ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z Gressnerovie hostí ubudne tak jeden. Ale iba tento. Vážny Niklecius, srdnatý Láni, vľúdny Masnicius ostanú so Simonidesom. Oni sú ako reťaz — v povedomí svojej neviny nijaký reverz nepodpíšu. Nech Szelepcsényi robí s nimi, čo chce, nepoddajú sa mu! Človek, trpiaci za svoje presvedčenie, sa dostáva do duševného stavu, keď sú mu v porovnaní k jeho pravde — všetky hrozby malicherné.

— Tak čo tí biskupi, — hľadí na nich starý Gressner so súcitom, ale i hrdo, — odsúdili vás?

— Odsúdili.

— A na smrť?

— Na smrť, — prisvedčí chladno rektor Ján.

— To sú časy, — pokýva si vážne striebrovlasou hlavou, — to sú, pane, časy! Od hanebného vašvárskeho mieru len samé nepokoje v krajine. Súdy a smrť, súdy a smrť! Kancelár Hocher, ten škamravec nadutý, gróf Rothal a ich krvaví generáli vykonali svoje! Pred troma rokmi popravili účastníkov vesselényovského povstania, magnátov — Nádasdyho, Zrínyiho a Frangepána! Čo však to — tí už aspoň boli v niečom! Koľko však padlo obetí, čo mali jedinú vinu, že sa narodili! Apaffy, knieža sedmohradské, márne orodoval u Leopolda, aby sa so zatknutými mierne zaobchádzalo. Aj mu to prisľúbil! Na druhý deň to už aj splnil. Jeho ľudia používali miernučké prostriedky. Vedľa hradských viselo na stromoch po desať-dvadsať väzňov. Ani k ženám nemali milosti, — rozohňuje sa starec, ako by mu dobre padlo — vyvravieť sa. — Pohádzali ich, aj vznešené panie, do väzenských dier. Pod Oravským zámkom tiekla krv potokmi. Stovky ľudí, najmä evanjelikov pochytali a popravili. Stínali, vešali, lámali v kolese, narážali na koly, drhli a kýptili! Ani sám diabol by nebol vymyslel tie ukrutnosti, aké používali oni, ničiť ľudský život. Pane, — uprie na rektora mdlý zrak, — videl som to a od tých čias nemôžem spávať. Mladý Imro Thököly to azda tiež nezabudne, ako sa tu kúrilo z ľudskej krvi! A ja neviem pochopiť, ako to všetko možno robiť v mene Jeho cisársko-kráľovskej Jasnosti! Páni moji,

— obráti sa aj k ostatným, — ak viete, povedzte mi, — ako tomu rozumieť? Musí to byť?

— Azda i musí, — zamieša sa územčistý, počerný reformát Korody, čo prišiel za Lánim, pohovoriť si so Slovákmi. — Myslím, — pozrie na druhov,— naše nešťastné pokolenie je už na to predestinované.

— Ale predsa… predsa, — krútia hlavami ostatní.

— Vysvetlite to inak, — trvá na svojom. — Pozrite, — pokračuje vážne, — my sme ani Jeho Jasnosti, ani vlasti, ani len tej katolíckej cirkvi nič zlého nespravili, a v mene kráľovom sme odsúdení na smrť.

— To je justičný omyl, — poznamená Masnicius.

— Áno! — prichodí kňaz do ohňa. — Ako sa však ten omyl mohol stať? Tu sú nevyhnutné podmienky. Musela byť reformácia. Musel prísť Turek. Muselo dôjsť k hanobnému vašvárskemu pokoju, čo pohol magnátov k vesselényovskému sprisahaniu. Musel sa stať správcom nešťastného Uhorska pán Gašpar Ampringen, arcibiskupmi Szelepcsényi a Kollonič, ktorí sa snažia využiť čas i príležitosť vo svojom domnelom cirkevnom záujme. Len tak sme sa mohli sem dostať my a byť odsúdení!

— A ak by boli iní ľudia, myslíš, že by sme sa nedostali sem? — zadíva sa naňho rektor Ján spýtavo.

