ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Červené zore, zvestujúce pekný deň, dohoria skoro. Na vyjasnenú oblohu sa tisnú nové mraky. Šopronské paragrafy ostávajú paragrafmi a nič sa nemení. Nemecké vojsko vydiera od miest, čo môže, cudzinci ostávajú v úradoch, rakúski žoldnieri v krajine. Ich chrámy neodovzdávajú bývalým majiteľom, vyhnanci sa nevracajú. Ľudia všade krútia hlavami. O kráľovi a jeho radcoch sa vraví všeličo. Hovorí sa po banských mestách, a tak aj v Brezne. Iba páter Hanacius márne vypisuje palatínovi a arcibiskupovi. Nik si jeho protesty nevšíma. Richtár Gottfried Stax úraduje i bez jeho súhlasu. Meštianstvo sa zas schádza vždy smelšie a smelšie na súkromné služby Božie. Ba ohliadajú sa i po dočasnom farárovi a rektorovi. Zákon je raz tu, a zákon je zákon!

— Ba kde je len ten Thököly? — príde na um mnohým, keď sa pomery nelepšia, tak ako sa čakalo. — Azda sa poddal kráľovi?

— Čoby len, — vraví Jakub. — Iste je niekde pri svojej neveste. Ale ten sa ozve, ak nebude lepšie. Uvidíte!

Imro Thököly, comes de Kesmark, v kvete svojich mladých rokov, sa namiesto v Šoprone veľa baví v Munkáči. Márne mu palatín poslal salvus conductus! Čo po ňom? Buď sa vyplní žiadosť národa, alebo sa bude ďalej bojovať. Tu je však ešte vec srdca. Tú si chce zariadiť. Prímerie má, aj svojich pohromade. Môže si teda zájsť do munkáčskeho zámku, kde si s nevlastnou matkou, Žofiou Báthoryovou, žije jeho krásna vyvolená. Matka je nie za tento zväzok, veď on je protestant a vodca povstalcov proti korunovanému panovníkovi. Ilona si však nevie rady so svojím srdcom. Urastený, vzdelaný a zápalistý mladík si ju úplne podmaní. Jej zapálená duša sa odrazí v hlbokých očiach, v jemných črtách na pôvabnej tvári. Ona sa už od neho nevie odtiahnuť. Len ho prosí, aby si vymohol kráľovo povolenie na ich sobáš.

A gróf Imro sa o to pokúsi.

V apríli roku 1682 ho vyhľadajú v kráľovom mene potocký kapitán Filip Saponára a sedmohradský biskup s dobrým návestím. Jeho Veličenstvo nemá proti jeho ženbe s krásnou Ilonou nijaké námietky. Aj krajine a protestantom vyhovie. Dúfa však, že zloží zbraň, bude mu verný aj so svojimi, a čo môže, spraví aj u Turka v záujme pokoj udržať…

— Dobre! Dobre! — prikývne Thököly, uhostiac poslov, ako sa svedčí. Priateľsky ich ešte aj vyprevadí.

— Nezabudnite odovzdať môj úprimný pozdrav a hold Jeho Veličenstvu. A na svadbu rozhodne príďte!

— Prídeme! Prídeme!

Thököly je však spokojný len s prvou časťou správy. S tou druhou o čiastočnom vyhovení evanjelikom — naskrze nie. Niektoré chrámy sa vrátia, niektoré postavia — aká to sloboda? Vyhnancom sa zabezpečí návrat do vlasti? Tí už mali tu byť!

— Never, bratku, Nemčiskovi! — v mladej duši skrsne silné podozrenie. Vyberie sa rovno do Budína k veľbašovi, Ibrahimovi, aby sa poriadne zabezpečil.

Aj sa mu to podarí.

