ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vlhký jesenný večer roku 1673.

Vysokým múrom a štyrmi bránami opevnené slobodné kráľovské mesto Brezno sa chystá na odpočinok. Aspoň by sa malo! Úroda z obrovského chotára je už pozvážaná, dobytok po dvoroch nakŕmený. Všetko svedčí o tom, že o chvíľu vyhasne v oknách svetlo a svietiť ostane len furmanom v mestskom hostinci.

Zmĺknuté šero sa však pohne. Z privretých domov a ospalých ulíc vychádzajú tiene a mieria k jednému cieľu — na rínok. Najváženejší mešťania! Ich krok znie tupo. Hlavy sa im klonia od veľkej starosti. Stretajú sa na chodníku pod odkvapom ohromných visutých krovov. Pozdravia sa, a viac ani slova. Kráčajú k veľkému domu, ktorý sa svojou výstavnosťou i v tme odlišuje od susedných. Voda v objemnom hárajchu hukoce pred ním. Ťažká klenutá brána je otvorená. Na almare, vstavanej do steny, bliká lampáš, ukazujúc všetkým cestu.

Dom viacročného richtára a diktátora mesta, Daniela Chmeliusa!

V priestrannej kuchyni s veľkým ohniskom po strane sa zvŕta okrúhlučká pani richtárka, ohorená ešte od žatvy. Zdravá, bystrá žena, práve k svojmu mužovi — mocných rúk a rumených líc. Má čo obskakovať. Gazdovstvo je veľké a okrem dvoch paholkov pri dvanástich voloch a páre koní pomáha tu len mladá vdova, Uliana Čermáčka. Keby však len gazdovstvo! Ale hľa — na ohnisku praskoce oheň. Pri ňom štyri strapaté dievčenské hlavy. Zuzanna, Helena, Katarína, Judka — dcéry od štrnásť po päť rokov. Strkajú fakličky do pahreby a rozžeraveným koncom čiarajú vo vzduchu hady. Oči im jastria, smiech veselo zvoní. Tu zasa skočia ku kolíske privravieť sa učudovanému bračekovi. Prišiel k nim len v januári tohto roku.

Nuž dosť je tej práce na brezniansku richtárku! Najmä keď sa jej Daniel, asi tri roky starší od nej, priaha do vecí mesta ani parádny kôň do panského hintova. Ba čo do hintova? Do pluha! Do rebriaka! Ak je čo vážnejšie, to len on. V šesťdesiatom treťom dobyje Turek Nové Zámky. Kráľ Leopold vydá mandát na insurekciu. Kto dostane v Brezne poverenie cvičiť meštianstvo v zbroji? Kto vymenuje náčelníkov? Kto ide s ozbrojencami do zvolenského tábora povstalcov? Chmelius, a len Chmelius! Palatín Fraňo Vesselényi, pán Muráňa a Ľupče, odtrhne z mestského chotára obec Bacúch. Kto ide pred Jeho kráľovské Veličenstvo do Viedne žiadať ho späť, a to až dva razy? Zas len Chmelius! Treba sa postarať o mestské opevnenia proti Turkom, martalúzom, kurucom a kdekomu? Znova len Chmelius! Pravda, on sa už potom nestačí starať o deti! Ani o hospodárstvo. Najviac je to na jej hlave. Ona si však neťažká. Chápe, i o verejné veci musí niekto dbať. Trpezlivo znáša údel ženy, ktorej muž je verejným pracovníkom. Povahu má veselú. Na hodnosti si nezakladá, ťarchy sa nebojí. Tak je svojmu richtárskemu manželovi i jeho radným a senátorom neraz užitočná.