— Možno áno, možno nie, — znie odpoveď. — Keby však boli pomery tie isté a kráľ i sudcovia tej istej povahy, iste sme tu dnes ako odsúdenci! Nezdá sa vám?

— Ty si teda myslíš, že to musí byť? — zdvihne Láni vzdorovitú hlavu.

— Áno, — odvetí so silným prízvukom. — A vy nemyslíte?

Nastane ticho. Všetci sa zamýšľajú nad vyslovenou otázkou. Starý Gressner si šomre, nespokojný s vysvetlením. Láni a Masnicius hľadia na seba, ako by boli jednej mienky zavrhnúť náhľad reformáta. Simonides pod ťarchou počutých slov zájde v duchu do Brezna. Zdá sa mu, že kôra zeme sa rozpúšťa, zúri búrka, a to mesto, neveľké mestečko, hádzané je ako lodička na mori.

— Tak by sme my boli len íverčekom na vlnách? — ozve sa napokon.

— A čímže sme? — pokrčí plecami Korody.

— Prostriedkom vôle božej i v utrpení, — odpovie rektor. — Utrpenie musí byť. Pre svedectvo pravdy — pre slávu Hospodinovu!

— My sme však určení na to — byť predmetom utrpenia, nie?

— Ale podpíš reverz a môžeš ísť do Czeglédu k svojim, — dobrácky sa usmeje Simonides. — Sprav to a si von z utrpenia!

— To je tak! — prikývne Gressner. — Vy to však nespravíte!

— Nespravíme, baťko, — s jasným čelom podíde k starcovi rektor Ján. — Nespravíme, lež zo svojej slobodnej vôle!

— Áno, áno, — prisviedča starec ohnivo. — Ináč by nemohli za to, čo robia, ani kráľ, ani Ampringen a Rothal, ani Szelepcsényi a Kollonič. A už skoro pôjdem pred tvár božiu, — zamyslí sa chvíľu, — ale nechcel by som byť v koži ani jedného z nich.

— Ani my, — súhlasia prítomní, — ani my!

Hádka sa preruší a nechá na inokedy. Takéto duchovné cvičenia sú tiež jedným zo spôsobov, ako zabudnúť na drsnú skutočnosť a znesiteľným spraviť to večné — čo bude zajtra? Čo pozajtra?

A dni sa míňajú. Minie sa apríl, svitne i máj, krásny mesiac na brehoch Dunaja. Stromy sa rozzelenajú, kvety rozkvitnú, celá zem omladne, a v živote odsúdencov niet takmer nijakej zmeny. Ponechajú ich na doterajších hospodách. Aj v meste môžu, kde sa páči. Len z mesta nie.

— Čo nás ani neuväznia? — diví sa Tobiáš.

— Fiškus chcel, — prinesie Láni, ktorý vychodí najviac povzbudzovať iných. — Lenže niet toľko žalárov. Iba troch uvrhli do väzenia hore na zámku za všetkých ostatných. Vraj ich aj mučia.

— Vedia, čo robia, — vzdychne si rektor Ján.

— Na čo myslíš?

— Ale, Jurko, — zdôrazní kamarát, — nevidíš, čo sa deje okolo nás? Naša sloboda je horšia ako žalár! Bolo nás do pol treťa sta, a padá list za listom. Reverzy sa podpisujú jeden za druhým. Ak to takto pôjde, neostane nás veľa.

— Za jari a na slobode zatúži sa žiť, — vraví Baltazár Niklecius. — A naši sudcovia to chcú. Plesnivý žalár nie je pre život. Na slnku zatúži človek i po svojom domove. Po svojej žene i deťoch. A ak ho navštívia, neodolá…

— Ťažko je to, ťažko, — zachveje sa pri pomyšlienke na svojich aj sám Simonides. Ako pekne by bolo žiť pri šumiacom Hrone. Hľadieť do očí krásnej mladej žienky a maznať sa so synkom. Debatovať s múdrym Gronellom a vytúžiť sa rozšafnému kmotrovi Chmeliusovi — ach!

— Ani Spasiteľovi nebolo ľahko kráčať na Golgotu, — povie Tobiáš, aby si uľahčil, keď tu nemá svoje dve Betky.