V zmysle uzavretej dohody stane sa kniežaťom Uhorska. Po jeho smrti si Uhri vyvolia kráľa zo svojej krvi. Ale len protestanta. Sultán dostane ročne 40 000 dukátov, za čo on zasa uzná i vojensky podporí ich kniežatá i kráľa…

Iba teraz sa Thököly rozbehne, kam ho srdce tiahne. Rovno na Munkáč.

Je máj. Kvetu a kvetu všade. Najkrajšia doba zavesiť šabľu na klin a pohrkútať si so svojou najmilšou. Nejeden krásny večer v zámockej záhrade samých, samučkých. Mäkušké, vonné šero hustne. Vtáčatá dospevujú svoje radosti. Svrčky cvrkajú a vo dvoch dušiach sa ozýva to najsladšie, čo život môže dať.

— A povedzte, — skloní Ilona peknú hlavu na jeho prsia, — nemrzí vás to, že som už bola inému v náručí — hoci ten už nežije?

— Ale, drahá, — zdvihne jej malú, mäkkú rúčku k ústam a pritisne si ju k hrudi, — viem, koho si beriem, a som na to hrdý!

— A keď som ja o štrnásť rokov staršia?

— Ale nevyrovná sa ti ani o dvadsať rokov mladšia, — privinie ju tesnejšie k sebe. — Si krásna! Ruža nie v puku, lež v plnom rozkvete. Nech Petrarca vidí teba, neospevuje Lauru. A tá moja mladosť? Dvadsaťpäť rokov, pravda! Ale cez toľko všeličoho som prešiel a žil toľko ako málokto. Moje roky možno dvojnásobne počítať. Chcem ti byť dobrým manželom.

— A ja vám dobrou a vernou manželkou… — pritúli sa k nemu, chvejúc sa ako slnka lesk na vodnej hladine.

— Dobrá si, — mäkne Imro pri horúcej krásavici. — Budeš mi strážnym anjelom, — vyderie sa mu vzdych zhlboka. — O mne hovoria všeličo. Vravia, že som hmotár, násilník! Pravda, vravia?

— Vravia, — prizná sa mu otvorene.

— Túžim vraj po tvojom obrovskom majetku, a nie po tvojich sladkých perách, — zvesí smutne hlavu. — Vieš, moja drahá, slobodu bez groša nemožno vybojovať. A boj bez násilia nie je možný. Ale aj ja ťa o niečo prosím Ilonka!

— O čo?

— Pozri, — zadíva sa jej do očí, čo i v šere žiaria, — teraz sme s dvorom ešte ta. Rád by som žiť tebe i sebe. Preto si ťa beriem.

Ale keby naša sloboda znova potrebovala obranu, nebudeš mi vyčítať, ak vykonám svoju povinnosť?

— Nie, — zašepce dôverne, — som z krvi Zrínskych. — Aj môj nešťastný otec, Peter, vždy vedel, čo je povinnosť k svojeti, — schveje sa jej hlas trpkosťou a bôľom. — Musím to vedieť aj ja, jeho dcéra…

— To som chcel počuť, — strhne ju do náručia a ústami nájde jej horúce, drobné pery. — Duša drahá!

— Ty môj héros! — zašepce ona. — Ty môj slovenský kráľ!

Dlho nepovedia slovka, opojení vôňou svojej horúcej lásky. Nikto ich nemýli, iba slávik sa ešte rozševelí v kroví, svrček zacvrká na zvlhnutej pažiti a teplý dych od juhu pohladí ich rozhorúčené tváre. Keď už kráčajú hradným nádvorím, zakvíli kdesi poľnica ťahavú bolestnú kuruckú pieseň.