Teraz je však i ona zronená. Nedobré veci sa dejú v krajine. Nie dosť Turkov, Tatárov, kurucov a martalúzov! Kráľ Leopold mal byť pôvodne kňazom a je vraj celkom mäkký vdovec. Práve sa chystá do druhej ženby. Počúva však nedobrých radcov. Gróf Rothal predsedá v Prešporku delegovanému súdu, vraj pokarhať účastníkov vesselényovského sprisahania. Skutočným predsedníctvom sú však arcibiskupi, Juraj Szelepcsényi a Leopold Kollonič. Minulý mesiac predvolali už druhú výzvu evanjelických farárov. Predvolali aj kmotra, kňaza Jána Milochovského. Šiel, chudák, a viac sa nevrátil. Musel podpísať reverz a ísť do vyhnanstva. Na fare je jeho žena, Apolónia, s deťmi Jankom a Helenkou. Tí sa naplačú! Čo len z toho bude?!

Pani Zuzanna sa zadíva na dievčatá. Ich zvonivý smiech sa rozlieha priestrannou kuchyňou.

— Ako im je len dobre! — utrie si zvlhnuté oči. — Však už len nejako bude! — poteší sa hneď. — Sme v rukách božích…

— Dobrý večer, — vo dverách si zastane Jakub Gronell, mladý a už ovdovelý podnotár mesta. Žena, Katarína, sestra farára Milochovského, mu nedávno umrela. Je vyholený, v čižmách, mentieke so striebornými gombičkami a majcom, ako sa patrí na mešťana a úradníka. Tvár má bledastú. Vo veľkých výrazných očiach mu iskrí prívetivý úsmev a silný intelekt. — To je už potom hej obrázok, — pochvaľuje si, zahliadnuc zdravú mater a jej päť švitorivých dietok. — Ste po večeri, pani richtárka?

— Sme, — privíta ho dôverne. No, sú rodina! Potom pán podnotár musí k pánovi richtárovi často za úradnými vecami. — Nech sa páči bližšie, — podá mu ruku. — A ty sa ako máš?

— Len tak, — sklopí oči, — ako vdovec!

— To je zle, viem, — prisvedčí gazdiná. — Však nič! Nájdeš si náhradu.

— Ej, nie je to tak ľahko, — vzdychne Jakub. — Katuša bola dobré žieňa. — Vedia byť aj iné, — pozrie naňho sústrastne. — Uver, vedia!

— Vedia, vedia, — kývne hlavou. — Len kde? — mrkne na dievčatá.

— Iba ak mi vy vychováte z toho štvorlístka — jednu!

— I to sa môže stať, — vynájde sa hneď. — Ty nemáš tridsať a naša Zuzka má už štrnásť! Čochvíľa je na vydaj. Pôjdeš, Zinka?

— Ja-ja, mama? — zapýri sa modroočka ani stužka, čo má v bohatých gaštanových vlasoch. — Akí ste! — skočí ani srnka a v zmätku fuk do zadnej izby.

— Nič to, Jakub, — usmeje sa pani Zuzanna. — Veď ak nie tá, mám ti z čoho dať. Helena má dvanásť, Kata osem, Judka — päť. Len či počkáš?

— Čoby nie? Usmeje sa dobrácky. — Mám času!

— Ale vy ste starý, — ozve sa vtom spomedzi splašených dievčat šibalsky Kata. — Už by ste si mohli nechať i fúzy narásť!

— Veru starý, — fľochne zboku i hanblivá Helena.

— Aký starý? — bráni sa. — Ujec Kachnič má osemdesiat a jeho Katarínka o päťdesiat menej, no!

— Jaja-jáj! — chichocú sa deti. — To len u Andrejov!

— A ja ho veru chcem! — ozve sa zrazu päťročná Judka.

Ale ty? — deti sa ešte viac rozosmejú. — Veď si ako krpec! Malá si, — ukazujú jej dlaňami len niečo od zeme. — Maličká!

— Narastiem, — odvetí drobizg celkom vážne.

— Lež či ťa počká pán podnotár — hm? — zadíva sa jej mať do povedomej tváričky, zabudnúc na všetky starosti.

— Však ma počkáte, kým narastiem, — postaví sa ono smelo proti nemu. — Pravda?!

— Počkám, — pohladí ju po vláskoch. — Len v zdraví narásť!