— Musíme vydržať, — postaví sa Láni srdnato. — Ani u našich druhov nie je to tak zle. Chodím medzi nich.

— Len si daj pozor, Jurko, — vystríha ho Simonides. — Počúvať, že si ťa všímajú vyzvedači. Ľahko budeš tým štvrtým na zámku!

— Keď budem, budem! — dupne odhodlane. — Učeník Pánov musí byť aj pravým mužom.

To osoží. Keď nadídu slabé chvíle, takto sa utvrdzujú navzájom.

Zato dni prinesú aj zvláštne prekvapenia. Po hospodách odsúdencov chodia i po vynesení rozsudku zvláštni ľudia, ako Ján Majtáni, personali, gróf Juraj Forgáč a iní. Prejavujú súcit k nešťastným a medovými rečami ich nahovárajú, aby sa zachránili. Jedného večera dostanú takú návštevu aj u Gressnerov.

— Dobrý večer, páni, — vojde k nim bradatý bystrý človiečik, ako by sa dostal sem náhodou. — Odpusťte, prosím, keď vás vyrušujem. Ale svedmie mi nedá pokoja. Nedá…

— A ktože ste? — podozrivo si ho zmeria Láni od päty do hlavy.

— Ja som Majtáni, personalis, prosím, — ako by sa zajakal. — Áno, Majtáni.

— Aha! — spomenie si Korody — Na súde sme sa videli.

— Áno, — usmeje sa dôvernejšie. — Na súde.

— A kto vás posiela? — predkladá mu Tobiáš otázku. — Szelepcsényi?

— Nie, — krúti hlavou. — Moje svedomie. Ľúto mi vás je takých múdrych, mladých.

— A čo chcete s nami?

— Pomôcť vám, holúbkovia, pomôcť, — stíši hlas. — Však viem, aj celý súd to vie, vy ste nie nijakí rebelanti, ale ľudia tichí, tichučkí. Chcem vám povedať, nik vás nestráži. Môžete i za mesto. Môžete i domov — nik vás nepristaví.

— Ba? — diví sa Simonides. S ním aj ostatní.

— Veru, — pokračuje vrtký človek. — Páni sudcovia sa čudujú, že ste ešte tu. Čo nejdete domov? Máte svoje rodiny, ženu, deti. Máte priateľov. A pre taký bagateľ trčíte tu…

— Sme odsúdení, — vraví rektor Ján.

— Taký súd, — pohodí hosť rukou. — Ani dnes neviete, že ten výrok nie je vážny?

— Nik nám to nepovedal, a súd je súd!

— Tak vám to vravím ja, - usmeje sa človiečik sladko.

— A kto vám to povedal?

— Jeho Osvietenosť sám pán aricibiskup Szelepcsényi.

— Teda predsa vás len on poslal.

— Poslal — neposlal, — zvážnie, ale škoda vás bude hniť. Krvi už dosť vytieklo u nás, i životov padlo. Sám Kollonič vám odkazuje, aby ste sa spamätali a namiesto zaťatej hlavatosti, aby ste spravili niečo za svoje rodiny a za svoj život.

— My chceme spraviť niečo za Krista, — podotkne mužne chatrný Baltazár.

— Môžete, priatelia, — usiluje sa im dostať bližšie k srdcu, — musíte však najprv žiť, a nie hniť. Čo vás čaká? Žalár, šiance, galeje, smrť… A prostunkým ťahom pera môžete tomu všetkému predísť.

— Počujte pán personalis, — Simonides je čoraz nervóznejší, — nech vás sem poslal ktokoľvek, povedzte mu, že reverz nepodpíšeme!

— Prečo? Však je to len zdrap papiera!! — vykladá prítomný. — Zrieknete sa úradu. Jeho Jasnosť vás po čase omilostí a môžete znova úradovať.

— Nie, — zmeria si ho tvrdo rektor. — Nie. Reverzy nepodpíšeme pre svoje úrady ani nie pre domov. Nepodpíšeme ich preto, lebo nemôžeme sa uznať vinní, keď sme nijaký zločin nespáchali. Tak!