Dňa 15. júna zaskvie sa Munkáč vo svojom lesku i kráse. Panské koče hrkocú zo všetkých strán — plniac nielen zámok, ale i mesto. Z kočov vystupujú zemianske a magnátske dámy i páni. Skvelá nobilita. Ani kapitán Blatného Potoka nechýba. Kuruckí vodcovia, medzi nimi aj Fabián Farkaš, Andrej Géczy, Zetényi, Kassay, Rácz, Nagy — prikvitnú na nebývalú slávnosť, ako sa patrí, na koňoch. Lesku, bohatstva, krásy, na ničom niet chyby. Keď je všetko hotové, zjaví sa nevesta, pristrojená v bielom. Na hlave diadém, na perách bájny úsmev, v hlbokých očiach — nadčiarnutých dúhou čiernych obŕv — neha. Priestranná, ozdobená sieň zmĺkne prekvapením. Všetky oči sa obracajú v tú stranu, kde si mladý zať, vo skvostnom veľmožskom rúchu, prijíma svoju nevestu.

— Kto by povedal, že je medzi nimi rozdiel štrnásť rokov? — šepocú si prekvapené dámy.

— Ba kto, že hen Fraňo a to ružové dievčatko, — mrknú oči bokom, — sú jej deťmi?

— Ani dnes niet krajšej ženy v celom Uhorsku, — vravia si páni. — Nie je už ako pena, lež ako žiadostivé ovocie života. Imro je však tiež chlap, že ho pohľadať. Nezišli sa zle.

— Len aby nám ho neodviedla, — šomrú si kuruci. — Čertovsky pekná žena! Z toho náručia sa mu nebude chcieť ísť do tábora!

— Eh, však — ak bude treba, pôjde s ním aj ona, — poznamená Rácz. — Nie je voda v jej krvi.

Zvon hlaholí. Pážatá vezmú do náručia kvety, krásne ruže, ďalšie siahnu po dlžiznej vlečke. Všetci nájdu svoj pár i miesto. Skvelý sprievod sa pohne. Na ceste sa klonia hlavy ctiteľov a kuruckých bojovníkov. V zámockej kaplici si pekný pár pohnute stane pred božím oltárom. Imro Thököly a Ilona Zrínyička si prisahajú vernosť až do smrti.

Dvadsaťštyri výstrelov z hradných diel oznamuje šíremu okoliu, že sú už svoji.

Len teraz nastane radosť nad radosti. Hostina nad hostiny v zámockých sieňach i na dvore. Je sa, pije sa, od výmyslu sveta. Hudba, spev, všetko sa mieša dovedna. Srdcia poskakujú. Kuruci na dvore, vyspevujúc, tancujú a vyhadzujú kalpaky do vzduchu.

— Sláva nášmu vodcovi! — hučí na všetky strany. — Sláva!

— A sláva jeho krásnej žene, pani Ilone! — vyrazí ostrý hlas.

— Sla-áva! — zaburáca po celom zámku, až sa zachvejú jeho základy.

Thököly je veľmi pozorný k svojej žienke. Ale i k vzácnym hosťom. Najmä ku kráľovmu zástupcovi, potockému kapitánovi — Filipovi Saponárovi. Nech sa tu dnes všetci cítia dobre!

Po polnoci však, keď sa Ilona venuje dámam, Imro sa stratí. Vyjde do odľahlej časti zámku, kde sú jeho najvernejší. Tu sa radia skúsené, zorané kurucké tváre. Oni, hoci je i v hlave niečo toho vína, nezabudnú na to, čo je na Thökölyho peniazoch vyryté: pro justicia et libertate!

— Všetko je v poriadku, — oznamuje im vodca, z neho sa hneď vylúpne skutočný vojak. — Prichystaní sme na akýkoľvek prípad.

— A v takom mäkkom, krásnom náručí nezabudneš na nás, vodca náš? — obracajú sa k nemu oči starých skúsených bojovníkov.

— Nezabudnem, — pokračuje Thököly. — Chcel som si zariadiť vec srdca.

— Vivat! — zašumí miestnosťou tlmene.