— To by ti už nežičila, — zamieša sa mať. — Radšej ti vychováme niektorú zo starších. Muž bez dobrej ženy — „vzdychá, toulaje se“. Tak je to v Biblii! Nie?

— Tak, — prisvedčí Jakub. — A kde je pán richtár?

— Tu v zadnej, — pohodí rukou na pootvorené dvere. — Číta postilu. Máte zasadať?

— Nie.

— Veď to! — ponúka ho bližšie uspokojeno. — Dala by vám i do prednej zakúriť. Tu je však teplejšie. Na Ďumbieri je už snehu. Nevieš, či ešte niekto príde?

— Myslím, že áno! — zvážnie podnotár. — Niekoľko mešťanov som videl ísť. Iste mieria sem…

— A čo sa robí, preboha? — vystúpi na okrúhlu rumennú tvár nedobré tušenie.

— Nič zvláštneho, pani Zuzanna, — pozrie na ňu, ako by jej nechcel všetko prezradiť. — Nič. Viete, ako v terajšie časy. Švagor Milochovský je na ceste do vyhnanstva. Azda je už i v Nemecku. V Písme zas možno čítať: „bíti búdou pastýře a rozprchnou se ovce stáda“. Na to možno myslí pán prior Mikuláš Housenka, usadený na valaštianskej fare. Tam má — počuť — i chorvátskych vojakov grófa Collaltu. Nuž, opatrnosti nikdy nie je dosť. Človek je v taký čas nerád sám. Preto ideme za pánom richtárom viacerí — poradiť sa.

— Počuj, Jakub, — stiahne husté obočie, nakloniac sa k nemu vyľakaná, — azda by nám chceli vziať i kostol, faru a ostatné?

— Neviem, — pokrčí plecami. — Uvidíme!

— To by nešlo len tak! — blysne jej v očiach povedome.

— Ako to myslíte?

— Nuž tak, — zapáli sa v tvári, — richtár Daniel Chmelius necvičil roky mešťanov v zbroji pre daromnicu. To si tí páni rozmyslia!

— I ja myslím, pani Zuzanna, — pozrie na ňu s úctou i obdivom.

Podnotár vojde do zadnej, Zuzanna frkne dverami do kuchyne. On to ani nezbadá. Deti sa jej však smejú, keď utiekla. Hlásia jej, ako si Judka vyvolila za muža pána Gronella, ak ju počká. Ona je však ešte vždy ako fakľa. Z bohatých gaštanových vlasov jej vypadne na zem stužka. Hlboké oči, modré, na starú mater, sú trochu zvlhnuté. Jamky zružovené. Vidno, päsťami si ich trela. Z jemných čŕt volá prirodzený stud. Na krojených perách sa jej červenie ešte vždy akési nevypovedané, zlostné slovo.

— Čo ti je, Zuzanna? — okríkne ju mať, hoc má plné ruky práce.

— Čo si taká usmoklená?

— Keď ste vy takí…

— Akí? Nože ma nehnevaj, — dupne na ňu. — Dnes-zajtra si dievka na vydaj, a divšia si ako líška v Drakšiari! Nerozumieš žartu? Judka má viac rozumu ako ty.

Zaslúžila by si aj väčšiu kázeň. Pod bránou však znejú tupé kroky. Podľa zvuku počuť, že ide väčší počet ľudí. Kroky sú čoraz ťažšie, rozhovor je konkrétnejší.

— Dobrý večer!… Dobrý večer! — mešťania vchádzajú do kuchyne, odkiaľ oberučná Uliana vynáša kolísku. Richtárka zas vyháňa deti do prednej.