Majtáni vo všetkých očiach vidí to isté. Ešte i starý Gressner ako by patril medzi nich.

— Spravte niečo pre seba a pre svojich, — vytiahne napokon posledný tromf. — Dostanete sa na slobodu a dajú vám na cestu päťdesiat zlatých.

— Odíď od nás, satan, — zahrmí naňho srdnatý Láni, otvorí dvere a vyhodí ho.

Na druhý deň odvedú vojaci krupinského rektora ako štvrtého do kazemát prešporského hradu. V železách ho priviažu k vlhkej, chladnej stene horšie ako hoviadko v maštali.

Táto udalosť je vlastne prvý úderom tvrdej skutočnosti. Čím krajšie sa usmieva, máj na uliciach a v záhradách, tým chladnejšie a drsnejšie je v duši odsúdených. Tušia, že ak nepovolia, chystá sa voľačo hrozného. Tí, ktorí nechcú o reverze počuť, podajú ešte poníženú prosbu na Jeho Jasnosť Leopolda I. a čakajú, či sa v ňom neozve človek. To je po Bohu posledná nádej.

Aj u Gressnerov je stiesnená nálada. Jurko Láni so svojím odhodlaním a dobrým vtipom veľmi chýba. Niklecius má dobrú povahu, myslí vždy na lepšie. Tobiáš sa už ťažko zamýšľa pre tých, čo zanechal. A Simonides neraz neodpovie na otázky druhov. Ako by len telesne bol medzi nimi.

„EŠte sme tak málo spolu,“ neraz sa mu zdá, že počuje sladký hlas svojej žienky a hľadí mĺkvo pred seba, ako by tam stála, ružová, modrooká. Čaká od nej odpoveď na list, čo jej poslal po Srnkovi. Vďaka vyčkávaniu sú ťarchy dňa znesiteľnejšie. Ráno vstáva s tým: „azda dnes!“ Večer líha s podobným: „azda zajtra!“ Keď sa napokon dočká Katušiných riadkov, teší sa im ako decko najkrajšej hračke. Číta si tie vety, nie — slová, slovíčka, čo roznecujú jeho fantáziu! Všíma si, ako múdro mu píše. Ani kňaz alebo učiteľ, keď potešuje seba i teba. Nežaluje, nerepce, ale všetko porúča do vôle Najvyššieho. Nezabudne mu podotknúť, ako rastie a hovorí ich Samko. Čo pán kmotor a pani kmotra u Chmeliusov? Jakub do richtárov darmo nezachodí. Zuzanka je, pravda, plachá ako jahnička, ešte nemá šestnásť. Ale keď jej mama povie, poslúchne a nahradí zosnulú Katku Milochovskú. Niekedy na jeseň môžu mať i svadbu. — Keby vás, môj drahý pán manžel, milosť božia vytrhla zo všetkého zlého a na ten čas odprevadila k nám!

„Keby! Keby!“ zvezú sa mu slzy na otvorený list. „Chuderka Katuša! Aká je však silná,“ poteší sa. „Jedným slovom ma neobmäkčuje. Pamätá na to naše vydrž!“ utrie si oči a číta ďalej. Vyčíta, ako skromnučko hospodári pani kmotra Apolónia Milochovská so svojimi vo Vratislavi. Pán kmotor počul až tam, čo sa v Uhrách deje a strojí sa mu do Prešporka písať.

Krátko potom príde aj avizovaný list. Rektor Ján sa aj tomu poteší. Veď je to, ako by si len pohovorili so svojim druhom. Kmotor sa už nevyhýba vážnej otázke a píše otvorene. Radí mu podpísať a ísť do vyhnanstva aj so svojimi ako on.

