obloha ožiari. Všetci vidia v izbe ako vo dne. Z rínku vniká hluk veľkého zmätku.

— Horí! Horí! — vrhnú sa do okien. — Ešte aj to?

— Áno, aj to, — ozve sa Hanacius vážne, hľadiac, ako ľudia pobehujú po rínku. — Aspoň pochopia v Brezne, čo hovorím, je pravda!

— A ak to príde i k nám? — začuť udierať na zvon.

— Ak príde, príde, — obráti páter Mattheus oči k červenej oblohe. — Sme v rukách božích!

Do rána je v hanbe niekoľko domácností, v rumoch 11 domov, 12 koní na uhoľ, i dvaja kuruci, ktorí nápojom dorezaní — nevládali už vyjsť z horiaceho domu.

Vojaci sadnú na kone a rýchlo sa stratia. Zanechajú po sebe smútku, trápenia, no i smiechu. Najviac si podávajú v meste starého Rostariusa. Jeho Uľa je vraj ako vecheť. Ba či si starý len pôjde pred magistrát znovu česť ratovať?

Hanaciusova autorita sa zvýši o niekoľko stupňov. On si ju však chce i udržať. Ubezpečí mešťanov o cisárskej pomoci, ktorá príde na jeho slovo. Aj hneď sadne a píše komore i generálovi Strassoldovi. Od neho dostane odpoveď, že ak Brezno ostane verné cisárovi, postará sa oň.