— Ach, pekne vás vítam, ujec Padlicius, — stačí povedať vľúdne slovo pani Zuzanna, i ruku podať čerstvému šesťdesiatnikovi s vyholenou vajcovitou tvárou. — Akože je pani Beta? Dobre? Chvalabohu! A vy, pán Taxner, ako? Judka je už hore? Počuť, že prechorela. Veď to príde! Len keď je už lepšie! Má trápenie s troma malými. Aspoň chová synov! A u Závadských ste zdraví, pán Georgius? Pani Marína čo? Či tiež s deťmi? Má tri dievky a jedného syna. To je nič! My máme štyri. Pekne ma pozdravujú? Ďakujem! Veď sú moje vrstovnice. I mladšie ako ja. A vy, pán Rostarius? Bolia tie nohy? Len bolia? Hja, vdovec! Mali by ste si ešte niekoho nájsť, čo vám ich pomastí, — smeje sa do očí vážnych pánov, už i s prešedivenými vlasmi, zato tvrdého rodzaja! — A čo sváko Gratza? — Víta ďalších prichádzajúcich a ponúka ich do zadnej. — Akože pani Dorota? Dobre sa jej kŕmia husi? Naša Uľa, — mrkne na kvitnúcu vdovicu, práve zberá z dbanky žltučké masielko, — tá mi veru dve pridusila. No, stane sa! Hľa, i pán Vŕbovský idú k nám! Pekne! Veru ste už dávno nenakukli! Ako sa majú dievčatá? Anička sa vraj už vydáva. Šestnásť rôčkov, a dievča ani kvet. Nie div, keď jej ten Andrej Futasov nedá pokoja. V tom veku mi veru ani môj pán Chmelius nedával! To je už božie riadenie. Hen u Taxnerov má Judka len dvadsať, a už troch synov, Janka, Miška, Maťka! Keby to Boh nechcel, nebolo by. U Futasov má Helena len dvadsaťšesť, a päť drobizgov ju drží za sukňu. Iba u Staxov je pusto, — podá ruku urastenému, bradatému pánovi Gottfriedovi. Má niečo vyše päťdesiat, vykračuje si však ani mládenec. — Pani Barbora má už všetko pripravené na novú priadzu? My veru ešte všeličo nestačíme. Nech sa len páči dnu! I vy, mladí ženáči, — usmeje sa na Fašku, Skroviniusa a Martina Oleríniho, všetko dobrých, červených chlapov. — I pán Lopušín sa hodí medzi vás, keď ste i spolu nemládenčili! A sváko Andrej Kachnič, — vtiahne ho do kuchyne, urasteného, aj keď už bieleho ani jabloň — tí sa vám všetkým nedajú! Čo je pre Brezňana osem krížikov? Vezme si takú Katu… Rozdiel je medzi nimi pol storočia, ale má ženu ako kvet a gazdinú ani z mravčej rodiny! — víta pani Zuzanna rad-radom vážnych mešťanov veselo ako vždy. Ani čo by bolo v meste všetko v najlepšom poriadku.

A mešťania vchádzajú ani sa dvere nezatvárajú, v čižmách, mentiekach s ťažkými striebornými gombičkami, s plochými širákmi v ruke — starší, mladší. Všetci však s mrakom starosti na čele. Len zvedavý Ondrej Fintok, na roky ani nie tak hojný ako na bláznovstvá, sa pristaví pri vdovici. Práve trepe zobraté maslo v hrotku. Obzerá si ju, mykajúc hrubými gambami, kým pani Zuzanna skočí do prednej utíšiť rozmraučané deti. Zapára do ženy, žeravej ako pahreba, a šepce jej reči, od nich sa ešte väčšmi rozžeravie.

— Uľa, Uľa — potrhne ju za plece, — ako môžeš byť bez muža, a taká mladá?

— Umrel mi, čo robiť? — blysnú jej šibalsky čierne oči.

— Nájdi si druhého, — uštipne jej líce. — Niet azda v Brezne dosť chlapov?

— Jest! Čoby nebolo? — odťahuje sa od neho. — Keď ma nikto nechce.

— Čoby len nie? — podíde za ňou. — I ja by pristal na teba!

— Ta choďte! — odstrčí ho od seba. — Máte ženu…

— Mám, mám, — uškrnie sa Fintok, — ale takú, — kam ma posadíš, tam sedím.

— Načo ste si takú vzali? — fľochne bokom Uľa na dvere z prednej, či nejdú gazdiná. — Akú ste si našli, takú máte!