„Tu vo Vratislavi je ešte miesta i pre vás,“ číta Simonides. „Nebudete tu sami. Okrem nás sú tu ešte dvaja Sextiusovci, Ján a Peter, i Daniel Sinapius a Hiob Trusius. Moja Apolónka prijme vďačne svoju kmotričku a naša Helenka sa pobaví s vaším Samkom. Požijeme si tu, medzi týmito dobrými ľuďmi, kým nás Pán Boh nevyslobodí a nenavráti domov…“

Kmotrove slová mu najsilnejšie zaľahnú na dušu. Veď aké by to bolo prostunké, dostať sa z tohto katovho osídla a žiť tam spolu s tými! Život je predsa len pekný, keď človek má pre koho žiť. Keby sa tak Milochovský teraz zjavil u Gressnerov, azda by mu ani nevzdoroval. Tu sa však namiesto Milochovského stretne rektor Ján s očami, slabnúcimi očami domáceho pána, starého Gressnera, čo práve ide z mesta.

— Tie reverzy len podpisujú, — vraví namrzene. — Napokon sa katolíci — nám, evanjelikom, iba vysmejú!

— Keď všetci podpíšu, — ozve sa na to Tobiáš, — my nie! Pán Ježiš povedal svojim: a budete mi svedkami v Jeruzaleme, i v Samarii, až do posledných končín zeme! Teda i — v Prešporku!

— I v Prešporku, — zdvihne na to hlavu rektor Ján. Kmotrov list odloží medzi svoje veci a zamieša sa medzi druhov. Ich prítomnosť ho dnes akosi uspokojuje. Ba posilňuje.

— A viete, priatelia, čo nového? — hľadí na nich Masnicius s vyjasnenou tvárou.

— Čo také?

— Pred chvíľou bol aj u nás dráb. Zajtra ráno sa máme všetci zísť v hostinci u Bieleho koňa.

— A čože tam?

— V meste sa vraví, — pokračuje Tobiáš, — kráľ si vraj neželá našu smrť. Omilostil nás a tam nám to majú oznámiť.

— Dal by Pán Boh, — poznamená Baltazár.

— Neverím, — pohodí rukou Gressner. — V týchto pánoch je mnoho ľsti, ale srdca málo! Ja ich poznám!

Jednako je to lepšia noc, čo prežijú v akej-takej nádeji. Aj sen im sadne na ustaté mihalnice. Ráno sa vyberú do hostinca k Bielemu koňovi. Jedných tam nájdu, druhí prichodia. Všetko odsúdenci. Tváre majú poblednuté, väčšinou zarastené. Vo vpadnutých očiach kmitá iskierka nádeje.

— Ale sme sa scvrkli! — upozorňuje reformát Korody. — Z vyše tristo sotva nás je deväťdesiat!

— Ťažký čakan kameň láme, — poznamená rektor Ján.

Prijme ich Ludvik Hofkyrcher, komárňanský komandant. Človek drsný, nesympatický, čakajú oznámenie o kráľovskej milosti a on im na ich prekvapenie predkladá reverzy podpísať. To si vraj želá Jeho Jasnosť kráľ. Keď neposlúchnu na prosby ani na hrozby, oddelia luteránov od kalvínov a vedú ich do aricibiskupského paláca, kde ich so Szelepcsényim čaká i fanatik Kollonič.

— Páni, — natiahne šedivý Szelepcsényi tvár priateľsky, ako neraz počas tohto súdu, — čas kráľovskej milosti vypršal. Vaša žiadosť je vyslyšaná…

— Nech žije kráľ, — ozve sa viac hlasov, čo sa odrazí v irónii na rečníkových ústach.

— Pravda, pod podmienkou, — doloží Kollonič ľstivo a pomazane, — ak podpíšete reverz…

— Teda?! — prejde nepokoj radmi odsúdencov.

— Ináč ortieľ, vynesený na vás, sa riadne vykoná, — pokračuje Szelepcsényi, cítiac aj sám ohromné napätie nevinných. — Čaká vás väzenie na zámkoch, práca na šiancoch, na galejach a smrť! Ktorí máte rozum a cit, zachráňte sa! Dáme vám hodinu času, rozmyslite si to!

— Nemáme čo rozmýšľať, — hučí za odchádzajúcimi. — Staň sa vôľa božia!

— Ak nemá tento kalich minúť ma, než aby ho pil, — šepce si rektor Ján, — staň sa vôľa tvoja, Pane!