— Zato hľadíme pozorne na to, čo sa deje. Žoldnieri v krajine, vyhnanci v cudzine, kostoly neoddané, ľud zdieraný, — kladie vždy väčší dôraz na slová, — ostáva povinnosť! Viem, okrem maličkostí, všetko je po starom. Čakáme so zbraňou pri nohách. Ak však kráľ Leopold poslúchne svojich zlých radcov a nedodrží zákony, ani len šopronské — pohneme sa znova proti nemu pro Deo et Patria!

— Pohneme! — zašomrú vojaci.

— Na život — na smrť!

— Na život — na smrť! — opakujú slová.

— Tak nám Pán Boh pomáhaj!

— Tak nám Pán Boh pomáhaj!! — zaiskria oči a kúty prehovoria.

V komnatách i na dvore búri svadba ďalej. Na nádvorí horia fakle i vatry. Cigán hrá. Kuruci sa raz roztancujú a zas rozspievajú po maďarsky, po slovensky, ako príde! Práve spustili jednu zo Šariša:

hučí nádvorím pri hudbe, potlesku i chichote skoro do bieleho rána.

Svadba trvá niekoľko dní, až jej majú všetci dosť. Potom sa rozídu na všetky strany. Novomanželia konečne majú svoj pokoj — vyžiadaný, medový…

— Lepšie je takto ako v tábore, môj milý? — milkuje sa s mužíčkom Ilona, ako žena, ktorej sú už dobre známe všetky fortiele ľúbosti.

— Lepšie, duša!

— Vedel by si ma nechať samu a ísť? — pristrú jej ohnivé oči dlhé mihalnice.

— Nevedel, — posadí si ju na kolená. — A šla by si so mnou, keby to muselo byť?

— Šla!

Pani Ilona ani netuší, ako tento sľub vyplní. Len niekoľko sladkých týždňov, a do ich šťastia vpadnú častí kuriéri a návštevy kuruckých vodcov. Na Thökölyho bezstarostné čelo vystupuje vážnosť. Potŕha si neveľké fúzky, chodiac zamĺknutý, ako by o čomsi uvažoval.

— Čo vám je, pán manžel? — priplichtí sa k nemu žena, najprv skoro obradne, hneď však ako skutočná milenka. — Čo ti je, holúbok? Leopold nedodržiava sľub?

— Uhádla si, duša, — pozrie jej dôverne do očú. — Ten človek mal byť kňazom, a nevie, čo je dané slovo. Ešte menej, čo je kráľovská povinnosť! Uhorsko čaká, splní svoje zákonné zaviazanosti? On je však v rukách svojich radcov, kancelára Hochera a arcibiskupa Szelepcsényiho. Palatínom nie je Pavol Eszterházy, ale Leopold Kollonič. Ak nepohnem proti nim kurucké vojská, pohnú sa proti mne…

— Imro, — oprie si mu hlavu o plece, — viem, čo chceš povedať. Sprav, ako ti káže česť a svedomie!

— Pro Deo et Patria! — nesie sa znova bojovné heslo v táboroch povstalcov, k nim sa, na Thökölyho vyzvanie, pripájajú zemania aj ich ľud. Agitátori sa rozídu po mestách, obsadených cisárskymi. Vysvetľujú, čo chce ich pán, a usilujú sa získať nespokojné občianstvo. Niet sa čoho báť — kuruci nie sú sami! S nimi je i francúzsky kráľ Ľudovít XIV.! S nimi aj turecký sultán a jeho veľvezír Kara Mustafa! Mestá sa chytajú plameňom ako stoh od stohu. Povstanie vybuchne nebývalou silou a hrmí po Slovensku revolučne:

Valia sa odvážne kurucké vojská, vedené ostrieľanými vodcami, ktorým je Thököly supremus generalis — najvyšší generál! Túžba vydobyť slobodu a nesmierna nenávisť proti kráľovskému dvoru sú hybnou silou bojovníkov, akým ťažko zahatať cestu. V horúcom lete — dňa 14. augusta 1682 — s pomocou obyvateľstva padnú Košice. Tu si supremus generalis založí hlavný stan. Poddá sa i Prešov, do ktorého vtiahne Thököly na čele svojich vojsk ako skutočný víťaz.