— Veď, veď, — vzdychne Ondrej, celý rozčertený. — Čo si dostal, to si drž! Pravda?

— Veru, — stisne Čermáčka pery a prikývne mu hlavou. — A mali by ste už ísť za pánom richtárom. Nájdu vás tu pani, zle bude na mňa.

— Idem, — schytí sa ženáč. Dobrý človek, i poctivého ševcovského cechu majster. Len búrlivá, nepokojná krv. — S Bohom, Uľka, — šľahne ešte po nej rozpáleným pohľadom.

— Uľa, — zachytí ten pohľad pani Zuzanna, vyjdúc od detí z prednej, — daj si s tým Fintokom pokoj! Nevieš, že má ženu i deti?!

— Ja nemám s ním nič, — zamračí sa jej nad očami. — Povedala som mu, aby odišiel.

— Veď to, — skrotne prísny pohľad panej. — To je chlap, ktorému je voda z vlastnej studne nikdy nie dobrá. Najprv chcel veľa vyženiť, vzal si Marínu od bohatých Svoradov. Priniesla mu aj majetok, aj tri dcéry. Teraz je už škamravá, suchá a chlap poletuje ani netopier poza humná. Vieš to ty?

— Čo mňa do toho? — odvrkne Uľa, namrzeno, cifrujúc vytrepané maslo lyžicou. — Pre mňa môže lietať i po topoľoch a v Drakšiari popod jedlinu. Ani som nefľochla na človečiska.

— Veď nech aj nie, — stiahne pani výstražne obočie. — U nás to nie je žart. Vieš, čo sa stane v Brezne s chlapom, ak prestúpi šieste Božie prikázanie?

— A čo? — narovná sa vdovica zvedavo.

— Skrátia ho na Viselniciach o jeho sprostú hlavu, — zvážnie zrazu pohľad pani Zuzanny. — Tu je nie ako na dedine. Tu je magistrát! Vieš, ako obišiel valach Tomáš Tatárik — osem rokov je tomu — čo si zabil kamaráta Fašku? Odsúdili ho na rozštvrtenie. Aj to vykonali… A so ženou vieš čo by bolo, nech ju prichytia pri hriechu?

— Ozaj, čo?

— Narazia ju na kôl, — prikývne si pani Zuzanna i dvakrát na dôraz. — Veru na kôl, stvorička!

— Pre mňa môžu i na dva, — zmraští Uľa pekné okrúhle čelo a utrie si oči zásterkou. — Však som mu ja ukázala cestu, — počne fikať. — Hneď som vedela, že bude kázeň. Vdovica, cez potok lavica!

— No, nič je, nič, — chlácholí ju richtárka. — Nerev, Uľa! Veď som ti len, na čo máš dať pozor s takým človekom. Nosa som ti neodhryzla. Nehuč! Choď radšej k deťom a ulož tie mladšie.

V zadnej sú už pomaly dlhé lavice obsadené. Za vrchstolom v košeli a prucliaku so striebornými gombíkmi sedí domáci pán. Zdravý, silný, štyridsiatnik, strednej postavy, červených líc, tmavého, chlapského pozoru, viacročný richtár mesta — Daniel Chmelius. Vedľa neho asi o štrnásť rokov mladší podnotár, Jakub Gronell. Potom za radom ostatní, až po Fintoka. Všetko vážení mešťania, z nich len silný, plavý Stax, čo má bradu a počerný Taxner, komorský úradník, je fúzatý. Ostatní majú hladké tváre. Sedia zamĺknutí. Oči im nepokojne blúdia z kúta do kúta. Napokon spočinú na domácom pánovi, zamyslenom ako aj oni…

— Aká pocta môjmu domu! — prehovorí k nim vážne richtár, nad neho nebolo v meste lepšieho vodcu od blahej pamäti Izáka Socovského. — Nevolal som vás, prišli ste, — dôrazne ukladá slovo na slovo do hrobového ticha. — Tuším, čo vás dnes priviedlo!