Vtom ho neznámy vojak potiahne za ruku.

— Poď za mnou, — vraví mu.

— Kam?

— Nespytuj sa, poď!

Stisne ruku Tobiášovi a ide. Vojak ho vedie do akejsi bočnej izby. Otvorí dvere a zavrie ich za ním.

Simonides dobre že nespadne z nôh. V izbe stojí známy piarista — vychudnutá tvár, tmavé oči…

— Páter Mikuláš! — prekvapený zabudne aj na svoje kruté postavenie. — Čo vy tu?

— Domine rektor, — ide ten priateľsky k nemu, — stavil som sa u Jeho Osvietenosti arcibiskupa Szelepcsényiho na svojej ceste do Viedne k pánovi Zinzendorfovi a pred Jeho cisársko-kráľovské Veličenstvo vymôcť od kráľovskej komory uchvátenú dežmu pre breznianskeho farára. A tu počujem o hroznom stave, v ktorom ste. Ilustrissime domine rektor, — díva sa naňho ustrašene, — viete, čo vás čaká?

- Čo?

— O chvíľu je tu voz, — chveje sa hlas Housenkovi. — Dvanástich vás odvezú na šibenice pre výstrahu ostatným!

— Teda stane sa! — nepohne sa mu sval na tvári. — Na všetko som pripravený!

— A nepomyslíte na svoju krásnu ženu? — stupňuje prízvuk významne. — Na svoje milé dieťa?

— Kto neopustí otca, matku, manželku, dietky pre mňa, — hovorí biely v tvári, ani z druhého sveta, — nie je mňa hoden!

— Dovoľte, domine rektor, — pozrie mu páter celkom ľudsky do očí, — vy Krista pre nich neopustíte. Prosil som za vás Jeho arcibiskupskú Osvietenosť. Aj Jeho kráľovskú Jasnosť, keď prídem do Viedne — poprosím za vás, — vykladá s citom, ako by sa mu pohlo čosi vo svedomí. — Vy môžete slúžiť svojmu Kristovi v tichu. Môžete, ak chcete, aj medzi nami, kde vás ako vysokoučeného človeka čaká závratná budúcnosť! Myslíte, že my neprinášame obete? Pozrite, mňa mali nedávno na ceste do Ostrihomu zabiť zbojníci, a tu som. I u nás sa môžete dosť naobetovať. Len nehľaďte na formality! Podpíšte ten mizerný kus papiera alebo prestúpte k nám!

— Čo osoží človeku, hoc celý svet získa, ak duši svojej uškodí? — zasvieti Simonidesovi zrak presvedčením. — Veď čím nahradí človek dušu svoju?

— Teda nespravíte to málo za seba?

— Nie!

— A čo povedať vašej žene?

— Nič, reverendissime, — odvetí mu. — Ona vie, ako po Bohu len na nich myslím. A pomyslím si aj v najkrutejšej — poslednej chvíli!

Keď sa rektor Ján vráti k druhom, nájde už len kiekoľkých. Komandant Hofkyrcher ich dal v okovách do pút odviezť na Branč, do Komárna, do Šárváru. Niektorých aj do Trnavy a Leopoldova. Dnes sa vraj spraví poriadok aj s reformátmi, ktorí majú byť väznení v Sárváre, Kapuváre a Eberharde. Jedenadvadsať ich je tu na zámku. Medzi nimi aj srdnatý Láni.

Ako to Simonidesovi vyprávajú, zastane na arcibiskupskom dvore ťažký voz, na ňom vozia odsúdených, vykonať ortieľ. Nechýba ani kat a jeho pomocníci. Ani dvanásť hladkých ľanových povrazov so všetkou príslušnosťou.

— Koľko vás je? Jeden, dva, tri, — načíta Hofkyrcher pozostalých až do dvanásť, sputnaných už v okovách. Medzi nimi už aj Simonides. — Vysadne na voz a ide na smrť, — zazerá na nich komandant. — Spravodlivosti musí byť vyhovené! Rušať!