Trúby zahučia, zarachocú bubny, zem zaduní pod ťažkým krokom čiat. Celé mesto je na nohách. Meštianstvo je s kurucmi duševne jedno. Okná sú plné zvedavcov. Najmä ženy si nedajú ujsť príležitosť. A ani nie pre ohorené, počerné tváre kurucov. Iné je, čo ich vyvábi práve pod brány a na chodníky.

— Aha, — ukazujú rúčky, prstom, — tam je Thököly! Ten na tom vraníkovi. Pekný muž! A aký mladučký!

— A vedľa neho? — napínajú sa pohľady, kým sú ešte ďalej a len ohorené tváre čo sa mihajú širokou ulicou pochodom: raz-dva, raz-dva.

— Vedľa neho? To bude generál Štefan Petröczy!

— Ale z druhej strany… na tom krásnom belušovi…

— Aha! To je ona! — napne sa zvedavosť do krajnosti. — Jeho žena, Ilona!

V tú chvíľu vybehne spod brány štíhla pani, oblečená v čiernom a zahalená ako v smútku. Napne sa ponad hlavy zvedavcom a utkvie pohľadom na Thökölyovcoch. Počká, kým prejdú po ováciách. Potom, nedbajúc, čo sa môže stať — pustí sa chodníkom za nimi. Pred Rákoczych domom spravia kuruci špalier. Pod bránu vbehne len Thököly na svojom vraníkovi. Pani Ilona a generál Petröczy za ním.

— Tu sú ako doma.

Meštianstvo stojí v úctivej vzdialenosti. Ani nik nezbadá, ako sa žena v smútku ľahučko dostane pod bránu. Pani Ilona už zoskočila z koňa. Práve ho kamarátsky potľapkáva po krásnej hrive, keď dáma v čiernom klesne pred ňou a plačúc jej objíme kolená.

— Čo je, čo? — priskočia hneď muž, Petröczy i sluhovia, odtŕhajúc podivnú ženu od nej.

— Čo to má byť?

— Nechajte, páni, to je moja úloha — odtisne ich nežne rúčkou, kým druhou dvíha neznámu zo zeme. — Vstaňte, pani! Neplačte! Čo si želáte?

— Len niekoľko slov, osvietená pani, — vraví dáma. — Len niekoľko slov! Prosím vás…

— Hneď, len čo sa zložím, — vezme ju so sebou na poschodie, kde ju vyšujtášovaný hajdúch vpustí do komnaty.

Sadne si k vyrezávanému, pozlátenému stolu. Trochu sa pozbiera.

Asi o polhodinku vstúpi aj pani Ilona, oblečená jednoducho, ale vkusne. Pôvab jej krásnej pleti a súmernej postavy sa uplatní nadmieru.

— Pani moja, kto ste a čo si želáte? — pristúpi k neznámej, ktorá si práve odsunula závoj, spod neho sa zabelie poblednutá, krásna tvár a prosebne hľadia veľké belasé oči.

— Odpusťte, milostivá pani, moju veľkú smelosť, — skoro by jej znova padla k nohám. — Som Katarína Simonideska a žijem tu, v Prešove, u svojich rodičov. Môj muž, brezniansky rektor, Ján Simonides, bol so Szelepcsényim a Kolloničom odsúdený na galeje. Z božej milosti sa vyslobodil. Teraz však už roky žije vo vyhnanstve v nemeckej Vratislavi.

— Váš muž, hovoríte, je bývalý brezniansky rektor, — pozrie na ňu vľúdne a ponúkne ju sadnúť si. — A čo vykonal, keď ho pohnali pred súd? — príde jej na myseľ otec, Peter, popravený vo Viedenskom Novom Meste; a — zachveje sa.