— Časy sú zlé, — zdvihne sa z prítomných muž ostrých očú, tvrdý ani z hrče, orátor Matej Faško. — Krv volá k nebesiam po uhorskej krajine! Cisárski generáli vešajú popri cestách ľudí na stromy ani hrušky. Keď Eszterházy zabral Oravský zámok, rúbali, štvrtili, vešali, na kôl narážali a hrdúsili tam ľudí, až hrôza. Majiteľ zámku, starý Thököly, umrel. Mladý, nedospelý Imro ušiel na Likavu s otcovským mečom v ruke a v srdci s túžbou po pomste. Nedobré sú to zvesti, nedobré! Ako ten dobytok v našich horách, keď cíti dravého medveďa, zhŕkne sa okolo pastierskej koliby, tak i my… Náš pán velebný, Ján Milochovský, so superintendentmi Kalinkom, Tarnóczym a inými kňazmi — predvolaný pred prešporský delegovaný súd ako sprisahanec a vlastizradca — musel podpísať reverz a ísť do vyhnanstva. Vo Valaskej je zas prior prievidzských piaristov, páter Mikuláš Housenka. Dnes-zajtra sa môže zjaviť v Brezne a sadnúť si do nášho cirkevného dedičstva.

— Azda len nie? — ozve sa už schladnutý Fintok pri dverách.

— Ba hej, — pokračuje Faško odmerano. — Však nie je sám! S ním je i gróf Collalto, plukovník, s troma prápormi chorvátskych vojakov. Čo spravíme, keď nás prepadnú?

— Budeme sa brániť! — ozvú sa mešťania, ktorým krv udiera do tvárí. — Aj my máme svoju brannú moc. Aj pušného prachu máme. A darmo nás naši náčelníci nevyučili. Čo, pán richtár?

— Budeme sa brániť, — s dôrazom prisvedčí zhromaždeným Chmelius. — Kľúče od kostola, fary a školy nevydám, len presile.

— Vôbec ich nevydať! — skočí do reči prešedivený Tomáš Padlicius. — Nech robia s nami, čo chcú!

— Tak je! — prikyvuje aj najstarší z prítomných, Andrej Kachnič, potrasúc odhodlane šedinami, bielymi ani ľan. — Či je to na slávu božiu — takto trápiť pokojných mešťanov? Ja som starý človek a dosť som už skúsil. Stále však neviem, čo je to za zlé v ľuďoch, keď vždy hľadajú spôsob trápiť svojich blížnych? No, Jakub, — ukáže rukou na Gronella, — ty si múdry, učený človek, povedz, prečo je to?

— Tak Boh skúša svojich verných v pravde, — odvetí podnotár. — Ľudia si vždy hľadali i našli dôvod, prečo trápiť svojich blížnych. Aj v Aténach, aj v Ríme. Prečo by si nenašli aj dnes a v našom meste? K skúške patrí aj utrpenie. Taký je život!

— Taký! Taký! — zašomrú mešťania, hľadiac na priameho a otvoreného Chmeliusa ako na Luthera, na múdru tvár Gronellovu ako na tvár rozvážneho Melanchtona.

— Ako si to však páni arcibiskupi, Szelepcsényi a Kollonič, len zručne natiahli, — čuduje sa Martin Oleríni, vrstovník pána richtára. — Veď sprisahanci proti kráľovi — Vesselényi, Zrínsky, Frangepán, Nádašdy — sú všetci katolíci!

— Vlk a baránok stáli pri potoku, — chladne poznamená Jakub a prstami poklepe po stole. — Našli sa vraj akési listy Štefana Vitnyédyho z roku 1669, ktoré písal v Prešove, — vysvetľuje prítomným. — V oboch sa zmieňuje o pripravovanom boji za Boha, cirkev a slobodu. Menovaní katolíci sú tu modlármi a psami. V druhom liste sa spomína evanjelické kňažstvo, ako čaká zahraničnú pomoc zo severu do Žiliny, z juhu do Sobotišťa a Senice. Žilinský farár Ladiver má vraj udržiavať spojenie s Moravou a Sliezskom.