Putá zarinčia, väzni nastupujú tichunko, pokorne. Iba hlavy zvesia, nepovediac slova. Keby Ježiš nastupoval s nimi, nebolo by ho znať medzi nimi. To nazlostí Hofkyrchera. Ešte však väčšmi tmavozrakého Kolloniča. Szelepcsényi sa aspoň kdesi stratil. Tento však má, ako vidieť, zvláštnu radosť z ich krutého utrpenia.

— Svine, teraz poznáte, v čom ste?! — kope ich a fliaska komárňanský komandant. Ešte však viac surový Leopold Kollonič. — Viete už, v čích ste rukách?!

— V božích, — odváži sa rektor Ján odvetiť biskupovi.

— Čože? — zdvihne palicu a praští ho po hlave. — Ty pes! Ty rebelantský pes!

Voz rachotí po okrúhlom skálí. Po prešporských uliciach ohliadajú sa zvedavci na smutný záprah. Keď ho však poznajú, mnohí sa utiahnu pod brány aspoň sa vyplakať.

Pred Gressnerovcami stojí starec ako jabloň. Díva sa na ťažké štajeráky, aj na tých na voze. Keď pozná svojich hostí, nevie sa zdržať. Zloží širák z hlavy a hľadí, a hľadí. V duši sa mu ozve kliatba, hrozná kliatba na kráľovský rod, čo takto utvrdzuje svoju moc.

— Na krvi! Na vražde nevinných!!

Za mestom ich oveje jar, krásna jar, svojím vonným dychom. Škovránky spievajú, pole sa zelenie. Vedľa cesty kvietia. A väzni to cítia. Aj to je skúška, ťažká, azda však posledná! Niektorí myslia na svojich, druhí sa modlia, tretí rozprávajú.

— A nebojte sa tých, ktorí mordujú telo, ale ducha nemôžu zamordovať, — šepce Niklecius rektorovi Jánovi a zblednutému Tobiášovi.

— Tak je! — stisnú si ruky a pozrú vrelo do očí. — Dnes máme byť s naším Spasiteľom!

— Už sme, — povie Simonides, ktorému v tejto hroznej chvíli predchodí všetko zemské len dymom a parou. — Neboj sa, len ver!

Všetci sa takto bratsky posilňujú. Cítia i vidia, že tá viera nie je daromná. Strachu ani na jednej tvári. Keď uzrú šibenice, želajú si len jedno — mať čím skôr po tom.

Pod šibenicami štajeráky zastanú.

— Dolu z voza! — skríkne na nich ohromný kat drsno. Človek býčieho krku a širokej tváre s bokombriadkami. — Nepoveziem vás až na ten druhý svet!

Väzni sa bratsky oprú o seba a pokorne schádzajú jeden za druhým, bez slova. Zíde i rektor Ján. Tvár má pokojnú. Ba až sa mu jasá. Nie je tu. Je v Brezne u svojich. Duch víťazí nad hmotou a pre lásku diaľky niet! Ona je silnejšia ako hrob…

— Katuša, — šepce si. — Samko, dieťa moje!

— Alžbeta moja! Betinka naša! — zahľadí sa Tobiáš dlho, bolestne kamsi do Trenčianskej.

Kat, keď sú už všetci dvanásti dolu pod šibenicami, ani len nemuknúc, díva sa a díva na svoje obete.

„Akí sú to ľudia?!“ kmitne mu v ohromnej hlave s tým býčím krkom. Skoro by im povedal — chlapi ste! No, nesmie! I obráti sa k nim a pustí na nich ani lejak: — Nuž vy svine kacírske, už vám je nič nie drahé? Ani život, za ním sa i ten pes škriabe? Myslíte, že si vaše hriechy zoberiem na seba? — iskria mu divo krvavé býčie oči. — Marš na voz! Zavezú vás do Leopoldova. Tam vás jezuita páter Kelio naučí poriadku! Avšak vy — keď sa vytrápite — tomu môjmu povrazu i tak neujdete! Rušať!

V tú chvíľu sa z mesta cestou k Viedni vyrúti ohromný poštový voz. Medzi niekoľkými cestovateľmi sedí v kúte zamyslený páter Mikuláš Housenka.