— Nič, milostivá… — ticho znie odpoveď.

— Ale našli nejakú vinu…

— Iba že je protestant.

— Nie iné?

— Nič!

— Vidíte, tomu už, ako žena, nerozumiem, — vraví hneď dôvernejšie. — Ja som katolíčka, môj muž je protestant. Aj vekový rozdiel je medzi nami — na jeho újmu. A máme sa radi. Čoby aj nie. Veď máme jedného Boha!

— Áno! — prisvedčí jej Katarína.

— Jedno evanjelium…

— Tak!

— A jeden krátky život, ktorý si nemáme čo navzájom otravovať.

— Isteže nie!

— Na druhom svete, myslím, niet osobitného neba pre katolíkov a osobitného pre protestantov. Čo myslíte?

— Niet!

— Ani pekla…

— Ani…

— Ľudia sú buď dobrí, alebo zlí, — uvažuje pani Ilona, ako by bola rada, že to má komu povedať. — Dobrí alebo zlí, či sú protestanti a či katolíci. Jedni patria Bohu, druhí čertu. O nás, ženách, vravia, že nám vraj len vareška do ruky chýba. Ale, zdá sa, my skôr vystihneme to najživotnejšie a porovnáme s večne božským než muži, ktorí rozmýšľajú aj za nás. Ale ja vám tu hovorím také veci, — strhne sa naraz, ako by zablúdila. — Počujte, máte deti?

— Mám, — skloní Kata zarosené oči.

— Aj ja mám, — zdvihne vyššie hlavu. — Syna a dcéru po prvom mužovi. A vy čo chováte?

— Synka, — zrumenia sa jej líca, — Samuelka.

— Čaká otca, kedy sa mu vráti, však?

— Čaká, — skloní smutne mihalnice. — Čakáme ho spolu, a už dlhé roky…

— A povedzte, milá pani, — pozrie Ilonka na sklené dvere, či nejdú pre ňu, — čím by som vám mohla pomôcť? Chýba vám ešte niečo?

— Nie, osvietená pani, — vstane a chce odísť. — Nie preto som prišla!

— A?

— Prosím vás, — nezdrží sa ďalej sĺz. Prepukne v plač a klesne jej k nohám, — buďte strážnym anjelom svojmu veľkému mužovi! A povedzte mu, že sa zaňho modlíme. A nech nezabudne na najnešťastnejších… Na našich vyhnancov! Vy ho môžete nadchnúť v spravodlivom boji. Vy môžete veľa, veľa, veľa…!

V komnate nastane velebné ticho. Len tlmený vzlykot čo trhá srdcia, keď sa slzy dvoch krásnych žien a matiek stretajú na hrubom koberci.

— Vstaňte, priateľka, — skloní sa a pobozká ju na čelo. — Vykonám, čo si prajete…

A ozaj, odvtedy ako by len niekto nalieval sily Thökölymu. Nie je supremus generalis, ale skutočný titan. Vrhá svoje čaty na juh i na sever. Strassoldove vojská utrpia porážku za porážkou a sťahujú sa na západ. Cestou rabujú, čo môžu. To tiež len kurucom pomáha. Už 24. augusta sa cisárski labanci sypú cez Čertovicu na Banskú Bystricu. Z Mýta odnesú, čo sa im zíde, Brezno sa proti nim obráni. Všeobecná kurucká nálada sa preleje aj ponad breznianske múry. Márne sa usiluje páter Hanacius i so svojimi situáciu zachrániť. Zhrozený cíti, ako sa mu trhajú v rukách všetky vlákna moci a autority.

On to nesie ťažko, veľmi ťažko. Ako keď niekomu ide o život a zacíti studený dych pominuteľnosti. Po meste už večerom verejne počuť kuruckú:

Nikomu ani len nepríde na um spevákov zahriaknuť. Ktovie, čo bude zajtra?!