— Tie listy môžu byť falšované, — ozve sa orátor Faško. — A potom, ak sú niektorí vinní, nie všetci sú. Čo na to kráľ?

— Jeho Jasnosť kráľ Leopold, — vraví podnotár ďalej, — je v rukách ľudí, čo robili poriadky aj v Čechách po Bielej hore.

— A naše práva? — nesie sa svetlicou.

— Veľkovaradínsky biskup, Juraj Bársony, vydal knihu — Veritas toti mundo declarata — Pravda, ohlásená celému svetu. — Podľa toho kráľ nemusí rešpektovať práva evanjelikov. V tom bude asi aj rozum Jeho Jasnosti!

— Smutné! Žalostné! — letia poznámky, zaiskria oči prítomných, ako krútia hlavami.

V tej chvíli sa otvoria dvere. Do izby vstúpia noví hostia. Sú to dve dámy v smútku, ktoré sprevádza dôstojný pán rektor miestneho gymnázia, Ján Simonides a mladučký kaplán Michal Srnka.

— Dobrý večer! — pozdravia prítomných.

— Pán Boh daj! — vstanú všetci ako na povel. V dámach spoznajú i do závoja zahalenú pani velebnú, Apolóniu Milochovskú a Katarínu Simonidesku, plavovlasú, modrookú, šťastnú matku ani nie dvojročného synka Samka. — Pán Boh daj i vám! — ďakujú s hlbokou sústrasťou.

— Odpusťte, pán kmotor, — podá mladý, štíhly Simonides ruku Chmeliusovi i najbližším, potrasúc vlasatou, inteligentnou hlavou. — Pani velebná je na ceste za svojím mužom do vyhnanstva. Ako verná manželka mieni ho nasledovať i so svojimi dvoma dietkami do ďalekého Nemecka. A chce vám, pán kmotor i veľactení mešťania, povedať niekoľko slov na rozlúčku.

Zavládne hrobové ticho. Ako by sa v miestnosti všetko, i ľudia, zmenili na kameň. Dych sa zastaví a oči sa sústredia na príjemnú, odhalenú smutnú tvár pani velebnej.

— Drahý pán kmotor, milovaní mešťania a priatelia, — znie mäkký hlas poblednutej, zlomenej panej. — Môj manžel, váš kňaz, Ján Milochovský, je nevinne odsúdený. Ani on, ani nikto z našich sa nesprisahal proti kráľovskej Jasnosti. Prišlo to však na nás, keď nás Boh chce skúšať vo viere. Len aby neprišlo viac! Keď musel môj muž, teda i ja — jeho prisahaná manželka s deťmi — ideme za ním do vyhnanstva. Spomeňte si, prosím, niekedy na nás! Ďakujem vám za lásku, za dobrotu a Pánu Bohu vás porúčam…

Pri týchto slovách, topiacich sa v plači, vypukne v nabitej miestnosti nárek. Aj v kuchyni, kde sa pani Zuzanna vrhne na zem a staršie deti okolo nej. Aj Uľa Čermáčka zafiká. Dnu zas richtár Daniel Chmelius, pokmotrený s farárovcami i rechtorovcami, len si oči prikryje, aby premohol ohromné vzrušenie.

Neostane suchého oka. Aj tie múry, chladné múry — ako by plakali.

Prvý sa premôže rektor Ján Simonides. Jeho výrazná inteligentná, ľahko zarastená tvár je ako vosk. Zato sa vzpriami, a podopierajúc obe zlomené ženy, Milochovskú i svoju, zadíva sa odhodlane na skľúčených a začne zvučným barytónom:

nesie sa už mocne miestnosťou a hlavy, i ovisnuté ženské hlavy, sa dvíhajú:

Pieseň znie najprv smutne, potom pevnejšie, odhodlane. Do očí sa namiesto sĺz vracia oheň. Ten oheň viery, hotovej všetko priniesť na obeť za poznanú pravdu.