— Veď už robte niečo — vraví Chmeliusovi jedného dňa aj starý Tomáš Padlicius. — Prečože ste prudentes et circumspecti?

— Veď-veď! — odpovie ten akosi nerozhodne.

— Veru, už treba robiť, — nástoja i senátori na zasadnutí magistrátu, čím je bližšie k jeseni. — Mestá sa pridávajú k Thökölymu. Obklopení sme kurucmi zo severu i z juhu. Skoro budeme zo všetkých strán. Načo ešte čakať? A napokon Thököly bojuje za pravdu. Bráni slobodu a spravodlivosť. Hýbme sa, Brezňania! Nech nie je neskoro!!

— Dobre, — ochotne súhlasí richtár Gottfried Stax. — Čo teda spraviť?

— Thököly je práve pod Fiľakovom, — vstane Chmelius. — Pošlime ta svojho zástupcu, nech holduje za mesto a sprostredkuje od neho ochranný list.

— Správne, — súhlasí richtár. — Kto pôjde?

— Nech ide orátor, Matej Fabricius, — navrhne Gronell.

— Nech ide! — počuť zo všetkých strán.

Druhého dňa vyvolený dostane poverujúcu listinu a vyberie sa na cestu. Len čo sa vzdiali, roznesie sa mestom: kurucký vodca Ondrej Farkaš lapil v Slovenskej Ľupči Jakuba Maretínskeho, mestského kapitána, na ceste so záprahmi z cisárskeho tábora. Prepustí ho vraj len za 335 zlatých.

— Joj, keby ten Fabricius vykonal, čo má!! — vzdychajú mešťania.

A on sa i ponáhľa, ako vie. Keď dorazí, kurucké vojská práve dobýjajú Fiľakovský zámok. Prekvapí ho ich množstvo. Ešte viac však odvaha a chrabrosť, ako sa ženú na bašty. Oheň sa sype z diel, oheň z pušiek, oheň i z pohľadov. Takému náporu ťažko odolať. Zámok im aj padne do rúk a oni s ohromným nadšením vykričia Thökölyho za kráľa Uhorska. Ibrahim, budínsky baša, deň po páde Fiľakova zhromaždí v tábore všetko zemianstvo a v ich prítomnosti odovzdá mu ako odznaky moci sultánske atnáme, zástavu, meč a kalpak. Thököly však vymenovanie za kráľa neprijme. Uspokojí sa s titulom kniežaťa a správcu Uhorska.

— Teraz si mi už ozaj slovenským kráľom, — ovinie mu nežne pani Ilona ľaliové rúčky vôkol hrdla, keď sú chvíľku sami.

— Kniežaťom, moja drahá, — zovrie ju do náručia. — A ty si moja kňažná!

— A nezabudneš na tých vyhnancov? — zadíva sa mu nežne do očí.

— Nezabudnem, — pritúli ju ešte úprimnejšie. — Dúfam, že sa skoro vrátia domov ku svojim.

Keď sa Fabricius prihlási na výsluch, Thököly ho prijme bez akejkoľvek väčšej obradnosti. Vypočuje hold i prosbu Brezňanov a svojmu tajomníkovi rozkáže, aby pre nich vyhotovil ochranný list.

— A vy ste tam evanjelici, prada? — spýta sa ho supremus generalis.

— Áno, Vaša Milosť, — odvetí ten.

— Prečo sa hlásite len teraz?

— Nie sme dosť silní a mali sme na krku Strassoldu.

— Rozumiem, — zaujíma sa o mestské veci Thököly. — Chrám, faru a školy vám už vrátili?

— Nevrátili.

— Povedzte doma svojim Brezňanom, — zdôrazní tieto slová tónom panovníka, — hold ich prijímam, ochranný list im vydávam a za ich vernosť a pomoc sa postarám, aby sa im čím skôr vrátilo všetko to, čo im bolo neprávom odňaté!